STAR GRCKE BJKY A POVESTI

PROMTEUS
Belas obloha so zabenm hadela na seba vo vodch a vody boli pln rb. V povetr lietali kdle vtkov a na zemi sa psli na lkach riedy. Ale riedy nik nestril, ryby nik nelovil a nik nepoval spev vtkov. Na zemi chbal lovek. Smutno bldil po zemi Promteus, potomok boskho rodu Titanov a mrne hadal iv bytosti, ktor by chodili vystret ako on a ktor by sa mu tvrou podobali. Ale videl hlinu, dvajcu ivot trve, rastlinm a stromom, a uzrel hust dade, znajce sa na zem. Daov voda udriavala v prrode ivot, a tam, kde nepralo, umierali stromy i kry a narastala p. Ke Promteus pochopil silu zeme a vody, zmieal hlinu s daovou vodou a vytvoril sochu prvho loveka. Ponala sa na bohov. Palas Atna, bohya jasnho rozumu a mdrosti, vdchla neivej soche ducha a sivast hlina zruovela, zaalo v nej bi srdce a dovtedy nehybn nohy a ruky urobili prv pohyby. Tak poslal Promteus na svet prvch ud. Dlho udia nevedeli, ako pouva ducha dar Palas Atny. ili ako mal deti. Videli, ale nepoznvali, pouli, ale nerozumeli, chodili po zemi ani vo sne. Nevedeli pli tehly ani pritesva dreven hrady, ani stava domy. Ako mravce hemili sa na zemi i pod zemou v temnch ktoch jask. Ba nevedeli, e sa jar strieda s letom, leto s jeseou a jese so zimou. Vtedy sa Promteus vybral medzi ud a uil ich stava domy, uil ich ta, psa a rta a rozumie prrode. Nauil ud priaha zvierat do jarma a zostrojova vozy, aby udia nemuseli nosi bremen na chrbtoch. Ukzal im, ako sa stavaj lode a ako plachty uahia veslrom prcu. Viedol ich do hlbn zeme za skrytmi pokladmi. Me, elezo, striebro i zlato zaali opa pod pracovitmi rukami bankov podzemn loisk. Prv udia nepoznali liek, nevedeli, o im oso a o kod. Ale Promteus im poradil, ako miea hojiv masti a uzdravujce lieky. Odhalil uasnutm uom vetky umenia a udia sa vetko horlivo uili. Bohovia, zhromaden na vrchu bohov, na Olympe, pozorovali s nedverou pokolenie ud na zemi, ktor sa priuilo od Promtea prci, vede i umeniu. Najm vldca vetkch bohov Zeus sa mrail zo da na de vmi a vmi. Zavolal si Promtea a povedal mu: Nauil si ud pracova a myslie, ale ete si ich poriadne nenauil, ako si maj cti bohov a ako im obetova, ako sa im klaa. Vie predsa, e od bohov zvis, i bude rok rodn alebo chudobn, i zem navtvi mor alebo blahobyt. Bohovia vldnu nad osudmi ud. I ja vrhm svoje blesky, kam sa mi zachce. Chod' k uom a povedz im, aby nm obetovali, lebo ich stihne n hnev. udia bud prina bohom obete, odpovedal Promteus, ale ty, Zeus, si pr vybra, o maj obetova. A Promteus zabil bka, mso ukryl do bej koe a navrch poloil aldok. Na druh kopu dal kosti, ale obalil ich tukom tak, e ich nebolo vidie. Hromada kost obalench tukom bola via a zdala sa aj lepia. Len o Promteus vetko pripravil, zactil Zeus prjemn vu chystanej obete a zostpil z nebies na zem. Promteus, vidiac Dia, zvolal: Bohovia, vyberte si, ktor diel je vm mil. To, o vyberie, vldca bohov, to bud smrten udia obetova. Zeus videl, e ho chce Promteus oklama. No nedal najavo hnev a zmerne si vyvolil kopu leskncu sa masou. Promteus pristpil s smevom ku kope a odhrnul tuk. Ukzali sa hol kosti. Ke odkryl biu kou, zavoalo erstv mso. Od tch ias obetovali udia bohom tuk a kosti, mso si nechvali pre seba. Zeus nenechal smel Promteov in bez trestu. Rozhodol sa, e vezme uom ohe. Dostala sa im lepia as mso, nech ho teda jedia surov. Vldca bohov ihne prikzal mranm, aby lejakom zahasili vetky ohnisk. Div vietor rozmetal horci popol a odniesol ho do mora. Tak udia stratili ohe, ktor potrebovali, aby mohli i a pracova. Nemohli piec chlieb ani vari, vyhne spustli a dielne osireli. Za chladnch dn a mrazivch noc nebolo sa kde ohria. Promteus videl neastie zoslan na ud, ctil s nimi a neopustil ich. Vedel, e v Diovom palci blkoce dom i nocou jasn ohe. Vkradol sa preto za nonej tmy na vrch Olymp, do zlatho palca vldcu bohov. Potichu, nikm nepozorovan, vzal trochu oha z Diovho kozuba a ukryl ho v dutej palici. S ohom sa veselo vrtil sp k uom. Priniesol im to, o tak vemi potrebovali.

Op vzbkli plamene na udskch ohniskch i v dielach a va varench pokrmov a peenho msa stpala k nebesm a dotkla sa aj nosa vldcu bohov. Zeus pozrel na zem a zbadal dym stpajci z komnov. Rozhneval sa zlm hnevom bohov. Ihne uril uom nov trest. Zavolal si chromho boha Hefaista, ktor bol chrnym umelcom. Bval pod dymiacimi sopkami, kde mal svoje dielne. Zeus mu prikzal, aby urobil sochu krsneho dievaa. Hefaistos poslchol a onedlho stla pred Diom ndhern socha, ak svet nevidel. Bohya Atna jej dala skvostn zvoj, belostn rcho a skvel ps, bohya krsy Afrodita jej dala nadpozemsk pvab a Hermes, posol bohov, jej daroval iv re a mil, zalieav hlas. Potom ju ovenili. Zeus jej vloil do rk zlat skrinku a nazval dieva Pandorou, vetkm obdarovanou. stiv Hermes odviedol Pandoru na zem k Promteovmu bratovi Epimeteovi. Promteus asto brata varoval, aby neprijmal od bohov nijak dary. Ale Epimeteus pri pohade na krsnu Pandoru zabudol na vetky varovania a na vetky rady. Vdne ju prijal do domu i so zlatou skrinkou. Bol zvedav, o mu bohovia v skrinke posielaj, a poiadal dieva, aby zodvihlo veko. Pandora ochotne otvorila skrinku. So svianm, kvlenm a nrekom vyleteli zo zlatej skrinky choroby, bolesti, bieda a strasti, zakrili nad domom a rozleteli sa po celom svete, ktor dovtedy nevedel ni o takomto zle. Aj Pandora sa naakala a rchlo veko prichlopila. Vetko zl vak zo skrinky u bolo vyletelo a ostala v nej iba ndej. Choroby a strasti pritisli ju a na dno, preto z nej vyrazilo do sveta tak mlo. Choroby a bieda zaali obchdza udsk obydlia a v ptch im prichdzala smr. ak mylienky budili ud zo spnku, zl sny im aili hru. Len ndeje bolo medzi umi mlo. Temer vetka ostala v Pandorinej skrinke. Diov hnev sa zniesol aj na Promtea. Vldca bohov vyslal Hefaista s pomocnkmi, aby prikuli odbojnho Promtea najami a najmocnejmi reazami k vysokej skale v pohor Kaukaz. Iba nerd poslchol Hefaistos rozkaz vldcu bohov a prikul Promtea ku skale tak tesno, e sa nemohol ani pohn. Vysoko nad priepasou, v ktorej plvali trky hmiel, visel Promteus medzi nebom a zemou, ale sa nepokoril, neprosil Dia o milos. Ke Zeus videl, e Promteus nepros o milos a hrdo nesie svoj del, vyslal za Promteom na Kaukaz obrovskho orla. Orol prilietal kad de k priptanmu Promteovi, trhal mu ostrm zobkom pee z tela a ivil sa ou. Cez noc pee Promteovi znova dorastala a orol mal rno pripraven nov potravu. Na takto trpenie odsdil Zeus Promtea naveky. Uplynulo vea rokov, ale Promteus sa nepodrobil. Po storoiach, ktor Promteus preil v mukch a osamelosti, zbadal hrdinu priptanho ku kaukazskej skale Herakles, syn Dia, vldcu bohov. Uberal sa tadia na vprave za zlatmi jablkami Hesperidiek. Prve prilietal orol, e sa nasti. Herakles odloil kyjak, napl luk, zacielil a jedinm vstrelom zabil dravca. Potom rozdrvil Promteove put a daroval mu slobodu. Aby vak bol Zeus udobren i aby sa jeho kliatba splnila, musel Promteus nosi elezn prste, v ktorom bol zachyten ksok kamea z kaukazskej skaly. Takto bol Promteus naveky priputnan, ako uril Zeus. A od tch ias nosia udia prstene s kameom na pamiatku Promteovho inu. Nosia ich podnes, i ke u dvno zabudli na Promtea, ktor sa nechcel pokori pred bohmi a v neast stl verne pri uoch.

POTOPA
Vldcovi bohov Diovi sa doniesli chry, ak s udia skazen a ako sa nettia ani zloinov. Povedal si, e zostpi na zem. Chcel sa na vlastn oi presvedi, i udia vskutku lpia a vradia a uctievaj lo namiesto pravdy a posmievaj sa bohom. S tosou a rozhorenm videl vade, kde sa na svojej pti dostal, e udia s ete hor, ako o tom zvestovali chry. Jeden druhho okrdal a pritom mu luhal do o, hostitelia prepadali svojich host v spnku a zabjali ich, deti sa teili na smr svojich rodiov a s tbou oakvali dedistvo, eny varili jedy svojim muom a brat napnal luk proti bratovi. Zeus sa ctil lepie, ke prechdzal skalnatmi, pustmi koninami, ako v mestch a dedinch medzi umi. Raz veer doiel Zeus k palcu arkdskeho kra menom Lykaon. udia poznali, e sa bli boh, a zaali sa modli. Kr Lykaon sa vak uom posmieval. Uvidme, myslel si Lykaon, i ten pocestn je bohom. Vyskam ho. Mal v palci ako rukojemnkov muov z kmea Molossov. Jednho z nich zabil a dal uvari. Ke sa pocestn nasti udskm msom a upadne do hlbokho spnku, chcel Lykaon zavradi aj jeho. Sluobnci predloili Diovi misy s pariacim sa pokrmom. Zeus poznal, ak nechutn hostinu mu kr prichystal, a vzbkol hnevom. Zoslal na palc zloinnho kra Lykaona blesk a ohluujci hrom sa rozahol po celom krovstve. Odvadia vyahli plamene a lano hltali krov majetok. Lykaon sm vyrazil v smrtench zkostiach z horiaceho domu a utekal pred Diovm hnevom. Otvral sta, ale onemel od desu. Ke sa mu napokon vrtil hlas a chcel kria, vydralo sa mu z st vytie. Padol na vetky tyri a ctil, ako mu nohy a ruky i cel telo zarast srsou, ako sa mu preahuje tvr. Z Lykaona sa stal vlk, vene baiaci po krvi. Od tch ias obchdza riedy pasce sa na lkch a oi mu divo iskria ako prv, km ete bol krom. Zeus sa vrtil na nebes a zvolal snem bohov. Bohovia sa ponhali po Mlienej ceste do mramorovej siene, kde na trne sedel Zeus, rozhnevan a zamyslen. Len o sa zhromadili, zahrmel hlas vldcu bohov. Rozprval im, o na zemi videl a zail. Jeden palc som rozdrvil bleskom, povedal, no treba potresta vetkch ud. Chcel som spli zem ohom svojich bleskov, obvam sa vak, e by sa od takho obrovskho poiaru chytilo ovzduie i rore nebes. Ve vetci poznme vetbu, e prde as, ke zem, more i nebes vzbknnu a svet zanikne. A tak sa stalo: voda sa prevalila nad vrcholce hr a splchla ud do hlbn novho nekonenho mora. Mnoh udia nasadli do lnov a do lod a zpasili na vzdutch vlnch o hol ivot. Stroskotvaj na skalnatch plytinch, ktor ete nedvno boli hrebemi najvych pohor. Zvedav ryby plvaj hlboko pod hladinou v korunch stromov a prehaj sa v domoch a chrmoch, ktorch okn a dvere vylomili rozbren vlny. Jelene, kance a vlky mrne zpasia s vlnami a lesy obvaj delfny. Zem sa stala morom. A nejeden vtk, unaven letom, padol do vody, ke si nemal kde odpoin. Koho nepohltili vlny, umrel od hladu. V krajine Fokis sa nad vodnou planou dvhal ete vrch Parnas. K tomuto vrchu sa pustil mal ln, v ktorom sa plavil Deukalion, syn Promteov, s manelkou Pyrrhou. Promteus ich vas varoval a dal im pevn ln. Len o Zeus spozoroval, e z celho udstva ostva iba Deukalion a Pyrrha, udia spravodliv, staton a bohabojn, rozptlil mran a ukzal nebesm zem a oblohu na zemi. Aj Poseidon odloil trojzub vidlicu, ktorou eril more, zavolal svojho syna Tritona a rozkzal mu, aby zatrbil na obrovsk lastru. Triton vedel na nej trbi tak mocno, e naplnil trbenm ovzduie celho sveta. Zatrbil a vody zaali ustupova, rieky vstpili do rieisk a more dostalo op brehy. Deukalion s Pyrrhou pristli pri vrchu Parnas, padli na kolen a akovali bohom za zchranu. Potom sa obzreli okolo seba a videli iba pust zem. Lesy mali ete v konroch kusy bahna a cel krajina bola tich, bez ivota. Deukalion si povzdychol: Mil Pyrrha, ostali sme jedin z celho udstva. o si poneme? Keby som vedel, tak ako mj otec Promteus, da hline tvar loveka a vdchnu do nej ivot! So slzami v oiach sa modlili Deukalion a Pyrrha na stupoch polorozpadnutho, machom zarastenho chrmu bohyne Temis, matky Promteovej. Prosili ju, aby im pomohla op vzkriesi na mtvej zemi ivot. Dojat bohya im poradila: Vyjdite z chrmu, zahate si hlavy a hdte za seba kosti vekej matky. Zamyslen vyli z chrmu. Nevedeli pochopi, e by od nich bohya iadala, aby ruili pokoj mtvych predkov. Dlho rozmali. Odrazu Deukalionovi zilo na um, e vekou matkou mienila bohya zem. Zem je vekou matkou ns vetkch, povedal Deukalion, a kosti vekej matky mu by iba kamene v hline. Pochyboval vak, e by kamene mohli oivi zemsk povrch. Ale aj tak nazbieral s Pyrrhou kameov

a hdzali ich za seba. Stal sa zzrak. Len o im kamene za chrbtami dopadli na zem, zaali strca svoju tvrdos, a o v nich bolo vlhk, stalo sa msom a zaalo narasta do tvaru udskho tela. o bolo v kameoch tvrd a nepoddajn, zmenilo sa na kosti, o bolo v kameni ilou, dalo vznik ilm v udskom tele. Kamene, ktor hodil Deukalion, brali na seba podobu muov, kamene, ktor hodila Pyrrha, premenili sa na eny. Tak vznikol nov udsk rod, hevnat v prci a odolvajci trapm a strastiam. Zrodil sa z kamea a ako kame bol nepoddajn a tvrd.

FAETON
Mlad Faeton pribehol jednho da s plaom k matke: Nikto mi never, e mj otec je boh, vzlykal. Hral som sa s chlapcami a vysmievali sa mi. To sa vraj iba chvlim. Matka ho objala a uteovala: Tvojm otcom, synek mj, je vskutku boh. Pozri hore na oblohu. Slnko, ktor na nebi hor, svieti a iari, to je tvoj otec. Vid, ako sa hr s chlapcami, ako sa kpe v rieke, vid vetko, o sa na zemi deje. Tvoj otec je boh slnka Helios. Faeton pozrel na oblohu a zatil po otcovi. Pjdem k nemu, povedal matke, chcem ho navtvi. Matka mu nebrnila. Len cho, pohladkala ho po vlasoch, isto a rd uvid. Treba sa ti pusti rovno na vchod, a prde k vysokej skale. Na skalu vedie chodnk a na konci chodnka, na vrcholci skaly, vypna sa slnen hrad tvojho otca Hlia. Nedokav Faeton sa rchlo pripravil a vyrazil na cestu. Iiel, iiel stle na vchod, a priiel k vysokej skale. Hrad boha slnka sa trblietal do diaky a vysok zlat stpy, na ktorch stl, vyahovali do oblohy ako plamene. Dvojkrdla brna hradu, vytepan zo striebornch lov, svietila Faetonovi v strety, hoci na zem pod vysokou skalou sa u dvno zniesla noc. Faeton vstpil do slnenho hradu a musel sa zastavi a primri oi pred tokou zplavou svetla. Uprostred siene sedel na trne posdzanom drahmi kamemi sm boh Helios. Okolo neho stli Hodiny, Dni, Mesiace, Roky a Storoia. Ke si Faeton trochu zvykol na trblietanie a iaru, rozoznal pri otcovom trne zvltne postavy. Stla tam usmievajca sa mlad Jar s venekom vo vlasoch, Leto s vencom klasov, Jese pofkan avou z hrozna a adov Zima so sivmi a rozstrapatenmi vlasmi. A vtom zaznel hradom hlas boha Hlia ako zvon: Vtam a, syn Faeton. Preo si priiel za mnou a sem? Faeton premohol ostych a odvne pokroil k otcovi: Na zemi sa mi posmievaj. Vraj iba luhm a chvascem sa. Mojm otcom vraj nie je boh. Prosm a, ak me, uk vetkm, e som naozaj tvojm synom. Helios sal z hlavy iskriace le, vyzval Faetona, aby priiel bliie, objal ho a pobozkal. Si mojm synom, Faeton, povedal, a chcem ti to dokza. elaj si, okovek chce, a ja ti to splnm. Faeton sa pyne usmial: Viem, e sa kad de preva po oblohe od vchodu na zpad v zlatom voze, ktor ahaj zzran kone. elal by som si aspo raz vies ten voz. Helios sa naakal a utoval svoj sub. Iba to nie, dohovral synovi, elaj si nieo in. Si mlad a neudr uzdu divch koni. Cesta slnenho voza je ak. Rno stpa voz strmo na oblohu a ke sa dostane na vrchol nebies, dostvam i ja zvrat z tej poludajej vky. Potom sa pred vozom prestiera zrzna cesta nadol do morskch vn. Treba ma siln ruku, aby sa voz s komi i s jazdcom nezrtil strmhlav do hlbiny. Nech vravel slnen boh, o chcel, Faeton sa nedal odhovori. Dychtil dokza svojim priateom a vetkm uom na zemi, e je synom samho slnka. A boh nemohol sub zrui. S povzdychom chytil Helios syna okolo pliec a odviedol ho k zlatmu vozu, ktor vrhal na vetky strany oslujcu iaru. Km Faeton asol nad ndhernm divadlom, otvorila Zornika na vchode nachov brnu a nastal as zapriahnu ohniv kone do slnenho voza. Slnen boh natrel Faetonovi tvr arovnou masou, aby ho chrnil pred iarou, a dal mu posledn rady: Mil synku, ke sa u ned odvrti od nebezpenej jazdy, aspo daj pozor, aby si neiel s vozom prli vysoko, splil by si nebo, ak pjde prli nzko, spli zem. Preto sa dr uprostred medzi nebom a zemou. Nepouvaj bi, kone sa en samy vpred. Cestu pozn ahko, uvid stopy mojich kolies, dr sa ich. Faeton kve hlavou, ale ani nepova, o otec hovor. U-u sa vyhupne na voz, uchop liace a radostne vyraz cvalom z otcovho hradu. Ligotav voz roztrhne hmlu a pod kopytami slnench koni zaiskr vzduch. Sprvu kone cvlaj navyknutou cestou, e Faetonovi vlasy len tak vej okolo hlavy. Potom poznaj, e ich vedie cudzia, nepevn ruka a e voz je ah ako inokedy. Vymkn sa mladmu veliteovi a opustia vychoden koaje. Rozkvu v prudkej jazde voz a en sa, kade sa im chce. Zdesen Faeton pozrie z nebeskch vin dole na zem. Hlboko pod nm leia vrchy, rieky a mest oiaren svetlom jeho voza. Faeton sa zachvie a zmocn sa ho zvrat. Liace mu vykznu z rk a padn

vone na chrbty koni. Kone sa vzpnaj a vraj do hviezd a potom sa rtia pomedzi dymiace mran k zemi. Vade tam, kde sa slnen voz pribli k povrchu zeme, vyahn plamene. Pda vysych a puk, v hline sa otvraj ierne trhliny. Kr podzemnch hlbn s zkosou pozoruje svetlo, ktor sa mu val rozpukanou zemskou krou do jeho krovstva venej tmy. Trva, obilie a stromy horia, mest sa premieaj na popol. So sykotom sa vyparuj rieky, aj vrchy sa rozeravia do biela a rozpadaj sa na prach. Faeton vid trosky horiaceho sveta. Rozplen vzduch ho bod do st a do pc, voz pod nm je cel erav. V Afrike, kde sa slnen voz naklon k zemi, oernie ple celm nrodom a vznikn obrovsk pte. Aj more sa var a ryby sa ukrvaj na dno. Zmuen zem vysiela prosby k vldcovi bohov Diovi, aby ju zbavil utrpenia. Zeus vysly prosby matky zeme, vymrt blesk a zraz Faetona zo slnenho voza. Kone sa splaia a vytrhn z jarma, voz sa pust inam a kone tie inam. Faeton sa zrti bez ducha rozeravenm priestorom na zem. Mtveho Faetona nali vodn vly a pochovali ho. Otec Helios si zahalil v hlbokom smtku tvr a uprostred da nastala noc, oarovan iba poiarmi ahajcimi zo zeme do nebies. Faetonova matka dlho putovala po svete a hadala hrob svojho syna. Ke ho nala, s plaom objmala hlinu, pod ktorou leal jej syn. Vek ia padol na Faetonove sestry. Horekovali a nariekali cel mesiace. Nhle poctili, e sa nemu pohn z miesta, nohy im vrastaj do zeme, trhaj si v smtku vlasy a namiesto vlasov im ut pod prstami lstie. Obrastaj snietkami a menia sa na jele. Matka ich chce chrni a strhva z nich puiace ratolesti. Z erstvch rn vystrekn kropaje a tuhn na slnku na jantr. Sestry sa od iau premenili na jele. Slnen boh trchli podnes za svojm synom. Veer po zpade slnka padaj z hviezd, zo striebornch o nonej oblohy, slzy. udia ich nazvaj rosou.

ORFEUS
V grckom kraji nazvanom Trcia, il pred dvnymi rokmi slvny pevec Orfeus. Hrval na lre a vedel k tomu tak krsne spieva, e jeho spevu nik neodolal. Aj vtky zmkli a navali jeho piesam a zvierat opali les a tiahli za nm. Vlk beal popri baranekovi, lka so zajacom, a nikto nikomu neublil. Aj hady vyliezali z dier a navali a kamene uhbali spievajcemu Orfeovi z cesty. Rieky na jeho spev ostvali st a ryby sa vynrali nad hladinu, aby lepie pouli piese. udia ho navali, smiali sa i plakali, poda toho, ak bol jeho spev. Zabdali na starosti a museli robi to, o chcela jeho piese. Na miesta a na hostiny, kde Orfeus spieval, prichdzali aj bohovia. Zostupovali po Mlienej ceste na zem za jeho hlasom. Aj vodn vly Najady vystupovali z vn, len o zauli Orfeov spev. Do jednej z nich sa Orfeus zabil, odviedol si ju domov a oenil sa s ou. Vla sa volala Eurydika a bola bezn ako Orfeove piesne. Krtky as ili spolu astn. Jednho da musel Orfeus ods z domu a Eurydika ostala sama. V samote zatila po zelench hebkch lkch, kde zuria pramene a rieky. Tam bvali v trblietajcich sa vodch jej druky Najady. Ustavine na ne spomnala a zmyslela si, e ich navtvi. Vybehla von a teila sa, ako svoje priateky prekvap. Ponhala sa najkratou cestou cez lky. Tu ju v nohe prudko zabolelo a bodav boles sa jej rozliala po celom tele. Pozrela na zem a zbadala mihn sa v travinch jedovatho hada. V mdlobch klesla na lku. Had jed bol krut, zastavil jej srdce. Eurydika umrela a neprebudil ju ani pla jej druiek, vodnch vl, ani Orfeovo zfalstvo, ke ju op zazrel. Orfeus pochoval mtvu Eurydiku a s ou vetky radostn piesne. Smutno bldil po svete a uom sa pri jeho novch piesach u iba slzy rinuli po lcach. Lstie na stromoch vzdychalo a div elmy vychdzali z lesnch htin s vlhkmi oami. Nikde na svete nenachdzal Orfeus pokoj. Ustavine myslel na Eurydiku a na astie, ktor stratil. as nedokzal zmierni jeho boles a smtok. Po dlhom, nepokojnom putovan odhodlal sa zostpi pod zem do podsvetnej re, kam odchdzaj tiene zomrelch. V podsvet vldol boh Hdes s manelkou Persefonou udskm duiam, ktorch tel na zemi umreli. Podsvetnch bohov chcel Orfeus prosi, aby mu vrtili Eurydiku, aby jej dovolili porui zkon smrti a navrti sa na zem medzi ivch ud. Orfeus sa pustil na zpad, lebo tam sa kdesi v diake v iernych skalch skrval vchod do podsvetia. iel, a ke sa mu videlo, e zabldil, zaal smutn piese o mtvej Eurydike. Piese obmkila aj stromy. Ukazovali mu konrmi cestu a milosrdn trva klonila stebl na stranu, kadia viedla cesta do podsvetia. Konene zoil Orfeus rad nehybnch cyprusov a mnostvo iernych skl, strcajcich sa v sivej mlanlivej hmle. Vnoril sa do tej mtvej hmly. Odrazu sa pred nm rozsvietili tri pry ohnivch o a ozval sa div tekot. To vtal Orfea trojhlav pes Cerberus, stran strca v brne vedcej do podsvetia. Uctil ivho loveka. Ale Orfeus sa dal do spevu a vo vetkch troch krvavch pyskoch zmkol tekot. Obrovsk pes si ahol a prepustil Orfea do krovstva smrti. Spievajc kral Orfeus zrznou cestou nadol, vyhbal sa miestam, z ktorch ahali plamene, ale aj plamene zmeraveli a ich iara sa zmiernila, len o k nim doahol jeho hlas. Orfeus sa vmieal do tichho zstupu vzdunch tieov. Vetky sa nhlili na breh temnej rieky Styx. oskoro priiel ln so starcom Chronom, ktor preval siv postavy do podsvetia. Orfeus skoil do loky za duami mtvych, ale Chron poznal, e do loky vstpil iv lovek. Nechcel Orfea previez na druh breh. Neastn Orfeus zaal spieva a rozplakal aj starho Chrona. U Orfea nevyhal. Lo prirazila k brehu a due mtvych odchdzali pred sd. Ale Orfeus sa pustil hada vldcu podsvetia. Preiel cez lku, po ktorej bldili tiene tch, o na svete neboli ani dobr, ani zl, uzrel Elzium, koninu blaench, kde sa radovali due dobrch ud, i chmrny Tartaros. Tam si v trpen a mukch odpykvali due zomrelch zl iny, ktor spchali za ivota na zemi. Kamkovek v Tartare Orfeus so spevom vstpil, mizlo utrpenie, km znel jeho hlas. Tran due zabdali na trapy a iba navali. Tie mtveho kra Tantala zabudol na ven hlad a smd, ktormi ho bohovia potrestali, tie kra Sizyfa si na chvu odpoinul od namhavej a mrnej prce. Uprostred krovstva mtvych sedel na iernom trne vldca podsvetia, zamraen Hdes. ierne vlasy mu splvali na elo a v bielej tvri svietili chladn oi. Pri om sedela Persefona v iernych atch a jej tvr z nich vystupovala ako bled mesiac z nonho mraku. Orfea zamrazilo pri tom pohade, ale jeho bos bola silnejia ako strach. Zaspieval pred mocnmi vladrmi. Spieval o svojej bosti k Eurydike a o smrti, ktor predasne odviedla jej duu do re snov. O svojej bolesti spieval, o smtku bez konca a bez hranc. Prosil bohov podsvetia, aby mu dovolili odvies Eurydiku sp na zem. Ve aj tak nik zo smrtenkov neujde poslednej ceste do ich panstva. Aj Orfeus s Eurydikou prdu raz do re mtvych. Hdes i Persefona dojat povali Orfeov spev. Splnm ti elanie, povedal

Hdes, ke Orfeus dospieval, Eurydika sa me vrti medzi ivch ud. Ty sa vak cestou z podsvetia za manelkou neobzeraj. Ak sa za ou obzrie, km vyjdete na zemsk povrch, zmizne ti, vrti sa medzi tiene a u ju neuvid. Orfeus radostne poakoval a na pokyn vldcu podsvetia sa pomaly priblil Eurydikin tie, aby nasledovala manela hore na svet. Ili znmou cestou, vstpili na Chronovu lo a dali sa previez. Krali krajinou nesmierneho ticha. Orfeus iel napred a naval, i nepouje za sebou Eurydikin krok. Poul iba svoje kroaje a zachvtila ho stran zkos. Mono sa Eurydika oneskorila, nepozn cestu a zabldila v podsvet, mono sa jej prihodilo nieo zl. V strachu zabudne Orfeus na sub a obrti sa. Pred zrakom sa mu rozplynie Eurydikin obraz a milovan ena umiera po druh raz. ahk vnok sa dotkne Orfeovho ela ako posledn bozk a potom stoj na ceste uprostred ticha sm a sm. Zfalstvo prepadne Orfea, be po ceste nadol ako ialen, vol Eurydiku a bez dychu dobehne k Chronovmu lnu. Ale tentoraz mrne pros prievoznka, aby ho previezol na druh breh. Sedem dn bldil Orfeus po brehu podsvetnej rieky a skal dosta sa znova do krovstva smrti. Sedem dn mu boli pokrmom iba slzy. Vetko bolo mrne. Smutno sa vrtil sp na zem a odiiel do pustch vrchov. Na holej horskej planine spieval skalm a vetru o svojom neast. Stromy v dol ho pouli a dali sa do pohybu za jeho hlasom. Km Orfeus dokonil piese, stl okolo neho hust hj. Hol svah vrchu sa zazelenal htinami a vtctvo a zver sa usadili v mladom poraste. Orfeus spieval a jeho piese krila nad vrchovcami stromov a vietor ju roznal k udskm prbytkom. Kdekovek ju udia pouli, zmkli a s pohnutm navali. Vtedy sa po kraji potuloval zstup bakchantiek, ctiteliek boha vna a Bakchovej bujnej veselosti. Opit a poloialen vtrhli eny do hja, v ktorom Orfeus spieval alostn piesne. Jeho smutn spev podrdil rozjaren eny a jedna z nich doho hodila tyrzos, palicu obkrten viniom; in zodvihla kame a hodila do pevca. Ale tyrzos i kame dopadli pred Orfea, zrazen mocou jeho spevu. Zdiven eny zaali zdvha kamene jedna za druhou a v ich kriku zanikal Orfeov spev. A potom zasiahli kamene cie a sfarbili sa Orfeovou krvou. Spev zamkol a zhasol s jeho ivotom. Bakchantky, opojen zlm skutkom, pobili aj zver, ktor Orfea obklopovala a ete sa neprebrala z oarenia. Zves o Orfeovej zhube sa rozniesla po celej zemi. Netrchlili za nm iba udia, oplakvala ho cel prroda. Stromy na znak smtku odvrhli lstie, skaly slzili a hladiny riek vystpili, ako do nich stekal pla celej zeme. Lesn a vodn vly si rozpustili vlasy a obliekli ierne rcha. Orfeova dua zostpila do podsvetia. Teraz sa u prievoznk Chron nezdrhal previez pevca do re mtvych. Tie prichdzal medzi tiene. U z diaky poznal Orfeus svoju Eurydiku a ponhal sa k nej. Mohol sa na u dva i obzera sa za ou, nestrcala sa mu. Boh Bakchus nenechal zl in bez trestu. Premenil nohy zloinnch ien na korene a ich tel na kmene a vetvy, stle zmietan vetrom. Orfeovo telo pochovali Mzy, bohyne umenia a mdrosti. Hlava, ktor bakchantky Orfeovi odtrhli, plvala s lrou na vlnch rieky Hebra a doplvala do mora a na ostrov Lesbos. Od tch ias spievali aj slviky na ostrove krajie ako inde a ostrov rodil slvnych pevcov. Aj najslvnejia grcka poetka Sapfo sa tam narodila. Orfeova lra plvajca po rieke ete ticho znela a mtva hlava naposledy ticho spievala. Vlny a brehy opakovali jej tich spev. Podnes spievaj rieky, o si zapamtali z piesne mtveho Orfea.

EURPA
Zdesen Eurpa nariekala a plakala. Ni jej to vak nepomhalo. Bk plval na re more a breh s bedkajcimi dievatami sa jej o chvu stratil z o. Na vetky strany sa prestierala iba hladina belasho mora. Zapadlo slnko, na nebi i na vlnch sa zatrblietali prv hviezdy a bk s Eurpou stle ete plval. V temnote pred nimi sa ukzal ierny tie neznmeho pobreia. Bk doplval k pevnine a vystpil s omdlievajcim dievaom na such zem. Jemne uloil Eurpu na mkk trvnik a zmizol. Z teplej nonej tmy sa vynorila bohya lsky Afrodita. Naklonila sa nad vystraen dieva a uteovala ho. Neboj sa, povedala ticho, ni zl sa ti nestane. Sm vldca bohov Zeus sa premenil na bka a uniesol a, pretoe si a zamiloval. Tvoje meno bude nesmrten. Svetadiel, ktor a prijal, bude sa naveky nazva tvojm menom, Eurpa. Tak ila Eurpa s Diom, ukryt v alekej krajine. Jej otec, kr Agenor, hlboko za ou smtil. Vysielal poslov, aby mu o zmiznutej dcre priniesli aspo nejak sprvu. A poslovia sa vracali a mlali. iaden z nich nepoteil kra ani len malou ndejou. Preto si dal zavola svojho syna Kadma. Cho, povedal mu, vyhadaj a prive mi svoju sestru Eurpu. Prekutaj cel svet a ut mj zrmutok. Ale bez nej, bez nej sa mi nevracaj! Kadmos povolal najsmelch bojovnkov, vybral si z nich druinu a vydal sa do sveta za svojou sestrou. Putoval cez znme krajiny do krajn menej znmych a cudzch, stle alej a alej. Cestou sa vypytoval na Eurpu, ale nik o nej nevedel. Mnoho pobre preli, mnoho riek prebrodili, a vetko bolo mrne. Jednho da Kadmos zabldil aj so sprievodom a dostal sa na neznmu cestu. li po nej a po dlhom ase stretli pocestnho. Vypytovali sa ho, kam cesta vedie, a dozveeli sa, e sa po tej ceste dostan do Delf. Vidm, e ste zaleka, poveal pocestn, mono ste sa vydali za dobrodrustvom, mono niekoho hadte. i tak, alebo onak, ke ste u na ceste do Delf, sptajte sa delfskej vetiarne na radu. Mono vm sami bohovia ukzali tto cestu. Kadmos sa zaradoval. U dvno poul o Delfch. V chrenej delfskej vetiarni sedela nad skalnou rozsadlinou na vysokej trojnoke vetica Ptia. Vdychovala pary vystupujce z rozsadliny a opojen vykrikovala nezrozumiten vetby, ktor kaz zapisoval a zostavoval prosebnkom odpovede. Kadmos poakoval pocestnmu, a ke dorazili do Delf, zaiel do vetiarne a sptal sa na radu. Kaz dal Kadmovi tto vetbu: Neptraj po stratenej sestre a nevracaj sa do vlasti. Na osamelej lke njde jalovicu, ktor ete nenosila jarmo. Cho za ou a tam, kde si odpoinie, postav mesto a nazvi ho Tbami. Kadmos poslchol vu bohov. iel s druhmi hada osamel lku, aby splnil, o vetba predpovedala. Onedlho naiel lku i mlad kravu, pascu sa na avnatej trve. Iiel za ou a v jej stopch prebrodil rieku a preiel rozahl lky. Konene krava zastala, obzrela sa na Kadma a jeho sprievod, zdvihla hlavu a ahavo zahuala. Pomaly si ahla a Kadmos padol na kolen a radostne pobozkal cudziu zem, ktor sa mu teraz mala sta domovom. Svojmu sprievodu prikzal, aby doniesli istej pramenitej vody na obetu. Les, do ktorho Kadmovi druhovia vstpili, nepoznal ete ostrie sekery. Predierali sa hustmi htinami za umenm pramea. Vyvieral zo skaly, bol bohat a ry, preskakoval vlhk kamene a ril okolo seba prjemn chlad. Kakli si, e si naber vody. Vtom sa ozval v skalnej jaskyni hrmot a fuanie. Krovie nad prameom sa rozhrnulo a ohromen muovia uvideli obrovskho upinatho draka s krvavm hrebeom od hlavy a po chvost. Oblude ahali z o plamene a cel bola pln jedu. Roztvorila pysk s tromi kmitajcimi sa jazykmi a s tromi radmi zubov a vydchla na nich otravn mrak svojho dychu. Koho nezadusila dychom, toho rozmliadila upinatm telom a roztrhala v pazroch. Slnko vystpilo na vrchol svojej cesty a skrtilo tiene, ale Kadmovi druhovia sa nevracali. Kadmos sa zaal obva, i sa im neprihodilo nieo zl. Vzal preto me a otepy a iel ich hada. Naiel v htinch presekan chodnek a dostal sa a ku skale s prameom. Tam leala jeho druina pobit a nad mtvymi zlovestne kval hlavou hrozn drak. Kadmos sa pozrel drakovi neohrozene do o podliatych krvou a zvolal: Alebo budem vam pomstiteom, vern druhovia, alebo vam druhom i v smrti!

Zohol sa po vek balvan a mrtil ho do draka. Takto balvan by iste preboril aj pevn mestsk hradby, ale drakovi neublil. Odrazil sa mu od upinatho panciera a len rozplil jeho hnev. Vzopl sa proti tonkovi. Ale Kadmos vrhol otep a prerazil ostrm hrotom drakov pancier. Drak stoil hlavu k chrbtu, zahryzol sa do otepu a prelomil ho. Hrot nemohol vyrva, zaviazol pevne v rane. Bolesou rozzren drak sa obrtil na Kadma, roztiahol smrtiaci pysk a chcel iernym jedovatm dychom hrdinu usmrti. Kadmos postihol vas drakov mysel a uskoil za mohutn strom. Pripravil si druh otep a vrazil ho drakovi do hrdla s takou silou, e prebodol draka i blzky dub. Drak sa zatriasol a vytrhol dub aj s koremi. Z hrdla sa mu vyrinula prdom krv a vo chvke bolo vetko dookola erven, traviny, mach i konre stromov. Umierajca obluda udrela posledn raz chvostom, prelomila s praskotom niekoko stromov a stchla. Zatia o si Kadmos obzeral zabitho draka a asol nad jeho obrovitm telom, zniesla sa k nemu bohya Palas Atna. Zasej zuby mtveho draka, rozkzala mu. Kadmos skypril pdu otepom a do vyrytch brzd zasial draie zuby. Odrazu sa zaali hrudy nad dram osevom pohybova, z hliny vyrazili hroty meov a otepov, chocholy, prilby, hlavy, hrdl a hrude, ruky driace zbrane. Cel pole zaplavili bojovnci s pozdvihnutmi zbraami. Kadmos sa naakal vojska a chytil sa mea. Ale jeden z bojovnkov na neho vykrkol: Nemieaj sa do nho boja! To je naa vec! a u sa rozohnal meom na najbliieho bojovnka. Ten ho prebodol dobre mierenm otepom. Kadmovi pred zrakom prepukla bitka a bojovnci sa navzjom pobjali. Nemohlo to by inakie. Ve sa zrodili zo zubov draka, ktor bol synom Area, boha vojny. Pl sa pokryla padlmi mumi. Len p ich ostalo z celho mnostva a t uzavreli medzi sebou mier. Boli mocn a udatn, lebo si ubrnili ivot v tuhom boji. S nimi zaloil Kadmos hrad a mesto Tby.

PENTEUS
Tbsky kr Penteus bol synom Kadmovej dcry a jednho z piatich vazov, ktor ostali naive z draieho osevu. Nezaprel krv bojovnho otca. Teil ho iba pohad na dobre vyzbrojench bojovnkov. Zo vetkch ud najradej mal tch, ktor vedeli najalej vrha otep, a zo vetkch vec mal najradej me, na ktorom neobschala krv. Rinanie zbran bolo preho najsladou hudbou. Vetkm ostatnm opovrhoval. Poznal rados, ale iba rados z boja, poznal veselos, ale iba krut veselos bojovnkov a vedel doii uom vonos, ale iba na nepriateskom zem, kam prili so zbraou v ruke. Neuznval bohov, pohdal vetbami a spoliehal sa iba na zbroj a na mocn ruky. Ale aj do tejto chmrnej krajiny vojnovch prprav a nsilia doiel so sprievodom vesel boh radosti, vonosti a vna. Nazvali ho Bakchus alebo Dionzos. Priiel do blzkych hjov na vozku, ktor ahali tigre, obklopen druinou muov a ien a vetci chvlili spevom a tancom radosti ivota. Medzi nimi poskakovali satyrovia, bikovia s udskou hlavou a picatmi uami. Kozacie nohy s koptkanii im cupotali do taktu veselej piesne. Mnoho tbskych ien si rozpustilo vlasy a ponhalo sa za Dionzovou druinou do lesov. Aj muovia, ovenen bretanom, opali mesto a odchdzali k Dionzovi vzda chvlu ivotu. Ke sa o tom dozvedel Penteus, vybuchol v hneve. Nechpal, ako mu muovia zabudn na zbrane a pridva sa k Dionzovi. Pre neho nebol Dionzos bohom, ale zbabelm podvodnkom, ktor nevie narba meom, nevie jazdi na koni ani bojova. Nenvidel vonos a veselos a spev a tanec povaoval za zoentenos. Ak tam oslavy ivota, rozmal zlostne, ivot m cenu iba vtedy, ak ho meme nasadi za vazstvo v bitke. Zavolal sluobnkov: Bete do lesov! Aksi Dionzos chce doby Tby spevom a tancom. Bolo by mi vskutku milie, keby ich niekto dobyl ohom a elezom. Bete a privete mi toho Dionza v putch! Zdesili sa starci, ke pouli t re, a slep vetec Teiresias varoval nerozumnho kra. Penteus neustpil. Jeho hnev sa rtil s hukotom a bez rozvahy ako prudk horsk potok, a kde sa mu niekto postavil do cesty, vzkypel a spenil sa, ako ke potok naraz na kame, ktor mu preka v toku. Sluhovia sa onedlho vrtili a vliekli so sebou neznmeho mua s rukami sputnanmi na chrbte. Toto e m by Dionzos? rozkrkol sa Penteus. Dionza sme nenali, pokorne sa ospravedlovali sluobnci krovi, vedieme iba jednho z jeho sprievodu.

Nech si ktokovek, rozhodol Penteus, umrie na vstrahu tm druhm. Najprv mi vak povedz, preo si oslavoval Dionza. Som Akoites, rozprval bez strachu mlad lovek, otec mi nezanechal pole ani bky. Bol iba chudobnm rybrom, more mu dvalo ivobytie. Aj mne poruil iba t vodu. Ale mne sa nechce rybri stle pri tom istom brehu. Pustil som sa na more, nauil som sa vies lode poda hviezd a stal som sa lodnkom. Raz sme pristli na neznmom pobre nabra si erstvej pitnej vody. Vystpil som na nvrie a prezeral si kraj. Tu som zbadal lodnka, ako vleie k naej lodi nejakho cudzieho peknho chlapca. Chlapec sa tackal ako zmoen spnkom alebo vnom. Oblek i tvr mal ten chlapec tak zvltne, e som ani na chvu nepochyboval, e je to nejak boh. Ale plavci sa mi vysmievali a teili sa, e chlapca predaj do otroctva. Za tak pekn koris vraj iste dostan kopu peaz. Dostal som sa s nimi do kriepky a na krik sa zobudil aj chlapec, ktor do tej chvle spal na palube. Pretrel si oi a sptal sa: ,Kde som? Kam ma veziete?' ,A kde by si chcel s?' posmievali sa mu lodnci. ,Len povedz, kam chce s, a my a ta odvezieme.' ,Odvezte ma na ostrov Naxos,' odpovedal chlapec, ,tam bvam.' Pustil som sa teda v t stranu, kde leal Naxos. Ale plavci ma odstrili. Sami sa chytili kormidla a viedli lo na opan stranu. Nechceli splni sub a viezli chlapca do otroctva. Prosil som ich, aby neruili dan sub. Smiali sa a povedali mi, aby som sa staral o seba, o kormidlo e sa postaraj sami. Aj chlapec videl, e sa lo pustila inam, a predstieral pla a znovu ich iadal, aby ho odviezli na Naxos. Pla a prosby akoby len pohali vesla alej od chlapcovho domova. Nhle sa vak prihodila podivuhodn vec. Prisahm ti, kr, e hovorm pravdu. Odrazu lo zastala, hoci nebola zakotven, a lodnci sa opierali do vesiel zo vetkch sl. Spustili plachty a znova veslovali, a sa z nich lial pot. Rozmam, preo to asi je, a uzriem div. Z vn vyraj vhonky bretanu a ovjaj vesla ako hady, dria ich pevne a plazia sa po veslch hore. Bretan u dr vetky vesla a pnie sa po stoiari do vye, cel lo obrast lstm. Na prove stoj chlapec v celej slve, ovenen viniom, obklopen tigrami a pantermi. Bol to sm boh Dionzos. Pozriem na vydesench lodnkov a vidm, e im zanaj tel tmavie, ruky sa im skracuj a na koi im narastaj upiny. Menia sa mi pred oami na delfny a ich hladk tel padaj z paluby jedno za druhm do morskch vn. Z dvadsiatich lodnkov som ostal na lodi sm a s zkosou som akal, kedy sa aj mne premenia ruky na plutvy a kedy ma prijme more. Ale Dionzos na ma pozrel s smevom a vyzval ma, aby som sa chopil kormidla. Zamierili sme na Naxos a tam som vstpil do jeho sluieb. Dos! ozval sa kr Penteus. U mm dos tvojich trann. Ta s tebou do vzenia a na muidl! Strcovia odviedli zajatca do vzenia a li prichysta nstroje na muenie. Ale zatia o ich chystali, otvorili sa dvere na alri a neviditen ruky zbavili vza okov. Ke sa strcovia vrtili po svoju obe, vzenie bolo przdne. K Dionzovi potom odila aj krova matka a in eny z palca. Nazlosten Penteus sa vyrtil z palca za nimi. Chcel vlastnou rukou potresta Dionzovch prvrencov. Cestou ho postihlo podivn ialenstvo. Uzrel na oblohe dve slnk, a ke sa obzrel, uvidel za sebou dve mest namiesto jednho. Stromy, lky, skaly vetko sa mu mihalo pred oami. Poul smiech a spev veseliacej sa Dionzovej druiny, ale nerozoznal, kde s udia, ktor spievaj. Dotackal sa k vysokej borovici, roztrasenmi rukami sa chytil haluz a vyplhal sa hore. Myslel, e zhora bude ma lep rozhad. Vzduchom sa rozahol hromov hlas: Pozrite, tam na borovici sed n najv nepriate. Cel Dionzova druina pozrela hore. Opojen vnom a oaren Dionzom nepoznali kra a nazdvali sa, e v haluziach borovice sed nejak dravec. Zaali hdza do koruny borovice kamene a paty k a tak dlho ryli palicami okolo stromu, a obnaili korene a borovica spadla na zem aj s krom Penteom.Vetci sa na neho vrhli s palicami a sprvali sa, akoby kr bol div elma. Aj krova matka, zaslepen Dionzom, bila svojho syna.Tak zahynul kr Penteus a udia ho neutovali. Vrtili sa k jednoduchmu spsobu ivota a iba na jeho obranu brali do rk me.

MIDAS
Vo Frgii v Malej zii vldol pred dvnymi asmi kr Midas, vek ctite boha Dionza. Bval vo skvelom hrade a bol nesmierne bohat. Sm si o sebe myslel, e je aj nesmierne ikovn, e vetk-mu rozumie a o vetkom vie najlepie rozhodn iba on. A ako to u bva, pretoe bol krom a mal moc, nik mu jeho namyslenos nevyvracal. Raz priviedli ronci ku krovi opitho starca, ktor sa sotva dral na nohch. alovali na neho, e ho vraj nali v krovskch viniciach, ako trh najkrajie a najvie strapce. Nemuseli ani alova. Holohlav, od pitia hrub starec mal bradu i ruky pofkan avou zrelho hrozna, i na zelenom venci na hlave mal tmav kropaje a veniec bol cel dokrkvan. Midas ihne poznal v starcovi Dionzovho druha Silen. Silenos patril do druiny veselho boha. Kedysi Dionza ako malho chlapca vychoval a od tch ias ho neopal. Kr Midas slvne a s radosou privtal vzcneho hosa. Rozkzal pripravi najlepie jedl, donies mechy najznamenitejieho vna a zvolal pevcov a hudobnkov, aby na slvnostnej hostine spievali a hrali. Desa dn a desa noc hodoval Silenos s krom a pozvanmi hosami. Strieborn ae za cel ten as nevyschali a namiesto vna mieanho s vodou pilo sa nemiean a to ntilo vetkch host do smiechu a veselosti. Sluobnci udrovali po desa dn plamene na ohniskch a rane nemali as vychladn. Stoly sa prehbali a praskali pod archou plnch ms a cel palc bzual ako a vo dne i v noci sa niesli z krovskho sdla zvuky pal a lry a vesel spev. Na jedensty de zostavil kr z rozjarench hodovnkov sprievod. Silenovi daroval osla, lebo vedel, e Silenos najradej jazd na oslovi. Ostatn sprevdzali milho hosa na kooch, na vozoch i peky a s jasotom a so spevom vyli do susednej krajiny, kde sa vtedy Dionzos zdriaval. Stretli boha Dionza, vezceho sa na zlatom voze, ktor ahali tigre. Hadal svojho pestna Silen. Poteilo ho, ke zbadal Silen v takom slvnom sprievode na oslovi ovenenom lstm a kvetmi. elaj si, o chce, zvolal boh na kra, za tto slubu ti splnm elanie. Ak dar by si chcel? Midas sa poklonil Dionzovi a zatvril sa, ako najprefkanejie vedel.Ach, urob, nech sa vetko, oho sa dotknem, premen na zlato.Dionzos sa usmial krovmu elaniu a povedal: Mohol si si, kr, zvoli lep dar. Spln sa ti, o si si elal. Midas sa vracal astn domov. Chvlil si svoju prefkanos. Nikdy nebude na svete bohatieho kra ako on. Nedokavo ska u cestou, i je pravda, o mu boh sbil. Ulom zo stromu snietku, a sotva ver oiam. Snietka aj s lstkami lto zaiari, je z rdzeho zlata. Zodvihne zo zeme kame, a v dlani dr trblietajce sa zlato. Dotkne sa hrudy hliny, a hruda je zo zlata. Ide okolo poa, utrhne niekoko zrelch klasov, a medzi prstami mu zazvon zlato. Prechdza krovskou zhradou, natiahne ruku za jablkom, a do dlane mu vkzne zlat jablko. Bez seba od astia be Midas do hradu, a sotva sa dotkne dver, zaleskn sa zlatom.Odhrnie zves, a zves stuhne v zlat stenu. Prike vystroji bohat hostinu. Omva si ruky a s blaenm smevom pozoruje, ako mu pomedzi prsty pretek tekut zlato. Sadne si za stl a vezme do ruky chlieb. Ale km donesie krajec k stam, dr v prstoch namiesto chleba ksok rdzeho zlata. Siahne na peienku, peen mso sa zatrblieta a premen sa na zlato. Nu zavol si kr sluobnkov a chce sa da nimi kmi. Sluobnci mu daj pokrm k stam, a ke sa mu pokrm dotkne per, u mu medzi zubami zazvon zlato. Aj vno mu hustne v stach na zlato. Uprostred mnostva zlata sa kra zmocn des. Hroz sa svojho elania a vid, ako ho obchdza hajca smr. Umrie od hladu a smdu. Chveje sa od strachu a rchle d osedla koa. Let cvalom za Dionzom a zdesen pozoruje, ako sa mu uzda v prstoch men na zlato. Vesel spev mu oznail miesto, kde spoinul Dionzos so svojm zstupom. Midas zoskoil z koa a padol pred bohom na kolen: Odpus mi, milostiv Dionzos, moje elanie, nariekal pred bohom, a zbav ma utrpenia! Dionzos sa nad neastnm krom zutoval a poradil mu: Cho k rieke Paktolu a ponor sa cel do jej vn. Tak zmyje zo seba neastn elanie. Midas nemekal a ponhal sa k rieke, cel sa do nej pohril a umyl si aj hlavu a vlasy. Od tch ias nachdzali udia v rieke zlat piesok a hovorili o nej, e je zlatonosn.

Kr bol rd, e sa zbavil hroznho daru, a zlato u nechcel ani vidie. Radej sa prechdzal po lkch a hjoch a naval, ako Pn, boh pastvn a ochranca ried, hr na syrinx, na trstinov palu. Kozonoh, rohat boh Pn, cel pokryt srsou, poskakoval po lesoch, nahal Nymfy a plail pocestnch. A ke si sadol do tiea stromu, pskal si na sedempalov nstroj sam vesel pesniky. Tie sa krovi nadovetko pili. Pn videl, ako sa jeho pesniky pia, a zaal si nama, e hr lepie -ne vodca mz Apoln. Vyzval preto bostvo pohoria Tmolos, aby rozsdilo, kto hr lepie, on, alebo Apoln. Tmolos privolil a odhrnul si z obrovskch u vetvy prastarch stromov. Najprv zahral boh Pn div pesniku. Na okraji lesa stl kr Midas a s poteenm naval zvukom pal, ktor sa prekrikovali ako tebotav hlasy vtkov, hvzdali ako vietor v skalch a poskakovali vzduchom ako vlnky riek po kameoch. Pn dohral a Tmolos vyzval boha Apolna. Apoln si odhrnul purpurov rcho a avicou uchopil ndhern lru. Mkko udrel do strn a struny zaali lahodne spieva. Stchnutm veerom sa niesli k nebu sladk tny, akoby sa vynali na jemnch striebornch perutiach. Dojat Tmolos vyzval Pna, aby sklonil pred Apolnovou lrou svoj syrinx. Apolnove nebesk pesniky zvazili nad Pnovmi pesnikami. Midas s nevou prijal rozsudok. Pretoe si myslel, e vetko rozumie a e je povolan o vetkom rozhodova, vyhkol: To nieje mon. Pnova pesnika je stokrt krajia. Mne sa pi. A ke sa pi, iste je lepia. Nemm azda ui? Popuden Apoln pristpil ku krovi a chytil mu ui do prstov. Ui hne zaali meni tvar, pretiahli sa a pokryli belavou srsou. Teraz m ui, ak ti patria, povedal rozhnevan boh a zmizol. Midas si siahol na hlavu a nahmatal si dlh oslie ui. Neskoro utoval, e sa plietol do sporu, ktormu nerozumel. Beal domov a oslie ui ho tlkli po hlave. Doma si zaviazal na hlavu vek turban a schoval pod nm ui. Ale po ase mu narstli tak dlh vlasy, e ich nemohol zloi pod turban. Tu si zavolal sluobnka, ktor mu vdy strihal vlasy, a odhalil mu svoje tajomstvo. Teraz vieme o tom smutnom tajomstve iba my dvaja, povedal Midas sluobnkovi. Nikomu to neprezra! Zaplatil by si mi za to ivotom. Sluobnk sa triasol na celom tele, bl sa niekomu prezradi, o videl krovi na hlave. Ale tajomstvo ho ailo, privemi ailo, ne aby ho mohol unies. Uvaoval a uvaoval, ako by sa tej archy zbavil, a potom mu v noci, ke nemohol spa, prilo osi na um. Zrna si vyiel za mesto k rieke a na osamelom mieste vyhlbil do zeme jamku a zaeptal do nej: Kr Midas m oslie ui. Jamku zase prikryl hlinou a nazdval sa, e tak naveky pochoval svoje tajomstvo. Odahlo mu. Spokojne sa vrtil do mesta a od tej chvle ho u ni neailo. Kra chodil striha ako prv. Do roka na tom mieste pri rieke vyrstla hust achorina, a ke sa do nej oprel vietor, umela a eptala: Kr Midas m oslie ui. Tak sa o krovom tajomstve dozvedeli vetci udia. Konene raz oznaili bohovia hlpos zjavnm znamenm, mysleli si udia s uspokojenm. Ale, ia, nie kadho hlpeho namyslenca obdar Apoln takm vekolepm darom.

TANTALO S
V Ldii, v kraji, ktor dnes patr Turecku, panoval za starch ias kr Tantalos. Nebolo bohatieho kra ako Tantalos. Vrch Sipylos mu dval zlato, jeho polia sa tiahli na dvans dn cesty a klasy na nich boli dva razy tak ak ako na ostatnch poliach. Na trvnatch stranch strili hfy pastierov obrovsk riedy dobytka. Aj bohovia obdarili Tantala priazou. Dovolili mu, aby s nimi zasadol na Olympe za stl a astnil sa na ich hostinch a poval, o om nesmrten bohovia roz-, prvaj. No aj tak bol Tantalos obyajn smrtenk. Aj jemu priadla sudika Kloto ni ivota, sudika Lachesis ju rozvjala a t tretia, Atropos, akala, kedy mu ju odstrihne. Ale na smr Tantalos nemyslel. Chodm na hostiny bohov, vravel si, a nim sa od nich nelim. Nalievaj mi do pohra bosk nektr, jem s nimi bosk ambrziu a viem, o om sa rozprvaj. Nik z ud neme pochybova, e som i ja bohom. Nie si vevedci ozvalo sa v Tantalovi svedomie.Nie som veru,pripustil Tantalos, ale ktovie, i s vevedci bohovia. Vyskam ich a presvedm sa o tom.

Vtedy prve ukradol nejak smel chlapk v Diovom chrme na Krte drahocennho zlatho psa. Priniesol ho Tantalovi, lebo vedel, e kr sa neboj bohov. Kr Tantalos ukryl ukradnut predmet u seba. Onedlho priiel do palca rozhoren kaz. Kr, povedal, nebva zvykom vladrov, aby sa spriahali s rhavmi zlodejmi. Vr do chrmu, o ti nepatr. Neviem, o om rozprva, odpovedal kr. Len si ukrvaj kradnut vec, blysol kaz oami, seba pred hnevom bohov neskryje. Keby som bol vykonal nieo zl, usmieval sa Tantalos, iste by u o tom vevedci bohovia vedeli a potrestali by ma. A kr Tantalos odprisahal, e zlat soku nem. Kaz odiiel s przdnymi rukami a kr bol presveden, e sa bohovia iba tak tvria, akoby boli vevedci. V skutonosti nevedia o ni viac ako obyajn udia. Zatia bohovia vedeli dobre o kadom Tantalovom ine, ale akali, i zaslepen kr predsa len ned prednos pravde pred lou, statonosti pred zlodejstvom a spravodlivosti pred krivdou. Tantalova spupnos rstla a rstla. U mu nestailo, e sm smel pi nektr a jes ambrziu. Kradol bosk npoj a pokrm zo stola bohov a nosil ho z Olympu na zem, uom. Kadm skutkom sa vysmieval bom i udskm zkonom a nakoniec si vymyslel hrozn a neslchan in. Zabil svojho syna Pelopa a pozval bohov na hostinu do svojho palca. Pri hostine im predloil mso z vlastnho syna. Demeter, bohya ronctva, zjedla v zamyslen ksok z predloenho pokrmu, ale ostatn bohovia zdesene vysokoili od slvnostnho stola. Aj Tantalos sa zakol, spoznal, e bohovia s vevedci, a zaal sa im klaa a prosi o zutovanie. Ale novm zloinom dovil mieru zlch skutkov. Zeus, vldca bohov, zrazil neudskho Tantala do najhlbieho podsvetia, do Tartaru. Za zl iny, spchan za iva, odsdil Tantala na ven trpenie. V ri mtvych stoj Tantalos v istej svieej vode a trzni ho krut smd. Vdy ke sa zohne, e si zvla vysuen, dopukan pery, voda mu zmizne pod rukami a on nahmat such piesok. Na dosah rastie na vetvch ndhern ovocie, a Tantalos neme uti muiv hlad. Len o natiahne ruku za hrukou, figou alebo grantovm jablkom, zdvihne nhly vietor vetvy a ovocie zmizne vo vke. Tantalovi nad hlavou vis obrovsk balvan a kad chvu sa me zrti. Ven smrten zkos stska Tantalovi hrdlo. Trojakmi mukami trp kr Tantalos v ri tieov. Pozostatky Tantalovho syna Pelopa vhodili bohovia do kotla. Kloto vybrala z kotla Pelopa ete krajieho, ako bval, a vzkriesila ho k ivotu. Chbal mu iba ksok na lopatke, ktor zjedla roztrit Demeter. Zjeden ksok nahradili bohovia kskom slonovej kosti. Vetci z tohto rodu mvali potom bielu kvrnu na lopatke.

PELOPS
Ke Zeus poslal Tantala do re tieov, osirel krovsk trn. Vldy sa ujal mlad Pelops, ale dlho nevldol. Kr susednej zeme dychtil po Tantalovom bohatstve, vtrhol do zeme a vyhnal Pelopa z otcovho palca. Pelops sa vydal s vernm sluhom na cestu. Putovali, a sa dostali do Grcka. Prechdzali chudobnmi krajmi, kde polia rodili iba kamene, i bohatmi mestami s bielymi domami a mramorovmi sochami. Jednho veera zastali pred mohutnmi hradbami vekho mesta. Preli brnou a obzerali sa, kde by dostali nocah. V poslednch loch dohasnajceho slnka doli a ku krovskmu palcu. Stpli hrzou nad tm, o videli. Pred palcom stlo trins kolov a na kadom z nich bola narazen udsk hlava. Aksi starec zastal blzko nich, spozoroval ich zdesenie a oslovil ich. udujete sa? povedal. Tchto vetkch pripravila o ivot jedna jedin vetba. Nepoznm boha, ktor by vydal tak ukrutn vetbu, namietol Pelops. Smr sa ti teda vid ukrutnou? usmial sa starec. Ale ukrutnou sa vid aj nmu krovi, a preto radej usmrcuje, ne by bol sm usmrten. Rozprva, akoby si vetil ako Ptia, povedal namrzene sluha starcovi, povedz radej rovno, o sa u vs v meste deje. Zhovoriv starec prikvol a rozvravel sa: U ns v Pise vldne kr Oinomaos. M krsnu dcru. Vol sa Hyppodamia. Oinomaos sa raz sptal

vetiarne na svoj osud a dostal vetbu: Mu, ktor si vezme tvoju dcru za enu, bude prinou tvojej smrti. Kto by sa nebl o svoj ivot? Aj Oinomaos sa boj. Preto nti kadho npadnka krsnej Hyppodamie do pretekov. Pretek sa na vozoch ahanch komi. Oinomaos m kone rchlejie ne severk. Npadnkovi d nskok, ete vykon obetu Diovi a a potom sa pust za cudzincom. Tra pretekov vedie z Pisy a k Poseidonovmu oltru v Korintskej ine. Keby ta npadnk doiel prv, dostal by Hyppodamiu za enu. Ale ke Oinomaos npadnka dohon, smie ho prebodn otepom. Dosia kr kadho npadnka dohonil. Tie hlavy na koloch s hlavy npadnkov. Kr chce takto zastrai vetkch, o by sa chceli poksi o preteky. A mono sa mu to podar. U dlh as sa nik neprihlsil. To si myslm, povedal Pelopov sluha, na ivot si mus da kad pozor. Raz ho strat a viac ho nenjde. Zamyslen Pelops mlal.Idete iste zaleka, prezeral si starec Pelopa a sluhu. Ak hadte nocah, mem vm ponknu pohostinstvo.Pouje, pane, obrtil sa sluha na Pelopa a rozveselil sa, u si oskoro odpoinieme. Pelops sa prebral zo zamyslenia a vetci sa pobrali k starcovmu domu. V t noc nemohol Pelops zaspa. Vykradol sa z domu a zvltna tba ho vbila ku krovskmu palcu. Na nebi plval vek biely mesiac, palc sa leskol v jeho loch a koly s lebkami nebohch npadnkov vrhali dlh smutn tiene. Pelops rozmal, ak asi Hyppodamia je, ke pre u u toko npadnkov umrelo. Vtom sa otvorili v palcovom mre dvierka a zjavila sa deva v tmavom rchu. Pelops sa pritisol za vstupok domu a pozoroval ju. Jej bled a krsna tvr saila s krsou iskriacich hviezd na nebi. Prela popri koloch a dlho si vzdychla. Potom zmizla tou istou cestou, akou prila. Pelops rozruen podivnou prhodou vrtil sa do domu a prevaoval sa na lku a do rna.Slnen le poteklili sluhu na tvr, prebudil sa a zaal nahlas uvaova: Pane mj, urobme najlepie, ke vyrazme hne rno na cestu. Cel noc sa mi snvalo o popravench. Myslm, e tu nie sme bezpen. Pome, rozlime sa a oddeme z mesta. Dnes v noci, povedal Pelops, som videl Hyppodamiu. Je krsna a smutn. Pjdem ku krovi Oinomaovi a poiadam ju o ruku. Budem sa s nm preteka a musm preteky vyhra. Zbavm Hyppodamiu smtku a oddem s ou zo zeme, aby sa vetba nesplnila. Netim po krovej smrti. Azda sa na ns rozhnevali bohovia, bedkal sluha, e ti, pane, vnukli takto mylienku? Vyskoil z lka a beal po starca, aby Pelopa prehovoril. Mrne. Pelops bol rozhodnut. Slnen voz ete len zaal stpa na oblohe, a Tantalov syn u stl pred krom Oinomaom. Oinomaos vypoul Pelopa, a pretoe sa mu urasten a smel mladk pil, odhovral ho od jeho myslu. Ale Pelops neustpil. Po prv raz bolo Oinomaovi ako vykupova si ivot smrou cudzieho mladka. Ke nechce inak, priprav sa, skonil Oinomaos rozhovor, zajtra sa budeme preteka. V sieni palca uvidel Pelops Hyppodamiu. Za dennho svetla videla samu ete krajia ne pri svite mesiaca. Pozrela na Pelopa trchlivo a hne si zakryla tvr. I jej sa cudzinec pil ako doteraz ani jeden z npadnkov. Sluha akal na Pelopa pred palcom. Len o sa dozvedel, e jeho pn sa bude zajtra preteka, oplakval svojho velitea, akoby u bol mtvy. Aj Pelops pochyboval o vazstve. Kone, s ktormi Oinomaos pretekal, mu daroval sm boh vojny Ares. ako ich predhoni komi z pozemskch stajn. Zmietan zkosou odiiel Pelops na breh rieky, tecej do mora. Tam vzval boha mor Poseidona a prosil ho o prispenie. Prosil Poseidona tak vrcne, e ho boh vyslyal. Rieka zahuala ako brka a z rozbrench vn vyrazili s rehtanm okrdlen kone a od kopt im srali iskry. Za sebou ahali ahk voz, trblietajci sa ako pena na hrebeoch vn. Pelops uasol, akoval Poseidonovi a sbil mu bohat obetu. V novom voze s nezvyajnm zprahom pustil sa na druh de ku krovi Oinomaovi. Oinomaos u vyzeral spera. Z diaky poznal Poseidonove kone a v rozruen zabudol aj na obetu, ktor vdy vykonal, prv ne vyrazil. Nedoiil Pelopovi tak vek nskok ako jeho predchodcom, nasadol netrpezlivo do voza a zaal Pelopa prenasledova. Pelopov zprah letel dopredu a iba obliky zvrenho prachu ukazovali, kadia Pelops preiel. Pred oami mal obraz smutnej Hyppodamie a tba vyslobodi ju zo zrmutku niesla ho k cieu oraz rchlejie. Za nm sa hnal voz kra s komi rchlejmi ne severk. Kr mal pred oami vlastn smr a vedel, e jej unikne iba vtedy, ak Pelopa dohon. Preto pohal kone, koko mal sily. Vzdialenos medzi obidvoma vozmi sa zmenovala, v krovi rstla ndej a v Pelopovi zfalstvo. U bol Pelops celkom blzko ciea, ke ho kr dohonil a zodvihol ruku s otepom. Vtom narazilo koleso krovskho voza na kame a rozsypalo sa. Voz sa nahol, prevrhol, kr padol hlavou na kame a

rozrazil si lebku. Zomrel prve vo chvli, ke Pelops prechdzal s vozom popri cieli. Vazn Pelops sa vrtil do Pisy. Radostne ho uvtal vern sluha a ud v om pozdravoval novho kra. Pelops dal slvne pochova kra Oinomaa a oenil sa s Hyppodamiou. Stal sa preslvenm krom. Polostrov, na ktorom vyhral preteky s krom Oinomaom, dostal po om meno. Nazvame ho Peloponz. V meste Olympii zaloil na pamiatku vazstva slvne olympijsk hry. Ale Pelops nebol astn. Po vaznch pretekoch sa dostal do hdky s Oinomaovm sluhom Myrtilom. Keby nie ja, krial Myrtilos, bola by tvoja hlava pred palcom na kole ako trnsta. Ja som uvonil Oinomaovi na voze zkolesnky, a preto kr spadol a zabil sa. A ty mi teraz vypla odmenu! Pelops rozhoren, e sa Myrtilos chvasce vradou a doaduje sa za u odmeny, zvrhol nevernho sluhu zo skaly do mora. Umierajci Myrtilos Pelopa preklial. Tak postihla neastn Tantalov rod nov kliatba.

NIOBA
Nioba bola krovnou v Tbach a iroko-aleko nebolo astnejej eny ako ona. O jej manelovi, krovi Amfionovi, a o tom, ako vie hra na lre, rozprvali udia po celom Grcku od jednho morskho brehu k druhmu. Ke stavali v Tbach mestsk hradby, stailo, aby kr Amfion zahral na lre jednu zo svojich prekrsnych piesn, a skaly sa zaali samy trha a balvany putovali za sladkm zvukom lry a k Amfionovi. Pred nm sa ukladali samy bez cudzej pomoci do hradby. Niobinm otcom bol Tantalos. Aj na jeho priatestvo_s_bohmi bola Nioba pyn. Krovsk spky boli pln, riedy tun a pokladnice v palci pretekali zlatom a striebrom. Niobe ni nechbalo. Ale zo vetkho najvmi bola pyn na svojich sedem urastench synov a sedem krsnych dcr. Raz si zbon tbske eny vplietli do vlasov vavrn a chystali obety bohyni Leto a jej deom Apolnovi a Artemis. S hnevom pozorovala Nioba prpravy na obetu a hnev ju vyhnal z palca. Vyla so sprievodom do ulc. Jej ndhern rcho, pretkvan zlatom, a hust leskl vlasy splvajce na plecia pripomnali skr bohyu ne smrten enu. A ako bohya sa aj uberala pomedzi zstup modliacich sa Tbaniek, ktor sypali do posvtnch ohov kadidlo. Zoaleli ste? zavolala na ne. Obetujete bohom, ktorch ste vbec nevideli! Preo neobetujete mne? Poznte ma predsa lepie ako Leto. Mj manel je slvny kr Amfion. Mojm otcom bol kr Tantalos, chodieval na hostiny bohov a jedol s nimi ambrziu a pil nektr. Pokladov mm viac, ne hociktor bohya vbec videla. Aj det mm viac ne Leto. Mm sedem synov a sedem dcr a Leto iba syna Apolna a dcru Artemis. Pochdzam zo vzneenho rodu. Som bohat a mm mnoho det. Nech sa mi vyrovn astm niektor bohya! Aj keby mi astia ubudlo, vdy by som ho mala dos. Chote pre od oltrov a prestate s obetami! Modlite sa k tej, ktor si to zasli! eny sa naakali hnevu krovnej, odloili vavrn z vlasov a opustili oltre, ale cestou domov odprosovali tichou modlitbou bohyu Leto.Leto stla na vrcholci hory a jej bosk oi videli, o sa v Tbach stalo. Srdce jej zaalo prudko bi, ke videla, ako Nioba odha zbon eny od oltrov. Deti, povedala bohovi Apolnovi a bohyni Artemis, ma, vau matku, potupila obyajn smrtenka. Smel Nioba odohnala od mojich oltrov tbske eny. Svojich dvakrt sedem det stavala nad vs a posmievala sami! Leto chcela v nrekoch pokraova, ale Apoln zvolal:Presta narieka, matka, tm by si iba odkladala trest. Apoln a Artemis zahalili sa do mraku ako do pla a skryt udskm oiam zniesli sa blankytnm vzduchom a do blzkosti tbskych hradieb. Pred hradbami cviilo sa v zpasoch a bojovch hrch sedem Niobinch synov. Najstar z nich cvlal stle v kruhu na statnom koni a pevne pridroval spenenmu zvierau uzdu. Odrazu bolestne vykrkol a zrtil sa z koa. V hrudi sa mu chvel Apolnov p. Druh syn zaul zarinanie tulca a svianie pu. Obzrel sa a naakal sa tmavho mrana, nehybne stojaceho na oblohe. Popustil uzdu a pohnal koa.Na teku ho zastihol Apolnov p a preklal mu iju. Dvaja mlad synovia zpasili hru o hru. Napt tetiva vymrt smrtonosn p. Obidvaja prebod-nut tou istou strelou padn na zem a spolone vydchnu duu. Piaty syn im be na pomoc, a prv ne sa dotkne ich tiel, zasiahnut zrti sa mtvy na zem. iesteho syna zasiahol p do nohy. Zatia o sa snail vytiahnu si ho z rany, preiel mu in p

hrdlom a s krvou mu unikol z tela aj ivot. Najmlad syn zdvihol ruky k nebu a prosil bohov, aby ho uetrili. Apoln bol dojat, ale strelu u odvola nemohol. Zahynul aj najmlad syn. Sprva o hroznom vraden sa rozlet do Tb ako zl vchrica. Kr Amfion, ialen od iau, uchop me a prebodne si hru. Nioba vybehne z palca a utek pred hradby, kde le sedem mtvych synov. Objma ich so slzami v oiach, zasypva ich ostatn raz bozkami, a pcha v nej znovu vzplanie. Obrti vlhk oi k nebu a vykrkne: Ukrutn Leto, len sa pas na mojej bolesti a raduj sa, e so siedmimi synmi pochovm aj svoj ivot. Ale aj tak mi ostva viac ne tebe! Ete mm sedem krsnych dcr! Sotva to dopovedala, zadrnala napt tetiva luku a jedna zo siedmich dcr, ktor stli okolo matky, padla zasiahnut pom na chladncu mtvolu bratovu. Bohya Artemis znovu napne luk, a u sa druh dcra li so ivotom. Darmo utekaj, darmo sa skrvaj, vade ich zastihne p trestajcej bohyne.Ostala iba posledn, najmladia dcra a Nioba ju zakryla telom a prikryla rchom. Po prv raz vystrela ruky na prosbu, aby jej bohya nechala aspo jednu jedin dcru. Zatia o prosila, umrela jej dcra v nru. Nioba ostala sama medzi mtvymi demi. Iba trva okolo nej sa ticho spytovala: Kto zo smrtench ud me sa pred smrou spolieha na astie, ktor ho stretlo? Bez pohnutia, ponoren do iau, hadela Nioba pred seba. Z lc jej zvona ustpila krv, vlasy saeli, nijak vnok ich nerozstrapatil. V kamennej tvri sa oi premenili na kame. Aj ruky a nohy skameneli, i telo a krv a ily v tele s kameom. Ohromn vchor sa skrti pred Tby, objme skamenen Niobu a odnesie ju do jej ldickej vlasti. Tam sa k novej, podivnej skale zbiehaj udia. Skala m podobu eny a z kamennch o sa jej neprestvaj rin dva pramienky nevyschajcich sz.

O ZLATOM RNE
il kedysi v Grcku kr, ktor mal manelku boskho pvodu. Narodil sa im chlapec a dievatko. Chlapcovi dali meno Frixos a dievatko nazvali Helle. Deti boli pekn a zdrav a kr mohol nesmrtenm bohom akova, e mu doiili pokoj a astie uprostred rodiny. Nevil si vak astie, ktor mal, a til po inom. Vyhnal manelku z domu a znovu sa oenil. Tak dostali Frixos a Helle macochu. Macocha chlapca a dievatko nenvidela, hreila ich od rna do veera a trala. Deti pred ou utekali a radej sa schovvali v zhrade za krovskm palcom. Ke ich macocha nemohla njs, zlostila sa tm vmi a alovala krovi, ak s to tlav deti. Ete horie asy deom nastali, ke sa macoche narodili dvaja synovia. Nevedela, o najhorie by si na Frixa a Helle vymyslela a o by o nich krovi nacignila. Trestala ich a iadalo sa jej, aby ich aj kr trestal, a ete prsnejie, ako ich trestala ona. Bla sa, e sa jej synovia bud deli o krov majetok s nenvidenmi demi, a rozmala, ako zariadi, aby jej vlastn deti dostali cel krovstvo. Za bielym elom jej narastali ierne mylienky. Rozhodla sa, e deti zahub. Vedela, e by jej kr nedovolil deti zahubi, a preto krut in stivo a dlho pripravovala. V Zvolala tajne eny tej krajiny a povedala im: Viem, ak ste pracovit, a predsa nie ste bohat. Pracujete vy a vae rodiny, a sotva si naplnte spky obilm. Dozvedela som sa spsob, ako si strojnsobte rodu na poliach. Ochotne vm to kzlo prezradm. Prv ne vyjdete s osivom na pole, muste zrno uprai. Uvidte, e vm spky nebud stai na rodu. Kzlo nikomu neprezrate, ani svojim muom. Keby ste o tom niekomu povedali, ni by sa vm nevydarilo a za vyzraden tajomstvo by vs stihol trest nesmrtench bohov. eny poakovali krovnej a rozili sa do svojich domovov. Videli u, ako sa k nim bli bohatstvo na zlatom voze, plnom zlatch klasov. Nikomu sa s tajomstvom nezverili. Pred siatm tajne obilie upraili a teili sa na rodu. Polia sa oskoro veselo zazelenali, lene z hliny nevyrali thle zelen jazyky siatiny, ale iba burina a bodaie. V celej krajine bolo po rode. eny mlali a nik nevedel, preo zasiate polia neprebdzaj osivo k ivotu ako kad rok. V krajine vypukol hrozn hlad. stiv krovn poradila krovi, aby vyslal do delfskej vetiarne posla spta sa, preo bohovia zoslali na jeho krajinu tak neslchan hladomor. Usuovan kr uril posla. Prv ne sa vydal posol na cestu, zavolala si ho krovn a naspala mu do hrsti zlata. Pritom povedala:Tu m prv iastku odmeny, a ke dobre vykon, o ti ulom, dostane ete raz toko. Necho do Delf. Pus sa iba tm smerom, ale zdruj sa v lesoch. A uplynie as, ke by si sa mal vraca z Delf, vr sa k nm do palca a oznm krovi tto vetbu: Hlad z tvojej krajiny odde a polia bud zase rodi, ke sa bohom dostane obety. Tou obetou nech je Frixos a Helle.

Posol, opojen pokladom, ktor dral v hrsti, horlivo vetko sbil. Predstieral odchod do Delf, a zatia sa tlal po lesoch. Z lesa sa vrtil do krovskho palca a predniesol krovi hrozn vetbu. Kr nechcel o splnen takejto vetby ani pou. Macocha dostala strach, e by kr mohol pred inom cvnu, a potvala hladujce eny. Chote, volala, printe kra, aby splnil, o vetba prikazuje, inak vetci pomrieme od hladu. Chcela som vae dobro, nech chce vae dobro aj kr. Pokm Frixos a Helle ij, hnev bohov nebude udobren. Po takejto rei sa zbehli pred palcom zstupy udu a iadali od kra, aby sa nezdrhal poslchnu bosk vrok. Davy sa brili, volali a hrozili. Kr musel ustpi. Macocha dala deti na noc zatvori do komory, aby azda pred obradom neuli. Na druh de rno mali by obetovan. Vetkm sa noc videla dlhou. Macocha nemohla spa od radosti, e sa jej u zajtra ukrutn dielo podar, kr nemohol zaspa od iau a deti sa tisli k sebe v nonej tme a od zkosti ledva dchali. Sotva sa raajie le dotkli obzoru, hrnuli sa k miestu obety zstupy ud.ud sa teil, e obeta snme prekliatie z pol a e bude koniec hladu a ndzi. Frixa a Helle vyviedli z komory, ovenili ich a odviedli k oltru. Zstupy utchli. Frixos sa ostatn raz poobzeral a zdvihol zrak k belasmu nebu. Uzrel tam trblietajci sa oblak. Oblak rstol a rstol, zniesol sa k zemi a zahalil zstupy i oltr a skryl obidve deti. Z belostnej hmly vyskoil zlat baran a kakol si pred ustraenho Frixa a Helle. V hmle sa ozval tich hlas ich boskej matky:Deti moje, prila som vs zachrni. Len si sadnite na barana a nebojte sa. Frixos sa osmelil, siahol na zzran zviera, z ktorho vychdzala iara, sadol si na a chytil sa ho za rohy. Za neho si sadla na zlat baraniu vlnu jeho sestrika Helle. Len o si sadli baranovi na chrbt, baran sa vzniesol k nebu. Odnal ich pre od zlej krovnej a obetnho oltra. Drte sa pevne, pouli deti ako z vekej diaky hlas svojej matky. Leteli vekm tichom raajej oblohy. Zlat baran plval vzduchom ako vtk. Nejeden pocestn zdvihol ruku k oiam a zahadel sa do vky. asol a myslel si, e vychdza nov slnko. Zlat baranie rno iarilo na vetky strany. Deti preleteli pevninu a pod nimi sa rozprestrelo more so skalnatmi ostrovmi a bodkami lod. Frixos objmal pevne barana okolo krku a radil sestre:Daj pozor, sestrika, nepozeraj sa do hlbky pod seba, aby si nespadla. Helle povla brata a hadela pred seba na obliky letiace okolo nich. Dlho hadela dopredu, a sa jej videlo, e baran stoj na mieste, e vis medzi oblohou a zemou a obliky plvaj okolo neho. Chcela sa presvedi, i vskutku letia, a pozrela dolu, do hbky. Zakrtila sa jej hlava z vky a rchlosti, akou baran letel. Ruky sa jej zomykli zo zlatej vlny, skzla zo zlatho chrbta a padala dolu do mora. Frixos za ou natiahol ruky a bol by skoro aj on spadol. Rchle sa spustil na baranovi niie, ale sestru pohltili vlny. U ju neuzrel. More, v ktorom nala Helle smr, dostalo po nej meno, more Hellino, Hellespont. Smutne letel Frixos alej sm a sm. Naveer zbadal na obzore vrchy.Vyzerali ako rad obrov a biele snehov iapky na vrcholcoch ohnivo iarili v zapadajcom slnci. Pod vrchmi sa rozkladala rodn zem. Zlat baran sa pustil k najkrajiemu mestu tej krajiny a zniesol sa na hebk trvnik pred mramorovm palcom. Frixos ziiel z barana a obzeral sa. Vini ovjal thle mramorov stlpy palca a pod tyrmi tienistmi podlubiami umeli tyri vodomety. Ale nebola v nich iba voda. Z prvej ndre striekalo do vky erstv chladn mlieko, z druhej striekalo sladk vno, z tretej drahocenn olej a a tvrt vysielala k nebu prd kritovej vody. Ani voda nebola obyajn. V lete bola adovo chladn a v zime tepl. Zatia o Frixos obdivoval zzran pramene, vyiel na ndvorie kr Aietes a pozval chlapca do palca. Pohostil ho a vypytoval sa, odkia prichdza. Frixos mu porozprval o macoche, o zlej vetbe, o baranovi i o tom, ako stratil sestru Helle. Len o kr poul o zlatom baranovi, zatil vidie ho. Frixos vyviedol kra pred palc, kde na trvniku baran odpoval. Vychdzala z neho iara a zltila stromy, trvu a htiny. Kr si musel zatieni oi dlaou. Barana obetujem Diovi za svoju zchranu, povedal Frixos, ale zlat rno ti, kr, darujem. Kr mal zo vzcneho daru vek rados. Po skonen obety sm doniesol zlat baranie rno do hja zasvtenho bohovi vojny Areovi a pribil ho zlatmi klincami na vetvu obrovskho duba. Svoju dcru Medeu, ktor sa vyznala v kzelnctve, poiadal, aby mu z hlbn zeme vyvolala strcu zlatho rna. Medea zaala pospevova arodejn zariekanie a do hja priliezol vek jater s ostrm dram hrebeom na chrbte a s plamennou papuou, v ktorej sa zvjali tri jedovat jazyky. Drak sa poslune

ovinul okolo duba a dom i nocou bdel nad zverenm pokladom. Frixos ostal u kra Aieta a neskorie sa oenil s jednou z jeho dcr. Roky sa mali. Frixos umrel, ale slva zlatho rna sa rozniesla po celom svete. Star kr Aietes chodieval k dubu a teil sa pohadom na iariace rno. Vetba mu predpovedala, e jeho rodinu stihne neastie, ak prde o rno. Preto bol rd, e mu jeho poklad stri tak netvor.Mnoho odvlivcov sa pokalo vzia krovi zlat rno. Ale t, o prichdzali peky, umierali v horcom piesku pte, oddeujcej Aietovu ru od ostatnho sveta. A t, o sa predsa len dostali do krovstva, neuli dravmu a bdelmu jaterovi. Zlat rno iarilo stle v Aietovej krajine, vo dne ako slnce a v noci ako mesiac. Po sa vydali hrdinovia, ktorch viedol Iason.

IASON A MEDEA
Zomrel star kr a zanechal po sebe dvoch synov. Star sa volal Aison a mlad Pelias. Star syn mal poda prva nastpi na trn. Ale sotva dozneli pohrebn spevy a starho kra splili na hranici, stiv a krut Pelias zbavil isona trnu a vyhnal ho z mesta. Mierny Aison il od tch ias na vidieku. Ani tam nenachdzal pokoj. Bl sa, e stiv Pelias sa bude poka o smr jeho syna Iasona. Preto dal vystroji pohrebn hostinu, akoby Iason bol umrel, a tajne poslal syna do hr k mdremu a uachtilmu kentaurovi. Kentaurovia boli bytosti do pol tela udsk a druhou polovicou tela sa podobali koovi. Mali aj tyri nohy s konskmi kopytami. Kentaurus, ku ktormu Aison poslal syna, bol mdry a siln. Vycviil a vyuil u nejednho grckeho hrdinu. Iason bval u kentaura v jaskyni a otuoval sa vo vrchoch a lesoch. Cviil si hybkos a silu, zpasil, behal, strieal z luku a uil sa od kentaura mdrosti. Pestoval telo i ducha rovnakou mierou, a ke mal dvadsa rokov, opustil vrchy a vydal sa ku krovi Peliovi poiada ho o trn. Cestou do mesta priiel Iason k rozvodnenej rieke. Na brehu sedela zhrben starenka, nariekala a prosila Iasona: Ach, mj mil pocestn, bu tak dobr a prenes ma cez rieku. Si mlad a siln, ja som u star a vetch. Iason vzal starenku scitne do nruia a preniesol ju na druh stranu. Pri brehu sa mu zaborila noha hlboko do bahna. A na brehu si vimol, e stratil jednu rievicu. Nezdroval sa hadanm rievice a ponhal sa k mestu. Mrne sa obzeral za starenkou. Zmizla. Nevedel, e starenka bola bohya Hra, manelka vldcu bohov Dia. Zmenila podobu, aby zistila, i m Iason dobr srdce. Hre sa dobrosrden mladk zapil a od tej chvle ho chrnila na jeho cestch. S jednou rievicou na nohe, obleen do leopardej koe a s dvoma otepmi v ruke priiel Iason do mesta. Na trhovisku uzrel zstupy udu. Vetci sa chystali na slvnosti na poes boha Poseidona. Ke sa medzi nimi zjavil urasten hrdina s tvrou ako mlad boh, domnievali sa, e sa na slvnos dostal niektor z nebeanov. Iba Pelias sa zdesil. Vimol si, e prchodz m len jednu rievicu. Spomenul si na star vetbu. Varovala ho pred muom s jednou rievicou. Ten mu mu vraj prinesie zhubu. stivo prekryl zdesenie a sptal sa: Kto si, cudzinec, a koho had v naom meste? Som Aisonov syn, povedal Iason, a idem k tebe, kr. Nechcem ti bra majetok, ktor patril mjmu otcovi, ale prichdzam a poiada, aby si mi po prve postpil trn. Rd ti vyhoviem, odpovedal Pelias bez rozmania, len mi spl jedno elanie. Vyplnil by som si ho sm, keby som nebol tak star. Kad noc sa mi zjavuje tie nho prbuznho Frixa a iada ma, aby som iiel do Kolchidy ku krovi Aietovi a priniesol od neho do Grcka zlat rno. Skr vraj nenjde Frixova dua pokoj, km sa rno nevrti do vlasti. Cho a prines ho. Preslvi sa a mtvy Frixos njde v hrobe pokoj. A sa vrti s rnom, prepustm ti trn a odovzdm ti vldu. Iason shlasil. Nevedel, do akho dobrodrustva sa pa. Pelias sa usmieval nad jeho ochotou a bol si ist, e nevtan uchdza o trn na ceste do Kolchidy zahynie. lason vyslal hlsateov do vetkch konn Grcka, aby zvolali najvch grckych hrdinov na vpravu za zlatm rnom. Okolo Iasona sa zhromadili najsmel muovia. Aj Herakles a Teseus boli medzi nimi. Nechbal ani pevec Orfeus. Sksen stavite postavil hrdinom pevn lo. Dali jej po om meno Argo a sami sa nazvali Argonautmi. Pred odchodom slvne obetovali bohu Poseidonovi a vetkm morskm bostvm. Po obete nasadli na lo. Pdesiat veslrov sa oprelo do vesiel a oskoro mali prstav za chrbtom. Prechdzali neznmymi vodami, plavili sa popri neznmych ostrovoch a pevninch. Za priaznivho

vetra napli plachty a lo letela rchlo dopredu. Za bezvetria namhavo veslovali a pot im stekal z tvr. Neznme more bolo pln nstrah. Brky a vchrice vrhali lo nasp. Bldili v lejakoch uprostred hromov a bleskov. Zl obri, sdliaci na brehoch ostrovov, vrhali za loou balvany, a sa vlny prelievali cez palubu. Ale bohya Hra chrnila Iasona. Jej pomoc, smelos hrdinov a Heraklove py prekonvali vetky nebezpeenstv. Silk Herakles Argonautov skoro opustil. Raz s nimi vystpil na pevninu aj s priateom. Priate sa stratil v lese, hrdina ho iel hada a u sa nevrtil. Vldca bohov Zeus ho povolal na in lohy. Lo u plvala dlho, a krajina zlatho rna bola ete aleko. Slnko plilo, Argonautov trpil smd a na lodi nebolo pitnej vody. Preto pristli s loou pri najbliom pobre. Breh bol skalnat a nehostinn. Niekoko plavcov ilo hada prame. Zatia o nosili na lo pitn vodu a hasili smd, priblila sa k hrdinom smutn chud postava. Slep starec sa potcal medzi balvanmi a v slabej ruke dral palicu. Na brehu padol od vysilenia. Plavci vyskoili a pomohli mu na nohy. Som Fineus, ticho povedal starec chvejcim sa hlasom, bohovia ma obdarili veteckm duchom a ja som zneuil vetbu. Pozrite na ma. Tak tresc nesmrten. Bohyne pomsty ma zbavili zraku a denne posielaj ku mne Harpye, aby mi trhali jedlo od st. Azda prve vy ma oslobodte od utrpenia a zbavte venho hladu. Poda starho proroctva priplva k tmto brehom lo, ktor mi prinesie vyslobodenie z trap. Argonauti u pouli o hroznom osude kra Finea. Po celom Grcku spievali o om pevci. Ochotne mu sbili pomoc. Naplnili misu peenm msom a podali mu ju, aby sa najedol. Sotva si starec sadol a chystal sa zodvihn hit k stam, zaumeli vo vzduchu krdla Harpy, ohyzdnch vtkov s hlavami starien a telom upa. Vzahovali za starcovm pokrmom papre so zahnutmi pazrmi a trhali mu jedlo od st. Plavci spustili krik, ale Harpye sa nedali vyrui. A ke na ne vytasili mee, zakli sa lesklho ostria. Obrtili sa, odkia prileteli, a u sa nevrtili. Potom nastili Argonauti stareka novm jedlom. Fineus hltavo popreieral, o mu predloili, a nahlas akoval svojim osloboditeom. Za odmenu im povedal, o ich ak, a dal im rady na cestu. Priplvate k dvom obrovskm skalm, riekol,volaj sa Symplegady. Tie skaly nie s priptan k morskmu dnu, plvaj v mori a kad chvu sa zraj. Rozdrvili by vs ako obiln zrnko. Puste sa pomedzi ne, a ke vypustte holubicu. Ak prelet holubica, zaberte veslami a rchle prejdite pomedzi skaly. Potom sa dajte rovno na vchod. Tam le Kolchida, zem zlatho rna. Aietov palc poznte ahko. Vypna sa nad nm mnoho ve. Pri hrade je hj zasvten bohu vojny Areovi a v hji stri zlat rno drak, ktor nepozn spnok. Vaa loha bude ak, ale na svojej strane mte bohyu Hru. Ke vm bude najhorie, bohya lsky Afrodita vm pome. Starec zmkol a zadval sa slepmi oami do diaky, akoby na obzore videl vee Aietovho sdla a hj, nad ktorm sa vzna v belasom vzduchu zlat iara, vychdzajca zo zzranho rna. Plavci sa s Fineom rozlili a nedokavo nasadli na lo. Mocnmi zbermi vesiel blili sa k Aietovej zemi. Neplvali dlho, ke zauli z diaky ohromn dunenie a dery. Pred nimi sa vynorili dve obrovsk skaly, Symplegady. Narali na seba s ohluujcim rachotom a vzdut vlny sa rozbiehali po mori a k lodi Argonautov. Plavci zastavili rozhojdan lo a vypustili holubicu. Skaly sa prve od seba vzdialili a holubica zmizla medzi nimi. Symplegady sa s treskotom zrazili, a ke sa op od seba oddelili, uzreli plavci holubicu, veselo mvajcu krdlami na druhej strane skl. Smerovala k najbliiemu brehu, smerovala do Kolchidy. Na spenenom mori ostalo iba niekoko pierok, ktor skaly vytrhli holubici z chvostka. Vtedy vyrazili hrdinovia s loou. Mohutn vr ich vtiahol medzi skaly. Veslovali zo vetkch sl, aby sa dostali z nebezpenho miesta. Symplegady sa u op hnali proti sebe a zdvihli obrovsk vlnu. Na vrcholci vlny sa kolsala lo Argonautov. Veslri sa zfalo opreli o vesla, div ich neprelomili, a lo zbehla z vlny dolu. Za chrbtami hrdinov zahrmeli skaly, zrazili sa a ulomili ozdobu kormidla. Pred loou lealo op von more. Vetci si zhlboka vydchli, bolo im, akoby sa z brny re mtvych vrtili op do ivota. Km doplvali do Kolchidy, nali ete sprievodcov, akch sa nenazdali. Na brehu osamelho ostroveka stli tyria mladci v rozodranch atch a volali na ich lo. Argonauti sa k nim priblili a Iason s niekokmi hrdinami vystpil na breh. Mladci sa k nim rozbehli a prv z nich volal:Dobr udia, pomte nm. Stroskotali sme a vlny ns doniesli na tento pust ostrov.

Pomeme, povedal lason, ale kto ste vy a kam vs mme odviez? Zaiste ste pouli o Frixovi, rozprval mladk, o Frixovi, ktor priletel na zlatom baranovi do Kolchidy. Krl Aietes mu dal za enu dcru Chalkiopu. My sme synovia Frixa a Chalkiopy. Frixos umrel a Chalkiopa ije pri krovi Aietovi. Vybrali sme sa na more, zastihla ns brka a rozbila nm lo. More ns vyvrhlo na ostrov. Iason sa zaradoval, e me v ndzi pomc prbuznm. Frixovi a Iasonovi predkovia pochdzali z toho istho rodu. Vyzval mldencov, aby vstpili na lo. Maj t ist cestu ako oni. A rozprval, e plvaj do Kolchidy po zlat rno. Frixovi synovia dostali od plavcov nov rcha a viezli sa s Iasonom Aietes je krut a mocn kr, vraveli. Vldne nad poetnm nrodom a ako sa vzd pokladu. Argonauti sa nepodesili. U vedeli, e loha nebude ahk, a boli rozhodnut vzia si rno nsilm, ak im ho kr ned podobrom. Frixovi synovia dostali od plavcov nov rcha a viezli sa s Iasonom k brechom Kolchidy. De a noc udierali vesla do rozerenej hladiny. V ten de, ke mali dorazi do Kolchidy, pouli odrazu nad hlavami um obrovskch krdel. Nad loou preletel orol a uberal sa nasti na Kaukaz k priptanmu Promteovi. Pohyby mohutnch perut tak silne rozvrili vzduch, e sa plachty napli ako vo vetre. Zanedlho pouli Argonauti z diaky stonanie tranho Promtea. Vzdychy utchli a orol sa vracal. Na chvu zatienil krdlami slnko, preletel ponad lo a zmizol za obzorom. Naveer sa ukzalo pobreie Kolchidy. Vee Aietovho sdla sa rtali v zorch zapadajceho slnka. Hrdinovia, unaven dlhou plavbou, zakotvili lo a ahli si spa. Len o na druh de vstpil Helios do slnenho voza, zhromadil Iason Argonautov na poradu. Dohodli sa, e k Aietovi pjde najprv Iason s dvoma hrdinami a s Frixovmi synmi a poksi sa prosbou a miernym spsobom zska od kra rno. Ihne sa vydali na cestu. Prili k mestu a s asom si zvonku prezerali ndhern stavbu krovskho palca. Na ndvor uzreli tyri zzran studne. Ete stle z nich striekali prdy mlieka, vna, oleja a nezamzajcej vody. asli, ako pred mnohmi rokmi asol Frixos. Prv zbadala prchodzch krova mladia dcra Medea. Vykrkla od prekvapenia. Vkrik zaula Chalkiopa a vybehla z palca. Vrhla sa k svojim nezvestnm synom s otvorenou nruou a radostne sa s nimi objmala. Aj kr Aietes vyiel nvteve v strety a pozval cudzincov do domu. Ako tie ila Medea za nimi a nespala oi z Iasona. Urasten hrdina s tvrou mladho boha sa jej na prv pohad tak zapil, e ako skrvala vzruenie. Nik si to nevimol. V palci bolo runo. Sluobnci nosili na stoly misy s pokrmami a hrdinovia jedli a pili. Pri hostine rozprvali Frixovi synovia dedovi Aietovi o svojich dobrodrustvch, o stroskotan a zachrnen. Ke dorozprvali, sptal sa ich Aietes ticho, o s to za cudzinci. Jeden z Frixovch synov mu poeptal: S to Grci, vedie ich Iason. Prili do Kolchidy, aby zskali od teba zlat rno nho otca Frixa. stiv kr sa zmocnil Iasonovho trnu a nechce sa ho vzda, km nedostane rno. Dfa, e Iason prde cestou o ivot alebo e ho o ivot priprav ty. Najudatnej hrdinovia plavia sa s nm a zakotvili lo pri naich brehoch. Aietes pri tej sprve oervenel a potom hnevlivo vybuchol: akujte bohom, zvolal na Grkov, e som vs prijal pod strechu ako host, in by som vs dal umui! Idete si po zlat rno a tajne sa iste pokate zska vldu v Kolchide. Nevedel som, e sedm pri stole so stivmi zradcami! Grci vyskoili a chceli odpoveda tak isto rzne. Ale Iason ich zadral a odpovedal mierne: Odpus nm, kr. Neprili sme do tvojho domu ako lupii. Poslchli sme iba prkaz svojvonho kra a prichdzame a poiada o zlat rno. Ak nm ho d, pripraven sme dokza ti svoju vanos. Ak ti hroz vojna, budeme sa bi ako tvoji spojenci, ak potrebuje mocnch muov a ostr me, ponkame ti svoje ruky a zbrane. Aietes zamraene sledoval Iasonovu re a uvaoval, ako by sa nepohodlnch cudzincov najlepie zbavil. Ovldol sa a povedal pokojnm hlasom: Nao vea slov? Ke ste tak smel hrdinovia, mete si zlat rno odviez. Smelos mm rd. Ale najprv ju muste dokza v skke. Mm dva bky s kovovmi kopytami, z nozdier im ah ohe. Oravm s nimi pole. Do zoranej zeme zasievam draie zuby a z nich vyrastaj bojovnci. S nimi sa dvam do boja. Rno zanem ora a veer odpovam po vaznom boji. Ak to doke, Iason, tak ako ja, me odplva do svojej vlasti so zlatm rnom.

Neostva mi ni in, odpovedal Iason, ne sa o to poksi. Viem, kr, e mi dva vemi ak lohu, ale bez zlatho rna sa vrti nemem. Ako chce, povedal kr, bolo by pre teba rozumnejie, keby si pred tou lohou cvol a odplval s loou. Iason sa zdvihol so svojimi druhmi od stola a odiiel z palca. Pobrali sa k Argonautom a povedali im, ako ich kr Aietes privtal a ak im dal podmienky. V obloku palca bolo vidie zastret tvr. Medea odprevdzala pohadom lasona, km nezmizol medzi starmi stromami krovskej zhrady. V samote dala sa do plau. utovala ho a bojovala sama so sebou, i m mladmu hrdinovi pomc proti svojmu otcovi Aietovi, alebo m hrdinu ponecha osudu. Zatia Aietes zvolal poprednch muov Kolchidy na poradu. Radil sa s nimi, ako cudzincov zahubi. Len o div bky roztrhaj Iasona, Aietovi poddan sa maj vrhn na grcku lo a zapli ju. Cudzincov, ktor nezhoria na lodi, pobij na brehu. Frixovi synovia sa bli o osud svojich zchrancov a vyhadali matku Chalkiopu. Prosili ju, aby sa prihovorila u Medey. Iba Medea by mohla Iasonovi pomc. Pozn kzla a ary, po ktorch loveka nezran ani ohe,ani zbra. Chalkiopa neodolala prosbm svojich synov a sbila im, e prehovor s Medeou. Medea mala zl sen. Snvalo sa jej, e sama zvazila nad bkmi v boji s drami ozbrojencami. Aietes vak nechcel vyda Iasonovi rno, lebo namiesto neho bojovala Medea. Vznikol prudk spor a Medea v om dala prednos Iasonovi pred otcom. Aietes bolestne vykrkol a Medea sa prebudila. Podesen beala k sestre Chalkiope. Zl predtucha zblila sestry. Medea sa bla o Iasona, Chalkiopa o synov. Aietes zanevrel na Chalkiopinch synov, domnieval sa, e s spojen s Grkmi, a preto ich priviedli do Kolchidy. Ak stihne trest cudzincov, neminie potrestanie ani jej synov. Pom cudzincom nejakm kzlom, prosila penlivo Chalkiopa Medeu, nech Iason v hroznom zpase zvaz. Jeho vazstvo ochrni aj moje deti. Sestrina prosba iba posilnila tajn Medeinu tbu pomc hrdinovi, ktor sa jej zapil. A tak sa splnilo Fineovo proroctvo, e s hrdinami bude dra bohya lsky Afrodita. Neboj sa, Chalkiopa, povedala Medea, ivot tvojich synov mi je tak isto drah ako mj. Pomem cudzincovi. Noc zostpila z kaukazskch hr. Argonauti spali, iba Iason bdel. Prechdzal sa po brehu a rozmal o zpase, ktor ho ak na druh de. Vtom zaul v nonej temnote kroky. Z obozretnosti siahol na me. V slabom svite hviezd sa zjavili postavy Frixovch synov. Niesli mu dobr sprvu od matky Chalkiopy. Zajtra, za rannho era, bude Medea oakva Iasona v odahlom chrme a prinesie mu kzlo, ktor ho ochrni. Medeu cel noc zmietal nepokoj. Je sprvne, e chcem pomha cudzincovi proti vlastnmu otcovi? Nestihne ma kliatba celho nroda? S rodiacim sa dom vzrastala v nej odvaha. Ukryla pod aty ndobku s kzelnou masou a ponhala sa do chrmu, kde u na u lason aka. Ke uzrela v rannom ere tmav hrdinovu postavu, cvla. Preo sa ma boj? povedal Iason ticho. Neboj sa, prichdzam si po sben pomoc a naozaj neviem, ako sa ti za u poakova.Medea sa placho usmiala. Chvu mlali, km sa odhodlala prehovori. Iason, povedala, v ndobke je mas. Potri si ou cel telo a neubli ti ani ohe, ani zbra. V masti je ukryt sila, stane sa mocnm ako nesmrten boh. Ale iba na jeden de. Potom kzlo strat moc. Nevyhbaj sa preto zpasu a neodkladaj ho. Ete jednu radu ti dm. Ke draia sejba vzde, vrhni medzi bojovnkov kame. Pobij sa o ako psi o kus msa. Tvoj me bude ma potom ahk prcu. Dostane zlat rno a me ods z Kolchidy. Rozprvala a slzy jej stekali po tvri. Spome si v svojej vlasti na Medeu. I ja budem rada na teba spomna. Nikdy na teba nezabudnem, odpovedal Iason, a keby si chcela z Kolchidy ods a pobra sa so mnou do vlasti, vetci by a u ns doma uctievali ako bohyu. Ni by ns nerozlilo, len smr. Medea povala Iasonove slov s radosou. Tila ods z Kolchidy a odplva s Iasonom do Grcka. Len nerada sa s nm rozlila. Ale slnko u jasne iarilo na oblohe. Kr Aietes vyiel za mesto na uren miesto v zlatej prilbe a s akm ttom, vyzbrojen ako do boja. Za nm ilo vek mnostvo udu. Vetci zvedavo akali na Iasona.

Hrdina sa zatia vykpal a natrel si telo kzelnou masou. Ruky sa mu naplnili nadudskou silou a do hrude mu vstpila nesmierna odvaha, e sa a chvel od nedokavosti pusti sa do zpasu. Argonauti odviezli Iasona loou pozd pobreia a na miesto, odkia bolo vidie pole vrben zstupmi ud. Iason vyskoil so zbraou v ruke na breh a davy stchli oakvanm. Z podzemnej jaskyne vyrazili neoakvane dva ohromn bky. Kovovmi kopytami rozrvali pdu a z nozdier chrlili ohe a dym. Grci zatajili vzruenm dych. Bky sklonili rohy a chystali sa Iasona zrazi a rozdupa. Ale Iason im nastavil tt a odral ich toky, akoby vrstol do zeme. Nectil iaru, ktor vydychovali, chrnila ho kzeln mas. Odrazu odhodil tt, chytil bky za rohy a ohromnou silou im vntil jarmo. Boli teda zapriahnut do pluhu, nehbali sa vak z miesta. Hrdina zdvihol otep, pichal do bkov a printil ich, aby zaali ora. Zem pukala a otvrala sa pod akm pluhom. Na poli narastali hlbok brzdy. Ke Iason pole dooral, vypriahol bky a tie op zmizli v podzemnej jaskyni. Pribehol otrok a doniesol Iasonovi prilbu s drami zubmi. Hrdina preiel niekokokrt po poli pripravenom na siatie a zasial zuby. Potom si iel k svojim priateom odpoin, uhasi smd a posilni sa jedlom. A u sa z brzd zaali vztyova bojovnci, ako ke na jar zelen siatina vyra zo zeme. Namiesto stebiel sa nad prsou zjavili otepy, mee, tty a prilby, urputn tvre a svalnat ruky. Pole sa hemilo ozbrojenmi chlapmi. Iason, chrnen ttom, vbehol na pole a hodil doprostred ozbrojencov kame. Ihne sa zhkli okolo kamea, tasili mee a dali sa do bitky. Do najbesnejieho boja sa vrhol Iason a kosil bojovnkov ako vysok trvu. Netrvalo dlho a brzdy sa naplnili mtvymi bojovnkmi. Na poli stl vzpriamen jedin mu. Iason. Z ela mu stekal pot, ale oi mu iarili. Dobyl vazstvo. Kr Aietes sa mlky a zlostne vrtil do mesta. Bol presveden, e Iasonovi pomhala Medea, a prisahal, e ju za ten opovliv in potresce. Rchle zvolal poprednch muov a zaal sa s nimi znovu radi, o urobi s Argonautmi. Zatia sa de op stretol s veerom. Aietes ete neskonil poradu. Medea chodila po komnate so srdcom zovretm zkosou. Tuila, e otec pripravuje Argonautom nstrahy. Konene ju tba premohla, kzelnou zariekankou si otvorila palcov brnu a vybehla nepozorovane do nonej tmy. Na morskom pobre oslavovali Grci Iasonovo vazstvo a urobili vek vatru. Svit oha priviedol Medeu k Argonautom. Zachrte seba i ma, otec vm chyst skazu. Zlat rno ti obstaran, Iason. Len mi sb, e ma nikdy neopust. Bohovia s mi svedkami, odpovedal Iason, e si a odvediem do otcovskho domu ako riadnu manelku. Medea vstpila na lo a Grci za veslovali do blzkosti hja, v ktorom viselo na starom dube zlat rno. iara vychdzajca z rna a rozlievajca sa po korunch stromov pretekala sa s mesanou iarou na oblohe. Medea a Iason vystpili a ponhali sa do hja. Drak zaul kroky a vetko lstie v hji sa rozochvelo jeho sykotom. Medea sa blila k nemu so spevom a ukolsala draka, e sa upokojil. Dotkla sa drakovej hlavy arovnou bylinou. Zo stonky byliny vystreklo niekoko kropaj uspvajcej avy. Drak zavrel oi i papuu a po dlhom rade rokov po prv raz zaspal. Medea kvla Iasonovi a hrdina sal z vetvy zlat baranie rno. Vrtili sa s nm astne na lo a Grci ich nadene privtali. udovali sa zlatmu rnu a kad sa ho chcel aspo dotkn. Ale Medea vyzvala hrdinov, aby sa ponhali. A tak si posadali k veslm a vyli na rann more. Aietes skoro zbadal, e mu cudzinci uli so zlatm rnom a e maj so sebou na palube Medeu. Vyrazil so synom Absyrtom a hfom kolchidskch bojovnkov na morsk breh. Zazreli iba hrot stoiara a kus plachty na obzore, no aj t sa im zakrtko stratila. erven od zlosti vohnal Aietes svojich bojovnkov do rchlych lnov a velenie zveril na smelho Absyrta. Mrano kolchidskch lodc hnalo sa za loou Argonautov, ako sa enie po oblohe kde vtkov. Predili hrdinov a zastpili im cestu. iadali, aby Iason vysadil Medeu na ostrove bohyne Artemis. Kr susednej zeme vraj rozhodne, i sa m Medea vrti k otcovi, alebo odplva s Grkmi. S nrekom prijala Medea sprvu, e cudz kr sa m sta jej osudom. Obvala sa, e ju Argonauti vydaj, a pripomenula Iasonovi jeho prsahu a prosila ho, aby ju neopal. Neopustm a, povedal Iason, ale bez sti sa z tejto nstrahy nedostaneme. Vetky kmene pozd pobreia s spriatelen s kolchidskm krom a nepustia ns alej. Keby sa nm podarilo znii kolchidskho vodcu Absyrta, stratilo by lostvo vedenie a v zmtku by sme mohli ujs. Vtedy sa zfal Medea rozhodla:

Nemem sa vrti, bedkala, musm dovi dielo skazy. Tum, e zrada, ktor som spchala a spcham, dopadne mi raz na hlavu, ale cvnu sa u ned. Dohovorm si s bratom Absyrtom tajn schdzku a vydm ti ho do rk. A Medea oznmila tajne Absyrtovi, e sa s nm chce v noci zs na Artemidinom ostrove a poradi sa s nm, akou sou zska nasp zlat rno. Absyrtos netuil zradu. Priplval v noci k ostrovu iba s hstkou bojovnkov. Na ostrove sa stretol s Medeou. Zatia o sa s ou rozprval, vyrtil sa z htiny Iason s meom v ruke. Medea vykrkla a odvrtila tvr. Iason zabil Absyrta a zo vetkch strn sa vyrojili Argonauti. Obkili Absyrtov sprievod a pobili jeho lenov. Km sa kolchidsk vojsko spamtalo, unikli Grci na re more. Kolchiania sa u domov nevrtili. Strach pred Aietovm hnevom ich printil usdli sa na pobre, pri ktorom kotvili. Argonauti sa vracali do Grcka so zlatm rnom, tuili v diake pred sebou vlas a tba im pohala vesla. Tentoraz preplvali pomedzi Symplegady bez nehody. Odo da, ke skaly prepustili ich lo na ceste do Kolchidy, prestali sa pohybova a ostali st na mieste. Pri ostrove Sirn by boli plavci temer stroskotali. Sirny, vly s prekrsnymi hlasmi, sedeli na pobrenom skalisku, a ke zbadali lo, zaali tak sladko spieva, e ommen veslri i kormidelnk nevdojak sa pustili k nim. Pod vodou sa vak skrvali ostr tesy, o ktor sa u rozbila nejedna lo. Orfeus zbadal hroziace nebezpeenstvo. Zaal spieva a hra na lre, a spevom a hrou prehluil hlas Sirn. Kormidelnk dal lodi op sprvny smer a lo bola zachrnen. Plavci unikli Sirnam, a u na nich hali in trapy a nebezpeenstv. Smelo odolvali brkam a slnenej pave, hladu i smdu. A bohya Hra ich neopustila. Po dlhej a namhavej plavbe uzreli op vlas. Zakotvili a poslali do mesta krovi Peliovi s rchlym poslom sprvu, e sa Iason vracia z alekej vpravy a prina zlat rno. Ke sa to kr Pelias dozvedel, rozkzal zatvori mestsk brny a hradby dal obsadi ozbrojencami. Hrdinovia sa nesmeli vrti domov. Pomohla som ti, Iason, zska zlat rno a pomem ti zska aj trn, ktor ti patr, povedala Medea. Vyslovila kzeln zaklnanie a ihne sa premenila na starenu s kokom v ruke. arovn sily ju preniesli do mesta. Pustila sa ku krovskmu palcu a na ndvor zaala nahlas vychvaova drah masti, lidl a vonn oleje, ktor vraj m v koku na predaj. Cho von, prikzali krovsk dcry slke, aksi starena tam vychvauje svoj tovar. Prive nm ju. Slka priviedla preobleen Medeu do palca. Krovsk dcry sa hne zaali prebera v koku a Medea im lichotila: koda, e ste tak krsne a mlad. Poznm vzcne ary. Viem vraca mlados. Ale vy ste tak sviee ako vychdzajce hviezdy. Aspo nm tie ary uk, prosili zvedav krovsk dcry. Dajte mi privies starho barana a rada vm ukem, o viem, povedala Medea. Vo chvke stl pred Medeou najstar baran z krovskej riedy. Medea dala nanosi vody do vekho kotla a pod kotlom zakri. Do vriacej vody vsypala hrs byln z koka. Sieou zavanula opojn va. S pomocou krovskch dcr vhodila Medea do vriacej tekutiny starho barana. oskoro sa ozvalo zabeanie a z pary nad kotlom vyskoil do siene mlad bieluk baranek. To s vskutku mocn ary, udovali sa krovsk dcry a zavolali otca. Kr Pelias nechcel ich rozprvaniu uveri. Ale ke Medea predviedla ary aj jemu, uasol a uveril. Vie o, starena, povedal Pelias, sks to aj so mnou. Som u star, a ak sa omladm, nedostane Iason nikdy mj trn. A urob ma poriadne mocnm, aby som sa mohol pusti s Iasonom do boja. Dychtiv kr Pelias sm skoil do kotla a hrozne vykrkol. Nenaiel vo vriacej vode straten mlados. Naiel v nej smr. Krovsk dcry sa zdesene obzerali za starenou. Ale Medea zmizla. Rozhlsila po meste, e kr Pelias je mtvy, a obania mali zo sprvy rados. Nemali krutho kra radi. Sami pootvrali brny a so slvou vpustili Argonautov do mesta. Na Medeu neakal v novej vlasti ani pokoj, ani astie. Aj Iason zabudol na sub a naiel si in nevestu. Tak sa naplnila predtucha neastnej dcry kolchidskho kra, e zradou a zloinom si nemono vydoby na zemi astie. Zfal od iau zahubila aj mlad Iasonovu nevestu. lason Medeu po hroznom ine hadal, ale u ju nenaiel. Zdrven vyiel z palca. Tu sa mu nad hlavou ozval podivn hrmot. Zdvihol zrak a uzrel vo vzduchu lietac voz ahan drakmi. Na voze stla Medea a

vlasy jej viali. Utekala s arodejnm zprahom aleko od Iasona. Od tej chvle o nej u nikto nepoul.

HERAKLES
Najslvnej grcky hrdina Herakles bol synom nesmrtenho vldcu bohov Dia a smrtenej eny Alkmeny. U za detstva mal Herakles viu silu ne dospel mu. Raz sa priplazili k lku malho Herakla dva vek hady a zaali spiace diea ovja a okrca sa mu okolo hrdla. Herakles sa s vkrikom prebudil, zovrel hady v pstiach a zahrdsil ich jedinm stisnutm. Vetok ud si rozprval o tom ude, ktor sa v Tbach prihodilo. Slep vetec Teiresias prorokoval malmu chlapcovi hrdinsk ivot pln prce a na konci ivota nesmrtenos. Herakles vyrstol a do Tb sa zili najlep uitelia a cviitelia. Uili mladho hrdinu najdleitejm vedm a umeniu, cviili ho v zpase, v zaobchdzan so zbraami i v jazde na ahkch rchlych vozoch. Herakles bol chpav iak a to, o sa druh uili dlh as, nauil sa za niekoko dn. Ale u od mladho veku bol zlostn a prchk. Raz ho pokarhal uite hudby a Herakles mu hodil do hlavy lru tak prudko, e starec klesol mtvy na zem. Herakles utoval svoj in, plakal za svojm uiteom, ale neskoro bolo utova: za trest musel ods do hr k pastierom. V horch psol riedy a dorstol na mocnho mladho loveka. Pote, budeme sa pasova, vyzval asto svojich druhov. A oskoro nebolo medzi nimi nikoho, koho by v zpase nebol porazil. Drav zver pred nm utekala, akoby vedela, e jeho py sa nikdy nemin ciea. Kde stl Herakles, boli stda v bezpe. asu na rozmanie mal na osamelch horskch pastvinch vea. Spomnal si na detstvo a uvaoval o Teiresiovej vetbe a o budcnosti. Zamyslen, s hlavou v dlaniach zbadal, ako sa k nemu blia dve eny. Prv, obleen do bieleho rcha, ila pomaly a pokojne. Druh, v ndhernch atch obitch zlatom a drahmi kamemi, krala tanenm krokom, cestou sa upravovala, obracala a obzerala. Predbehla prv a ihne Herakla oslovila: Nevie, Herakles, ak ivot si vybra? Vyvo si ma za sprievodkyu. Poznm najprjemnejiu cestu. Nebude a trpi nijak prca a nijak nmaha a kad veer a bude oakva mkk lko. Cudz udia bud pracova, a ty bude uva vsledky ich usilovnosti. Kto si, e me toko subova? sptal sa prekvapen Herakles. Nazvaj ma Rozko, odvetila ena, a mm priateov po celom svete. Pristpila ena obleen v bielom a povedala: Ni z toho, o je dobr a za m sa odd ti, nedvaj bohovia uom bez prce. Ak chce zbera rodu, mus najprv zasia. Ak chce vynikn, mus vea pracova a odoprie si, o si oni neodopieraj. Ak si zvol ma, nesubujem ti ahk cestu. Nazvaj ma Cnos. Nehanb sa ponka prcu a nmahu? posmievala sa Rozko Cnosti. Ak pjde za Rozkoou, povedala Heraklovi Cnos, bude jes bez hladu a pi bez smdu a nebude vedie, po om by si mal ti. Prejde ivotom ako leniv tie a nezanech za sebou ni, iba przdny mech od vypitho vna. Ak sa rozhodne pre ma, vykon vek iny. Postavy sa rozplynuli. Hrdina nevhal ani chvu, ak cestu si vyvoli. Rozhodol sa pre cnos. I nadiiel as, aby sa Herakles vrtil do Tb. Teil sa, e sa mu naskytne prleitos premeni dobr predsavzatia na skutky. Nepriatesk kr Minyov posielal v tom ase, ako kad rok, do Tb vyslancov. Mali od Tbanov vybra nespravodliv poplatok. Cestou stretli Herakla. Ustp nm z cesty, sme vyslanci a ideme do Tb po poplatky, rozkriali sa Minyovia na hrdinu. Som Herakles, v horch som zanechal stda, aby som mohol ochraova utlanch. Vrte sa k svojmu krovi a povedzte mu, e Tby u poplatky plati nebud, zavolal hrdina na vyslancov. o stojte? oboril sa vodca Minyov na svojich bojovnkov. Jeden jedin mu ns neme zastavi. Bojovnci sa vrhli na Herakla, ale ten ich zo seba striasol ako perie. Polmal im otepy a cel posolstvo pochytal a sputnal. Zviazan ho poslal sp krovi. Potom doiel pokojne do Tb. Ete sa v meste ani nerozhliadol, a u dorazil k tbskemu krovi rchly posol kra Minyov. Nepriatesk kr iadal Tbanov, aby vydali Herakla trestu. Bojazliv tbsky kr by bol Herakla vydal, keby nebol narazil na odpor hstky smelch tbskych mladkov. Zali za Heraklom a povedali mu: Nechceme sa podda vli nepriateskho kra. Po a ve ns proti Minyom. Budeme bojova poda

tvojho prkladu. Ako chcete bojova proti nepriateskmu vojsku, ke nemte zbrane? odpovedal Herakles. V Tbach vtedy vskutku nebolo zbran. Nepriatesk Minyovia odniesli z Tb vetku zbroj, aby mali istotu, e mesto proti nim nepovstane. Nadenie mlakov neochladlo. Budeme bojova holmi rukami, volali, nazbierame si kameov a utlieme nepriatea! Mme zbrane, vyhkol odrazu jeden z nich, v chrme bohyne Atny visia star zbrane, zasvten Atne. Ukoristili ich nai predkovia vo vaznch vojnch. Vetci sa rozbehli k chrmu bohyne Atny. Chvatne snmali star zbrane z chrmovch stien a so zbraou v ruke sa zhromadili okolo Herakla. Herakles odiiel s nimi do hr oproti ohlsenmu vojsku kra Minyov. Vybral na boj priesmyk, kde nepriateom ich presila nedvala nijak vhodu. Neakali dlho. Mran zvrenho prachu oskoro ohlsili tbskym pozorovateom, e sa bli mocn vojsko. U rozoznvali leskl prilby a zauli hluk vozov. Heraklovi oznmili prchod Minyov a hrdina sm rozostavil bojovnkov. Ako ke sa v horch utrhne balvan, rti sa do dolia, strhva vetko iv a ni, o mu prde do cesty, tak sa vrhli Tbania v priesmyku na nepriateov. Zdesen Minyovia sa brnili len chabo, a ke Herakles zabil aj ich kra, zaali zahadzova zbrane a zmtene utekali sp do svojej krajiny. Tbania nepriatea prenasledovali a do jeho hlavnho mesta a mesto rozborili. Slvne sa vracali s bohatou korisou domov do Tb. O Heraklovom vazstve rozprvalo cel Grcko a astn rodci ani nevedeli, akmi poctami by hrdinovi prejavili vanos. Aj olympsk bohovia mali z Herakla rados a obdarovali ho. Apoln mu dal luk a py, Hefaistos tulec a Hermes me. Tak ndhern zbrane ete nikto nikdy nevidel. V Myknach vldol Heraklov prbuzn, kr Eurysteus. Zbabel a slabosk Eurysteus zvidel Heraklovi slvu a til ho pokori. Bol rodom star, a preto iadal, aby k nemu po prve vstpil mlad Herakles do sluby. Herakles sa vzpieral a sptal sa na radu delfskej vetiarne. Vetba mu ohlsila, e mus prvorodenmu Eurysteovi vykona desa prc. Potom bude von a me od svojho prbuznho ods. Herakla vetba ako ranila. Od iau strcal rozum a nevedel, o rob. Iba dobrotiv as, ktor plynie a zmva aj bolesti hrdinov, zmiernil Heraklov ia. S povzdychom nastpil cestu do Mykn. Konene sa vekmu Heraklovi urilo navtvi ma? privtal ho posmene Eurysteus. Ete chcel nieo prida, ale radej zmkol. Hrdinovi horeli oi ako plame. So sklopenm zrakom uril kr Heraklovi prv prcu. Najprv mi prines kou nemejskho leva, povedal a ukradomky sledoval odchdzajceho hrdinu. elal mu v duchu vetko najhorie. Nemejsk lev bol stran elma. Mnoho lovcov sa za nm u vydalo, a nevrtil sa ani jeden. Herakles lohu neodkladal a ihne vyrazil. Cestou stretval ud, vedeli u, kam sa hrdina uber, a epkali si: Herakles ide zabi nemejskho leva. Je silk, ale ktovie, i sa mu to podar. Nemejskho leva doteraz neporanila nijak zbra. Je nezraniten. Hrdina si ni nevmal. Mlky putoval s lesklou olympskou zbrojou do lesov, v ktorch il obvan lev. Meom si presekval v htinch cestu, a priiel na miesto, kam sa ani vtci neodvaovali a kde sa prestieralo mtve ticho. Zdalo sa, e aj lstie na stromoch bojazlivo um. Tam sa ernela levia jaskya. Herakles si pred u sadol a akal. Za smraku sa ozval v lese praskot. Lev sa vracal z lovu a mocnmi labami drvil vetvy. Herakles zdvihol luk a zacielil do krovia. Zjavil sa obrovsk lev, potriasajci hrivou skropenou krvou. Vzduchom zasvial p a odrazil sa od levej koe ako od skaly. Hrdina zacielil znovu, ale aj druh p sa zomykol po srsti nezranitenho zvieraa. Ke siahol po treom pe, obrtil lev pomaly hlavu a zbadal strelca. Prikril sa a chystal sa skoi. Herakles uhol, a ke lev dopadol pred nm na zem, mocne ho udrel kyjom po lebke. Omren lev sa zatackal. Herakles k nemu priskoil, zovrel mu hrdlo dlaami a zahrdsil ho. Z mtveho leva stiahol kou. Leviu lebku si dal na hlavu ako prilbu, predn laby si prehodil cez plecia a do koe sa zahalil. Ke vstpil v levej koi do myknskeho palca, vypadla Eurysteovi od aku aa z ruky. Lev, lev! zabedkal a letel z hodovnej siene, akoby pred nm stl iv nemejsk lev. Zatvorte dvere do siene, vykrikoval na sluhov, je tam a otvra papuu! Skopcol sa po schodoch do pivnice, schoval sa v sude a prikryl vekom. Dlho trvalo, km sluobnctvu uveril, e lev je vskutku mtvy a eHerakles priniesol iba jeho kou. A potom sa odhodlal, nadvihol veko a ukzal sluhom bled vystraen tvr. Vyliezol zo suda a prikazoval: Herakles nesmie u vstpi do mjho hradu. Rozkazy mu budem posiela cez sluhu. Herakles sa s chuou zasmial krovmu strachu a leviu kou si nechal. Chrnila ho po cel ivot ako

najpevnejie brnenie. Ete si po ceste neodpoinul, a u tam bol krov posol a oznamoval: Herakles, kr ti rozkazuje, aby si zabil hydru, ktor pusto krajinu pri meste Lerny. Heraklovi neostvalo in ako sa vybra na cestu. Hydra bol hrozn arkan, had s deviatimi hlavami a stredn z nich bola nesmrten. Nealeko Lerny stretol hrdina mladho pastiera. Pouj, priate, zavolal na pastiera, uk mi cestu, kadia sa dostanem k hydre. Idem ju zabi. Neradm ti to, povedal pastier, mne hydra zadusila cel riedu oviec a brata mi odtiahla do moiara. Vedel by si s ou poradi azda iba Herakles. Som Herakles, odpovedal hrdina, a arkana zahubm. Ke pastier poul, e pocestn je Herakles, prebudila sa v om odvaha a neohrozene odprevadil hrdinu na okraj moiara, kde mala hydra brloh. Herakles tak dlho vystreoval do brloha horiace py, km netvora nevylkal na denn svetlo. Vyliezol supiac a syiac a jeho dev vztench krkov sa besne kvalo nad moiarom. Hrdina sa rozohnal meom a zaal mu stna hlavu za hlavou. Bola to mrna prca. Namiesto satej hlavy naskoili dve nov. Vek morsk rak sa priplazil hydre na pomoc a zovrel Heraklovi nohy. Hrdina rozdrvil raka kyjom a zavolal na pastiera, aby mu priniesol horiace polen. Smel pastier privliekol vetvy, zaplil ich a podval bojujcemu Heraklovi. Herakles stnal hydre hlavy a preahoval ich plameom. Na splenom mieste u nov hlava nenarstla. Tak sa mu podarilo znii vetkch dev hlv. Nesmrten hlavu zahrabal do zeme a privalil na u balvan. Cel moiar sa naplnil iernou jedovatou krvou z hydry. Herakles si namoil do krvi py. Koho takm pom zasiahol, neuiel smrti. Potom sa rozlil s pastierom a vrtil sa do Mykn. Eurysteovi odkzal, e lohu splnil. Ale Eurysteus u o tom vedel. Chr o Heraklovom ine sa rozletel po celom Grcku. Kr zamraene rozmal, ak nov lohu by Heraklovi dal. Poslal Herakla do hr, aby priniesol obrovskho diviaka, ktor niil ronikom v doliach rodu. A Herakles priniesol diviaka ivho na chrbte do Mykn. Poslal ho po la bohyne Artemis. A Herakles priviedol ndhern zviera pred krovsk palc. Poslal Herakla, aby zahnal z Grcka stymfalsk vtky, ktor mali kovov pazry a zobky a vedeli vystreova svoje tvrd per ako py. A Herakles stymfalsk vtky z Grcka vyhnal. Dvam Heraklovi vemi ahk lohy, povedal si kr Eurysteus. Chyti alebo zahna zviera, aj ke je to zviera podivuhodn, sa predsa d. Musm si vymyslie lohu, ktor nieje mon splni a ktor Herakla zosmieni.'' Poslal k Heraklovi sluhu s rozkazom: Cho ku krovi Augiovi a vyisti mu za de chlievy. Augi mal tritisc kusov dobytka, a ke poul, nao k nemu Herakles prichdza, iba sa usmial. Ak sa ti podar vyisti mi chlievy za de, rd ti dm ako odmenu tristo kusov zo svojej riedy, povedal hrdinovi. Myslel si, e takto lohu Herakles nikdy nespln. Herakles neodkladal robotu a iel sa na krove riedy hne pozrie. Augi choval statok za vysokm mrom a cel roky nedal obrovsk chlievy vyisti. Hrdina si vetko dobre prezrel a vyhnal stda z chlievov. Strhol as mru a zaviedol za vodu z dvoch blzkych riek. Kaln prd vypal op cez vrta a zavdzal ho do pvodnch rieisk. Tak vyistil chlievy a nepouil nijak nstroj, vbec sa nezapinil. Kr Augi neveril oiam, ke naveer viel chlievy ist. Sben od-menu vak Heraklovi odoprel. Eurysteus rtal tentoraz celkom naisto, e Herakles uloen prcu nevykon. Ale Herakles stl pred myknskym palcom, prcu vykonal a akal na nov lohu. Zmtenmu krovi Eurysteovi neprilo na um ni in ne posla Herakla na Krtu po divho bka. Hrdina privliekol do Mykn aj divho bka. Eurysteus ho poslal po zriv kone kra Diomeda, ktor sa ivili udskmmsom. A ke sa Herakles vrtil aj s komi iv a zdrav, Eurysteus si vzdychol. Nevedel si spomen na nijak lohu. Tu ho objala jeho dcra a povedala: Posiela Herakla iba po kared zvery. Poli ho raz po nieo krsne. Tak rada by som mala ps krovnej Amazoniek. Je vraj ndhernej ne najskvostnej ps vyroben u ns v Myknach. Nech mi ho Herakles prinesie. Aj to je vemi ak loha. Kr sa zaradoval tej rade a rozkzal Heraklovi, aby sa vybral k Amazonkm po vzcny ps. Amazonky boli kme bojovnch ien. Narodench chlapcov dvali pre a vychovvali iba dievat. Neuili ich tka pltno a pripravova pokrm. Cviili ich na ihriskch bojova a jazdi na koni. Herakles tuil, e sa s nimi bude ako bojova.

Eurysteus elal Heraklovi ako vdy zhubu. Ale krova dcra si tobne elala, aby sa Herakles vrtil s psom. Dokala sa. Po akch bojoch sa Herakles zmocnil drahocennho psa a priniesol ho krovi Eurysteovi. U mu ostva iba desiata robota, nariekal kr a rozhodol sa, e za desiatou lohou pole Herakla o najd'alej. Nech mi zjde po stdo obra Geryona, prilo mu na myse. Geryon m tri tel, es rk a es nh a stda mu stri div dvojhlav pes. Zavolal sluobnka a dal ohlsi rozkaz Heraklovi. Zem, kde sa psli Geryonove riedy, leala aleko na zpade. Herakles sa musel plavi po mori a putova po si. Po dlhom ase sa dostal do Afriky. V Afrike il obor Antaios, syn matky Zeme. Len o zazrel Herakla, vyiel mu naproti. Zasta, ptnik, oslovil Antaios hrdinu. Nepam nikoho alej na zpad, kto si so mnou nezmeria sily. Herakles videl, e obrovi neunikne. Prijal teda zpas. Obor i hrdina sa snaili jeden druhho zvali na chrbt. Zem im dunela pod ptami, prudko oddychovali a el sa im leskli od potu, ale ani jeden z nich nezvazil. Kad raz, ke sa podarilo Heraklovi zvali Antaia na zem, obrova sila iba vzrstla a hravo striasol zo seba hrdinu. To matka Zem vdy vdchla svojmu synovi nov sily. Herakles pochopil, e obor je neporaziten, km sa dotka zeme. Uchopil preto Antaia v pse, vyzdvihol ho do vzduchu a nad zemou ho zahrdsil. Po vaznom zpase preiel vysuenou africkou pevninou a zastal na brehu mora, nad inou, ktor sa dnes vol Gibraltrska. Na obidvoch stranch iny postavil na pamiatku svojej cesty obrovsk stpy z kamea. Star Grci ich nazvali Heraklovmi stpmi. Slnko v tej konine neznesitene plilo, ohalo kou a Herakles mal pred sebou ete vek kus cesty. Tu sa nad trpiacim hrdinom zmiloval boh slnka Helios. Poial mu loku, v ktorej sa boh kad noc plav od zpadu na vchod, kde vstupuje op do slnenho voza a vychdza s novm dom na oblohu. V Hliovej lod'ke Herakles doplval k zemi obra Geryona. Sotva vystpil na breh, u sa proti nemu rozbehol so zrivm tekotom dvojhlav Geryonov pes. Herakles ho zahluil kyjom a zohnal do riedy obrove stda rozptlen po lkch. Stda potom hnal v smere vychdzajceho slnka, lebo tam kdesi lealo Grcko. Statok sa nerd lil so avnatmi pastvinami. Zastavoval sa a alostne bual. Buanie zaul Geryon a prihnal sa ako brka na iestich nohch. V kadej zo iestich rk dral zbra. Hrozivo mval otepmi a memi a podobal sa celmu oddielu bojovnkov. Herakles napl tetivu luku a vypustil na obra p. Zasiahnut obor beal ete kus cesty, km padol. Jed hydry, ktorm boli py napusten, zaal inkova. Jeden jedin p zabil mocnho obra. Jednho veera sa pred krovskm palcom v Myknach ozvalo buanie obrovskho stda. Pred krom Eurysteom sa zjavil Herakles: Kr, prihnal som Geryonov dobytok. Splnil som desiatu lohu, a teraz ma prepus zo sluieb! Potmehdsky Eurysteus mal u pripraven vhovorku: Ete a nemem prepusti,'' povedal, poriadne si zatia splnil iba osem loh. Dve lohy ti neuznvam. Azda si lernejskho arkana zahubil sm? Pomhal ti pastier. A za vyistenie Augiovho chlieva si si zjednal plat. Ale kr mi sben kusy nedal, namietal Herakles. Keby ti ich bol dal, bol by si ich vzal, povedal Eurysteus, a preto ti nemem uzna ani vyistenie chlieva. Rob, ako mysl, odpovedal namrzene Herakles, splnil som desa loh, splnm aj dvans. Eurysteus si v duchu vravel: Len pokaj, Herakles, konene mm pre teba prcu, proti ktorej vetko, o si vykonal, vbec ni nie je. Polem a po zlat jablk zo zhrady Hesperidiek. Ke Herakles poul, o od neho kr iada, rozhneval sa: : Ako mem s po zlat jablk Hesperidiek? Nik z ud nevie, kde zhrada le. Preto me t lohu splni iba Herakles, usmieval sa kr, ale Heraklovi sa do o nepozrel. Hrdina opustil palc, vydal sa do sveta a vade sa vypytoval na cestu k Hesperidkm. Nik mu nevedel poradi. Cestou jeho slva ete vmi rstla. Kdekovek suoval ud nejak zl obor alebo drav zviera, Herakles bol vdy ochotn pomc. Jeho kyj, me a otrven py nezahali. Tak sa dostal na svojej pti a na Kaukaz. Medzi vrchmi sa temne rozliehalo stonanie priptanho Promtea. Hrdina iel za tm hlasom. Orol trajci Promtea sa prve chystal odletie. Herakles napol luk a dobre cielenm pom orla zabil. Raz-dva vyliezol na skalu, rozbil Promteovi put a oslobodil ho. Van

Prometeus objal svojho zchrancu, akoval mu a sptal sa ho, ako by sa mu mohol odmeni. Herakles rozpovedal Promteovi o svojej bludnej pti za zlatmi jablkami a Promteus mu poradil: Mus prejs africkou krajinou, a sa dostane k obrovi Atlasovi. Poiadaj ho, aby ti priniesol zlat jablk. Sm po ne necho. Zhradu stria tyri vly Hesperidky a stran stohlav drak Ladon. Drak nikdy nezasp a kad hlava mu hu a sy inm hlasom. Ale obor Atlas si u s nm porad. Prometeova rada Herakla poteila. Cestu do Afriky u poznal. Ponhal sa pod horcim africkm slnkom k obrovi Atlasovi. Nezdroval sa hadanm nocahu, spval pod rym nebom. Raz zase takto zaspal, zahalen iba do levej koe, a v tom poctil ahk teklenie na rukch a na tvri. Otvor oi a vid zahu drobnch trpaslkov Pygmaiov. Jedni niesli povrazy a snaili sa hrdinu spta, druh sa stavali ako vojsko do toku. Liezli Heraklovi po hrudi, ohmatvali mu tvr a ahali sa mu hore po vlasoch. Hrdina sa nemohol ubrni smiechu nad vnym ponanm drobunkch Pygmaiov. Rozosmial sa a trpaslci z neho padali ako z vrchu, v ktorom vypuklo zemetrasenie. Herakles ich pochytal do levej koe a zobral ich so sebou. Vs si odnesiem do Grcka, smial sa a prehodil si leviu kou s trpaslkmi cez plece. Tak putoval alej do krajiny Hesperidiek, kde il obor Atlas. Atlasovi urili bohovia ak prcu. Podopieral nebesk klenbu, aby sa nezrtila na zem. Ohromnho obra bolo vidie u z diaky. Koho tu had? zahual obor na Herakla. Kr Eurysteus ma posiela po zlat jablk Hesperidiek, povedal Herakles, preto idem k tebe s prosbou, i by si mi ich nemohol prinies. Rd ti ich prinesiem, odpovedal obor, ale vid, e drm nebes. Nemem opusti svoje miesto. Podrm nebesk klenbu za teba, ponkol sa mu Herakles a vzal nebo na mohutn plecia. Atlas zatia uspal v zhrade Hesperidiek draka, zabil ho a vrtil sa k Heraklovi s tromi zlatmi jablkami. Stl pred hrdinom, dval sa, ako sa prehba pod archou nebies, a zdrhal sa vzia si ich op na plecia. Zachutila mi vonos, Herakles, povedal Atlas, vskutku nemm chu nies oblohu. Dobre, povedal stivo Herakles, no aspo mi dovo poloi si nieo na hlavu. Bojm sa, e mi bremeno rozmliadi lebku. Atlas nepostihol les a podoprel plecami nebes, aby si mohol Herakles natrha trvy a machu. Len o sa hrdina zbavil archy nebies, zohol sa po zlat jablk a utekal odtia, ako najlepie vedel. Kr Eurysteus si u dlh as myslel, e cestou priiel Herakles o ivot. A odrazu, po tokch rokoch, zjavil sa pred nm hrdina iv a zdrav. Podal mu tri zlat jablk Hesperidiek a vysypal z levej koe trpaslkov Pygmaiov. Kr asol. Zlat jablk dal Eurysteus uloi v chrme bohyne Atny. Bohya ich vak op zaniesla do zhrady Hesperidiek, ako ustanovil bosk zkon. Kr m alej, tm viac poznval, e namiesto toho, aby hrdinu prcami pokoril, zskal mu nesmiernu slvu. ud videl v Heraklovi ochrancu a osloboditea. Nebolo kraja, v ktorom by obyvatelia neboli Heraklovi van za nejak hrdinsk in. U jeho meno prebdzalo nadenie a odvahu v srdciach ostatnch Grkov. Kr. oslovil Herakles Eurystea, oakvam tvoju posledn lohu. Cho, povedzme ... htal kr, do podsvetia a prive mi pekelnho psa Cerbera! Trojhlav pes Cerberus stril vstup do re mtvych. Dovooval tieom zomrelch ud vojs do podsvetia, ale nikoho u nepal sp na zem. Eurysteus mal z npadu vek rados. Tak nebezpen lohu ete Heraklovi nedal. Herakles sa vydal na zpad a tba zbavi sa sluby u kra ntila ho ponha sa. Na zpade sa skrvala v iernych skalch jaskya, kadia sa vstupovalo do podsvetia. Sm vladr re mtvych Hdes zastpil hrdinovi cestu. Stoj, Herakles! zvolal. Preo chce zostpi medzi tiene? ije a nepatr do krovstva smrti. Prichdzam z rozkazu kra Eurystea, povedal Herakles, dal mi posledn lohu. Mm privies do Mykn Cerbera, strcu podsvetia. Ak sa mi to podar, zbav ma kr sluby a budem von. Cerbera chce odvies? zaudoval sa Hdes. Ak sa na to odvi, odve si ho. Ale pod jednou podmienkou. Nesmie sa ho zmocni zbraami. Herakles shlasil. Cerberus ho privtal hroznm tekotom a z troch prov ohnivch o mu vyahli plamene. Zlostne sa vrhol na Herakla. Hrdina sa rozkroil a stisol netvora v pstiach. Cerberus sa zmietal a dusil, ale Herakles nepovooval, km pekeln pes neskrotol. Skrotenho psa vyviedol na

zemsk povrch. Cerberus po prv raz uzrel denn svetlo. Z papule mu od zkosti zaala strieka jedovat pena. Kam dopadla, tam vyrstla jedovat bylina. udia v Myknach utekali pred Heraklom, vlecim podsvetn obludu. Eurysteus poul vonku pred palcom hluk a zo zvedavosti vyiel von. Pri pohade na trojhlavho psa ustrnul a cel telo sa mu roztriaslo. Vbehol do palca, pribuchol dvere a pevne ich zamkol. Za dverami krial na Herakla, aby psa vrtil ta, odkia ho zobral, a viackrt mu u nechodil na oi. Herakles odiiel spokojn z Mykn, psa vrtil do podsvetia a bol von. Sluba sa mu skonila. Neskonil sa mu vak nepokojn ivot, pln dobrodrustiev. Nikdy sa neusadil na jednom mieste. Chodil po svete, kde sa mu zachcelo a kam ho zavolali, aby pomohol silou a dvtipom. Na cestch priiel na hrad mocnho kra, ktor mal krsnu dcru. Nazvali ju Iola. Kr prve konal chrne preteky v lukostrebe. Vaz pretekov mal dosta krsnu Iolu za enu. Aj Herakles sa prihlsil na preteky a s hfom npadnkov skal astie. Medzi npadnkmi boli sksen lukostrelci a najlepie strieal sm kr a jeho synovia. U sa zdalo, e kr zvaz nad vetkmi a npadnci oddu naprzdno. Vtom predstpil Herakles s povestnm lukom a pmi. Vetci utchli a napto pozorovali hrdinu. Vyzeralo to, akoby cie priahoval Heraklove py. Nechybil ani raz a namrzen kr ho musel vyhlsi za vaza. Ale dcru mu nechcel da. Vdy si naiel vhovorku, odkladal svadbu zo da na de, a sa Herakles rozhneval a v hneve odiiel z krovho hradu. Roztrpen krivdou, ktor sa mu stala, rozhodol sa, e navtvi svojho priatea kra Admeta. Admetovo mesto naiel v hlbokom smtku. Zdrven kr mlky privtal hrdinu v palci a odviedol ho k leadlu, na ktorom leala mtva krovn Alkestis. Cel bola zahalen do bieleho rcha, len tvr mala odhalen a bola pvabn ako za iva. Na pohrebn hostinu si priiel, mil priate, ozval sa Admetos a slzy mu zaliali oi. I ja som bol ako chor, rozprval neastn kr rozochvenm hlasom, a Smr u obchdzala palc, e si ma odvedie do podsvetia. Ale boh Apoln, mj ochranca, vyprosil od bohyne osudu, aby mi ete neprestrihovala ni ivota, ak sa njde niekto, kto by dobrovone umrel za ma. Moja neastn manelka, moja krsna Alkestis, sa o tom dopoula a obetovala za ma ivot. Chcela mi zachova ivot, a darovala mi dvojak smr. Svoju i moju. Od jej skonu bldim po palci ako tiene zomrelch podsvetm a pokrmom i npojom s mi len slzy a slzy. Herakla dojala krova boles a smtok a ticho vyiel z palca. Admetos, pohren do iau, ani nezbadal, e Herakles odiiel. Hrdina si vybral najlep voz a najrchlejie kone a cvalom sa pustil k jaskyni, kadia sa vstupuje do podsvetia. Cestu u dobre poznal. S kuanm stiahol Cerberus chvost medzi nohy a cvol pred hrdinom. Herakles sa vrtil do re mtvych, pod krokmi mu dunela zem a v skalch sa zjavovali trhliny. Hdes sa naakal nezvyajnho huku a vyiel vo svojom nemom krovstve Heraklovi v strety. Kr mtvych, oslovil Herakles vldcu podsvetia, dua pvabnej Alkestis odila dobrovone do tvojej re, aby zachrnila manela. Dovo, aby sa zase vrtila do svojho tela. Hdes znepokojen pozoroval trhliny v skalch a premeral si hlunho votrelca. Chvu uvaoval a usdil, e bude lepie, ak duu krovnej Alkestis pole sp, ne aby mu silk Herakles boril steny podsvetnej re. Vrtim duu krovnej jej telu, povedal neochotne, ale ty sa pober rchle z mjho krovstva a sb mi, e sa tu u neuke. Herakles to rd sbil a vyiel z podsvetia von do slnenej iary. Nasadol do voza a cvalom sa vracal do palca. Zatia placi Admetos uvidel, ako krovnej ruovej lca. Dych jej zaal dvha hru, mihalnice sa zachveli a Alkestis otvorila oi. Usmiala sa na manela. Admetos si pretieral oi, myslel, e nejak dobr boh sa zutoval nad jeho iaom a zoslal mu lahodn sen. O to nemilosrdnejie bude prebudenie. Alkestis sa ozvala a kr videl, e to, o povaoval za sen, je skutonbs. Rozprvala mu, kto jej vyprosil ivot, a iba teraz si Admetos vimol, e Herakles odiiel. astn manelia privtali Herakla ako svojho najvieho dobrodincu. Na jeho poes usporiadal kr vek slvnos. Cel mesto sa radovalo, smialo a spievalo. Po siedmich doch sa nepokojn hrdina rozlil s pohostinnm Admetom a vernou Alkestis a opustil palc i mesto. Na ceste ho dohonil brat krsnej Ioly, o ktorej ruku sa pred asom pretekal v lukostrebe.

Nehnevaj sa na ma, Herakles, povedal hrdinovi, mus sa vak oisti z nepeknho podozrenia. Ked' si odiiel z otcovho hradu, stratili sa z krovskch matali kone a muly a otec si mysl, e si ich odviedol. Po mi pomc njs zlodeja a tak sa zbav podozrenia. Nespravodliv obvinenie prebudilo v Heraklovi zl prchkos. Chytil v zlosti krovskho syna cez ps a hodil ho do priepasti. Neblah posol si pdom zlomil vzy. Heraklova prchkos rozhnevala vldcu bohov Dia, jeho otca. Obdaril ho silou, aby pomhala tam, kde treba pomc, a nie preto, aby v zlosti vradil. Potrestal hrdinu zlou horkou. Siln Herakles odrazu zoslabol a tackal sa ako vetch starec. Horka mu spaovala vetky sily. Utran chorobou navtvil delfsk vetiare. Vetba mu prikzala: Daj sa preda na tri roky do otroctva, tak udobr bohov. Sken Herakles vstpil s niekokmi priatemi na lo plvajcu do zie a dal sa tam nimi preda do otroctva. Siln, statn hrdina naiel skoro vzneenho kupca. Kpila ho krovn Omfale. Herakles vyzdravel a nezahal. Pomohol krovnej vyhubi v jej krajine zbojnkov a sprval sa tak smelo, e ho krovn obdivovala. Ke sa dozvedela, e ten otrok je slvny silk Herakles, darovala mu slobodu a zahrnula ho v svojom palci pohodlm. V pohodl a prepychu zaal pomaly zabda na hrdinsk cnosti. Mun odvahu zamenil za zoentenos, obliekal sa ako eny a slvny luk a kyjak odpovali. Ale tri roky predpsan vetbou uplynuli a Herakles sa op vzchopil. Rozpomenul sa na svoje iny a opustil krovn i rozkoncky zhaiv ivot. Ete raz sa Herakles uchdzal o ruku krovskej dcry. Tentoraz sa mu zapila krsna Deianeira. Nebol jedinm npadnkom. O Deianeiru sa uchdzal aj rieny boh Acheloos, ktor vedel meni podobu. Prichodil k Deianeirinmu otcovi ako bk, inokedy ako pestr drak a potom zase ako lovek s bou hlavou. Deianeire sa boh hnusil a plakala od zkosti, e iju odvedie. Herakles priiel v prav as. Mocn, urasten, s vejcou levou koou na pleciach sa Deianeire ihne zapil a vrcne si elala, aby sa stal jej muom namiesto Acheloa. Kr sa bl niektorho z mocnch npadnkov odmietnu, a preto Heraklovi i Acheloovi navrhol, aby o jeho dcru bojovali. Npadnci vzvu prijali a pustili sa do boja. Herakles vystreoval p za pom, a ke to bolo mrne, chytil kyjak a bil do nezniitenho Acheloa, a sa dery rozliehali po celom palci. Rieny boh naopak prenasledoval Herakla a snail sa ho nabodn na svoje bie rohy. Herakles radej odhodil kyjak, objal Acheloa cez ps a zaal s nm zpasi. Opreli sa hrudou o hru, na sluchch im vystpili ily, ale nepovolili. S prepletenmi dmi spadli na zem a tu sa Heraklovi podarilo dosta navrch. Pritisol boha o zem. Acheloos sa premenil na klzkho hada a snail sa Heraklovi vymykn. Hrdina neuvonil elezn stisk a bol by hada rozmliadil, keby sa nebol odrazu premenil na bka. Bk sklonil hlavu a chystal sa zatoi. Herakles uchopil bka za roh a hodil nm tak mocne o zem, e mu ulomil roh. Tu Acheloos uznal porku a zmizol z palca. Slvila sa vekolep svadba. Herakles si vzal Deianeiru za enu a po dlhom ase naiel pokoj. Narodil sa im synek, dali mu meno Hyllos a Deianeira si myslela, e ni neme ohrozi jej astie. Ale star nepokoj v Heraklovi iba driemal a z asu na as sa prebdzal vdy mocnejie. Nevedel vydra stle na tom istom mieste. Prilo mu na um, e by mohol aspo navtvi starho priatea. Na nvtevu sa vybral s manelkou. Cestou prili k irokej rieke, cez ktor prenal pocestnch kentaurus. Boli dobr a mdri kentaurovia, tak bol aj kentaurus, ktor uil Iasona, ale boli aj zl a zlomysen kentaurovia. Tak bol aj kentaurus, ktor prenal pocestnch cez rieku. Herakles nepotreboval pomoc, vkroil do prdu sm, kentaurovi zveril manelku, aby ju za odmenu preniesol na druh breh. Kentaurus niesol Heraklovu manelku cez rieku a krsna Deianeira sa mu zapila. Poponhal sa, a ke videl, e Herakles ostal vzadu, chcel mu Deianeiru unies. Herakles ihne videl, e ide o zradu, a vystrelil za utekajcim kentaurom jedovat p. Zasiahol ho na vek diaku a kentaurus padol. Z hrude sa mu valila krv. Slabncim hlasom povedal Deianeire: Rd by som ti, krsna Deianeira, nieo dal, prv ne umriem, aby si vedela, e nie som tak zl, ako si Herakles mysl. Rchle si nachytaj do ndobky krv, ktor mi vytek z rany. Keby Herakles na teba niekedy zabdal alebo a chcel opusti, nafarbi mu tou krvou odev a nikdy a neopust. Ale sa neprezra, aro by stratilo moc. Kentaurus dohovoril a vydchol posledn raz. Deianeira mu uverila, nachytala teplej krvi a ndobku rchle ukryla, lebo Herakles sa u blil vekmi skokmi. Cesta k hrdinovmu priateovi im potom ubehla pokojne a bez dobrodrustiev. Onedlho po tejto prhode vydal sa Herakles na vojnov vpravu proti Iolinmu otcovi. Nemohol mu zabudn dvne poruenie subu i to, e sa ho opovil obvini z krdee koni. Pritiahol s vojskom ku

krovmu mestu, obliehal ho a dobyl. Mesto i hrad pohltili plamene a kr naiel v sutinch smr. Jeho dcru Iolu Herakles zajal a poslal s ostatnmi zajatcami domov k manelke. Deianeira netrpezlivo akala v palci na sprvy. S vekou slvou pritiahlo pred palc posolstvo od Herakla s prdom zajatcov. Dobyli sme vazstvo, hlsili poslovia Deianeire, podsvetie sa naplnilo naimi nepriatemi. Tuha ti posiela Herakles zajatcov a oskoro prde s vojskom aj on. Deianeira si prezerala zajatcov a zastala pred pvabnm dievaom. Kto je to? sptala sa jednho z poslov a ukzala na place dieva. To dieva je krovsk dcra Iola, odpovedal posol, Herakles sa kedysi o u uchdzal. Vyhral vtedy preteky v strebe z luku, ale kr poruil sub a nechcel mu ju da za enu. Na Deianeiru padol smtok a zkos. Bla sa, e ju Herakles zavrhne, ke si priviedol do domu Iolu. Bla sa, e pre cudziu krovsk dcru zabudne na u, na Deianeiru. Neradostn mylienky ju prenasledovali na kadom kroku. V zkostiach jej prila na um kentaurova rada. Zobrala z krytu ndobku s kentaurovou krvou a odila s ou do pivnice pod palcom, aby ju nik nevidel. V pivnici ofarbila krvou nov rcho, ktor Heraklovi prichystala. Ndherne ofarben odev odovzdala sluobnkovi. Mal ho odnies s pozdravom ako dar vaznmu Heraklovi. Dni sa mali a Herakles sa nevracal. Syn Hyllos sa mu vybral naproti. Chcel prinies nedokavej matke najnovie sprvy. Domov sa vrtil s plaom a bez otca. Vzlykajc rozprval matke, oho bol svedkom. Herakles chystal po skonenom boji obetu nesmrtenm bohom. Na slvnos si obliekol nov rcho od Deianeiry. Odrazu uprostred obradov, ke u dym obety stpal k nebesiam, padol Herakles na zem v ukrutnch bolestiach. Krial, akoby ho driapali a trhali zriv elmy, a jeho prvm slovom bolo manelkino meno: Deianeira! aty, ktor si mi poslala, mi splili krv i kosti v tele . . . Rchle ma odneste na lo, odvezte ma, aby som nezomrel v cudzine! Deianeira zdesen povala syna, v zfalstve vybehla zo siene do svojej komnaty a prebodla sa meom. Neskoro jej priiel Hyllos na pomoc. Jej dua u bola na ceste do re tieov. Umierajci Herakles priplval do vlasti a dal sa odnies na vrchol hory. Tam priatelia postavili hranicu, hrdina si na u sadol a prosil, aby hranicu podplili. Ale ani jeden z priateov sa na to nechcel odhodla. Po dlhom zdrhan zodvihol napokon Filoktetes horiacu faku. Umierajci hrdina mu za t slubu poruil luk a smrtiace py. Len o vyahli plamene, zbehli z oblohy ohniv blesky a zaburcal mohutn hrom. Hust mrak pln svetla sa spustil na hranicu a odniesol hrdinu na Olymp. Palas Atna odviedla Herakla do nebeskej re medzi bohov. Tak sa naplnili slov slepho vetca Teiresia. Po hrdinskom ivote plnom prce akala Herakla nesmrtenos. A na zemi ila jeho nesmrten pamiatka. Vade tam, kde uom pomhal, kde ich chrnil a brnil a zbavoval zla, kde hjil prvo proti krivde, vane na spomnali a ctili ho. Od st k stam ila poves o smelom Heraklovi, prechdzala stroiami a do naich ias. A my ju odovzdme dneku a zajtrajku.

PERSEUS
Krovi Akrisiovi predpovedala vetba, e ho zabije jeho vlastn vnuk. Kr sa bl o ivot a rozmal, ako by tomu zabrnil. Dal zavola vetkch otrokov, ktor uho pracovali, a prikzal im, aby vyhbili pod krovskm hradom pivnicu a uzavreli ju eleznou brnou. Do pivnice odviedol svoju dcru Danae a brnu starostlivo zamkol. Posielal jej do vzenia jedlo, ale nepal ju von, aby sa hrozn vetba nesplnila. Nrek a vzdychy vznenej krovskej dcry doniesli sa a k sluchu vldcu bohov Dia. Zeus sa nad osamelm dievaom zutoval, zniesol sa do pivnice ako zlat d a roziaril podzemn temnotu. Zamiloval si Danae a netrvalo dlho a princeznej sa narodil synek. Dostal meno Perseus. Raz sa kr Akrisios prechdzal po hradnom ndvor a zaul detsk pla. Najprv si myslel, e narieka vietor okolo hradnch ve. Pla sa vak niesol z podzemia. Prekvapen a naakan Akrisios sa rozbehol k eleznej brne a odomkol pivnicu. S plaom sa mu vrhla Danae okolo krku a prosila ho, aby zachoval ivot malmu Perseovi i jej. Kr ju odstril a ponhal sa sp do hradu. Prli sa bl

smrti a nepoznal zutovanie. Prikzal stram dcru i vnuka vsadi do vekej debny, debnu zatc a hodi do mora. Stre poslune vykonali rozkaz. Prv ne sa ziiel de s nocou, pohrvali sa morsk vlny s debnou, v ktorej sedela neastn Danae, objmajca malho Persea. trbinou v debnen videla iba vzdvajcu sa hladinu mora a penu na hrebeoch belasch vn. Zniesol sa veer a debna sa stle kvala na nekonench vodch, vry ju obracali a vietor hnal k neznmemu brehu. Po nepokojnej noci, plnej strachu, zjavil sa na obzore ostrov, rstol a blil sa. Vietor hnal debnu rovno k nemu. Na pobre ostrova chystali rybri siete na lov a zbadali na vlnch udn predmet. Naskkali do lnov a pritiahli debnu na piesinu. Zvedav, ak poklad debna skrva, chvatne vypili veko. Od asu stpli. Z debny vystpila mlad pvabn ena so spiacim chlapcom v nru. Bled a chvejca sa od preitho utrpenia a zimy akovala zchrancom a povedala im, ak osud ju priviedol a ta. Scitn rybri sa udovali a dali ene a dieau jes a pi. Ke sa zachrnen spamtali a trochu si odpoinuli, odviedol ich najstar rybr do mesta ku krovi ostrova. Kr ponkol cudzej krovskej dcre i jej synovi pohostinstvo. Tak ila Danae s Perseom na krovskom hrade a ni jej nechbalo. Po ase iju vzal kr za enu a Perseus vyrastal v palci ako krovsk syn. Na mori beala vlna za vlnou a v krovstve na ostrove beal rok za rokom. Perseus sa u dvno nehral na trvniku v zhrade, pretekal sa s ostatnmi mladkmi na cviisku, jazdil na koni a hdzal otep. Kr znepokojene pozoroval, ako Perseus mocnie. Obval sa o trn. Bolo by najlepie, uvaoval, keby Perseus odiiel do sveta. Preto mu rozprval o drakoch a obroch a o hrdinskch inoch. Perseus nadene poval. Boli slvni hrdinovia, rozprval kr Perseovi, ale ani jeden z nich sa doteraz neodvil prinies hlavu Medzy. A o je to Medza? vyzvedal Perseus. aleko na zpade, povedal kr, tam, kde sa u zana ven noc, ij tri sestry Gorgny. S obludn, krdlat a namiesto vlasov maj hady. Dve s nesmrten a tretia je smrten. Smrten Gorgna sa vol Medza. Kto sa pozrie Gorgnam do nehybnej, ohyzdnej tvre, skamenie. Keby som mal hlavu Medzy, stailo by ju ukza nepriateom, skameneli by a vyhral by som kad bitku. Od tohto rozhovoru nemyslel Perseus na ni in ako na Gorgny. Lkalo ho odvi sa na dobrodrustvo, na ak sa ete nijak hrdina neodvil. alekej cesty sa nebl, a ak je Medza naozaj smrten, me nad ou zvazi ostrm meom a pevnou rukou. Perseus nemyslel na nebezpeenstvo, myslel iba na vazstvo. Pjdem do sveta, povedal matke, ke si vetko rozvil, pjdem do sveta a prinesiem hlavu Medzy. Matka sa rozplakala. Obvala sa, e sa jej Perseus z nebezpenej cesty nevrti. Ale kr schvaoval Perseovo rozhodnutie a chvlil jeho silu a odvahu. V duchu sa radoval, e Perseus odde. Perseus neotal. Pripravil sa na cestu a dychtiac po dobrodrustve, ihne vyrazil. Zapadajce slnko mu ukzalo smer putovania. Plavil sa po mori a cestoval po si. Razil si cestu cez ohromn lesy, pln zveri a vtctva, prechdzal cez pohoria a brodil sa cez rieky. Dlho, predlho putoval stle na zpad. Bohya Palas Atna sledovala jeho cestu. Bola vdy ochrankyou smelch muov a Perseova odvaha sa jej pila. Zjavila sa Perseovi a oslovila ho: Si smel, Perseus, ale iba smelos by ti nepomohla. Treba ti vedie, ako sa m sprva, aby si sa vrtil domov iv a zdrav. Poradm ti. Na Gorgny nesmie pozrie. ako by si vak s Medzou bojoval, keby si na u nehadel. Dm ti preto kovov tt. Leskne sa ako zrkadlo a v om bude mc Gorgny dobre pozorova. Ich obraz ti neukod. Obyajnm meom by si Medze hlavu neodal, vezmi si preto tento oceov kosk. No predovetkm ti treba zska od Nmf okrdlen rievice, arovn kapsu a prilbu, ktor rob ud neviditenmi. Po, ukem ti cestu k trom starenm. S to sestry Gorgn a vedia, kde Nymfy ij. Perseus poakoval bohyni, zobral leskl tt a kosk a iel, kam mu ukzala. V pustej kamenistej konine stla pinav chatr. Bvali v nej tri stareny, sestry Gorgn. Perseus u z diaky poul, ako sa stareny vadia. Dovedna mali iba jeden zub a jedno oko. Nikdy sa nemohli dohodn, ktor z nich si m zobra oko a zub. Sotva si jedna starena zobrala oko a rozhliadla sa, u sa na u vrhla druh a chcela sa aj ona pozrie. Len o sa oka zmocnila druh starena, u jej ho brala tretia. A o zub sa preli tak isto. Kto ide? volali stareny. Zauli Perseove kroky, ale nevideli ho, lebo sa dohadovali o oko a ani jedna

sa ho nemohla zmocni. Nech si ktokovek, kriala prv starena, po sem a rozs ns! Rozs ns, aby som dostala oko! volala druh starena. Never, jaala tretia, ja som teraz na rade. Oko mm dosta ja! Perseus prijal z rk starien oko a zub a povedal: Preo by som vs nerozsdil? Oko i zub si vezmem a bude po zvade. Stareny zaali narieka, tpali okolo seba rukami a chceli Persea chyti. Ale bez oka boli slep a hmatali do przdneho vzduchu. Pochopili, e Persea nechytia, a zaali prosi: Vr nm oko. Splnme ti elanie, ke nm oko a zub vrti. Povedzte mi, riekol Perseus, kadia sa dostanem k Nymfm, ktor ukrvaj okrdlen rievice, arovn kapsu a prilbu. Ke sa to dozviem, vrtim vm oko i zub. elaj si nieo in, prehovrali stareny Persea. Perseus nechcel ni in a nepovolil. Stareny sa naakali, e by im Perseus mohol ods a oko i zub odnies. S bedkanm a nrekom mu prezradili cestu k Nymfm. Perseus im vrtil oko a zub a odiiel z pustho kraja cestou, ktor mu stareny ukzali. m vmi sa od starien vzaoval, tm kraj bol kraj. Sprvu sa ukzal len tu a tam chum trvy a potom sa u rozbehla na vetky strany zelen lka. Osamel a pokrten stromy vystriedali ndhern voav hje a v najvom hji s vonnmi kvitncimi krami tancovali na lke bos Nymfy. Perseus ich poiadal o rievice, kapsu a prilbu a dobr Nymfy mu ochotne vetko priniesli. Perseus si pripol okrdlen rievice, nasadil prilbu, ktor ho urobila neviditenm, a prehodil si cez plece arovn kapsu. Ptou sa odrazil od zeme a vzniesol sa do vzduchu. Kad Perseov krok bol ako mvnutie krdel a prenal ho rchle dopredu. Ni mu v lete neprekalo. Putoval nad korunami stromov a ponad vrcholky hr. Voav hje pod nm sa zaali strca, sviee lky mizli a Perseus op plval nad nehostinnm krajom. erneli sa v om menie a vie balvany zvltnych tvarov. Niektor mali podobu zvierat, in mali podobu ud. Vetky tie balvany boli kedysi ivmi bytosami. Pohad na Gorgny ich premenil na kame. Aj zablden vtky padali pred Gorgnami na zem. Stali sa z nich kusy iernej skaly. Perseus odvrtil tvr od smutnho kamenistho kraja a zahadel sa do lesklho ttu. Videl v om tak ist neuteen obraz a o chvu objavil aj Gorgny. Spali pri mtvej hladine jazera. Hrozn hlavy Gorgn s klbkami hadov namiesto vlasov nahali zkos aj v spnku. Nevhaj, povzbudzoval Persea tich hlas bohyne Atny, stredn Gorgna je Medza. Perseus sa zniesol nad spiace obludy. Hady im na hlavch zaali sya, zactili votrelca. Perseus sa pozrel do ttu ako do zrkadla a pustil sa rovno na Medzu. Zodvihol ostr kosk a na jedin raz jej usekol hlavu. Z Medzinho hrdla vyskoil okrdlen k Pegas, zamval krdlami a stratil sa prekvapenmu Perseovi v mranch. Teraz bolo treba Medzinu hlavu odnies. Bola tak vek, e Perseus pochyboval, i sa mu zmest do kapsy, aj ke je kapsa arovn. Ale kapsa prijala bremeno ako skalku a neaila o ni viac, ne dokia bola przdna. S naplnenou kapsou vykroil Perseus okrdlenou rievicou do vzduchu a vzlietol. um prebudil druh dve, tie nesmrten Gorgny. Poobzerali sa, uvideli mtvu sestru a rozzrili sa. Zdvihli draie krdla, zakrili nad jazerom a hadali vinnka. Hady na hlavch sa im zvjali a vhran sa vztyovali. Ale Perseovi nemohli ukodi. Bol neviditen, mal na hlave prilbu. Nadarmo Gorgny zlostne brzdili ovzdum. Perseus im unikol. Letel a teil sa cestou, ako prekvap matku i kra. Na okrdlench rieviciach bude o chvu doma. Vtom sa prihnal brliv vietor, uchopil letiaceho Persea a niesol ho opanm smerom. Perseus sa brnil, ale vietor bol mocnej ne on. Zavial ho a nad africk pevninu. Unaven Perseus sa zniesol do trvy. Oi ho od vetra plili a cel telo bolelo. Bol by si rd odpoinul. Co tu rob? ozval sa nad nm hromov hlas. Na kraji lesa stl ohromn obor Atlas a nohy sa mu borili hlboko do zeme. Nechaj ma tu, prosil unaven Perseus, trochu si odpoiniem a zase poputujem alej. Len cho, odkia si priiel, zahual obor Atlas. Nedverivo si prezeral Persea. Mono si ide po zlat jablk, ktovie? U aby si bol pre. Perseus sa rozhneval a zvolal: Za tak mil pohostinstvo a musm obdarova! Odvrtil tvr a vytiahol z kapsy Medzinu hlavu. Len o obor Atlas uzrel Medzinu rozkaben tvr, premenil sa na skalnat vrch. Brada a vlasy sa mu

zachytili na horskch svahoch ako htiny a les. Vrch sa rozrstol, zmohutnel a podoprel svojm hrebeom nebes. Podnes stoj v Afrike pohorie a vol sa Atlas. Perseus schoval Medzinu hlavu do kapsy, ahol si do trvy a usnul. Spal tvrdm spnkom hrdinov, km ho neprebudili le horceho africkho slnka. Nevial ani vetrk a Perseus dfal, e sa ete toho da stretne s matkou. Pokraoval vo vzdunej ceste. Ako letel nad zemou, kvapkali z Medzinej hlavy kropaje krvi, presakovali kapsou a dopadali na zem. Len o sa dotkli pevniny, menili sa na jedovat hady. Odvtedy je v Afrike toko nebezpench hadov. Urazil u pekn kus cesty, ke pod sebou uvidel zstupy ud. Vetci sa ponhali od morskho brehu, akoby utekali pred zemetrasenm. Perseus zostpil z ovzduia na zem, vmieal sa do nhliaceho sa davu a vypytoval sa, preo a kam utekaj. Neastie postihlo nau krajinu, zverovali sa usuovan udia Perseovi. Naa krovn Kasiopea sa chvlila, e je krajia ne vetky morsk Nymfy. Rozhnevan boh Poseidon poslal na cel krovstvo trest. Kad de vystupuje z mora stran obluda, ni nm stda a hlt ud. Dnes m by oblude obetovan aj krovnina dcra Andromeda. U ju odviedli ku skale na pobre. Odprevadili sme ju ta, ale teraz sa nhlime pre, aby sme nevideli jej zhubu. O chvu sa netvor vynor z vn. Ke to Perseus poul, beal k pobreiu a vzniesol sa nad more. Pri skalisku stla sputnan Andromeda a na konci piesiny jej krovsk rodiia. Kr s krovnou sa nemohli od milovanej dcry odli. Odrazu sa more rozerilo a zaalo vrie. Obrovsk netvor sa zdvihol od morskho dna, rozbril hladinu a ukzal Perseovi upinat slizk telo. Andromeda vykrkla a jej zdrven rodiia na brehu zaali nahlas narieka. Netvor hrnul pred sebou spenen vlnu a plval ku skale, pri ktorej si Andromeda zakrvala bielymi dlaami zdesen oi. Perseus sa zniesol nad netvora a netvor zrivo chapol za jeho tieom, ke dopadol na hladinu. Vtom sa u pohril do tela obrovskho morskho hada Perseov me. Netvor vyskoil nad hladinu, ale Perseus mu na okrdlench rieviciach unikol. Znova a znova al Perseus do obludy, a more servenelo jej krvou. Had sa zmietal a brnil. Zdalo sa, e mu Perseov me nekod. Krvou podliate oi striehli na kad Perseov pohyb. Tie oi pripomenuli Perseovi Medzu. Rchle vytiahol z kapsy jej hlavu a ukzal ju netvorovi. Obrovsk had sa premenil na kame a more ho pohltilo. Vodn vr, strm a priepastn, oznail miesto, kde sa netvor zrtil na morsk dno. Andromeda si sala dlane z tvre a Perseus poctil, akoby po nonej brke zaiarila, zornika. Odloil kapsu s Medzinou hlavou, tt a zbrane na breh a ponhal sa k dievau zbavi ho pt. Nikdy nevidel krajie dieva, ako bola Andromeda. U sa blil i kr s krovnou a akovali smelmu Perseovi. elaj si, koko chce, zlata, striebra a drahch kameov, povedal kr, dm ti vetko, o bude chcie, a pridm otrokov a kone uachtilho chovu. Viac ne zlato, striebro a drah kamene znamen pre ma tvoja dcra Andromeda, odpovedal Perseus. Daj mi ju za enu, ak ma bude chcie. Andromede sa mlad hrdina pil a rada prisvedila. Som rd, povedal kr, e sa o ruku mojej dcry uchdza tak odvny mu. Traja sme vyli z hradu v zrmutku a tyria sa ta astn vraciame. Perseus zobral zbrane a kapsu a zaudoval sa. Rastliny a vetviky, na ktorch kapsa s Medzinou hlavou leala, skameneli. Premenili sa na koraly. Niektor z nich ofkala Medzina krv a sfarbili sa na erveno. Koraly sa rozrastali a morsk Nymfy rozmnoovali ten div pod hladinou. V morskch hlbinch sa rozrstli na koralov kry. Perseus odiiel s krom, krovnou a Andromedou na hrad a chystala sa ndhern svadba. Kr usporiadal pre svoj ud slvnu hostinu a ktokovek priiel do mesta, naiel pln stl a najedol a napil sa dosta. Na hrade hodovali popredn achtici s krom a krovnou a medzi nimi astn Perseus a Andromeda. Strieborn ae veselo zvonili, po dome rozvalo kadidlo a kvety a zneli zvuky lry. Do drunho hovoru, smiechu a spevu sa nhle ozvalo na ndvor rinanie zbran a huk a krik boja. Do hodovnej siene vpadol so zstupom bojovnkov bval Andromedin npadnk Fineus. Uchdzal sa kedysi o Andromedu, ale ke jej hrozila zhuba, nechal ju napospas netvorovi. Teraz stl proti Perseovi s otepom v ruke a krial: Idem pomsti lpe Andromedy! Ja som jej skuton ench! Celou silou vrhol otep, ale netrafil Persea a otep sa zabodol do poduky. To bol povel do boja. Fineovi bojovnci rozptali ukrutn krviprelievanie a presila obkila Persea a ztiia ho k mru.

Perseus smelo odral nepriateov meom, a sa mu zbra v dlani rozplila. Ke videl, e sa neubrni, zvolal: Ktoje mj priate, nech odvrti tvr, a vytiahol Medzinu hlavu. Nastavil ju nepriateom a odvrtil hlavu. Vetci Fineovi prvrenci odrazu znehybneli. Ruky so zdvihnutmi otepmi stuhli na kame a skameneli aj ruky s vystretmi memi. Perseus preiel hfom kamennch bojovnkov a vyhadal Finea. Zbabel npadnk sa skrval, odvracal tvr a prosil Persea o milos. Bol si dos smel prelieva cudziu krv a hubi pokojnch ud, povedal Perseus, tak smelos si zasli pomnk. Nastavil Medzinu hlavu Fineovi a Fineus zmlkol a znehybnel. Aj kamenn Fineus mal v tvri bojazliv vraz a zbabelo sa kril v kte. Perseus dlho nepobudol v alekej krajine. Til uzrie matku. Vstpil s Andromedou na lo a odplval na ostrov, odkia pred asom vyrazil za dobrodrustvom. Kr iba ako skryl rozmrzenos, ke uvidel, e sa Perseus vrtil z cesty zdrav a e si priviedol mlad enu. Azda si nepriniesol aj hlavu Medzy? privtal ho s posmechom. Priniesol, odpovedal Perseus s smevom. Vedel som, e si odvny, povedal kr jedovato, ale nevedel som, e si tak smel luhr. Kr, chce vidie hlavu Medzy? sptal sa Perseus. Neradm ti to. Kto ju uzrie, skamenie. Bohovia vedia, komu si hlavu usekol, posmieval sa kr, mono baranovi alebo ovci. Krova re rozhnevala Persea. Odvrtil hlavu, otvoril kapsu a ukzal krovi hlavu Medzy. Neveriaci kr skamenel. Matka sa dozvedela od sluobnctva, e sa Perseus vrtil, a beala mu naproti. Radostne objala syna a privtala sa s jeho enou. Daj si pozor na kra, varovala Persea, chce a znii. U sa nemme oho b, povedal Perseus a porozprval matke, o sa stalo. Perseus sa stal krom. il s milovanou Andromedou a matkou na ostrove, ale starej vetbe predsa neuiel. Spriatelen panovnk pozval Persea na slvnostn hry do svojho mesta. Perseus sa na nich zastnil a hodil disk tak neastne, e padol medzi divkov a rozrazil lebku akmusi starcovi. Usmrten starec bol Perseov ded Akrisios, ktor dal pred rokmi vhodi dcru a vnuka v debne do mora. Zo strachu pred vetbou uiel ded z hradu a bldil v prestrojen po svete. Ale osud ho naiel a vetba sa naplnila. Hlboko sken Perseus pochoval neastnho deda a vrtil sa do svojho krovstva. Mdro vldol kr Perseus. arodejn dary vrtil bohyni Atne, iba kapsu s hlavou Medzy si ete nejak as nechal. Nijak nepriate sa neopovil vtrhn do jeho krajiny. Hlava Medzy brnila sladk mier.

DAIDALOS A IKAROS
V tch dvnych, pradvnych asoch nebolo v Atnach ani v celom Grcku vieho umelca ako Daidalos. Bol staviteom i sochrom a vedel podivuhodne spracva kov i drevo. Kto uzrel jeho stavby, pochyboval, i je to dielo loveka, alebo nesmrtenho boha. O jeho sochch sa vravelo, e ij ako udia. asto bolo Daidala vda medzi stpmi rozostavanch chrmov, obklopenho hfom uenkov z najvzneenejch atnskych rodn. Ale najikovnej z jeho uenkov nemal vzneench a mocnch rodiov. Najnadanejm bol chudobn syn Daidalovej sestry Talos. Zatia o ostatn chlapci mali po otcoch zvun a slvne men, Talos si vedel preslvi meno sm. Nemal viac ako dvans rokov, a u vynaiel hrniarsky kruh. Vimol si zubat chrbticu v tele rb a poda jej vzoru zhotovil prv plu. Podarilo sa mu aj spoji klbom dve rovnako dlh elezn ramen a zostroji tak kruidlo. Raz si Daidalos prezeral stavbu novho palca a vypoul, o si rozprvaj robotnci na druhej strane steny. Ver, e Daidalos je najv umelec na svete? povedal jeden. Talos bude v umelec ne Daidalos, len pokaj, a dorastie, povedal druh.

Daidala roztrpil rozhovor robotnkov. Bol zvyknut, e o jeho prvom mieste medzi umelcami nik nezapochyboval. Od tej chvle sa nemohol na Tala ani pozrie. Uenliv chlapec vedel u toko, e Daidalos tuil bezpene jeho nadchdzajcu slvu. V duchu videl aj iariacu hviezdu svojej slvy a zdalo sa mu, e pohasna. Talos nechpal, preo sa strko naho zlost a preo ho karh. Preto bol rd, ke ho Daidalos naveer vyzval na prechdzku. Ale strc iba na chvu skryl nenvis, aby mu mohol vykona hrozn skutok. Vylkal Tala na atnsky hrad a v hustncej tme ho zrazil z hradieb. Po ine zostpil pod hradby a chcel Talovu mtvolu zahraba, aby zahladil vetky stopy. Mrne ju hadal. Bohya Atna zachytila padajceho chlapca, ktorho si pre jeho ikovnos a usilovnos obbila. Zachytila ho v lete a premenila na vtka, na ajku. Dodnes sa ajka boj vok, lieta nzko a hniezdi na zemi, na lkch v malch jamkch. Je opatrn a varuje pred nebezpeenstvom aj okolitch vtkov. Daidalov zloin neostal utajen. Nejak neskor chodec uvidel, o sa stalo, a udal pchatea. Daidalos vedel, e neujde trestu, preto vas uiel aj so synekom Ikarom na ostrov Krtu. Krtsky kr Minos uvtal s radosou na svojom hrade slvneho umelca. Hadal prve stavitea, ktor by mu postavil mimoriadne vzenie pre obludu Minotaura. Minotauros mal hlavu bka a telo obrovitho loveka. Ukrutn kr ho ivil udskmi obeami. Daidalos vymyslel pre Minotaura nevdan stavbu, bludisko. Zstupy otrokov lmali kame, pritesvali trmy a vztyovali mry. Stavali od skorho rna do noci. V obrovskom bludisku sa chodby kriovali, zahbali, stali a rozvjali ako klbko hadov. Uprostred tchto temnch a kukatch ciest mal by netvor zatvoren. Posledn sa do spleti chodieb vybral Daidalos odstrni znaky, poda ktorch mohol lovek njs vchod z bludiska. Vo svojej podivuhodnej stavbe temer zabldil. Kr Minos vystrojil na poes stavitea vek slvnos. Ale slva a pocty i dary nebudili v Daidalovi tbu osta na ostrove. Nepilo sa mu u krutho a panovanho kra. Til po vlasti. Denne chodieval veerami so synom Ikarom na pobreie a dval sa cez re more a na obzor, kde v smraku splvala obloha s vodnou hladinou. Tam, kdesi v diake, leala Daidalova vlas. Spoiatku dfal, e sa na vlnch uke lo, ktor ho odvezie domov. Nijak korb sa vak neodvil odviez z ostrova niekoho, komu kr nedovolil odplva. Namiesto lodnej plachty prinajcej spsu vdal Daidalos stle ten ist obraz: pust more, skaly a kdle vtkov vznajcich sa nad vodou. Slvny stavite zvidel vtkom ich slobodu. Nepoznaj hranc a prekky, preletia hory i more. Dom i nocou myslel na vtky a nemohol spa. Kreslil si ich krdla, sledoval ich let a tajne pripravoval tek. Obstaral si per rznej vekosti a jednej noci, ukryt pred udskmi zrakmi, dal sa do prce. anovou niou zvzoval k sebe per od najkratieho po najdlhie. Spjal ich voskom a vosk s perm mliko zahol. Daidalov vtvor tm dostal tvar perut. Dvoje vekch krdel vyrobil pre seba a dvoje mench pre Ikara. S uspokojenm si prezeral hotov prcu. Krovi patria korby, pomyslel si, ale mne patr vzduch. Na druh de vasrno Daidalos prebudil Ikara. Najprv si sm pripl krdla, rozvril peruami vzduch a vzniesol sa do vky. Uil Ikara pouva krdla, ako sksen vtky uia lieta mlad. Ikaros sa pokal lieta ako otec a radostne sa smial, ke sa mu podarilo ahko kri nad vysokmi stromami a strmmi skalami. Daidalos pouoval syna: Daj pozor, Ikaros, nelietaj vemi vysoko. Slnko by ti roztopilo na krdlach vosk a oplilo by ti perie. A nelietaj ani nzko, aby ti morsk vlny nezmali krdla. Oaeli by ti a stiahli by a do hlbiny. Nelietaj ani vysoko, ani nzko, le uprostred ako ja a nestrcaj ma z o. Daidalos pobozkal Ikara a otec a syn sa vzniesli. Ako prv letel Daidalos a neprestajne sa obzeral na Ikara. Syn letel, ako mu otec prikzal. Pod nimi si pastieri zaclali dlaou zrak, dvali sa do neba a vraveli si: Zaiste to bohovia z Olympu letia pozrie na zem, ako udia ij. Rybrom na brehu sa zachveli ruky zvierajce siete, ke uzreli vzduchoplavcov v povetr. Potom sa pod Daidalom a Ikarom rozprestrela morsk hladina. Stretvali lode a veslri zabdali veslova. Udiven hadeli za okrdlencami. Ostrov Krtu u mali aleko za sebou, de bol jasn a Daidalos, upokojen zdarenm letom, zaal spomna na vlas. Ikaros s rozkoou mval ahkmi krdlami v teplom vzduchu. Rd by sa bol vzniesol trochu vyie, ale km sa otec obzeral, neopovaoval sa nepova. Tentoraz zabudol zamyslen otec na Ikara dozera a Ikaros to vyuil.

Vznal sa vyie a vyie a bol by sa od radosti nad tou vkou dal do spevu. Priblil sa k iariacemu zprahu slnenho boha tak blzko, e mohol obdivova jeho zlat voz. A slnko slalo a rozohrievalo na krdlach vosk. Vek lt kvapky rozpustenho vosku kanuli do hbky, do mora. Von nite a perie, ktor u ni nedralo pospolu, prepustili vzduch. Ikaros mvol ete raz holmi rukami a zrtil sa s vkrikom do morskch hlbn. Voda mu umlala sta a iskriace hrebene vn si podvali hrs bieleho peria. Daidalos zaul vkrik, ihne sa obrtil a volal na syna. Nik mu neodpovedal. Obrovsk vzdun priestory okolo neho boli przdne a more pod nm pust. Daidalos sa zniesol a nad vlny, volal a hadal. Naiel iba roztrsen vlhk perie. Zdrven otec sa pustil k blzkemu ostroveku, sal si krdla a sadol na pobreie. Presedel v zrmutku cel de a veer, ke slnko konilo denn p, vynieslo more na breh mtveho syna. Pod hviezdnou oblohou vyhbil Daidalos Ikarovi hrob. Na erstvo naven rov zlietol osamel vtk. To ajka prestala by na chvu plach a krikom pripomnala Daidalovi jeho dvny in. Ako tvan uiel Daidalos na krdlach z ostrova a odletel aleko od svojej vlasti, na Sicliu. Tam vybudoval ete vea podivuhodnch stavieb, aj umel jazero a mocn krovsk hrad na vrcholci skl, ale do smrti nenaiel astie a pokoj. Ostrov, kde pochoval syna, podnes pripomna svojm menom Ikarov osud. Vol sa Ikaria.

TESEUS
Syn atnskeho kra Aigeus vydal sa pred rokmi do sveta a nevracal sa. Ke Atnam zaala hrozi vojna, vyslal star kr poslov, aby hadali syna. Chr o Aigeovch chrabrch inoch ich doviedol do cudzieho krovstva, kde sa syn atnskeho kra oenil s krovskou dcrou. Mladm manelom sa nedvno narodil synek Teseus. Aigeus pohostil cudzch poslov a potom sa dozvedel, preo prichdzaj. Aigeus, povedali, tvoja atnska vlas je vo vojnovom nebezpeenstve. Otec je u star a neodolal by vojnovm trapm. Posiela ns po teba, aby si viedol Atnanov k vazstvu. Aigeus sa zarmtil, ale otcovi nemohol odoprie. Prv ne vstpil na lo, zodvihol na pobre vek balvan a ukryl pod nm svoj me a rievice. Manelke prikzal: Neviem, ako dlho ma vojna zdr v Atnach, a neviem, kedy sa zase uvidme. Keby som sa nevrtil, km n syn Teseus dorastie, zave ho k tomuto balvanu. Ak bude ma dos sily kame podvihn a vzia si mj me a rievice, nech sa poberie za mnou do Atn. Aigeus sa rozlil s manelkou i so synekom a lodn plachta sa oskoro stratila za obzorom. Mali sa dni a mali sa roky. Teseus vyrastal u matky na krovskom hrade. Cviil si rozum i silu, a ke dospel a zosilnel, odviedla ho matka k balvanu, pod ktorm leal otcov me a rievice. Ak zodvihne kame, povedala matka, budem ma rados, e mm takho mocnho syna, ale ak ho zodvihne, budem aj iali, lebo sa rozlime. Teseus sa oprel ptami o piesok a vyvalil kame. Obul si rievice a opsal sa meom a vrtil sa so skenou matkou na hrad prichysta sa na cestu. Matka ho nahovrala, aby sa vybral do Atn po mori. Cesta cez vrchy je prli nebezpen, lesy sa hemia lpenkmi a dravou zverou. Ale Teseus sa nedal prehovori. Co by na to povedal otec, namietal, keby vedel, e si vyberm ahiu cestu? Til po hrdinskch inoch ako Herakles. Preto vyrazil do Atn pei a sm. Cesta viedla hornatm krajom, skalami a hustmi lesmi. V zkrute lesnej cesty hal v kroviskch hrozn lpenk. Prepadal pocestnch kyjom pobitm elezom. Aj na Tesea sa vyrtil z krytu. Prichdza mi prve vhod, zvolal na neho Teseus, tvoj kyjak sa mi prid. Vyistm nm kraj od takch podliakov, ako si ty! Zodvihol me, uhol sa lpenkovmu deru a prebodol ho. Kyjak si zobral. V rozahlch lesoch a horskch pustatinch sa stretol ete s niekokmi lpenkmi a vetkch pobil. Kde mu nestail me, pouil kyj ako Herakles. Siroko-aleko si udia oddchli. Op mohli vone cestova a nemuseli sa b, e ich niekto prepadne. Najhorie stretnutie Tesea ete len akalo. Poslednm lpenkom na ceste do Atn bol obor

Prokrustes. Nevrhal sa na pokojnch pocestnch s krikom a so zbraou v ruke, ale vdne ich pozval do svojho prbytku. Aj na Tesea sa usmial a pozval ho, aby si po dlhom putovan odpoinul. Posadil ho za stl a pohostil jedlom a pitm. Po jedle Prokrustes povedal: Si unaven, ptnik, po, lko u ak na teba. Mal dve lka, mal a vek. Pocestnch ukladal na lko, ktor sa pre nich nehodilo. Vekch ud ukladal na mal, malch na vek. Vekm skracoval dy, malm naahoval. Tak ich trpil, pokm nevypustili duu. Vekho Tesea chcel obor zvali na mal lko. Teseus videl, ak osud mu Prokrustes chyst, a prediiel obra. Sm ho zrazil na mal lko a odal mu meom hlavu. Teraz u nehrozilo Teseovi nijak nebezpeenstvo. Zanedlho preiel atnskou brnou. Prechdzal sa po uliciach a prezeral si ndhern stavby. udia, ktor ho stretvali, si zase prezerali jeho zapren postavu, ohoren tvr a dlh vlasy. Obdivovali obrovsk kyjak, no murri opravujci Apolnov chrm sa mu zaali posmieva. Teseus neodpovedal. Mlky vypriahol voly od voza stojaceho pri chrme, chytil voz a vyhodil ho na leenie za posmenkmi. Vetkch, o to videli, naplnil as a zmkli. Pred krovskm palcom bolo ivo. Davy rozlench muov rokovali a reptali proti krovi Aigeovi. Znovu nadiiel de, ke Atnania mali posla na Krtu netvorovi Minotaurovi sedem mladkov a sedem dievat. To bola krvav da krtskemu krovi. Kedysi sa konali v Atnach slvne hry a zpasy. Krtsky kr Minos vyslal na ne aj svojho syna. Jeho syn zvazil nad vetkmi Atnanmi a popudil tm proti sebe aj kra Aigea. Aigeus dal krovskho syna zradne usmrti a medzi Krtou a Atnami vypukla ukrutn vojna. Minos priplval k atnskym brehom s vekm lostvom, spustoil cel krajinu a Atnanov porazil. Od tch ias museli Atnania kad deviaty rok odvdza na Krtu sedem chlapcov a sedem dievat. Minos ich zatvral do bludiska, kde ich pohlcoval obludn Minotauros. Atnania sa brili proti krovi Aigeovi, e sa nebrni stranej dani. oby sa brnil, podnecovali niektor mui nepokoj, Aigeovi na tom nezle. Na smr id nae deti, a nie jeho. Nem deti a nepochop nau boles. Brili sa, ale hdzali ls, koho na Krtu pol. T, ktorch neastie nepostihlo, u sa do zvady nemieali. Vylosovan zaali narieka. Teseus prechdzal huiacim davom a vetko vypoul. Dal sa ohlsi krovi. Aigeus prijal syna ako cudzieho hosa, nepoznval ho. Priiel si k nm, cudzinec, v smutnom ase, privtal Tesea, prichdza asi zaleka a nevie o naom neast. Inak by si sa Atnam radej vyhol. Kr, prichdzam vskutku zaleka, odpovedal Teseus, viem o vaom smtku a rd by som vm pomohol. Chcem odplva s obeami, ktor posielate Minotaurovi, ako jedna z nich. Kr, sb mi, e spln moje elanie, nech sa rob okovek. Aigeus si prekvapen premeral Tesea:Ty chce s dobrovone k Minotaurovi? Ktoe si, e nevha strati ivot? ivot strat Minotauros, nie ja, smelo povedal Teseus, kr, sb, e mi spln elanie, a ja ti poviem, kto som. Aigeus prikvol ako vo sne. Teseus ukzal krovi me a rievice. Aigeovi sa za-liali oi slzami a roztvoril nru. Sotva som sa zvtal so synom, nariekal, u ho mm zase strati. Ale krovsk sub nemohol zrui. Cel Atny sa rozumeli touto novinou ako strom v zvane vetra. Na hrade sa neakane objavil krov syn Teseus a chce sa poksi zabi Minotaura. Nehovorilo sa o niom inom. Dav odprevdzal vybran dievat a chlapcov do prstavu. eny bozkvali Teseovu zbra a mui mu nadene prevolvali na slvu. Aigeus sa ako lil s Teseom. Povedal mu: Som u star a starci s nedokav ako deti. Preto som dal uloi na lodi aj bielu plachtu. Vyplvate ako vdy s iernou, ale ak sa ti podar zabi Minotaura, vyveste bielu plachtu. Tak uvidm z diaky, i sa mm radova z vazstva. Lo vyplvala a ud sa s krom vrtil do mesta. Vo vetkch rstla ndej a zmenovala boles z rozchodu. Na Krte u kr Minos akal so sprievodom na atnsku lo. Do prstavu priplval korb s iernymi

plachtami a na breh vystpilo sedem dievat a sedem mladkov, medzi nimi Teseus. Mlad hrdina sa odlioval od ostatnch Atnanov vzrastom i hrdm pohadom. Aj Minos naho pozrel so zabenm. Teseus mu pozrel rovno do tvre a oslovil ho: Nemysli si, kr, e som priiel, aby som sa stal Minotaurovou potravou. Priiel som zabi netvora a oslobodi vlas od stranej dane. Kr sa usmial: Ak bude tak smel v inoch, ako si v rei, mohlo by sa ti to podari. Ke zabije Minotaura, dm tebe i tvojim druhom slobodu a zbavm Atny poplatku. Krova dcra Ariadna stla v otcovom sprievode a povala ako ommen. Nemohla spusti zrak z urastenho hrdinu. Dvno u preiel okolo nej a stratil sa z dohadu, ale jeho obraz ju neopal. Bolo jej ho to a vedela, e bez jej pomoci pjde v strety istej smrti. Tba zachrni Tesea vyhnala v noci Ariadnu z lka. Zakrdala, sa stchnutm palcom k vzeniu, v ktorom hrdina so svojimi druhmi vykval rno. Vetci usnuli nepokojnm spnkom, iba Teseus ete bdel. Ariadna odomkla tajn dvierka a tko zavolala na zamyslenho hrdinu. Teseus oakval pomoc od bohov, a namiesto boha mu prinalo pomoc mlad a krsne dieva. Viem, e chce zabi Minotaura, chvatne eptala Ariadna Teseovi, ale sammu by sa ti to sotva podarilo. Priniesla som ti klbko nit. Len o vojde do bludiska, privia koniec nite k tpu a cestou odvjaj ni z klbka. Obyajnm elezom by si Minotaura nezabil. Preto som ti priniesla arovn me. Ak vyjde zo zpasu ako vaz, cestu sp njde popri niti odvinutej z klbka. Teseus chcel Ariadne poakova, ale krovsk dcra u zmizla v nonej tme. Keby nebol dral v ruke klbko a me, bol by si myslel, e sa mu snvalo. Na druh de rno otvorili dozorcovia brnu vzenia a vyhnali mladch Atnanov k bludisku. Mladci krali s ovisnutmi hlavami, dievat plakali. Iba Teseus kral s hlavou smelo vztenou a vetkch obodroval a povzbudzoval. Pod atami ukrval arovn me a Ariadnino klbko. Vstpili do bludiska, plnho kriujcich sa chodieb, temnch jask a spletitch sien. Teseus prikzal krajanom, aby ostali v chodbch blzko vchodu, a sm sa pobral za Minotaurom. Ni priviazal na prv stp a cestou ju odvjal z darovanho klbka. Rozahl Daidalova stavba bola nem ako hrob. Teseus tpal po tmavch chodbch a poplaen netopiere mu bili krdlami do hlavy, prechdzal sieami, kde murivo praskalo na prudkom slnku, a noril sa do vlhkch jask, z ktorch vanula piese a hniloba. Vade bolo ticho, iba myi obas prebehli chodbou, ukrvali sa pred hrdinom do dier a pavky utekali z roztrhanch siet. Teseus si utrel pot z ela a pustil sa dlhou chodbou. Svietilo do nej slnko a odhaovalo na mroch zaschnut kvrny od krvi. Nhle prerazil ticho burcajci rev. Teseus zovrel v dlani arovn me a pustil sa k miestu, odkia sa rev ozval. Rev rstol, podobal sa hukotu rozbrenho mora i ahavmu hromobitiu. Stpy v chodbch sa chveli ako vo vchrici. Za ohybom chodby uvidel Teseus Minotaura. Stl nad hromadou vybielench kost a potriasal obrovskou bou hlavou. Telo mal udsk, ale obludne vek. Z nozdier mu ahali lt a zelen plamene a z papule vypal otravn dych. Natiahol za Teseom ohromn chlpat ruky, chcel ho rozmliadi. Teseus uskoil pred jeho labami a netvor sa pomaly a saka obracal za nm. Hrdina sa obratne rozohnal arovnm meom a zasiahol Minotaura rovno do srdca. Zem zadunela, ako na u obluda padla a zaryla sa do hliny. Ozvena pdu niesla sa s rachotom do vetkch zkrut chodieb, do jask a do vetkch sien. Pouli ju aj dievence a mldenci, ktor prili do bludiska s Teseom. Teraz prepadol Minotauros Tesea a zmmil ho, vraveli si s zkosou. Trchlivo oakvali aj svoj koniec. Zatia Teseus tpal temnmi chodbami nasp k vchodu. Starostlivo sa pridriaval nite Ariadninho klbka a bezpene sa dostal popri niti k svojim. Objmali ho a od radosti ho bozkvali na lca a ruky. Vtom sa pred nimi zjavila Ariadna, akoby vystpila zo zeme. Pote rchle za mnou, volala, mj otec sa dozvedel, e som vm pomohla, hnev sa a nechce dodra sub. Km po vs pole stre, uteieme na pobreie a nasadneme do vaej lode. Rozbehli sa za ou. Vyviedla ich z bludiska cestou, ktor poznala iba ona. Cesta viedla na breh mora a k atnskej lodi. Km sa kr Minos spamtal, o sa stalo, bola u Teseova lo tak aleko, e sa na prenasledovanie nedalo ani pomyslie. Plavbu preruili len pri ostrove Naxe. Vystpili na ostrov, nabrali pitnej vody, jedli a odpovali.

Ariadna tam zaspala a mala iv sen. Zjavil sa jej boh Dionzos a prikazoval jej, aby ostala na ostrove. Osud mu vraj prisdil Ariadnu za manelku. Ariadna povla boha Dionza, a ke Atnania vstpili na lo, odmietla s s nimi. Teseus sa neodvil odporova boskmu rozhodnutiu a zanechal Ariadnu na Naxe. Teseus i lodnci utovali, e sa krsna Ariadna neplav s nimi do Atn, a v zrmutku zabudli na elanie kra Aigea. Nevy-menili ierne plachty za biele. Aigeus netrpezlivo oakval prchod lode a prstav bol pln vzruench ud. Konene sa na obzore zjavila lo, blila sa a u bolo mono rozozna plachty. Len o Aigeus zbadal na sani smton farbu, vrhol sa v zfalstve z vysokho brehu do mora a vlny sa za nm zatvorili. Vazn Teseus odovzdal zachrnench mladkov a dievat rodiom, ale sm sa s otcom nezvtal. Ke more vyplavilo mtveho kra, dal ho slvne pochova a na jeho pamiatku zaloil slvnos, ktor pripomnala potomkom radostn i smutn udalos Teseovej vpravy. More, v ktorom kr naiel smr, nazvalo sa od tch ias po om Aigejskm, Egejskm. ud sa radoval, ke Teseus nastpil na trn a stal sa atnskym krom. Nevldol iba meom, ale aj rozumom. Poves rozprva, e zjednotil roztrieten obce a ustanovil svojej vlasti nov zkony. Obmedzil vraj krovsk moc a dval si radi zhromadenm najmdrejch a najuachtilejch muov. Tak oslobodil Teseus vlas a postavil pevn zklady slobode a prvu.

SIZYFOS
Za starch ias sa udia bli bohov. Kto sa bohov nebl, mal strach aspo zo smrti. stiv kr Sizyfos sa nebl ani bohov, ani smrti. Zaloil bohat mesto Korint a postavil Korintsk hrad. Hrad nemal prame a Sizyfos rozmal, ako printi bohov, aby hradu prame darovali. Pomohla mu astn nhoda. Osud, ktor vldne nad umi i nad nesmrtenmi bohmi spsobil, e sa rieny boh Azopos dostal do sporu s vldcom bohov Diom. Hadal Dia, ale nemohol vyptra, kam sa Zeus ukryl. Sizyfos sa dopoul o Azopovom spore a sou sa dozvedel, kde Zeus ije. Ihne sa poponhal k Azopovi a povedal mu: Viem, v ktorej konine sa ukrva vldca bohov, a ochotne ti to poviem, ak mi pome v akostiach. Postavil som hrad, a nemm v om vodu. Sluobnci ju musia dona zo vzdialench studn. Pom mi a ja pomem tebe. Azogos prikvol. Navtvil Sizyfov hrad a dotkol sa na ndvor skaly. Zo skaly vystrekol priezran prd chladnej vody. Van Sizyfos mu za t slubu prezradil Diov kryt. Rozhoren Azopos zaal prenasledova Dia. Zabudol, e Zeus je vldcom bohov i ud, a zabudol, e rozkazuje bleskom. Zeus s hnevom pozoroval bliaceho sa Azopa. Hodil doho blesk a splil ho. Poplen boh sa zrtil do rieky a rieka, ktor ho prijala, prinala od tch ias vo svojom prde aj ksky uhlia. Ke Zeus zahubil Azopa, obrtil hnev aj na Sizyfa. Cho,'' prikzal Smrti, odve Sizyfa do re tieov, tam nebude mc prezrdza tajomstv. A Smr ila. Kr Sizyfos stl na hradbch svojho hradu a hadel do kraja zaliateho slnkom. V poludajej iare itia trva a na omarench stromoch sa nepohol ani lstok. V krajine nebolo loveka, vetci odpovali v tieni prbytkov. Iba kr nehadal tie. Mal zl predtuchu, e sa bli Diov trest. Vtom zbadal, ako po zaprenej ceste kra k hradu Smr. Zbehol z hradieb do hradu, zobral dva mocn povrazy a postavil sa k dverm. Ni netuiaca Smr vstpila do siene. Sizyfos prehodil cez u povraz a zatiahol ho, druhm povrazom ju pozvzoval a sputnan zatvoril do komory. Oddchol si. Teraz mu nemohla Smr ubli. Sizyfos neumrel a nik na svete neumieral. Smr leala sputnan na hrade. Bolesti a choroby navtevovali udsk prbytky ako prv a nemali konca. udia starli a neumierali. Aj vtci zasiahnut pom leteli alej a div zver utekala s otepom v chrbte do hbok lesa. Statok starnul a nik ho nemohol zbavi ivota.

Zeus zachmril tvr a zavolal boha vojny Area. Sizyfos zvrtil na zemi vetok poriadok, povedal vldca bohov, a iba ty, boh vojny, me oslobodi Smr a posla ju na ud. Boh Ares zostpil na zem, rozrazil dvere komory, v ktorej Sizyfos vznil Smr, a oslobodil svoju priateku. Len o sa Smr dostala na slobodu, chytila Sizyfa a odvliekla ho do podsvetia. Smr zaala op navtevova prbytky, plvala s lodnkmi na korboch, sprevdzala lovcov do lesov a bojovnkov do vojen. stiv Sizyfos vedel, e smr nad nm nakoniec zvaz, a preto sa u vopred na to prichystal. Prikzal manelke, aby po jeho smrti nerobila nijak pohrebn obetu. Ale v podsvet si akal na manelku: Zabudla na ma, vravel, nestar sa o posvtn obrady. Vetci ho v ri tieov utovali, ba vldkya tej trchlivej koniny Perse-fona mu dovolila, aby sa vrtil na zem a pripomenul manelke jej povinnos. Sizyfos vyiel z re venej tmy na denn svetlo a predstieran zrmutok sa mu stratil z tvre. Radostne sa ponhal na hrad. Na oslavu svojho nvratu medzi ud vystrojil vesel hostinu. O nvrat medzi tiene sa nestaral, ani na nepomyslel. A manelku nevedel vynachvli, e povla jeho bezbon prkaz. U rozvoniavali hodovnou sieou peen volsk stehn a ae sa plnili sladkm vnom. Sie zvuala hovorom a k ohnisku si sadol slep pevec s lrou. Kr Sizyfos zodvihol asu na slvny prpitok. Ale vno mu u nezmoilo pery. Smr stojaca za nm mu odtrhla asu od st a po druh raz ho odviedla do re mtvych. Kruto trestali bohovia smrtenkov, ktor si nevili bohov a bosk zkony. Aj Sizyfa postihol zl trest. Mus v podsvet va do kopca ohromn balvan mramoru, a ke ho konene doval na kopec, kame mu skzne a zlet dolu svahom. Znova a znova opakuje Sizyfos mrnu robotu a jeho utrpenie sa stle obnovuje a nikdy sa nekon.

BELLEROFONTES
Neastn bol Sizyfov rod. Sizyfovho syna roztrhali kone a jeho vnuk Bellerofontes musel ujs z vlasti. Podozrievali ho z vrady. Bellerofontes sa na teku dostal ku krovi Proitovi, ten ho vdne prijal a ponkol mu pohostinstvo. Hos bol mlad a urasten ajeho pohyby, re i zmanie nezapreli, e pochdza zo vzneenho rodu. Aj mladej krovnej sa zapil a vyznamenvala ho pred vetkmi domcimi achticmi. Ke si to nevmal, nahnevala sa a uvaovala, ako by ho pred krom Proitom oiernila. Bellerofontes je pyn, vravievala krovi, a vbec si nevma pocty, ktorch sa mu dostva. Iste bude aj zl. , Kto si nevma pocty, me by aj skromn, odpovedal kr, S Bellerofontom zaobchdzal ako s priateom. Krovn sa zlho zmeru nevzdala. Neskorie podplatila sluobnka a zala za krom. Bellerofontes sa spojil s tvojimi nepriatemi, luhala manelovi, chce sa zmocni tvojho trnu. Ak sa ho vas nezbav, zabije a. Sluha vypoul jeho rozhovor a me ti to dosvedi. A krovn zavolala podplatenho sluhu. Kr jej dlho nechcel uveri, ale ke ho krovn i sluha presviedali, napokon uveril. Na hosa sa neopovil vztiahnu ruku. Nartol na tabuku tajn znamenia a vyslal Bellerofonta k svojmu prbuznmu, krovi Iobatovi. Jemu mal Bellerofontes tabuku odovzda. Dveriv mladk nevedel, e znaky na tabuke znamenaj pre doruitea smr. Ochotne sa vybral s odkazom k Iobatovi. Iobates bol star a dobromysen kr. Bellerofonta prijal lskavo, ani sa neptal, odkia prichdza, a hostil ho dev dn. Mladkovo vzneen sprvanie krovi postailo, aby v om videl urodzenho hosa. Po dev dn usporadval na jeho poes hostiny, slvnosti a hry a a na desiaty de sa sptal mldenca na jeho pvod a el cesty. Bellerofontes mu povedal, odkia je, a podal mu zloen tabuku. Iobates si prezrel znamenia a zdesil

sa. Poznal znamenia smrti. Hosa si obbil a nerd by mu bol ublil. Rozmal, ako by sa vyhol ukrutnej slube, ktor od neho poadoval jeho prbuzn. Bude najlepie, rozhodol sa, ke mladka polem na nebezpen cestu. Ak bude Bellerofontes chrabr, me sa vrti nezranen. V krajine vtedy ila podivn obluda. Volala sa Chimaira. Spredu vyzerala ako lev, vzadu ako drak a uprostred sa ponala na div kozu. Aj hlavy mala tri: leviu, koziu a draiu. Soptila ohe a dusiv dym. Bellerofontes, povedal Iobates, si mlad a mocn, a predsa si ete nevykonal nijak hrdinsk in. Vyber sa za Chimairou, zabij a vr sa ako slvny hrdina. Odvneho mladka nebolo treba ponka. Bellerofontes zobral me, otep a luk so pmi a vyrazil ta, kde stpal k oblohe stp dymu. Dym oznaoval roklinu, v ktorej obluda ila. Bellerofontes cestou uvaoval: Chimaira je mocn a rchla, ak sa ubrnim jednej hlave, napadn ma ostatn dve. Ak uskom pred ohom, ktor obluda sopt, zadus ma dym. Nezastal vak a iel rovno k rokline. Odrazu stpol od prekvapenia: pri prameni pod skalou stl okrdlen k Pegas. Bol to ten ist k, ktor vyskoil z hrdla zabitej Medzy. Pegas sklal hlavu k prameu a pil. Keby som mal okrdlenho koa, Prilo Bellerofontovi na myse, zatoil by som na Chimairu zo vzduchu a bol by som rchlej ne ona. Potichu a kryt htinami blil sa k Pegasovi. U bol od neho iba na niekoko krokov, vtom vak Pegas uctil cudzinca, zodvihol krdla a odletel. Rozmrzen Bellerofontes si ahol do trvy pri prameni a zaspal. V sne sa mu zjavila bohya Atna, podala mu ndhern uzdu, zdoben zlatom, a vyzvala ho: Prebu sa, Bellerofontes, a obetuj bohu Poseidonovi bka. Uzdou, ktor ti darujem, ahko skrot okrdlenho koa. Bellerofontes sa prebudil, siahol rozospato za zlatou uzdou a vskutku uzda, o ktorej sa mu snvalo, leala veda neho v trve. Pevnej zovrel v ruke. Od radosti, e bohovia s mu priaznivo naklonen, ponhal sa urobi, o mu Atna poradila. Zabil bka, obetoval ho Poseidonovi a bohyni Atne z vanosti zasvtil nov oltr. Naveer sa vrtil k prameu a akal, a Pegas op prilet. Vo veernom vzduchu oskoro zaumeli krdla a Pegas sa zniesol k prameu napi sa. Bellerofontes pristpil k nemu so zlatou uzdou. Tentoraz sa okrdlen k nebrnil a dal sa pokojne osedla. Bellerofontes sa na neho vyvihol a prikzal mu, kam m letie. Pegas mvol krdlami, a u sa vznali nad lkami a lesmi. Nad roklinou zakrili okolo mrana tmavho dymu, ktor obluda vydychovala. Bellerofontes vyal z tulca p a zniesol sa na Pegasovi nad revcu Chimairu. Napol tetivu a z vky obludu zasiahol. Vetky tri hlavy doho dorali, ale Bellerofontes im na okrdlenom koni unikal. p za pom sthal obludu, km v nej nezhasli tri ivoty. Naposledy vydchla chuchvalce dymu a oha a zrtila sa na dno rokliny. Bellerofontes stiahol z mtvej Chimairy kou, vysadol na Pegasa a vrtil sa k Iobatovi. Kr uasol nad okrdlenm koom i nad koou obludy. Teraz u bol presveden, e jeho hos je pod ochranou bohov a e nie je zloincom. Dal mu svoju dcru za enu a Bellerofontes sa stal krom. Ale aj Bellerofontes sa po ase zaal nazdva, e prejde bohom cez rozum. Nie nadarmo bol vnukom stivho Sizyfa. Ke mm okrdlenho koa, myslel si, kto mi me zabrni, aby som nenavtvil nesmrtench bohov na Olympe? Nasadol na Pegasa a hnal ho do nadoblanch vok. Pegas sa vzoprel takmu myslu. Vo vke sa vzopl a zhodil namyslenho jazdca z chrbta. Bellerofontes preletel vzduchom a dopadol do moiara. Zachrnil si tak sce ivot, ale medzi umi sa u neukzal. Hanbil sa pred bohmi i umi, bldil po pustatinch a v pustatinch naiel aj smr. Okrdlen k doletel na Olymp sm a vstpil do sluieb vldcu bohov Dia.

OIDIPUS A ANTIGONA
V Tbach vldol kedysi kr Laios s krovnou Iokastou. Nemali det. Tili po synovi, ktor by raz prevzal vldu, a tili mrne. I vyslal kr do Delf posla spta sa vo vetiarni, m udobr hnev bohov. Posol sa vrtil s hroznou vetbou a kr pri nej stratil dych: Narod sa ti syn a s nm ti vstpi pod strechu neastie. Sm prijme z jeho ruky smr. Zdrven kr oznmil vetbu manelke a krovn preplakala cel noci, zl predtucha ju skuovala.

Po ase sa Iokaste narodil synek. V palci zavldlo namiesto radosti zdesenie. Kr Laios nechcel diea ani vidie a zavolal starho pastiera, aby diea odniesol do divch vrchov a nechal tam napospas elmm. Pastierovi bolo nevinnho dieaa to. Nenechal ho vo vrchoch. Odniesol ho k svojmu starmu znmemu, k pastierovi, ktor psol stda korintskho kra. Potom sa vrtil do Tb a tvril sa, akoby bol svedomit splnil, o mu tbsky kr prikzal. Laios sa upokojil, a ke prelo niekoko mesiacov, aj krovnej Iokaste oschli slzy a zabudla na hrozn vetbu i na neborika syna. Krovsk manelia sa zmierili s tm, e trn nebude ma nslednka. Pastier korintskho kra nazval chlapeka Oidipom a zobral ho so sebou do mesta Korintu. Aj kr tamojej krajiny bol bezdetn. Diea v pastierovom nru sa mu zapilo. Prijal ho k sebe do palca a vychovval ho ako vlastn. Oidipus rstol a mocnel a netuil, kto s jeho rodiia. Vetci pred nm tajili, e ho priniesol pastier z vrchov. Ke Oidipus dospel, konal jeho pestn v palci vek hostinu. Dobr vno rozplilo veselm bojovnkom lca i mysle. Rozprvalo sa o tom, o sa stalo i nestalo, a prchkej hostia sa dostali do hdky. Aj Oidipus mal prudk povahu a zamieal sa do sporu. Hateriv hos hadal monos, ako sa Oidipa najvmi dotkn, a preto zvolal: U ma omrzelo hda sa s tebou. Bohovia vedia, si ty syn. Nho kra iste nie. Oidipus skrotil hnev a zmkol. Podivn mylienka ho obrala o pokoj. Ihne rno zaiel za krom a krovnou a vypytoval sa, i je pravda, o sa dozvedel. Upokojovali ho a hnevali sa na opitho traja. Oidipus sa iba smutne usmieval a neveril im. Podozrenie ho zbavovalo pokoja. Bez vedomia pestnov vybral sa na cestu do Delf. Dfal, e mu vetba uke pravdu. Z Delf odchdzal zmtenej, ne do nich prichdzal. Vetba mu odhalila stran budcnos: Utekaj pred otcom! Ak sa s nm stretne, stihne ho smr z tvojich rk a oen sa s vlastnou matkou. Oidipus si predsavzal, e sa vyhne mestu, kde ili jeho pestni, ktorch pokladal za svojich rodiov. Pustil sa na opan stranu, chodil neznmymi krajinami a dral sa hviezd, aby ho cesta neviedla sp do vlasti. Bl sa, e by sa v Korinte mohli splni slov vetby. Jednho da sa za svojho putovania stretol na zkej ceste s vozom. Na voze bol aksi starec a dvaja sluobnci. Chceli rchle prejs a volali na Oidipa: Ustp nm z cesty! Oidipus neustpil a dostal sa s pohoniom do prudkej hdky. V hdke zrazil pohonia z voza. Starec na voze sa rozhneval a udrel Oidipa bodcom po hlave. Prchk Oidipus zabil starca a pobil aj ostatnch sluobnkov. Tak si vylial hnev a pokraoval v pti. O krtky as uzrel Oidipus hradby mesta Tb. Unaven sadol si na kame pri ceste a odpoval. Vtom sa na zkrute cesty zjavil pocestn ponhajci sa z Tb. Zarazil sa pred Oidipom a vyhkol: Kto si, e si tu tak pokojne vysedva? Ani svojmu nepriateovi by som neradil odpova v tomto kraji. Oidipus si prchodzieho udivene prezeral. Niekto odpova a niekto utek, akoby bol spchal zl in, povedal. Ty utek z Tb a ja ta idem. Do Tb! A i nevie, e sa na skale pred Tbami usadila Sfinga? Prichdzam z Delf, povedal Oidipus, a cestou som sa s nikm nerozprval. Nu povaj, epkal bojazlivo pocestn, Sfinga je stvorenie s dievenskou hlavou a levm telom. Na chrbte m krdla. Kad de mus prs jeden Tban a Sfinga mu d hdanku. Ke ju neuhdne, zhod ho do priepasti. Hdanku neme nikto uhdnu, je asi zarieknut. Ete astie, e nie som Tban. Ke som priiel do mesta a poul o tom trpen, hne som vzal nohy na plecia a celou cestou utekm. Ani ty nie si Tban, po so mnou, pobeme spolu. Be, povedal Oidipus, ivot m pre teba asi vek cenu, ke ho tak opatrne chrni pred miestami, kde mu hroz nebezpeenstvo. Ak vak prdem o ivot ja, vyhnem sa iba splneniu zlej vetby. Oidipus vstal a pomaly zamyslen vykroil k Tbam. Pocestn nad nm krtil hlavou: Nie je Tban, a pletie sa do tbskych vec. Nech s mu bohovia milostiv. A rozbehol sa, aby mal neastn mesto o najskr aleko za chrbtom. Oidipus iiel v Tbach rovno do krovskho palca. Naiel tam krovn Iokastu a jej brata Kreonta. Kr Laios odiiel do Delf spta sa vetiarne na radu, ako zbavi mesto Sfingy, a nevrtil sa. Cestou ho vraj prepadli lupii a zabili. Namiesto mtveho kra vldol zatia Kreon. Oidipus predstpil pred vladra. Viem o sen, ktor postihlo mesto, povedal, pjdem pred Sfingu a poksim sa uhdnu jej

hdanku. Kreon i Iokasta sa zaudovali Oidipovej smelosti. Kreon smutne povedal: Odvnym bohovia iia. Sfinga zniila aj mjho syna a zni ns vetkch, ak niekto neuhdne hdanku. A ja rd odovzdm vldu tomu, komu sa podar nad Sfingou zvazi. Iokasta s obdivom hadela na Oidipovu odhodlan tvr a nevedela, e sa dva do tvre synovi. Tbski obyvatelia odprevadili Oidipa k jednej zo siedmich tbskych brn. alej sa neodvili. Oidipus vystpil strmm chodnkom ku skale, kde sedela Sfinga. U akala na svoju obe. Primrila oi a odmerala si Oidipa potmehdskym pohadom: Povaj dobre, ozval sa jej z udskho hrdla neudsk tvrd hlas: M to jednu hlavu, tyri nohy rno, v poludnie len dve a tri nohy veer. m viac to m nh, tm menej to m sl.'' Oidipus sa usmial. Bol bystr a hdanka sa mu videla ahk. To je lovek, povedal, ke preva rno ivota, lezie po rukch i po nohch, akoby bol tvornoh, v poludnie ivota kra vzpriamen iba na dvoch nohch, a ke prichdza veer ivota, berie nohm na pomoc palicu. To je tretia noha. Uhdol si, zaskuala Sfinga a vrhla sa zo skaly do priepasti. Ke Tbania uzreli z hradieb mesta, e sa Oidipus vracia iv a zdrav, zaali jasa. Oslavovali ho ako svojho osloboditea a Kren mu odovzdal trn. Tak sa stal Oidipus vldcom v Tbach a krovn Iokastu dostal za enu. Dlho panoval Oidipus vo svojej ri spravodlivo a astne. Krovnej sa narodili dvaja synovia, Eteokles a Polyneikes, a dve dcry, Antigona a Ismena. Nik netuil, e Oidipove deti s zrove jeho bratmi a sestrami. Preli roky a z Oidipovch chlapcov vyrastali mui a z dievat eny. Napokon nadiiel neastn rok, ke do tbskeho krovstva vstpil mor. Morov smr vystrjala v tbskych prbytkoch, vymierali cel rodiny a nesmierna zkos zachvtila tch, o ete mohli dfa, e ostan i. Morov rana preriedila aj riedy na lkch. Zomreli pastieri a stda uhynuli. Strne, z ktorch sa prv ozvalo buanie, boli teraz nem a mtve. Prestraen obania zali za Oidipom a prosili ho, aby odvrtil skazu od ich prahu a od ich std. Boli presveden, e vaz nad Sfingou je pod ochranou nesmrtench bohov. Oidipus ich uteoval: Vrte sa pokojne do svojich domovov. Ete dnes prde z Delf brat mojej eny Kreon a prinesie vetbu. Poslchneme prkaz bohov a vyenieme mor z naej krajiny. Km sa skonil de, zastal pred palcom voz ahan spenenmi komi. Zoskoil z neho Kreon a ponhal sa s vetbou k Oidipovi. Vetba nm nesubuje rchlu a ahk pomoc, oznamoval krovi, vrah kra Laia vraj ije ete v naom meste. Mor ustpi vtedy, a bude vinnk potrestan. Oidipus dal ihne po celej ri rozhlsi, aby ten, kto o vrade kra Laia nieo vie, neodkladne priiel do krovskho palca vyda svedectvo. Dal zavola aj slepho Teiresia, ktorho bohovia obdarili prorockm duchom. Po Teiresia museli posla niekokokrt. Vetec odmietal prs. Napokon, ho chlapec doviedol k palcu, ale Teiresias kral iba zdrhavo a pred palcom zastal. Oidipus mu vybehol v strety. Po do palca, naliehal, akme na tvoju mdru radu. Prepus ma, kr, prosil Teiresias, bude lepie pre teba i pre ma, ak neprezradm vinnka. Niekedy je lepie nevedie ako vedie. Len prehovor, povzbudil ho Oidipus, kad z ns si el zachrni Tby pred skazou. Nesmie by vnimkou. Pozri, vetok ud si el, aby si prehovoril. Nen ma, kr, dovo, aby som radej mlal, povedal Teiresias, zl pohroma zniesla sa na nau vlas, ale horia by sa zniesla na tvoju hlavu, keby som prehovoril. Dobre, vybuchol Oidipus, u mi je jasn, preo nechce hovori. Asi bude spojencom lpenkov, o zavradili kra, si zradcom vlasti, a keby si nebol slep, povedal by som, e ty si vrahom!

Po takej pohane sa Teiresias u nezdral a prezradil Oidipovi to, o dvno vedel: Chce vedie pravdu, poviem ti ju. Nehadaj vraha, ke si sm vrahom. Ty si zavradil kra Laia a vlastn matku si si vzal za enu! Oidipus sa zakol, spomenul si na star vetbu. Ale hnev mu zaplail znepokojujcu mylienku. Kto si to vymyslel, vykrkol, ty, alebo Kreon? Chcete sou a podvodom dosta mj trn? Alebo si ialen? Tebe sa vidm ialen, odpovedal Teiresias, tvoji rodiia ma povaovali za mdreho. as uke, kto mal pravdu a kto ju nechcel pochopi. Po tch slovch odiiel slep starec z palca. Krovn Iokasta uteovala rozhnevanho Oidipa: Zle azda na tom, o hovor Teiresias? Nerob si z toho starosti. Ukem ti na prklade, ako sa me vetba mli. Aj mj prv mu Laios sa kedysi sptal vetiarne a dostal odpove, e umrie rukou svojho syna. A n jedin syn potom umrel v horskej pustatine a Laia zavradili lupii nealeko rzcestia na ceste do Delf. Nealeko rzcestia? vzruil sa Oidipus. Povedz mi rchlo, ako Laios vyzeral? Bol vekej postavy, odpovedala lokasta, na sluchch mu u beleli vlasy od staroby a takmer sa ti podobal. Teiresias mal pravdu! vykrkol zdesen Oidipus a zaal sa vypytova, a m viac sa dozvedal, tm vie neastie sa naho valilo a dusilo ho. Zves o tom, e Laia zabili lupii, rozplvala sa ako para a ostvala stran domnienka, e tm lupiom bol sm Oidipus. V tie dni dorazil z Korintu do Tb posol so sprvou, e korintsk kr umrel. Oidipus mal nastpi na korintsk trn. Iokasta sa vypytovala posla, akou smrou umrel korintsk kr. Dozvedela sa, e prirodzenou smrou na lku. Bol u vemi star. Len o to poula, beala za Oidipom a s smevom mu oznamovala, o sa dozvedela. Vid, povedala, ty sa trpi, a zatia tvoj otec umrel v Korinte pokojnou smrou. Oidipa sprva neuspokojila. Musel myslie na toho opitho traja. Ale aj tak sa do Korintu nevrtim, oznmil poslovi na jeho sprvu ije tam ete moja matka. Ak sa boj toho, pane, e tam ije tvoja matka, povedal posol, potom a mem upokoji. Ani korintsk kr, ani krovn neboli tvojimi rodimi. Ja sm som a kedysi pred rokmi doniesol ako mal diea do Korintu. A odkia si ma doniesol? udoval sa Oidipus. Dal mi a vo vrchoch star pastier, ktor psol stda tbskeho kra. So ialenm vkrikom vyrtil sa Oidipus z palca. U nebolo pochb, vetba sa hroznm spsobom splnila. Behal po meste a prosil obanov, aby ho usmrtili a zbavili tak mesto neastia. Ale Tbania utovali svojho kra, nectili k nemu nenvis. Oidipus sa rozbehol sp do palca, rozhodol sa potresta vlastnou rukou. V palci stretol place slky. Vydesen dievat ukazovali Oidipovi na krovninu komnatu. Iokasta sa obesila. Oidipus sa vrhol k mtvej, vytrhol jej z rcha zlat ihlicu a vypichol si oi. Oslepen volal na Kreonta: Vezmi si trn a potrestaj ma vyhnanstvom! Kreon zdroval neastnho Oidipa v Tbach. Mor sa u pominul a do mesta sa vracal pokoj a blahobyt. Oidipus sa nedal prehovori. S ptnickou palicou vyiel z Tb. Sprevdzala ho iba staria dcra Antigona. Ona jedin nechcela otca v neast opusti. oskoro poznalo cel Grcko dvojicu podivnch ptnikov. Slepho starca Oidipa, ktorho vodila mlad, krsna Antigona. Vyprosovala pre otca chlieb a starala sa o neho. Putovali spolu a hadali hj boh pomsty Eriny. V hji Eriny mal Oidipus poda vetby njs pokoj. Oidipovi synovia Eteokles a Polyneikes medzitm dospeli a obaja sa uchdzali o tbsky trn. Ich sperenie nebolo na prospech vlasti. Kreon s obavami sledoval spor v krovskej rodine a poradil obidvom mladkom, aby sa vo vlde striedali. Bratia shlasili. Rok mal vldnu Polyneikes a al rok zasa Eteokles. Eteoklovi sa vak podarilo za panovania upevni si moc natoko, e brat Polyneikes musel pred nm ujs. Eteokles sa stal v Tbach krom a Polyneikes zaal v cudzine zbiera vek vojsko, aby si dobyl trn mocou. Obaja bratia boli po otcovi Oidipovi prchk a nestupn. Chlilo sa medzi nimi k vojne. Obaja by boli mali radi na svojej strane Oidipa. Vetba predpovedala, e vojnu vyhr ten, s km pjde Oidipus. Zaali ptra po otcovi a po prv raz po dlhom ase sa starali o to, kade putuje.

Oidipus bol v tom ase nealeko Atn. Ctil, e sa bli chva, ke njde pokoj. Sadol si s Antigonou na kraj hja a odpoval. Vtom sa ozval na ceste dupot konskch kopt a objavila sa skupina lovcov s atnskym krom Teseom na ele. Vracali sa do mesta z lovu. Teseus ihne poznal Oidipa, zoskoil z koa a pozdravil ho. Neastn Oidipus, povedal, poznm tvoj osud a rd by som ti pomohol. Po s nami, vezmem a do Atn a me tam v pokoji prei starobu. O chvu sa znesie chladn noc a neme nocova tu, pod rym nebom, v hji zasvtenom Erinym. Ke Oidipus poul, e odpova v hji Eriny, zaradoval sa. Bol pri cieli cesty. Odvetil preto pokojne a ticho: akujem ti, kr, ale som pri cieli. oskoro oddem do re tieov. Ak mi chce preukza posledn slubu, prik sluobnkovi, nech mi prinesie nov odev, aby som nevtal slvnostn chvu v zaprench starch atch. Teseus poslal do Atn po nov rcho a sadol si k Oidipovi. Len o sa sluobnk stratil medzi stromami, ozval sa na ceste znovu dupot koni a pred Oidipa zoskoil jeho syn Polyneikes. Konene naiel otca. Padol pred nm na kolen, aloval na svojho brata Eteokla, ktor ho pozbavil trnu, a prosil Oidipa, aby s nm tiahol proti Tbam. Roky si si na ma nespomenul, odpovedal Oidipus na synove nreky, ale ke chce uchvti moc, mm ti pomha v bratovraednom boji. Povni otca, ktor stoj pred brnou podsvetia. Ak potiahne s vojskom proti Tbam, postihne a to, o el svojmu bratovi. Cho pre odtiato, aj slepmi oami vidm krv brata na tvojom mei. Polyneikes zlostne vysadol so sprievodom na kone a bez pozdravu odcvlal k svojmu vojsku. Eteokles vyslal k otcovi Kreonta, aby ho prehovoril vrti sa do Tb. Kreon sa dostal k Atnam prve vo chvli, ke Polyneikes s rozhnevanou tvrou v plnom cvale odchdzal od otca. Polyneikes preiel okolo Kreonta a nepoznal ho. Pohad na Polyneika dodal Kreontovi ndeje, e zska Oidipa pre Eteokla. Vyrazil k hju Eriny a predniesol Oidipovi Eteoklovu prosbu. Oidipus iba odvrtil tvr. V poslednch chvach ivota tuil hrozn vsledok tbskej vojny a nechcel zasahova do svetskch zleitost. Kreon odiiel naprzdno. Sluobnk sa vrtil z Atn a Oidipus si obliekol slvnostn rcho. Rozlil sa so vetkmi a poiadal Tesea, aby umonil Antigone nvrat do rodnch Tb. Potom akoby odrazu slepmi oami prezrel, vzpriamen a pevnm krokom vstpil bez sprievodcu do hja boh pomsty. Hlboko v htinch sa pred nm otvoril vchod do podsvetia. Oidipus v om zmizol a zem sa za nm op ticho zatvorila. Nikto nikdy nenaiel jeho telo. Antigona sa vrtila do Tb. U sa k nim blilo Polyneikovo vojsko. es udatnch vojvodcov obahlo es tbskych brn a siedmu obahol so svojm oddielom Polyneikes. Eteokles sa obval dlhho obliehania, preto vystpil na hradby a zvolal: Polyneikes, nao maj na obidvoch stranch umiera bojovnci pre spor, ktor si meme vybavi medzi sebou? Zmeraj si so mnou sily! Ak padne v boji ty, nech odtiahne aj tvoje vojsko, ak padnem ja, stane sa bez vojny tbskym krom a Tbania ti otvoria brny. Polyneikes prijal bratov nvrh. Obidve vojsk uzavreli prmerie a zhromadili sa pred hradbami. Bojovnci sa vzruene dohadovali, kto bude vazom. Eteokles a Polyneikes vyli proti sebe so zbraou v ruke a na priestranstve sa zaal pred zrakmi vojsk bratovraedn boj. Zasviali otepy a odrazili sa od nastavench ttov. Bratia rozhorene narali na seba, podnecovan svojimi bojovnkmi, ale tty zachycovali vetky dery. Prv sa zabudol Eteokles a ukzal pod ttom nohu. Polyneikes ho ihne zasiahol do holene dobre cielenm otepom. Polyneikovo vojsko zajasalo. Zranen Eteokles premohol boles a chopil sa mea. Aj Polyneikes uchopil me a boj pokraoval. Eteoklovi sa podarilo neakane sa pribli k bratovi z nechrnenej strany. Mvol meom a zasadil mu smrten der. Polyneikes sa zrtil bratovi k nohm. Eteokles sa sklonil nad umierajcim Polyneikom. Polyneikes otvoril ostatn raz oi, pozbieral zvyok sl, zdvihol me a prebodol brata. Spolone vydchli duu. Bratia boli mtvi, ale medzi vojskami prepukol prudk spor. Tbske vojsko bolo presveden, e vyhral Eteokles, Polyneikovi bojovnci, e zvazil Polyneikes. Tbania si prezieravo zobrali na zpasite zbrane. Polyneikovo vojsko bezstarostne prilo bez zbran. Ke hdka prepukla, boli Tbania vo vhode. Obrtili otepy a mee proti nepriateovi a Polyneikovo vojsko sa dalo na zmten stup, ktor sa premenil na tek. Vazn tbski bojovnci sa vrtili do oslobodenho mesta s bohatou korisou.

Vldy sa op ujal Kreon. Eteokles padol za vlas, preto ho dal pochova s krovskmi poctami. Polyneika rozkzal necha nepochovanho pred hradbami, lebo vytiahol s ozbrojenou silou proti Tbam. Nech sa oho rozdel drav vtctvo a tlav psi. Keby sa vak predsa len niekto naiel a pochoval by Polyneika, mal by potrestan smrou. Kreon vyslal k mtvole stre, aby nik neporuil jeho rozkaz. Antigona ako niesla neudsk Kreontovo rozhodnutie. Ako me Polyneikova dua njs pokoj, ke telo nie je pochovan? Sestra, povedala Antigona Ismene, n mtvy brat le pred hradbami. Po so mnou, pochovme ho, km sa nestane korisou dravcov. Nevie, e za pochovanie Polyneika je smr? akala sa Ismena. Smr za in, ktor je mil bohom i uom, je krsna smr, opovedala Antigona. Nememe vdy robi iba to, o povaujeme za dobr, brnila sa bojazlivo Ismena. Kreon je mocn a neunikne mu. U som mu unikla, povedala Antigona, me ma zabi, e som poslchla udskos a sestersk lsku. Ale udskos a lsku zabi neme. Ke nechce s so mnou, pjdem sama. Antigona u sestru nepresviedala. Za bezhviezdnej noci vykradla sa z palca a opustila mesto. Pod hradbami leal mtvy Polyneikes a nealeko driemali stre. Ticho odvliekla brata k rieke, omyla ho a navila na mtveho zem. Pred svitanm sa vrtila do Tb. Rann chlad prebudil strcov z driemot. Miesto, kde predtm mtvy leal, bolo teraz przdne. Stre u videli, ako na ne pad Kreontov hnev. Preto usilovne prehliadali okolie, a nali stopu, kadia Antigona vliekla brata. Po stope doli strcovia k rieke a zazreli nehotov erstv rov. Horlivo pozhali z mtveho zem a ukryli sa za nealek nvrie. Oakvali, e pchate prde dokoni robotu. akali cel de a za smraku spozorovali temn postavu. Neohrozen Antigona sa vracala k bratovmu hrobu. Nad odkrytm mtvym sa zarazila, ale neotala. Nabrala do hrst zeme a zaala ou brata znovu prikrva. Sotva sa po druh raz zohla, vyskoili stre z krytu a odviedli Antigonu ku Kreontovi. Nebrnila sa, ani nezapierala svoj in. Ako si sa mohla opovi prestpi mj zkaz? zvolal rozlen Kreon, ke sa priznala. Zkaz nevydal Zeus, ale kr, odpovedala neohrozene Antigona, neme preto ma viu platnos ne lska a udskos. S zkony, ktor nepochdzaj od krov, a s dleitejie a trvalejie. To si mysl iba ty! rozkrial sa Kreon. Nie, povedala Antigona, to si mysl aj tbsky ud, ale pred tebou ml. A nehanb sa odliova od ostatnch? Nehanbm sa za to, e som vzdala bratovi ctu. Smr dva rovnak prva vazom i porazenm. A viac ne ivot mi neme vzia. Rozprva smelo. Len aby a neopala odvaha cestou do podsvetia. Stre, sem! Pribehli ozbrojenci a Kreon im vydal rozkaz, aby dieva odviedli do udoprzdnej koniny a aby ju tam za iva zamurovali do skalnej dutiny. Ozbrojenci s Antigonou boli u na ceste, ke sa o tom dozvedel Kreontov syn Haimon. Antigona bola jeho nevestou, ale netostn Kreon na to nedbal. Haimon vyrazil z palca a na mieste chcel zabrni otcovmu rozsudku. Vtom priiel do palca slep vetec Teiresias a varoval kra pred jeho krutm rozhodnutm. Zl znamenia starcovi ukzali, e sa nad krovskou rodinou vzna neastie. Teiresias odiiel a Kreon sa zamyslel. Padla na neho nhla zkos pred trestom nesmrtench bohov. Rozkzal rchle zapriahnu, sm vyskoil na voz a cvalom sa pustil k jaskyni. U cestou sa dozvedel hrozn sprvu. Antigona sa v jaskyni obesila na zvoji a jeho syn Haimon sa pred mtvou nevestou prebodol meom. Ke sa o neast dopoula Kreontova manelka, zvolila si dobrovon smr. Ako rd by bol Kreon vetko napravil, len keby mtvi op ili. Ale tak je u osud tyranskch krov. Jedinm rozhodnutm mu odrazu znii astie a ivoty poddanch, ale nijakm rozhodnutm nemu astie poddanch odrazu obnovi a nikdy nedoku mtvym vrti ivot. Smutne il Kreon, km aj jeho neodviedla Smr do podsvetia.

FILEMON A BAUCIS
Za starch ias brval na seba Zeus podobu pozemana, zostupoval z Olympu a skmal, i s udia dobr, alebo zl. Na cestch ho sprevdzal Hermes, posol bohov. Raz sa bosk dvojica zastavila vo svieom dol. Zo strn svietili biele gazdovsk dvory a bohat hospodrstva a z pasienkov sa ozvalo buanie a beanie tunch ried. Slnko sa u spalo po svahu oblohy, a tak Hermes povedal: V takomto uteenom dol by sme azda mohli prenocova. Zjdem do niektorho hospodrstva a poiadam o nocah. Zeus prikvol a Hermes sa pobral k najviemu dvoru. O chvu bol sp. Vyhnali ma, aloval Diovi, pre kadejakch tulkov vraj nemaj nocah. Len cho inde, povedal mierne Zeus, bohatch gazdovstiev je tu dos. Mono, e sa inde zmiluj nad unavenmi ptnikmi. Hermes iiel teda inam a povodilo sa mu tak isto. Sotva povedal, o chce, u ho hnali zo dvora a huckali psov. Niekde ani dvere neotvorili. V celej dedine nenaiel Hermes jedin dom, kde by ich boli chceli prija pod strechu. Vrtil sa k Diovi a rozprval mu, ako sa mu povodilo. Vldca bohov, tu ij iba zl udia. Nemaj zutovanie s pocestnmi a nepoznaj pohostinstvo. Vade ma vyhali a zamykali predo mnou dvere. A bol si vskutku vade? usmieval sa Zeus. : Vade, povedal Hermes, okrem biednej chalpky tam na kraji lesa. Je prikryt iba slamou a ainou. Bvaj tam zaiste najchudobnej udia z celej dediny. K tm predsa nepjdem, bolo by to aj tak mrne. Len cho, povedal Zeus, cho a sks poiada o nocah. V chalpke bval starek Filemon a starenka Baucis. ili tam u od mladosti a v svornosti a lske tam aj zostarli. Hermes zbadal stareka Filemona na dvorci. Lmal do otiepok such radie. Ke sa dozvedel, e cudz pocestn hadaj nocah, povedal: o mme, radi dme aj vm. Ale vea toho nemme, sme chudobn. Neviem, neviem, i sa vm bude nae pohostinstvo vidie. Hermes poakoval starekovi a priviedol Dia. Sklonili v nzkych dverch hlavy a vstpili do chatre. Filemon ich primne privtal a hne im chystal stolce. Starenka Baucis prestrela na stolce ist pltno a pobehla k ohnisku, rozdchala slabm dychom tlejci ohe a postavila nad plame kotlk s vodou. Zatia Filemon odrezal v zhradke hlvku kapusty a priniesol ju starenke. Dvojzubou vidlicou sal z iernej hrady kus deniny a Baucis pripravila jedlo. Stl bol vetch a naklal sa na stranu. Jednu nohu mal kratiu. Filemon podloil kratiu nohu riepkom a prisunul k stolu obyajn leadlo. Prikryl ho sviatonou prikrvkou a pozval host k stolu. Baucis otrela voavou mtou stl a pred host vystpila para z pokrmov v hlinench miskch. Zavoalo den mso a kapusta, zaerveneli sa rekovky a lto zasvietil syr. Starostliv Baucis doniesla aj vajka varen v popole a akankov alt. Filemon zabval pocestnch pri jedle rozhovorom a rozmal, o by im ete predloil. Vytratil sa na chvu z izbietky a objavil sa s jablkami, orechmi i so strapcami hrozna, ktor dozrelo pri chalpke, a s kokom fg. Naprostred stola poloil sladk plst medu. Zeus a Hermes s chuou jedli a usmievali sa na dobrosrdenho stareka a starenku. Filemon mieal v istom hlinenom miesidle vno s vodou a nalieval do drevench bukovch ia. Nie je tak, na ak s zvyknut na hospodrstvch a v mestch. Neospravedluj sa, Filemon, povedal Zeus, vno je sladk, ak je hostite mil. Filemon nalieval do bukovch ia po druh a tret raz, odlieval vno zo dbna do miesidla a udoval sa. Vna v dbne neubdalo. Privolal k tomuto udu starenku Baucis. Bohovia navtvili nau chalpku, s bzou vzdychla Baucis. A Filemon a Baucis sa poklonili vzcnym hosom a prosili ich o milos. Bohovia, prepte skromn pohostenie, eptali chvejcimi sa perami.

Vybehli na dvorek, kde sa prechdzala ich jedin hus. Chceli ju chyti a upiec bohom. Ale hus tuila, o ju ak, a utekala pred nimi z kta do kta, a zadychanm starekom vbehla cez otvoren dvere do chatre, rovno k bohom, akoby u nich hadala spsu. Zeus pokynom ruky zastavil Filemona a zadral ho, aby hus nerezal. Sme bohovia, povedal, zostpili sme na zem a nik ns neprijal pod strechu. Ty, starek Filemon, a ty, starenka Baucis, ste ns privtali a pohostili. Teraz nechajte vetko tak a vystpte s nami na boie vrchu. Filemon a Baucis povli bohov a o paliciach sa vliekli za nimi na str nad dolm. Vystpili hodn kus cesty po kamenitom chodnku a rozhliadli sa. Trvnat strne, domce a gazdovstva zmizli pod vodou a vietor hnal vlnobitie k brehom novho jazera. Z bahna na plytinch rchle vyrazila achorina a ovenila nepokojn hladinu mladou zeleou. Jazero nim nepripomnalo udsk prbytky, ktor pohltilo. Starekovi i starenke sa oi naplnili slzami. Spomenuli si na znmych. Vetkch zaliali vlny. Iba chalpka Filemona a Baucis stla na brehu jazera ako rybrska chatr. Star udia hadeli s dojatm na slamen strechu a znme mry. Odrazu sa strecha roztvorila ako kalich kvetu a zaali z nej vyrasta thle mramorov s tipy a rstli do vky. Drevo sa premenilo na hladk kame a slamen snpky sa zaleskli zlatom. Namiesto chudobnch drevench vrtok zaiarili v smraku tepan a zdoben dvere a predo dvermi vyskoili zo zeme biele stupne, akoby z trvy vystreklo spenen riedlo a skamenelo. Pri jazere sa u nekrila biedna chatr, til sa tam ndhern chrm. Spravodliv Filemon a spravodliv Baucis, oslovil Zeus starch manelov, rd vm za vau dobrotu a pohostinnos splnm elanie. Bohovia, povedal Filemon, dovote, aby sme sa stali strcami a sluhami tohto krsneho chrmu, a ke sa napln n as, aby sme umreli v t ist chvu. Cel ivot sme spolu ili v svornosti a verne sme stli pri sebe. Nech nikdy neuvidm hrob svojej eny a nech ma ona nemus pochovva. Bohovia splnili starekovi a starenke ich elanie. Filemon a Baucis sa stali strcami chrmu a opatrovali ho, km nenastal de, ke sa mali rozli so ivotom. Vyhrievali sa spolu pred chrmom na vsln a spomnali na to, o preili. Vtom Filemon vid, ako Baucis obrast lstm, a Baucis pozoruje, e Filemon sa strca v hmle zelench lstkov. Vystrie za nm ruku a ruka sa premen na rameno stromu, na vetvu pln zelench snietok. Filemon roztvor ruky v nru a telo sa mu men na kme stromu a roztvoren nru sa pln haluzami. Zbohom, zavol Filemon. Zbohom, povie Baucis a sta im sasne zarast ratoliestkami. Tak sa premenil Filemon na dub a Baucis na lipu. Aj po smrti s si nablzku, a ke zavanie vietor, nene sa dotkaj jeden druhho konrmi.

EROS A PSYCHA
Pred mnohmi a mnohmi rokmi il kr a krovn a mali tri dcry. Najstaria z nich bola krsna, mladia bola krajia, ale najkrajia, nad vetko pomyslenie krsna bola najmladia dcra. Volala sa Psycha. udia putovali z alekch krajov, plavili sa po moriach a prechdzali cez zasneen pohoria, len aby uzreli jej krsu. Hadeli na u v dive, ke vyla pred palc, klaali sa jej a eptali. Sama bohya krsy a lsky Afrodita odila z Olympu a prila ns navtvi. Dcra udskch rodiov neme by tak krsna. Ach nie, to nie je bohya Afrodita, vraveli in, narodila sa nov bohya, krajia a mocnejia ne Afrodita. A klaali sa jej a modlili sa k nej a prinali jej obety. Psycha vyla do ulc, a ulice oili ako za slvnosti, udia sa zbiehali a sypali jej na cestu kvety. V opustench chrmoch bohyne Afrodity pavky tkali siete, popol na obetiskch dvno vychladol a nik neprinal nov obety. Chrmov stupne zarastali trvou a burinou. Vetci uctievali krovsk dcru Psychu a zabdali na bohyu Afroditu.

Rozhoren Afrodita videla, ako jej slva upad a ako sa udia chystaj zasvti udskmu dievau nov chrmy. Nezniesla tak ponenie a zavolala syna Erosa, aby jej pomohol smel princezn potresta. Okrdlen syn bohyne roztiahol zlat krdla a ihne sa zniesol k matke. V ruke dral luk a tulec mal pln pov. py boli udskmu oku neviditen, ale koho z ud zasiahli, toho poranili lskou. A lska niekomu prinala rados, inmu staros a ia. Dolu na zemi ije krovsk dcra Psycha, povedala Afrodita Erosovi, je tak smel, e sa dva uctieva ako bohya. Pome mi ju potresta. Napne luk a zasiahne jej srdce pom. Ale tvoj p jej nesmie prinies rados, iba strasti. Nech si vezme za mua najhorieho loveka, akho zem nos. Utrpen a ponen nebude nikto uctieva a na mojich oltroch znovu zaplanie ohe a k nebu bude stpa va obiet. Eros poslune prikvol a rozletel sa vykona, o mu matka prikzala. Ukryl sa v korune stromu pred krovskm palcom a vyal z tulca p. Okolo palca postvali vade hliky ptnikov. akali, a krsna Psycha vyjde z domu. Netrvalo dlho a jej krsa sa rozsvietila uprostred nich ako slnen l. Erosovi klesla ruka s lukom a ohromen hadel na Psychu. p zasunul sp do tulca a odletel. Po prv raz nepovol svoju matku Afroditu. I ke vetci Psychu uctievali a obdivovali, nebola astn. Jej menej pekn sestry sa povydvali a odsahovali sa k manelom, o Psychu sa nik neuchdzal, vetci sa k nej iba modlili. Kr tuil, e sa na jeho dcru bohovia asi hnevaj, preto sa sptal vetiarne, ako by sa mal zachova. Vetba vravela: Oble Psychu do pohrebnho rcha, to bude jej svadobn at. Odve ju na vrchol skaly za palcom. Tam si po u prde ench. Nie je z udskho rodu a vie robi stran veci. Kr poul vetbu a rozplakal sa. Jeho najmilia a najkrajia dcra sa nenarodila pre udsk lsku, ale nejak netvor iju m odnies z pustej skaly. No aj tak sa neodvil vzoprie pokynu bohov. Dal pripravi smton hostinu, zvolal hudobnkov a prikzal im hra najsmutnejie piesne. Dcru obliekol, akoby ju strojil do hrobu. Ke zhasli svetl pochodn a zmkli spevy, vyla Psycha ostatn raz z palca. Kr s krovnou a vetok ud ju s plaom a nrekom odprevdzali ku skale za palcom. Na vrchol skaly vystpila sama. Sadla si, slzy zkosti jej stekali po lcach. a okolo nej plvali trchliv siv mran. ahk vietor Zefyr odrazu rozhrnul mran, uchopil Psychu do mkkho nruia a zniesol ju z vysokej skaly do dolia plnho vonnch kvetov a hebkej trvy. Osuil jej slzy a Psycha sa rozhliadla. Pred ou ticho umel hj a v tieni stromov sa trblietal kritov prame. Nealeko pramea stl ndhern zmok, steny z tepanho striebra, strecha zo zlata a zo slonovej kosti. Psycha sa placho priblila k zmku. Dvere boli otvoren a vychdzala z nich farebn iara. Dlka v zmku bola vykladan drahokamami a hrala vetkmi farbami. Kto asi bva v takomto ndhernom zmku? pomyslela si Psycha. Vkroila na prv, na druh a na tret stupe schodia, vybehla po schodoch a nazrela do siene, nazrela a vkroila dnu. Prela przdnymi komnatami a nenala nikoho. Zatia o si prezerala drahocenn vzy a mramorov sochy, ozval sa hlas neviditenej bytosti: Vtam a, Psycha, vo svojom zmku. Vetko, o okolo seba vid, patr aj tebe. Ak m nejak elanie, len ho vyslov. Moji sluobnci ti ho splnia. Psycha si elala vykpa sa. Len o vyslovila elanie, u jej neviditen ruky pripravili kpe. Po kpeli nala prestret stl s najvzcnejmi pokrmami a npojmi. Ke sa najedia, prekvapil ju neviditen pevec piesou a neviditen hudobnci hudbou. Povala bezn hudbu a spev, km ju nepremohla nava. V susednej izbe nala u ustlan lko. ahla si unaven, ale nemohla zaspa. Rozmala o zzranom zmku a o manelovi, ktorho jej vetba prisdila. Potom zase spomnala na rodiov, ako ich asi trpi jej odchod. Stmievalo sa a ero hustlo na tmu. V tme zaula Psycha um. Ktosi, koho nemohla v temnote vidie, blil sa k jej lku, a ke bol celkom blzko nej, oslovil ju. Som tvoj manel, Psycha, povedal, neboj sa ma. Ni ti nebude chba. O to sa postaraj moji neviditen sluobnci. Ale tvr mi nesmie nikdy uzrie. Preto prdem k teba iba v noci a len potme sa me so mnou rozprva. Podivn manel mal mil a jasn hlas a Psycha sa prestala b. Sbila, e sa nikdy nepoksi uzrie neznmemu tvr a e zostane uho. Po cel dni ila Psycha v ndhernom zmku bez udskej bytosti a iba tm sa uteovala, e sa veer stretne s manelom.

Kr i krovn by boli radi vedeli, o sa stalo s ich dcrou. Uvaovali o vetbe a nazdvali sa, e Psychu roztrhal nejak zl drak. Aj sestry sa dopouli o osude najmladej princeznej, navtvili preto krovsk palc, aby poteili smutnch rodiov. V t noc povedal neznmy manel Psyche: Mil Psycha, hroz ti nebezpeenstvo. Zajtra vystpia tvoje sestry na vysok skalu a bud a vola, narieka a plaka. Mono, e zauje ich nrek, ale nesmie im odpoveda. Psyche sa pred oami vynoril obraz vzdialenho domova, zaala plaka, prosila a zaprisahala manela, aby jej dovolil pozva sestry. Povie im, e sa jej dobre vod, a star otec a matka sa nebud suova pre straten dcru. Prosila a prosila, km manela neprehovorila. Dovolil jej pozva i obdarova sestry, ale zakzal jej poveda pravdu o manelovi. Psycha mu akovala a subovala. Teila sa, e po dlhom ase op uvid sestry. Na druh de sa sestry vyptali na skalu a vystpili a na jej vrcholec. Tam nariekali a volali Psychu po mene. Psycha ich poula a rozkzala ahkmu vetru Zefyrovi, aby jej priniesol sestry pred zmok. Zefyr rozprestrel priehadn perute a zniesol obidve sestry zo skaly. Psycha sa s nimi objala, vypytovala sa, rozprvala im a astne sa smiala. Aj sestry sa smiali, ale pred skvelm zmkom sa u iba usmievali. Ke ich Psycha povodila po komnatch a sestry chodili po zlate a po drahokamoch, prestali sa aj usmieva. Psycha prikzala neviditenm rukm, aby pripravili kpe a prestreli stl. Sestry sa vykpali, zajedli si pokrmov, ak nikdy neochutnali, a napili sa npojov, ak nikdy nepili. Bled od zvisti sa vypytovali: A kedy nm uke manela? Psycha mala na pamti manelovu radu a neodpovedala. Sestry dorali, posmievali sa a znova a znova sa vypytovali. Psycha sa chcela zbavi neprjemnch otzok, preto im odpovedala, o jej prve prilo na um: Manel je ete mlad, cel dni je na poovake, preto ho neuvidte. Chvatne obdarovala sestry zlatom a drahmi kamemi, zavolala Zefyra a Zefyr ich odniesol na zem. Sestry si niesli od Psychy dary, ale nemali z nich rados. Zvideli jej najtrpkejou zvisou. Najstaria z nich sa ozvala: Azda si Psycha zasli bva v takom prepychu a ma neviditench sluobnkov ako bohya? o mm ja? Lakomho mua. Kad gro desakrt v ruke obrti, km ho vyd, a hrady nad hlavou by nechal od lakomstva najradej zhni. A o mj mu? povedala druh sestra. Je star a chor. Nikdy si nevyjde na poovaku. V celom dome nm voaj lieky a odvary z byln. A u Psychy voaj iba drah oleje a voavky. Nie sme azda starie od Psychy? Preo m ma vetko, a my ni? Radej nepovieme rodiom, o sme videli. Preo by sme rozhlasovali, akho astia sa Psycha doila? Sestry voli do krovskho palca s nrekom a predstierali, e neastn Psychu nemohli njs. Tajne mysleli iba na to, ako by najmladej sestre ukodili. Psycha bola rada, e sa jej podarilo neprezradil' tajomstvo. Veer, ke sa vetko rozplynulo v tme, poula op hlas svojho mua. Chvlil ju, e sa obrnila pred otzkami sestier, ale smutne dodal: Len i ma neprezrad po druh raz, Psycha? Sestry ti zvidia a celkom iste sa vrtia. Nerozprvaj sa s nimi o manelovi a neskmaj, kto som. Ak mi o i len raz zazrie tvr, navdy ma strat a nikdy sa u neuvidme. Psycha subovala, e bude poslun a ni neprezrad. Sestry nedali na seba dlho aka. O niekoko dn prili znovu. Ani neakali, km Psycha po ne pole Zefyra. Skoili nedokavo zo skaly. Zefyr ich v pde zachytil a zniesol na trvnik pred zmok. Psycha ich privtala, pohostila a obdarovala. Sestry najprv rozprvali, o sa deje na zemi. Mala si vidie otca a matku, luhali, ak mali rados z tvojho astia. ,A kto je jej manel?' sptali sa ns. ,Nevideli sme ho,' odpovedali sme.,Psycha nm ho uke a nabudce.' Psycha zabudla, o si pri poslednej nvteve vymyslela, a povedala: Manel nie je doma. Je u star a vybral sa kamsi za obchodom. Ihne zavolala Zefyra a dala sestry odnies na skalu. Sestry sa vracali domov a najstaria spustila: To je udn, minule vravela, e m mladho manela, a teraz zase hovor, e m starho kupca. Bu manela ete nevidela, povedala druh sestra, alebo si vyma li. Treba nm k nej zjs ete raz a dozvedie sa pravdu.

Sestry prenocovali v krovskom palci u rodiov a nemohli sa doka rna. Vasrno beali na skalu, dali sa znies Zefyrom a ponhali sa k najmladej sestre. Ach, sestrika, neastn Psycha, volali a ntili sa plaka, ty nevie, o a ak. Vie, kto je tvoj manel? Vetba hovorila pravdu, nie je to lovek ako my, ale hrozn drak. Psycha prezradila naakanou tvrou, e si manela nikdy nevidela. Sestry zbadali, e sa zakla, a a teraz si zaali vyma li. Pastieri ho videli kri okolo skaly, tvrdila jedna. Je stran, aj pohad naho spsob chorobu, tvrdila druh. A si a vykmi, iste a zhltne, vraveli obidve. o mm robi? obrtila sa Psycha v zkostiach na sestry. Neboj sa, poradme ti, falone ju uteovali starie sestry. Priprav si pod lko rozsvieten olejov lampku. Prikry plame ndobkou, aby drak nespozoroval svetlo. V lku si ukry ostr n. Ke netvor zasp, potichu si naho zasvie a na jeden raz mu odre noom hlavu. Tak sa oslobod z jeho zajatia a my sa u o teba postarme. Ve sme tvoje sestry. Psycha sa sestrm poakovala a Zefyr ich odniesol sp na skalu. Rozruen ich sprvami pripravila si n a akala na veer. Konene skonilo slnko v mori svoju p a zmok sa zahalil do tmy. S nadchdzajcou nocou priiel manel. V ten de bol mimoriadne unaven a skoro zaspal. Len o Psycha poula, e pravidelne oddychuje, odkryla svetlo a vzala do ruky n. Ale ke si posvietila na manelovo lko, zdesene cvla. Pred ou leal sm syn bohyne Afrodity a zlat krdla sa trblietali v svetle olejovej lampy. Bol tak pekn, e Psycha vzdychla. Ruka so svetlom sa jej zachvela a kropaj horceho oleja kvapla z lampky mladmu bohovi na plece. Eros sa od bolesti ihne prebudil. Zbadal Psychu, sklajcu sa nad nm. Bez slova sa zdvihol z lka a odletel do tmy. Mrne za nm neastn Psycha.volala a mrne prosila. Noc okolo nej mlala, nik neodpovedal. Zfal Psycha vybehla do tmy, potknala sa o korene a kamene, rozdierala si nohy a ruky o tnist krovisk a hadala, volala manela a op navala, i nepouje um jeho krdel. Noc bola nem. Medzitm Eros doletel k Afrodite a priznal sa, o sa mu prihodilo. Dobre sa ti stalo, hnevala sa bohya, keby si ma bol poslchol, nebola by a Psycha poplila. Nevedel si ju potresta ty, potrescem ju ja. Eros si u matky ahol a dostal od spleniny ak horku. Psycha bldila po svete, hadala manela a trpili ju vitky svedomia i tba za nm. Vypytovala sa ud v mestch, pastierov na pastvinch i rybrov na morskom pobre, i nevideli Erosa, jej manela. Niektor nad ou sstrastne kvali hlavami, in sa jej vysmiali, a vetci si mysleli, e sa Psycha zoalela. Ani jeden lovek nikdy Erosa nevidel, hoci kadho zasiahol jeho p radosti alebo iau. Po dlhom blden a hadan prila Psycha k najstarej sestre a porozprvala jej o svojom smutnom osude. Sestra ju naoko poutovala. Len o Psycha odila, rozbehla sa k vysokej skale, vystpila na u a zvolala: Zefyr, znes ma k svojmu pnovi. Chcem mu by lepou manelkou ne Psycha. S tmito slovami zoskoila do priepasti. Ale Zefyr nedbal na jej rozkaz a neiliv sestra sa pdom zo skaly zabila. Aj k druhej sestre prila Psycha a alovala sa na svoje neastie. Sestra sa tvrila tostivo a uteovala ju. Pritom myslela iba na to, ako by sama nahradila Erosovi manelku. Sotva Psycha odila, beala aj druh sestra ku skale, vystpila na u a zvolala: Eros, prijmi svoju prav manelku a ty, Zefyr, ma znes dolu! a skoila do priepasti. Ani druh sestru Zefyr neposlchol. Skokom zo skaly sa zabila. Psycha so srdcom stiesnenm od bolesti, starost a tby sa napokon stretla s Afroditinmi sluobnicami. Hadali ju. Tu si! vykrkli. Mme a odvies k naej veliteke, bohyni Afrodite. Psycha sa nebrnila. Dfala, e sa u Afrodity zde so svojm muom. Vyla so sluobnicami do vrchov, kde bohya mala v nadoblanej vke palc. Afrodita si Psychu premerala zlostnm pohadom a povedala: Psycha, u a neoslavuj ako bohyu? Kde s udia, o ti nosili dary a obety? Mj syn Eros je u ma, dobre som ho zamkla, nete sa, e ho uvid. Tvoja opovliv neposlunos ho uvrhla do horky. A bohya rozkzala slkam, aby zmieali penicu, jame, proso, mak, hrach, oovicu a bb. Postavila Psychu pred vek kopu zmieanch semien a vyzvala ju:

Tu skro svoju pchu! Preber do veera kopu a roztrie pekne kad druh zvl. Km sa stretne de s nocou, prdem sa pozrie. Ak nebude s prcou hotov, postihne a krut trest! Bohya odila a Psycha si sadla k hromade. Ani sa nepokala zrnk triedi. Kto na svete by vedel vykona takto prcu? Trchlivo pozorovala predlujce sa tiene a bezmocne sa prizerala, ako jej kad chvka pribliuje Afroditin trest. Beal tadia mal pracovit mravec a prilo mu krsnej Psychy to. Odbehol po svojich kamartov a rozdelil im prcu. Jedny mravce nosili iba zrnk penice, in jame a in proso. Prilo ich toko, e hromada pod nimi zmizla. Nosili semienko k semienku na sedem kpok. Do veera vetko prebrali. Veer prila Afrodita z olympskej hostiny ovenen ruami a s hnevom sa rozkriala na Psychu: Nemysli si, e si vyhrala! Sama si to urite neurobila. Niekto sa nad tebou zutoval a pomohol ti. Ale tm horie pre teba. Hodila princeznej kus ierneho chleba a na noc ju tuho zamkla. Rno prila Afrodita znovu, ani sa na Psychu nepozrela a rozkazovala: Vid ten hj pri rieke? V hji sa pas ovce a vlna im svieti ako zlato. Be do hja a prines mi chum tej vlny. Psycha sa ochotne rozbehla k hju. Tto loha sa jej videla ovea ahia. Ke beala okolo rieky, zmilovala sa nad ou achorina a poeptala: Neponhaj sa, Psycha. Zrna s ovce v hji div a doklali by a na smr. Pokaj radej, a poludajie slnko zane slabn. Ovce bud podriemkava a ahko nazbiera chume vlny, ktor sa zachytili na htinch. Psycha poslchla hlas dobrej ainy a ukryla sa za strom. Popoludn ovce zaspali. Psycha zozbierala zlat vlnu a ponhala sa k Afrodite. Bohyni zablysli oi: Nemysli si, e si vyhrala. Iste sa ktosi nad tebou zutoval a pomohol ti. Uvidme, i spln tretiu lohu. Tu m kritov misu. Be mi nabra vody z ierneho pramea. Strieka zo zeme pod vrcholcom tamtoho vrchu. Psycha sa ponhala splni elanie bohyne. plhala sa po ostrch klzkch kameoch na vrcholec hory, pod ktorm vyvieral ierny prame. Tba po manelovi ju prenala cez nebezpen miesta. Nad strmmi zrzmi ju poilovala ndej, e aspo raz uvid Erosa, ke spln rozkaz bohyne. Dostala sa k prameu tak blzko, e poula hukot vody rtiacej sa do priepasti, a zmeravela od zkosti. Nemohla sa printi, aby zdvihla nohu. Z dier okolo pramea vysunuli obludn draky zubat papule a obracali za Psychou potmehdske oi. Aj huiace vody odrazu nadobudli hlas a volali: Cho pre odtia! Daj si pozor! Zahynie! Utekaj! Psyche vystrekli z o slzy. Bola pri cieli a neopovaovala sa naplni misku vodou. Jej zrmutok a utrpenie vzbudili scit v hrdom orlovi. Zniesol sa z oblakov a prehovoril k nej: Ako si si mohla myslie, Psycha, e spln takto ak lohu? Vody ierneho pramea padaj rovno do podsvetia, do re mtvych, a nijak smrtenk neme nabra ani kvapku z ich vn. Podaj mi vak ndobku, pomem ti. Psycha podala orlovi misku, ten ju chytil do zobka, odvne zavesloval krdlami pomedzi hrozn draky, nabral vody a vrtil sa. Psycha mu radostne poakovala a beala s vodou k Afrodite. Cestou dvala pozor, aby ani trochu nevyliala. Afrodita sa na Psychu zlostne usmiala: Vskutku sa zd, e si mocn arodejnica. Mm vak pre teba ete jednu lohu. Vezmi si tto katuku a cho rovno do podsvetia, do re tieov. katuku odovzdaj Persefone a popros ju, aby ti dala trochu hojivej masti pre mjho syna. Splila si ho, sna sa mu aspo pomc. Bez masti sa mi nevracaj. S akm srdcom odila Psycha z palca bohyne Afrodity. Len mtvy me navtvi mtvych, vravela si. Kto raz zostpi do ich re, nevracia sa medzi ivch. A predsa by rada priniesla z podsvetia mas Erosovi na ranu. Mono, e ho rana pli a bol, mono, e narieka, desila sa Psycha. Rchle, rchle huala jej krv v sluchch. Zmtene hadala najkratiu cestu do podsvetia. Rozochven dobehla k vysokej vei.,Zoskom z vee a Smr ma ihne zavedie do re mtvych,' pomyslela si. Odhodlane sa pustila k schodom, ktor viedli hore.

Vtom prebudil scit aj chladn kamenn veu a prehovorila udskm hlasom: Zasta, neastn Psycha. Preo sa chce zahubi? Keby si umrela a keby tvoj tie voiel do podsvetia, nikdy by si sa u nemohla vrti na zem. Chod' stle na zpad, a prde k jaskyni ukrytej v iernych skalch. Vstp do nej a pus sa tmavou chodbou. T vedie do podsvetia. Nesmie sa pusti na cestu s przdnymi rukami. Vezmi si dva medov kole a do st si daj dva peniateky. Cestou sa s nikm nerozprvaj. Trojhlavmu psovi Cerberovi, strcovi podsvetia, ho jeden kol a on a pust alej. Ke prde k rieke mtvych, nech ti prievoznk Chron vezme sm z st jeden peniaz. Po rieke poplva mtvy starec a bude vystiera k tebe sprchniven ruky a prosi a, aby si ho vtiahla do loky. Nevmaj si ho. Cestou podsvetm nikomu nepomhaj, mohla by si strati kol a bez neho by si u neuzrela svetlo pozemskho da. Ke ti Persefona napln katuku masou, neotvraj ju. Zatvoren ju dones Afrodite. Na spiatonej ceste podaj prievoznkovi Chronovi na jazyku druh peniaz a trojhlavmu psovi ho druh kol. Ak ma povne, vetko sa ti podar. Psycha sa poakovala a la stle na zpad. Cestou si vyptala od dobrch ud dva medov kole a dva peniateky. Tak sa dostala a k iernym skalm a vstpila do jaskyne, z ktorej viedla cesta do podsvetia. Vetko astne vykonala a s radosou op vyla z temnt a venho mlania na denn svetlo, kde ju privtal spev vtkov. Cesta sa jej veselo mala. Ale jej nedala myslie na ni in ako na divotvorn mas v katuke. Keby som sa na mas len trochu pozrela a rchle prichlopila vieko, iste by sa ni nestalo, uvaovala. Ihne to aj sksila. Lene v katuke nebola hojiv mas, ale podsvetn spnok smrti. Sotva Psycha sala vieko, vylial sa spnok smrti a Psycha klesla na zem ako mtva. Medzitm sa Erosovi rana zahojila a zaal ti po manelke. Rozhliadol sa, i ju niekde na zemi neuvid. Uzrel ju, leala na zemi ako mtva. Boh rozopl zlat krdla a zlietol k nej. Starostlivo z nej zotrel spnok smrti a uloil ho do katuky. Psychu prebudil jemnm bodnutm pu a rozletel sa sp k Afrodite. Chcel by v palci skr ako Psycha. T sa tie ponhala so katukou k Afrodite. Eros prosil matku, aby Psyche odpustila, ale Afrodita bola neoblomn. A ke sa za Psychu prihovoril aj vldca bohov Zeus, prijala ju Afrodita na milos. Zeus poslal po Psychu boha Hermesa, aby ju odviedol na Olymp. Sm jej podal asu boskho npoja nektru a urobil ju nesmrtenou. Potom sa na Olympe slvila slvna svadba. Zili sa na nej vetci bohovia. Jedli bosk pokrm ambrziu, pili nektr a Mzy im na hostine bezne spievali.

GYGES A PRSTE
il kedysi v Ldii pastier Gyges. Od rna do veera psol stda kra Kandaula a veer sa ohrieval pri ohni ako in pastieri. Nikdy mu ani na um nezilo, e by sa mu mohlo prihodi nieo neslchan, o by mu zmenilo ivot. Slnko vychdzalo vdy na tom istom mieste za chrbtami hr a tak isto zapadalo za hlbokmi lesmi. Jednho dusnho da zatiahla sa obloha akmi mrakmi a strhla sa nebezpen brka. Zeus metal blesky k zemi jeden za druhm a hromy duneli po kraji bez prestania, akoby sa vrchy valili do dolia. Vydesen Gyges uiel do lesa ukry sa. V prudkom lejaku nebolo vidie ani na krok a div potoky rtili sa po lkch a trhali brehy ako vlk ovcu. Pomaly sa brka prehnala a obloha pozrela na zem belasm okom. Gyges si oddchol, padol na zem a akoval nesmrtenm bohom, e mu zachovali ivot. Potom vstal, rozhliadol sa a videl, e v brke zabldil. Dlho sa predieral lesnmi htinami, km nepriiel na priestranstvo, kde vietor vyvrtil vea stromov. Spadnut kmene smutne dvhali k nebu namiesto korn spleten korene. Gyges preskakoval jamy pln vody, zeme a piesku a odrazu zastal. Tam, kde vchrica vyvalila obrovsk dub, zbadal v jame, plnej pretrhanch koreov, podivn ierny otvor. Gyges sa spustil do jamy a zvedavo nazrel do otvoru. V tej chvli vyplvalo na oblohe slnko z mrakov a niekoko lov sa spustilo aj do temnho otvoru. Uasnut pastier videl, e stoj pred vchodom do jaskyne. V ere rozoznal sochu bronzovho koa s dvierkami v boku. Dvierka boli otvoren a Gyges, ktormu slnen svetlo dodalo odvahu, vkroil do jaskyne a siahol do otvoru v boku vekho koa. Nahmatal prste na chladnej ruke nejakho mtveho loveka. Zakol sa, uskoil. Ale potom si povedal: Nao je mtvemu prste? Iste bol za iva bohat a uil si prstea dos. Ja som dosia nepoznal ni lepie ne ierne page a ov syr. Preo by aj chudobn lovek nemohol ma raz prste? Za tchto vah stiahol mtvemu zlat krok z prsta a vyliezol z jamy. Prste bol vskutku zvltny. V zlate sa ernel kame s vyrytm udskm okom. Gyges si nastokol prste a rozpaito si prezeral ozdoben prst. Baanie medzi stromami ohlalo, e stdo je nablzku. Gyges zohnal ovce do riedy a vracal sa s nimi k ohrade. Chlilo sa k veeru a ostatn pastieri stli u pred ohradou a akali na Gygesa. Gyges

ich poul, ako sa uduj a ukazuj na jeho riedu: Pozrite, ak m Gyges vycvien ovce. Id samy domov a on si niekde vyspva. Keby sme vetci mali takto ovce, smial sa in pastier, mohli by sme ich tu pokojne necha a s do mesta robi krovi pisrov. Ovce by sa samy ustriehli a mono by si aj vlnu samy strihali. Vetci sa zaali smia. Gyges stl tesne pri nich, otvoril sta a chcel zavola: Azda ste slep, e ma nevidte? V poslednej chvli si to rozmyslel. Spomenul si na prste. V prsteni bud asi nejak ary. Preto je na om vyryt udsk oko. Opatrne zaal toi prsteom a vtom ho pastieri uvideli. Kde si sa tu vzal? Azda si priletel na krdlach? Potriasali hlavami. Gyges mlal a o prsteni ni nepovedal. Nechal si tajomstvo pre seba. Od toho da si u nekrtil as pskanm na pastiersku palu. Vdy ke otoil prste kameom do dlane, stal sa neviditenm. Neviden mohol si s vypou, o si rozprvaj pastieri na strni. Veer im pri ohni so smiechom vyrozprval, o om hovorili. Pastieri otvrali oi i sta a mysleli si, e Gyges je vevedci. Zd sa, povedal star pastier, e vskutku pozn nejak mocn ary. No ke tak vetko vie, povedz, kto mi kradne z riedy ovce. Kad noc ju stria obaja najmlad pastieri, a ovce sa predsa strcaj. To sa ahko dozviem, povedal Gyges, zajtra ti poviem, kto je zlodej. V noci Gyges otoil prste a neviditen odiiel do ohrady. V ohrade sedeli obaja mlad pastieri, striaci riedu. eptali si: Ver, e Gyges pozn zlodeja? Vbec neverm. Gyges je star chvast. Poenieme teda ovce? Poenieme. Mlad pastieri sa zdvihli, vybrali z riedy najtunejie kusy a odohnali ich do blzkej rokliny. V rokline akal na nich priekupnk, ktor od nich ovce kad noc odvdzal. Gyges sa rozhneval na nestatonch pastierov. Vyahal ich za vlasy a zaal do nich bi aj psami. A ke u rozdval buchnty, pustil sa aj do priekupnka. Pomoc! kriali vystraen zlodeji oviec. Ctili dery, a nevideli, kto ich rozdva. Nazdvali sa, e padli do moci zlho ducha. Nechali ovce ovcami a rozbehli sa na vetky strany. Gyges zahnal ovce do ohrady, ale obidvaja mlad pastieri sa vrtili bled a nevyspat a na svitan. Star pastier si portal ovce v riede a prv raz po dlhom ase nechbala ani jedna. Zaradoval sa a hne to iel povedal Gygesovi. Akoe by neboli vetky, povedal Gyges, dnes v noci som zahnal od ohrady vlka tokho ako k. Obaja mlad pastieri sa bli, e ich Gyges prezrad. Triasli sa od strachu a horlivo prikyvovali na vetko, o Gyges vravel. Ovce sa prestali strca a Gygesova slva rstla. Vetko vie, rozprvali si pastieri. Je mocn ako bk, chvlili Gygesa, zahnal obrovskho vlka. Chr o podivuhodnch skutkoch pastiera Gygesa doniesol sa a ku krovi Kandaulovi. Zavolal ho do hlavnho mesta, aby sa presvedil o jeho umen. Gyges si ulomil palicu, vzal si na cestu trochu syra a iel. Naveer uzrel v diake vee a hradby krovskho mesta. Dnes u ta nedjdem, pomyslel si a obzeral sa, kde by prenocoval. Nanosil si do hustej htiny lstia a trvy, postlal si a zaspal. V noci ho prebudili hlasy. Otvor oi a vid medzi vetvikami a lstm svetlo. Niekoko muov si urobilo nealeko htiny ohe a o nieom sa dohadovalo. Gyges otoil prste, vystpil z htiny a sadol si k muom. Nevideli ho, ale on ich videl a poul. Najradej by som to urobil u dnes, povedal jeden. Dnes je na krovskom hrade hostina, vade je plno ud. Zajtra v noci bud vetci unaven a bud tvrdo spa. Nememe si ela ni lepie. Len i je krova pokladnica tak pln, ako sa hovor, pochyboval in. Gyges pozorne naval a dozvedel sa, s ktorou strou s zbojnci dohovoren, kadia a kedy vnikn do palca. Hdali sa, kto ak diel z lpee dostane. A pred svitanm si ahli spa.

Gyges sa vrtil do htiny a vyspal sa. Rno sa prebudil a lpenci u boli pre. Iba tlejca pahreba dokazovala Gygesovi, e non prhoda nebola snom. Otoil prste, stal sa viditenm a pobral sa do mesta ku krovi. Predstavoval som si a vieho, povedal kr, ke uvidel Gygesa, a mocnejieho. Kr, o by ti bolo platn, keby som bol vek a mocn, a nevedel pritom, o sa m dnes v noci sta, odpovedal Gyges. Hr sa na vevedceho? posmieval sa kr Kandaules. Dnes v noci sa chystaj lupii vykradn ti pokladnicu, povedal Gyges. Kr si ho nedverivo premeral. Prli sa vak bl o svoje poklady. Poslchol preto jeho radu. O polnoci prili do palca lupii s vrecami a krovi strcovia ich pochytali. Teraz sa u kr neposmieval. Vymenoval Gygesa za prvho achtica v krajine a za krovskho radcu a u ho z palca nepustil. Gyges prinal krovi sprvy o najtajnejch rozhovoroch, trestal podvody a vyvracal li. Stailo, aby otoil prste, a neviden mohol vnikn, kam sa mu zachcelo. Vedel temer o vetkom, o sa v palci a v meste dialo, a pomhal krovi naprva krivdy. Staton udia si Gygesa vili a nestaton sa voky-nevoky dvali na cestu cnosti zo strachu, e by Gyges mohol objavi ich neprvosti. Falon proroci a udomiln pokrytci opustili krovstvo. Poddan ete nikdy nezaili tak spravodliv vldu, ako ke Gyges radil krovi. Jednu noc mal Gyges iv sen. Snvalo sa mu, e mu k lku pristpila postava v bielom rubi, duch mtveho, ktormu patril arovn prste. Duch povedal Gygesovi: Som rd, Gyges, e sa prste dostal do dobrch rk. Sledoval som tvoje ponanie a nikdy si moc prstea nezneuil. Prichdzam a preto varova. Urob sa neviditenm a cho do krovej komnaty. Po tchto slovch duch zmizol a Gyges sa prebudil. Poslchol mtveho, otoil prste a ponhal sa ku krovi. Dvere krovskej komnaty boli otvoren dokorn a nad mtvym krom sa sklal nelnk telesnej stre s krvavm meom. Okolo nelnka stlo niekoko jeho priateov. Oni vetci kra nenvideli a ete vmi nenvideli Gygesa. Dnes sme sa zbavili kra, povedal nelnk, a zajtra sa zbavme Gygesa. Nahovorme krovnej, e kra zavradil Gyges. Nelnkovi priatelia shlasili. Zvideli Gygesovi jeho postavenie a dfali, e zaber jeho miesto, ke ho d krovn uvrhn do vzenia. Nelnk si oistil me a chcel ho zasun do povy. Pritom spozoroval, e sa mu odlomil hrot a ksok eleza ostal v rane. Iba nad tm mvol rukou. Gyges sa mlky a nikm neviden vrtil na lko. Rno sa rozahol po celom palci zdesen krik a od st k stam letela sprva: dnes v noci Gyges zavradil kra. Chce sa zmocni trnu. Krovn si dala zavola Gygesa. Si obvinen zo zloinu, povedala, ak me, obrn svoju nevinu. Krovn, odpovedal Gyges pokojne, kra zabili meom, nech teda me prezrad vraha. Vetci mui v palci zloia, pred tebou mee a ja sa sptam chladnho eleza, o vie o krovej smrti. Uvid, e aspo jeden me prehovor. Vetci krtili hlavami nad Gygesovou reou. Gyges sa pomiatol, mysleli si. Kto kedy poul, eby mee rozprvali? Ale krovn poslchla Gygesa. Gyges pozorne prezrel kad me. achtici sa usmievali, nazdvali sa, e nava, kedy zan mee hovori. Gyges poznal medzi memi nelnkov me s ulomenm hrotom. Ukzal ho krovnej a krovn dala prezrie ranu. Lekr naiel v rane ksok eleza, ktor sa presne hodil k meu nelnka telesnej stre. Vraha sa hne chopili ozbrojenci a odvliekli ho do alra. Gygesova slva ete vzrstla. Po ase si zobral krovn za enu a stal sa krom. Panoval mdro a spravodlivo. Prste mu pomhal. Ke umrel, pochovali ho aj s prsteom. koda, e nevieme, kde je pochovan.

TRJSKA VOJNA
Malej zii, v krajine nealeko Helespontu, stlo v dvnych asoch mesto Trja. Za mohutnmi mestskmi hradbami vldol svojmu nrodu kr Priamos s krovnou Hekabe. Raz v noci mala krovn udn sen. Snvalo sa jej, e sa jej narodilo dieatko. Ke ho chcela vzia do nruia, premenilo sa na horiacu pochode. Plamene pochodne preskoili na krovsk hrad, z hradu na okoln domy a o chvu horelo jasnm plameom cel mesto. Krovn sa prebudila zdesen a vyrozprvala krovi svoj sen. Kr zavolal ete za rannho era vetcov, aby mu vyloili, o znamen krovnin sen. Vetci neradi povedali krovi zl novinu, ktor sa skrvala v neblahom sne. Krovnej sa vraj narod syn a prinesie skazu celmu mestu. Ak chce kr zachova ivot svoj a svojej manelky, det a obanov, ak chce zachova mesto Trju, nech d novorodeniatko odnies do hr. Bude lepie, ke diea umrie, ne by malo toko nevinnch statonch ud strati ivot. Onedlho sa krovnej narodil syn. S plaom sa s nm krovn rozlila a zarmten kr Priamos odovzdal diea sluhom, aby ho odniesli do pustch vrchov. Sluhom bolo peknho dieaa to, bli sa vak neposlchnu krov rozkaz, lebo poznali vetbu. Zaniesli diea do hr a rchle sa rozbehli k mestu. Nechceli pou detsk pla a krik. Opusten diea dlho neplakalo. Nala ho medvedica, ouchala ho, olzala, vzala jemne do zubov prikrvku, do ktorej bolo diea zabalen, a odniesla ho do jaskyne k svojim medvieatm. Tam vyrastal chlapec medzi medvemi, medvedica ho ivila a medvieat sa s nm hrali. Chlapec silnel, nauil sa beha, liez po stromoch, iba udsk re sa nemohol od medveov naui. Jednho da hadal v tej konine pastier zatlan ovcu a zbadal na istinke opustenho chlapca, ako sa hr. Vzal ho k sebe do chatre a od toho asu il chlapec s pastiermi. Pomhal im stri stda a konene sa nauil u nich aj hovori. Rstol a stal sa z neho mocn urasten mladk. Nazvali ho Paris. Paris sa nioho nebl. Chrnil stda pred elmami i pred lpenkmi a vetci pastieri ho mali radi. Paris sedval uprostred stda, hrval na pale a dval pozor, aby sa mu ovce nezatlali do lesa. Raz prve zdvhal palu k stam, ke sa pred nm odrazu zjavili tri krsne bohyne. Hra, manelka vldcu bohov Dia, Atna, bohya mdrosti a ochrankya smelch a bystrch muov, a Afrodita, bohya krsy a lsky. Paris pri pohade na bohyne od asu onemel. Bohya Hra mu podala zlat jablko a povedala: Rozhodni v naom spore, Paris. Prieme sa o zlat jablko. M ho dosta najkrajia z ns. Dobre sa na ns pozri a povedz, ktorej z ns jablko patr. Ak d jablko mne, stane sa vldcom nad celou ziou, najmocnejm panovnkom na celom svete. Atna sa usmiala a povedala: Ak dostanem jablko ja, bude najslvnejm vojvodcom vetkch ias. Vyhr kad vojnu a nepriatesk mest ti bud samy otvra brny, len o sa s vojskom pribli. Afrodita povedala sladkm hlasom: Ak d jablko mne, subujem ti enu tak krsnu, e krajiu nevidel svet. Paris chvu vhal a potom podal zlat jablko bohyni Afrodite. Tm si rozhneval bohyu Hru a Atnu a rozhodol o svojom osude i o osude mesta Troje. Zatia sa v meste chystala slvnos a vek preteky. Pastieri poslali Parida do mesta, viedol na slvnos bka. Paris videl po prv raz v ivote tak mohutn mesto. Ako ommen prechdzal ulicami a prezeral si vysok kamenn chrmy a domy. Najvmi sa mu pilo na zvodisku. A pretoe bol mlad, mocn a odvny, prihlsil sa aj on na preteky. Ponal si tak dobre, e porazil v zpase aj svojich bratov, ba aj Hektora, najsmelieho z nich. Kr Priamos si dal zavola vaza a vypytoval sa ho, odkia prichdza. Paris ochotne vyrozprval krovi svoje osudy a kr videl, e cudz mldenec je jeho syn. Dojat Priamos objal Parida a nestarajc sa o vetcov, prijal syna na hrad. Znovunjden syn sa stretol s matkou a so srodencami. Bohya Afrodita na Parida nezabudla. oskoro sa mu zjavila a povedala: Prichdzam splni sub, Paris. Vyvolil si si za odmenu najkrajiu enu a ja ti k nej dopomem. Najkrajia zo vetkch je Helena, ena spartskho kra Menelaa. Jej otec Zeus jej vdchol nadpozemsk krsu. Nemekaj a zani stava lo. Neopustm a. Paris, povzbuden bohyou, zaal stava pevn lo. Chystal sa na cestu do Menelaovho krovstva.

Otec Priamos zarmten pozoroval Paridove prpravy na alek plavbu. Vetci sa desili Paridovej cesty a videli v nej zaiatok skazy, ktor postihne vetkch. Mrne sa snaili kr i krovn, srodenci i vetci odvrti Parida od jeho myslu. Neprestal stava lo a sama bohya Afrodita mu pri tom pomhala. Napokon sa kl lode dotkol vn a erven prova sa vrezala do hladiny. Paris odiiel s plavcami navzdor vetkm vstrahm, prosbm a vetbm. Afrodita sa postarala o priazniv vietor a lo s naptou plachtou letela po vlnch ako okrdlen. Spartsk kr Menelaos prvetivo prijal hosa zo vzdialenej Troje a pohostil ho. Netuil, e Paris priiel zasia do jeho palca zlo, ktorho rodu bude na alekom bojisku kosi Smr. Afrodita priviedla Paridovi do cesty Menelaovu enu Helenu a prebudila v jej srdci lsku. Paris sa jej zapil a ona sa zapila Paridovi. Paris odvrhol zkony pohostinstva, mil aj bohom, a uniesol v noci Helenu na svoju lo. Plavcom sa rozbchalo srdce, ke ju uvideli. Bolo im, akoby strieborn mesiac zostpil z oblohy na lo a plavil sa s nimi k raajiemu brehu noci. Tak iarila jej biela krsa. Lo brzila non tmu a bohya Afrodita ju viedla k trjskym brehom. Len o kr Menelaos spozoroval Paridov zloin, vyrazil do Mykn. V Myknach vldol Menelaov brat, kr Agamemnn. Menelaos radil sa s Agamemnnom, ako potresta neachetnho hosa. Ete v ten ist de sa poslovia rozili na vetky strany a vyzvali grckych hrdinov na vojnov vpravu proti Trji. Po celej krajine sa ozvalo rinanie zbran, skalo sa ostrie meov, napnali sa tetivy lukov, chystali sa prilbice, v prstavoch sa zahrzali sekery do voavho dreva, stavali sa nov lode, pritesvali vesla, chystali plachty. Grci opali domovy, eny a deti, matky a otcov a odchdzali do Aulidy, kde sa zhromaovalo vojsko i lostvo. Iba itack kr Odyseus sa nechcel rozli s manelkou Penelopou a synekom Telemachom. Nebol mocnm krom, ale vetci si ho vili pre jeho statonos, mdros a stivos. Preto nechceli poslovia ods bez neho. Hadali ho v palci a v zhrade, a nenali ho. Zastihli ho na poli, kde predstieral ialenstvo. Zapriahol do pluhu vola s koom, oral na nich a namiesto zrna sial so. Poslovia stli bezbrann nad prefkanm krom, on sa na nich usmieval stle rovnakm smevom a zmtene odpovedal na ich otzky. U by temer boli odili naprzdno, keby jeden z nich nebol pouil sti. Poloil pred zprah Odyseovho syneka Telemacha. Odyseus zastavil pluh a zodvihol syneka zo zeme. Tak prezradil, e nestratil rozum, a musel s ostatnmi tiahnu do boja. Do vojny sa vybral aj Achilles, najsmel hrdina celej vpravy. Hovorilo sa o om, e je nezraniten. Ke sa narodil, sptala sa jeho matka, morsk vla Thetis, ak bude ma jej syn osud. Sudiky jej povedali, e jej syn Achilles bude slvnym hrdinom, ale v mladom veku padne vo vojne. Aby ho ochrnila pred nepriateskmi pmi a memi, ponrala ho do arodejnej vody podzemnej rieky Styx. Drala ho pri tom za ptu. Divotvorn voda urobila Achilla nezranitenm na celom tele okrem pty, ktorej sa voda nedotkla. Aj Achilla, ako mnohch inch grckych hrdinov, vyuoval a cviil mdry a mocn kentaurus. V ndhernej zbroji, podobn mladmu bohu, vybral sa chrabr Achilles do vojny. Sprevdzal ho jeho najmil priate Patrokles. V Aulide sa zilo do tisc dvesto grckych lod. Hlavnm veliteom lostva sa stal kr Agamemnn. Pred vyplvanm sa hrdinovia zhromadili a obetovali nesmrtenm bohom pod vekm platanom. Vtom im Zeus zoslal znamenie. K stromu sa priplazil had, ovinul sa okolo kmea a zadusil v hniezde na konri osem vtch mlat aj s matkou a po ine skamenel. Vetci vyloili prhodu tak, e vojna potrv dev rokov a na desiaty rok Trja padne. Lostvo je pripraven a Grci akaj iba na priazniv vietor. Plachty visia vone, ani list sa nepohne na stromoch. Bohya lovu Artemis sa rozhnevala na kra Agamemnna, e jej zabil obben la, a zdrovala vojsko v prstave. Ke bezvetrie nemalo konca, raili vetci Agamemnnovi, aby udobril hnev bohyne obetou. Obetuj dcru Ifigniu, prikazovala Agamemnnovi vetba. Agamemnn zavhal nad krutou vetbou, ale pre spech vpravy sa predsa len odhodlal na ak obe. Poslal domov list a pozval v om Ifigniu k sebe do tbora. Len o list odoslal, zhrozil sa svojho inu a napsal hne in, aby Ifignia nechodila do tbora. Kr Menelaos videl, ako z Agamemnnovho stanu vybieha nov posol, a domyslel sa, e velite zmenil rozhodnutie. V strachu, e sa vprava neuskuton, poponhal sa za poslom a nov sprvu mu vzal. Takto dostala Ifignia prv list a poslune sa vybrala na cestu k otcovi. Zfal Agamemnn ju privtal v tbore a kazi chystali obetu. U po u prili, viedli ju k oltru a otec si zastrel tvr. Odrazu sa zniesla hmla a vietor odniesol Ifigniu aleko odtia, do Tauridy. V Tauride sa stala kakou bohyne Artemis. Zmieren bohya poloila na oltr namiesto dievaa la. Priazniv vietor rozeril more a oprel sa o plachty. Grci vyplvali z prstavu.

Priblil sa de, ke trjske hliadky uzreli z mestskch hradieb sane a plachty nepriateskho vojska. Trjski bojovnci sa vyhrnuli z mesta so zbraou v ruke. Viedol ich Hektor, najstar syn kra Priama. Chceli ubrni breh. Grci vedeli, e prv, kto z nich vystpi na trjsku pdu, umrie. Tak vravela vetba. Len o prv lo priraz k brehu, vysko jeden z grckych hrdinov na pevn zem a dobrovone si zvol smr. Ostatn vojsko sa za nm val a Hektor s Trjanmi ustupuje. Achilles vyskoil z lode tak prudko, e mu pod ptami vystrekol zo zeme prame. Nezraniten hrdina sa pustil do boja s takou silou, e Trjania, zdesen jeho dermi i iariacou zbrojou, uli za hradby mesta. Grci vytiahli vojnov lode na breh, postavili tbor a obohnali ho nsypom. Achilles si dal okolo stanu postavi hradbu z mohutnch kolov, zatlench do zeme. Brna v hradbe sa zatvrala, obrovskou zvorou, s ktorou traja siln mui sotva pohli. Iba Achilles ju vedel zdvihn sm a otvori si. Kad de sa vyberali Grci na vojnov vpravy do okolia Troje a vracali sa do tbora s bohatou korisou. Ale mesto Trja odolvalo vetkm grckym tokom. Za dev rokov vojny kolsalo vazstvo medzi Trjanmi a Grkmi, za dev rokov plakali v Trji vdovy za padlmi a zijsk pda smdn pila grcku krv. Na desiaty rok vypukol medzi Achillom a Agamemnnom prudk spor o vojnov koris. Agamemnn bol hlavnm veliteom a vyuil svoje postavenie, aby spor vyhral. Printil Achilla vzda sa asti koristi. Roztrpen hrdina odmietol alej bojova. Odiiel na morsk breh a aloval sa matke, morskej vle, ak krivda sa mu stala. Matka u vedela o prkor, vyla z huiacich vn a uteovala syna. Achilles prosil matku, aby sa prihovorila u vldcu bohov Dia za porku Agamemnnovch vojsk. Milujca matka nevedela synovi ni odoprie. Prihovorila sa u Dia a Grci zaali prehrva. Achilles sedel neinne v stane, jeho me i otep odpovali. Trjania sa stvali oraz smelmi. Jednho da vtrhli aj do grckeho tbora a zaali zapaova lode. Ani zpach horiaceho dreva nevylkal Achilla zo stanu. V najvyom nebezpeenstve vbehol do Achillovho stanu jeho priate Patrokles. Zaprisahal ho a prosil, aby mu aspo poial svoju zbroj, ke u sm nechce bojova. Trjania si bud myslie, e ide udatn Achilles, a zaiste sa rozbehn k mestu. Achilles privolil a poial priateovi ndhern zbroj. Poradil mu: Priate, nedaj sa strhn v zpale boja a neprenasleduj trjskych bojovnkov. Iba sa im uk, to posta. Len o Trjania ustpia z tbora, hne sa zase vr. Boj pred Trjou nechaj na inch. Zbroj ti poiiavam iba preto, aby nm ohe nezniil lode. Patrokles si rchle pripl Achillov iskriaci pancier, na hlavu nasadil prilbicu s chocholom z konskho chvosta a vybral si dva otepy. Achillov otep nechal na mieste. Ten vedel zodvihn iba Achilles. Napokon uchopil tt a vyrazil na ele Achillovch bojovnkov proti Trjanom. Trjania sa pri pohade na Patrokla zachveli ako trva, po ktorej prebehne vietor. Uvideli Achillovu zbroj a nazdvali sa, e sa Achilles zmieril s Agamemnnom a sm teraz ide do bitky. Trjske rady preredli, bojovnci sa obracali na tek a strhli na stup cel vojsko. Grci, veden Patroklom, postupovali za nimi, tt pri tte, prilba pri prilbici, hnali pred sebou nepriatea ako mr, ktor sa dal do pohybu. Patrokles, zveden spechom, si chrabro razil meom cestu dopredu za trjskym vojvodcom Rektorom. Zabudol na Achillovu radu a odvil sa do hfu nepriateov na re pole pred Trjou. Vtom ho zranil nepriatesk otep. Hektor si vimol, e je Patrokles ranen, prebojoval sa k nemu a smrtene ho ranil. O Patroklovu mtvolu sa rozptal boj. Grci mtvolu vybojovali a odniesli do tbora. Achillovu zbroj ukoristil Hektor. Achilles sa dozvedel o smrti vernho priatea vo svojom stane a padol naho vek ia. Na hlavu si nasypal prach a jeho nrek sa niesol iroko-aleko po morskom brehu. Achillovo bedkanie zaula jeho matka. Opustila svoj prbytok v morskch vlnch a navtvila neastnho syna. Nala Achilla horiaceho tbou pomsti priateovu smr. Smutne sa naho pozrela a povedala: Ak zabije Rektora, oskoro stihne smr aj teba. Radej umriem, zvolal Achilles, ne aby som nechal i vraha svojho priatea! Achillova matka prinesie synovi od Hefaista namiesto stratenej zbroje nov a ete krajiu. Achilles sa zmieri s Agamemnnom a v novej zbroji sa vrhne ako lev do trjskych radov. Drv a ni okolo seba nepriateov a had medzi nepriateskmi bojovnkmi Rektora. Zbadal ho, ako mval meom, a vrhol sa k nemu. Aj udatn Rektor, ke uvidel Achilla v nebeskej zbroji, poctil strach. Obrtil sa a dal sa na tek. Tuil, e sa za nm enie smr. Tri razy obehol Achilles za Rektorom mestsk hradby a napokon ho prebodol otepom. Pln hnevu priviazal Hektorovu mtvolu k svojmu vozu a vlil ho na pohanu okolo mesta pred zrakmi Trjanov, stojacich na hradbch. V noci sa vybral k Achillovi do grckeho tbora staruk kr Priamos a prosil ho, aby mu vydal

mtveho Rektora. Achilla dojali prosby otca-starca, spomenul si na domov a vydal Rektora Priamo vi, aby ho s poctami pochoval. oskoro po Hektorovej smrti padol aj Achilles. Paris ho zasiahol pom na jedinom zranitenom mieste, na pte. Vek smtok zaahol na grcky tbor a od iau huali aj hlbiny mora. Morsk Nymfy vystpili z mora a oplakvali slvneho hrdinu. Mzy mu spievali pohrebn piesne. Sedemns dn trval nrek a pla. Na osemnsty de zaplili bojovnci Achillovu hranicu a plamene, iven drahmi masami a obetnmi zvieratami, ahali k nebu cel tde. O Achillovu zbroj sa uchdzali dvaja hrdinovia. Odyseus a Aias. Zbroj mal poda prva dosta Aias. Agamemnn a Menelaos ju pridelili Odyseovi. Aias ako niesol nespravodliv rozhodnutie, zmocnil sa ho hnev a pobdal ho, aby pobil grckych vodcov aj s Odyseom. Vyiel v noci zo stanu s meom a hadal svojich nepriateov. Bohya Atna ochrnila grckych vodcov. Zoslala na hrdinu ialenstvo. Aias, zaslepen ialenm hnevom, povaoval za nepriateov riedu oviec a bojoval s nimi ako s vojskom. Niektor aj zajmal a sputnval. V rannom svite sa ukzalo jeho dielo a Aias vytriezvel. Hanbu z takhoto inu nepreil a sm si vzal ivot. Grci v om stratili alieho vekho hrdinu. Odyseovi sa podarilo zaja trjskeho vetca. Vyntil od neho vetbu, ako by mohli Grci doby Trju. Dozvedel sa, e pred Trju treba privies ete dvoch alch grckych hrdinov Achillovho syna Neoptolema a slvneho Filokteta, ktormu Herakles poruil luk a smrtiace py. Odyseus dal spusti na more lo a priviezol obidvoch hrdinov. Filoktetes zabil Parida, ale Trja odolvala. Ke nepomhala sila a zbrane hrdinov, prila Odyseovi na um les. Preobliekol sa za obrka, vldil sa do mesta a cel ho presliedil. Stretol sa aj s Menelaovou manelkou Helenou, ktor tila dosta sa sp do vlasti. Po nvrate do tbora prikzal postavi ohromnho drevenho koa. V dutom ko-ovi sa Odyseus ukryl s najvmi grckymi hrdinami. Ostatn bojovnci splili tbor, vstpili do lod a odplvali, akoby sa boli obliehania vzdali. Neodplvali vak aleko. Ukryli sa za nealekm ostrovom. Trjania s radosou pozorovali odchod grckeho vojska. sta podvali stam radostn chr o konci dlhej vojny. Brny Troje sa otvorili a obyvatelia vyli na pobreie. Obchdzali obrovskho koa a udovali sa nad nm. V pobrench skalch objavili aj jednho Grka, ktorho tam Odyseus stivo nechal. Grk padol na kolen a volal: Nezabjajte ma, dobr udia! Len-len e som unikol Grkom. Chceli ma obetova ako Ifigniu, aby mali astn plavbu do vlasti. Toho drevenho koa vm postavili na rozkaz bohov ako dar mestu Trji. Trjania uverili Grkovi. Iba trjsky kaz Laokoon ctil, e k prinesie mestu skazu, a varoval pred nm. Neverte Grkom, neverte Danaom! Zhote danajsk dar do morskch vn, postavte hranicu, spte ho! Neberte koa za hradby mesta! Na jeho krik sa vyvalili z morskch hlbn dva obludn hady a priplazili sa k nemu. Ovinuli slizkmi telami kaza i jeho synov a zadusili ich. Osud uril mestu skazu. Trjania videli v Laokoonovej smrti bo sd a bez vhania vtiahli drevenho koa do Troje. Hostinami a slvnosami skonil sa de a mesto si ahlo pokojne spa. V nonom tichu vyla Helena na hradby a horiacou fakou dala Grkom na mori dohovoren znamenie na nvrat. Z trob drevenho koa vystpili hrdinovia a otvorili mestsk brny vojsku, ktor op zakotvilo pri trjskych brehoch. Rinanie zbran, krik a plamene zobudili trjskych spov. S oami ete zastretmi snom chpali sa zbran. Boj vnikol do mesta a navtvil kad dom. Mesto horelo zo vetkch strn a v svetle oslujcich poiarov zvdzali Trjania mrny boj. Padol aj star kr Priamos a temer vetci z krovskej rodiny. Helenu si Menelaos odviedol na lo. Mesto ahlo popolom a popol sa zmieal s krvou Trjanov a Grkov. Trjska vojna sa skonila a nikomu nepriniesla dobro. Trjania leali mtvi v troskch domov a ich eny a deti odvliekol vaz do otroctva. Grci predasne jasali nad pdom Troje. Iba mloktor z tch, o uli smrti, uzreli alek rodn kraj. Vojnov koris, zlato a striebro, pohlcovali brliv vlny aj s loami a plavcami. Kto doplval po bludnej pti domov, nachodil namiesto svojich milch asto iba hrob. Hrdinovia sa vracali do vlasti ako cudzinci, synovia nepoznvali tvre vracajcich sa otcov a eny mrne hadali v tvrach starcov drah rty svojich muov. Vojna sa skonila a zlo, ktor zrodila, kralo alej.

ORESTES
Smutne trali k nebu omuden rozvaliny dobytho mesta Troje a medzi hromadami sutiny ozval sa iba krik dravch vtkov, hadajcich koris. Ale na pobre bolo ivo. Grci nakladali na lode truhly pln vzcnych striebornch a zlatch predmetov a drahocennch rch a tkann. Na palubch sa tiesnili hfy otrok. Lo za loou rozrala provou spenen vlny a opala cudz breh. Aj vojvodca Agamemnn, kr z Tantalovho rodu, vyplval s loami k domovu. Desa rokov obliehal s grckymi bojovnkmi Trju a za cel ten dlh as nevidel svoju vlas a krovsk palc v Myknach. Blil sa ku Grcku a netuil, e sa bli k miestu, kde naho striehne zhuba. Agamemnnov prbuzn Aigistos u dvno til po myknskom trne a hadal prleitos, ako sa ho zmocni. Neodiiel do trjskej vojny a ostal v Myknach. Krova neprtomnos mu mala otvori cestu k moci. Radami a lichtkami sa votrel do priazne krovnej Klytaimestry, a napokon Klytaimestra povolila a sbila mu pomoc. Nemohla svojmu manelovi Agamemnnovi zabudn, e obetoval dcru Ifigniu. stiv Aigistos rozostavil na pobre stre a povedal im: Strte starostlivo morsk obzor. Ke uvidte v diake sane a plachty Agamemnnovho lostva, zapte ohne. Dym bude pre ma v Myknach znamenm, e sa kr vracia. oskoro sa rozhoreli ohne strcov a vyslali k oblohe dym. Aigistos v Myknach pochopil, e prichdza rozhodn chva. Klytaimestra, vas varovan, rchle vyzdobila palc na slvnostn uvtanie a prikzala slkam prikry cestu k palcu ervenmi pokrovcami. Po nich mal vazn Agamemnn vstpi do domu. Zves o krovom nvrate sa rozletela po meste. udia sa zbiehali pred palc, aby uvideli slvneho vojvodcu. Agamemnn vystpil z lode a pobozkal pdu rodnej zeme. Pri prstavisku u naho akal voz. Pozdravovan zstupmi obanov priiel kr pred myknsky palc. Krovn Klytaimestra mu vyla s smevom v strety, vtala ho a predstierala rados. Ponkla ho, aby po pokrovcoch slvnostne vstpil pod strechu svojho palca. Agamemnn, prjemne prekvapen poctami, ktorch sa mu dostalo, voiel do domu. Iste si unaven po namhavej ceste, oslovila ho Klytaimestra, pripravila som ti preto kpe. Agamemnna poteila manelkina starostlivos poslchol ju a vstpil do kpea. Len o sa zobliekol a s odevom odloil aj zbroj, Aigistos s Klytaimestrou sa naho vrhli a zabili ho. Krov smrten vkrik sa rozahol pred palcom. Medzi zhromadenm udom vypukol zmtok. Rozvnej radili zvola cel mesto na pomoc, vznetliv chytali mee a chceli hne vtrhn do domu. Zavradili kra! volali jeden cez druhho. Aigistos sa chce zmocni vldy! prekrikovali sa a zatoili so zbraou v ruke na vchod do palca. Lene Aigistos oakval vzburu a bol na u dobre pripraven. Jeho ozbrojenci ahko vytlaili zle ozbrojen dav z ndvoria a zabezpeili svojmu pnovi vldu. Aigistos sa nsilm zmocnil trnu a nsilm si udral moc. Sadol na miesto mtveho Agamemnna a Klytaimestru si vzal za enu. Agamemnn zanechal syneka a dve dcry. Staria dcra Elektra sa obvala o ivot svojho malho brata Oresta, preto ho tajne poslala k prbuznmu krovi na vchovu. Mladia sestra bola miernejej povahy ne Elektra a povala matku bez odvrvania. Elektre vak kad kt v palci pripomnal zloin spchan na otcovi a s hrzou videla, ako si Aigistos oblieka otcove rcha. Ustavine vytala matke jej zl in. A matka s ou zaobchodila ako s otrokyou. Nik by nebol povedal, e vychudnut dieva v biednych atch je dcra kra Agamemnna. Slila v palci ako slka. Sedem rokov vldol Aigistos s Klytaimestrou. Sedem rokov sa Elektra trpila. Iba mylienka na brata ju posilovala v utrpen a iali. Verila, e Orestes raz pomst otcovu smr. A tak sa mali dni a mesiace a roky a Elektra pomaly strcala ndej. Ale prve v ase, ke o bratovom nvrate najvmi pochybovala, preiel myknskou brnou starec, ktorho v meste ete nikdy nik nevidel. S nm prili do mesta dvaja neznmi mladci. I ke im prach alekej cesty pokrval obuv, nehadali si nikde odpoinok, a pobrali sa rovno ku krovskmu palcu. Starec sa pred palcom obrtil na jednho z mladkov a povedal: Povaj dobre, Orestes, o ti poviem ja, tvoj pestn. Nepoznva rodn mesto a obania nepoznvaj teba. A predsa stoj pred domom svojho slvneho otca, kra Agamemnna. Teraz sa v om usadil spupn Aigistos, zbabelec s rukami pokvrnenmi zloinom. Bli sa chva pomsty. Cho sa s Pyladom pokloni pamiatke svojho otca a ja pjdem do palca. Pripravm vm cestu ku krovnej, ako sme sa dohovorili.

Orestes a Pylades, jeho vern druh z detstva, povli pestna a pobrali sa najprv k Agamemnnovmu nhrobku. Star pestn zastihol Klytaimestru v palci. Hreila Elektru, a ke sa ukzal cudzinec, zmkla. Hadm vladra, povedal pestn, nesiem mu dobr zves. Kr Aigistos nie je v palci, odpovedala Klytaimestra, ale ak mu nesie dobr zves, bude dobr aj pre ma. Som jeho ena. Nepoznm prjemnejiu zves pre vs, usmial sa pestn, Orestes je mtvy. Ke to Elektra poula, zfale vykrkla a zaala plaka. Tok roky sa teila na brata, a teraz pouje, e umrel. Kto pomst otcovu smr? Klytaimestra len-len e stlmila avn vdych. Sedem rokov nosila v sebe strach, e Orestes pomst in spchan na otcovi. V noci mala nedobr sen o treste za neachetn skutok. Od zkosti sa prebudila, elo vlhk od potu. Zbytone sa bla. Orestes je mtvy. Rozprvaj, rozprvaj, naliehala dychtivo, ako umrel neastn Orestes, jedin syn nho rodu? asto veru bval vazom v pretekoch a slvnostnch hrch. Posledn preteky mu vak priniesli zhubu. Spoiatku sme si mysleli, e aj tentoraz zvaz. Nebol azda Orestes majstrom vjazde na dvojkolesovch vozoch? Vozy rachotili po pretekrskej drhe, koles zdvhali prach a fkajce kone mali pysky pln peny. Aj Orestes, tak ako ostatn pretekri, obiiel cieov stp a cvalom sa vracal sp. Vtom sa jednmu z pretekrov splaili kone a zrazili sa so zprahom, ktor iel za nimi. Zadn pretekri nemohli u zadra vozy, leteli jeden na druhho a oskoro sa na celom zvodisku kopili iba trosky vozov, jazdci a zvierat v hroznom zmtku a spleti. Iba Orestes sa vyhol skaze, rchle pohnal kone, e ostatn raz obde cieov stp. Kone vyrazili ako p, ale voz sa otrel o stp, os praskla a Orestes vypadol z voza. Pri pde sa zaplietol do remeov a uhajci zprah ho vlil po prachu, km ho pohonii nevyslobodili z remeov. Tak zahynul Orestes, skrvaven a uvlen vlastnmi komi. Po tchto slovch Elektra vybehla, aby sa mohla v samote vyplaka. Klytaimestra iarila od radosti. Pozvala posla k stolu a prikzala, aby mu doniesli jes a pi. Pestn prijal pozvanie: Rd dokm na kra a zopakujem mu t zves. Dvaja mlad udia sem onedlho prines urnu s Orestovm popolom. Krovn sama ponkala hosa, aby si bral z plnch ms, a znovu a znovu sa vypytovala. S kadm cudzincovm slovom vzrastal v nej pocit bezpeia a pokoja. Medzitm Elektra uvaovala v opustenom kte palca, i aj ona nem umrie, ke zomrel brat. Azda by sa aj sama vedela pomsti, len keby vedela slabou rukou zodvihn me. V smutnch vahch ju prekvapila mladia sestra. Vpadla k nej so smiechom ako astn slnen l. Elektra, volala na sestru, bola som pri otcovom nhrobku a vie, e ho ktosi ovenil? A na nhrobku leala odstrihnut kuera. Mala farbu ako tvoje vlasy. Zaiste ju ta nepoloil nik in ne Orestes. Mm tak rados, sestrika. Dnes sa iste stretneme s bratom a ty sa prestane trpi. Elektra zmten povala, o sestra vrav. M veri jej, alebo cudzincovi? A ia kuera by sa mohla objavi na otcovom hrobe? Nov ndej jej dodala sily. Ak je Orestes v meste, bli sa chva odplaty. Preto Elektra nedesila mladiu sestru zvesou cudzieho posla. Rozochven vyla pred palc, i neuvid Oresta. Orestes prve prichdzal s Pyladom. Elektra uvidela dvojicu mladch ud, ale brata po takom dlhom odlen nepoznala. Ani Orestes nepoznal sestru v chatrnch atch a oslovil ju ako sluobn: Po a dove ns k svojej krovnej. Oznm jej, e priname urnu s Orestovm popolom. . A teraz si Elektra vimla ndobu, ktor Orestes dral v rukch, a oi jej pretiekli slzami. Objala nene popolnicu, akoby objmala ivho brata, a zanariekala. Je to teda pravda. Brat sa mi vracia, ale je nem, premenil sa na popol. Preo som namiesto neho nezomrela radej ja? Mocn Orestes je mtvy a ije slab Elektra. Ak rados bude v palci! Vrahovia mu pokojne spa a ja sa zadusm od iau. Orestes poznal sestru a nemohol sa u alej pretvarova pred jej bolesou. Premoen scitom poepkal Elektre: Neobjmaj t popolnicu, nie je v nej Orestov popol. Nie je? Elektra prekvapene pozrela na Oresta. A kde je teda pochovan? Nikde, pretoe nie je zvykom pochovva ivch. Orestes ije? Elektra si nedverivo prezerala cudzinca.

A Orestes jej ukzal ruku s prsteom, ktor od nej dostal, ke ho tajne posielala z domova. Elektra sa pozorne zahadela Orestovi do tvre a pochopila, e pred ou stoj brat. Zmocnila sa jej div rados a rozkriala sa: Orestes ije, ije! Elektra si nedoverivo prezerala cudzinca. Opatrn pestn poul v palci krik a vybehol von. Elektrine vkriky urchlili vykonanie plnu. Poponhaj sa, Orestes, teraz nadila tvoja chva, zvolal na Oresta. Orestes vytasil me a vrhol sa do palca. V ptch mu beala Elektra. Klytaimestra stla v sieni ako vytesan z mramoru. Poula krik, a ke sa ukzal Orestes s meom a za nm Elektra, pochopila, e do palca vstpil jej syn ako pomstite otcovej smrti. Pred matkou sa Orestes zarazil. Ale pestn a Elektra v om znovu roznietili krut nenvis a tbu pomsti otca. Orestes zdvihol me a zabil Klytaimestru. Orestes ete stl s meom v ruke, ommen hroznm inom, ke do siene vbehol Aigistos. Vonku poul od sluobnkov radostn zves, e Orestes je mtvy, a ponhal sa dozvedie o jeho zhube z st posla. Namiesto mtveho Oresta uvidel mtvu Klytaimestru a vzpt padol na zem veda nej, prebodnut Orestovm meom. Sotva sa myknsky ud dozvedel, e sa Orestes vrtil a pomstil Agamemnnovu smr, prdili pred palc zstupy. Tili pozdravi syna hrdinskho kra. V brne palca sa tackal aksi mu. Nevmal si zstupy na ndvor, mval rukami a brnil sa pred neviditenmi przrakmi. Tackajci sa mu bol Orestes. Len o zavil dielo pomsty, zlietli sa k nemu bohyne Ernye, prenasledujce pchateov krvavch inov. Okrdlen Erinye s vejcim iernym rchom a so zmijami vo vlasoch mu krili okolo hlavy, spievali stran piese o vrade matky a z o im kvapkala krv. ud pri pohade na neastnho Oresta od hrzy onemel. Erinye ho vytvali z palca a prenasledovali z miesta na miesto. Odiiel z Mykn a bldil po krajine, odiiel z krajiny a bldil po svete. Vade ho sprevdzala stran piese Eriny a napnala ho zfalstvom. Vern priate Pylades mu bol druhom na akej pti. Spolu doli a do Delf. V chrnej vetiarni sa sptali na radu, ako zmierni Orestovu trze, ako zahna ukrutn Erinye. ; Vetba povedala: Cho to Tauridy a prines Artemidinu sochu, ktor ta padla z neba. Orestes poslchol vetbu a vydal sa s Pyladom do tej alekej krajiny. V Tauride vldol zl kr. Cudzincov chytench na svojom zem dval obetova bohyni Artemide. Orestes i Pylades vedeli, ak osud ich ak, ak bud zajat, preto sa cez de skrvali a putovali po cudzom krovstve iba v noci. Kryt nonou tmou chystali sa odnies sochu. astne sa priplazili k chrmu, ale neopatrnm hrmotom prebudili nealek str. Strcovia ich zajali a uvznili a rno ich predviedli krovi. Kr prikzal obetova votrelcov Artemide. Sputnanch muov ihne odviedli k obetnmu oltru. Dontili ich kakn si s obnaenou ijou a kaka bohyne Artemidy sa k nim priblila s ostrm meom. V tej chvli si Orestes spomenul na sestru Ifigniu, ktor kedysi tie obetovali bohyni Artemide. Lil sa so ivotom s jej menom na perch. Kaka zaula meno a me jej klesol. Obrtila sa na kra: Zl znamenia mi prikazuj, kr, aby som odloila obetu. Nech zatia stre odved cudzincov do vzenia. Artemis zajtra zaiste prijme tvoju obetu. Kr nerd shlasil, nechcel vak odporova bohyni, ktor sa s nm rozprvala stami kaky. Orestes s Pyladom vstali od oltra. Artemidina kaka k nim pristpila a ticho sa sptala Oresta: Odkia pozn to meno? Ifignia bola moja sestra, povedal Orestes, a umrela tak, ako zajtra umrieme my. Kaka premohla tbu obja Oresta a vzruene zaepkala: Som tvoja sestra Ifignia. Bohya ma vtedy od oltra zaniesla v mrane sem a dlh roky jej tu slim ako kaka. Neboj sa, brat mj, zachrnim vs. V t noc svietili hviezdy na cestu trom uteencom. Orestes, Pylades a Ifignia utekali z Tauridy a odnali so sebou sochu bohyne Artemidy, aby Orestova dua nala pokoj. Ale trchliv piese Erny ete dlho znela Orestovi nad hlavou, dlho mu smutne spievali o jeho ine. A Palas Atna sa zmilovala nad Orestom a rozhodla o skonen trestu. Erinye odleteli a Orestes nastpil na trn. Piese Eriny u neznela, me vak na u celkom zabudn, kto ju raz poul?

ODYSEOVE CESTY
Ke Trju splili plamene a leala v rozvalinch, aj itack kr Odyseus vyplval od trjskych brehov na dvanstich lodiach. Til uvidie o najskr dym rodnej Itaky, ale osud mu pripravil najnezvyajnejiu plavbu, ak kedy nejak plavec zail. Darmo mali veslri mocn ruky. Vietor bol mocnej a zahnal lode k cudziemu brehu, k mestu Kikonov Ismaru. Grci vystpili na breh a v boji sa zmocnili mesta. Koris bola bohat. Mrne Odyseus radil, aby sa ihne vydali na aliu cestu. Jeho druhovia ho nechceli povnu. Naali mechy s vnom, zaplili vatry a opekali mso. Medzitm si Kikoni privolali na pomoc susedov z vntra krajiny. Prilo ich toko, koko je zjari na vetvch mladho lstia, a za rannho era prepadli Grkov zmoench jedlom a pitm. V krutom boji padlo es Grkov z kadej lode a ostatn sa zachrnili iba tekom. Chvatne nasadli do lod a o najrchlejie vyrazili na more. Neplvali dlho a obloha i more potemneli a zl brka sa s hukotom prihnala po vlnch. Div vchrica roztrhala plachty. Grci sa opreli do vesiel a iba s vekou nmahou dorazili k pevnine a zakotvili. Dva dni a dve noci sa zdrali na pobre. Odpoinuli si, dali do poriadku plachty a vztili stoiare. Vyplvali znova v ndeji, e sa priblia k domovu, ale div vietor ich op zaniesol k neznmemu brehu. Vystpili na s, nabrali erstvej pitnej vody a Odyseus vyslal troch plavcov na vzvedy, ak udia tam ij. Plavci sa dlho nevracali, preto sa sm pobral za nimi. Obval sa, e sa jeho druhom prihodilo dao zl. oskoro vak pochopil, preo sa nevracaj. Pevnina, pri ktorej grcke lode zakotvili, bola zemou Lotofagov. Lotofagovia kadho cudzinca milo prijali a ponkli mu pokrm, sladk plod lotosu. Kto toto skvel jedlo ochutnal, nechcel sa vrti a chcelo sa mu do smrti i v krajine Lotofagov. Neastn plavci, vyslan Odyseom, ochutnali plod lotosu a nechceli sa vrti. Bolo ich treba nsilm odvies a sputnanch uloi na dno lode. Put im sali a vtedy, ke u krajinu Lotofagov nebolo vidie. Po niekokch doch pokojnej plavby priplvali Odyseove lode k malmu ostrovu. Na trvnatch stranch sa prehali riedy divch kz a priam vyzvali grckych plavcov na lov. O chvu zostupovali Grci zo strn s bohatmi lovkami. Na pobre sa rozhoreli vatry a vzduchom sa niesla prjemn va peenho msa. Veeru zapjali starm vnom, ktor ukoristili Kikonom. Odyseus zvedavo pozoroval nealek pruh neznmej pevniny, leiaci naproti ostrovu, na ktorom sa vylodili. Nevedel, e je to krajina Kyklopov, obrov, ktor neor a nesej, a predsa maj vetkho hojnos. Rno, len o noc ustpila pred ruovmi prstami Zorniky, pustil sa Odyseus s jednou loou k nprotivnmu brehu. Ostatn lode nechal ukryt v dobrom prstave. m vmi sa Odyseova lo blila k neznmej krajine, tm vmi sa udoval. I ke zem nebola obrban, na rovinch zrela ndhern roda obilia a na svahoch sa po kroviskch divo ovjal vini a medzi listami sa belaseli avnat strapce hrozna. Odyseus prikzal plavcom, aby zakotvili v bezpenom zlive, a sm sa s dvanstimi najsmelmi hrdinami vybral na breh. Razili si cestu bujnm rastlinstvom, pomedzi stromy, ktorch konre pod archou ovocia viseli a k zemi, a hadali stopy ivch bytost. Napokon zastali na pt skalnatho vrchu, pred iernym otvorom jaskyne napoly zarastenej vavrnom. Okolo skalnej pukliny bola naven hradba z hrubch, nepritesanch balvanov a z nej trali kmene jedl a dubov, zarazen medzi kamene a do zeme silou obra. Za hradbou beala a meala rieda jahniat a kozliatok. Grci preli cez hradbu a vstpili do skalnej pukliny. Na policiach vekch ani kompy leali hrudy syra a na zemi stli ndoby s mliekom i przdne hrotky, pripraven na dojenie. Aj syry, aj ndoby boli tak obrovsk, e Grci zaali Odysea prehovra a chceli sa vrti na lo. Odyseus im radil, aby dokali aspo na prchod obra. Rd by bol vedel, akm pohostinnm sa uke. Zdral svojich druhov v jaskyni a do veera. Na smraku sa ozvali vonku ak, duniv kroky, a sa z povaly jaskyne sypal piesok. Do jaskyne vstpil obor Polyfemos s ohromnm nkladom suchho dreva na chrbte. Pred sebou hnal z pae ovce a kozy. Drevo zhodil na zem, ku vchodu do skalnej pukliny prisunul obrovsk balvan a zaplil vatru. Z vekej hromady dreva vysoko vyahli plamene a oiarili obrovi tvr. Grci si vimli, e m iba jedno oko uprostred ela. Obrovo jedin oko uprene hadelo na Grkov. Kto ste vy, cudzinci? sptal sa Polyfemos. o tu robte? Sme Grci, smelo vystpil z hlika Odyseus, plavme sa domov od mesta Troje, ktor sme dobyli, a prosme a o pohostinstvo. Vie tak isto dobre ako my, e bohovia prikazuj sprva sa k hosom

ctivo. Polyfemos sa rozosmial, a ozvena zaburcala vo vetkch ktoch jaskyne: Bohovia! Prikazuj! o ma do tvojich bohov! My Kyklopovia sme mocnej ako bohovia a ja som z Kyklopov najmocnej. Robme iba to, o chceme, rozumie? A kde ste pristli s loou, hovor! stiv Odyseus videl, e bude lepie, ak sa spupn Polyfemos nedozvie, kde lo zakotvili. Preto povedal: Sme bez lode. Poseidon, vldca mora, hodil nau lo o skalisko. Zachrnil som sa iba ja a dvans muov. Ostatn nali smr vo vlnch. Obor na to neodpovedal, iba vystrel ruku do hfa Grkov a vytiahol z neho dvoch muov. Pripravil si z nich veeru, zapil ju kozm mliekom a ahol si spa medzi ovce. Grci stpli od hrzy. Stran hostina im nedala zaspa. Vzvali vrcne vldcu bohov Dia a prosili ho o pomoc. Odyseus uvaoval, i nem spiaceho obra prebodn meom. Keby vak udojeda prebodol, boli by odsden na smr. Aj keby sa vetci opreli o balvan, ktorm Polyfemos zatarasil vchod do skalnej pukliny, neboli by ho odvalili. Rno Kyklop zaplil ohe a podojil kozy a ovce. Potom znova chytil dvoch Grkov a pripravil si z nich raajky. Najedol sa, odsunul balvan ahko ani kamenek, vypustil z jaskyne ovce a kozy a skaln puklinu za sebou starostlivo balvanom zatvoril, aby mu nik z Grkov neuiel. Smutne sedeli Grci v temnej skalnej pukline, oiarenej iba dohasnajcou vatrou. S zkosou akali na chvu, ke sa obor vrti. Bystr Odyseus neprestal ani na chvu uvaova, ako by sa s priatemi dostal na slobodu. Mylienka za mylienkou mu chodili po hlave, ale vetky zavrhoval, ani jedna sa mu nevidela dos bezpen. Ako prezeral jaskyu, i by nemohli ujs inm smerom, naiel pri skalnej stene obrov kyjak. Ponal sa na stoiar z dvadsaveslovej nkladnej lode. Pri pohade na kyjak skrsla v Odyseovi mylienka na les: odal z kyja poriadne brvno, zavolal priateov, aby mu pomohli brvno chladi a zahroti, a hrot oplili v eravom uhl. Potom vysvetlil priateom svoj zmer. Grci losovali a lsom vybrali tyroch muov, ktor bud Odyseovi v jeho snahe pomha. Brvno pred obrom dobre schovali. Veer sa Kyklop Polyfemos vrtil s riedou do jaskyne a znovu zavalil otvor balvanom. Sadol si, podojil kozy a ovce, vybral zo zriedenho hfa dve nov obete. Najedol sa a chystal sa spa. Vtedy k nemu pristpil Odyseus so dbnom plnm silnho kikonskho vna z mecha, ktor si Grci priniesli so sebou. Napi sa, Kyklop, povedal Odyseus, pi, azda ti pohr dobrho vna obmk ukrutn srdce. Polyfemos vyprzdnil pohr na jeden raz a vno mu zachutilo. Ete mi nalej, vyzval Odysea. Odyseus mu nalial a obor si vokal: Tak vno som ete nepil. Bohovia nemu pi lepie. Nie som nevank, povedz mi, ako sa vol, i ja ti chcem urobi rados a obdari a. Odyseus nalial obrovi po tret raz, stivo vak povedal: Prezradm ti, ako sa volm, ale nezabudni na dar, ktor si mi suboval. Volm sa Nikto. Nikto ma nazvaj udia, rodina aj priatelia. Obor odpovedal saka, vno mu premohlo jazyk: Dobre povaj, pi sa mi. Teba, Nikto, zjem a naostatok, za vetkmi ostatnmi. Takto a obdarm. Dopovedal a zvalil sa na zem zmoen pitm. Vtedy Odyseus poda dohovoru chytil s druhmi zaostren drevo a ponoril ho do eravho popola. Tlejce brvno vrazili Grci vetkou silou obrovi do jedinho oka. Oko zasyalo, obor sa prebudil a zreval, a sa jaskya i cel vrch zachvel. Grci od neho s desom odskoili. Polyfemos si prudko vytrhol brvno z oka ako triesku a zrivo mtral okolo seba rukami. Bol slep, preto sa Grci mohli ukry za vstupky skl. Obor drvil v prstoch iba kamene a zem. Polyfemov krik a nariekanie zauli ostatn Kyklopovia. Vybehli zo skalnch pukln v okolnch vkoch, pribiehali k jeho jaskyni a ptali sa, o sa mu stalo a preo ich v noci bud. Azda ho niekto vrad? Polyfemos, cel bez seba od bolesti, stle opakoval: Kto ma vrad? Ach, Nikto, priatelia, Nikto! Kyklopovia potriasali hlavami a volali: Nikto? Preo teda narieka? Azda na teba zoslal Zeus chorobu? Pomodli sa k Poseidonovi, svojmu otcovi, nech ti v chorobe pome. A Kyklopovia sa rozili do svojich domovov. Rno pootvoril stonajci obor jaskyu, aby ovce a kozy

mohli s na pau. Sadol si ku vchodu a kadmu zvierau starostlivo ohmatal chrbt, i na om nesed niektor z Grkov. Ale stiv Odyseus zviazal k sebe prtmi vdy troch baranov a pod strednho barana z trojice priviazal jednho za druhm svojich druhov, ktor ete ostali i. Sm sa zachytil vlny na bruchu najvieho barana a dal sa mu vynies zo skalnej pukliny. Obor ohmatval iba chrbty zvierat, a tak mu Grci astne unikli. Vonku sa pustili zvierat a o najrchlejie beali k lodi kotviacej v zlive. S radosou privtala posdka lode Odysea a jeho druhov. Rados zmenoval iba zrmutok nad priatemi, ktor sa u nevrtili z obrovej jaskyne. Polyfemos zniil iestich hrdinov. Ale nebolo kedy trchli. Odyseus rozkzal nahna na lo oviec, koko sa ich vojde, a rchle odplva od brehu. Na rom mori sa Odyseus obrtil elom k pobreiu obrov a zvolal: Polyfemos, pouje ma? Stihla a spravodliv odplata za bezbon skutky. Nevhal si vztiahnu zloinn ruku na host. Preto a Zeus a vetci bohovia potrestali! Obor poul Odyseovo volanie a zrivo sa vyrtil z jaskyne. Odtrhol vrch vekej hory a hodil ho tm smerom, odkia prichdzal hlas. Skala dopadla tesne pred Odyseovu lo. Nechbalo vea a bola by ju rozdrvila. More sa rozvrilo, zdvihla sa mocn vlna a hnala lo ku kyklopskmu pobreiu. Iba s nmahou odvrtili veslri lo od brehu. Ke sa vzdialili od pevniny dvakrt tak aleko ako prv, Odyseus znova vykrkol: Ke sa a niekto spta, Kyklop, kto a oslepil, povedz mu, e a o zrak pripravil Odyseus z ostrova Itaky. Beda mi, zanariekal obor, splna sa star vetba. Kedysi mi prorokovali, e ma oslep Odyseus. Myslel som si, e to bude chlap vek a mocn ako ja a e bude so mnou zpasi. A teraz priiel aksi lovieik a sou ma pripravil o zrak. Ale pokaj, Odyseus, vyprosm si u svojho otca Poseidona, aby si sa vrtil domov biedny, bez priateov a na cudzej lodi! Po tchto slovch hodil za loou nov, ete viu skalu, a len-len e neodrazil kormidlo. Grci sa opreli do vesiel a premohli mohutn vlnu. Unikli obrovi aj po druh raz a oskoro sa stretli s priatemi na lodiach, ktor kotvili pri ostrove divch kz. Rozdelili koris a Odyseus obetoval Diovi barana, pod ktorho bruchom vyliezol z Kyklopovej skalnej pukliny. Ale Zeus obe neprijal. Poseidon vyslyal prosby svojho syna Polyfema a prihovoril sa u Dia. Zeus pripravoval Odyseovi a jeho plavcom nov trpenia. Na druh de za svitania sadli Grci k veslm a pustili sa ta, kde v diake leala rodn Itaka. Niekoko dn sa plavili nesmiernym morom a nijak brka ich nehnala sp. Takto priplvali k ostrovu, ktor bol obohnan kovovou hradbou. Vie astie nemohlo Odysea stretn. Na ostrove il kr Aiolos, vldca vetrov. Dobr kr vdne prijal v ndhernom palci Odysea a jeho Grkov, vypytoval sa na trjsku vojnu a na Odyseovu cestu do vlasti. Cel mesiac vetkch bohato hostil. Po mesiaci poiadal Odyseus Aiola, aby ho prepustil. Aiolos sm dozrel na prpravy na odchod a prichystal Odyseovi neobyajn dar. Do vekho mecha z volskej koe zatvoril vetky nepriazniv a div vetry a mech pevne zaviazal striebornou nrkou. Mech dal Odyseovi so sebou a prikzal ahkmu priaznivmu vetru, aby sa oprel do placht a hnal grcke lode k brehom Itaky. Dev dn a dev noc napnal usilovn vietor plachty Odyseovch lod a na desiaty de tejto ndhernej plavby uzreli Grci Itaku. Pobreie ostrova bolo tak blzko, e mohli rozozna pastierov pri vatrch. Vtedy sa u Odyseus neubrnil spnku. Celou cestou viedol lo, nezamril oko, ale pred cieom cesty zaspal. Pozrite sa, vraveli plavci, Odyseus zaspal. Konene sa presvedme, ak dary si vezie v mechu od kra Aiola. Ani sa nm nepochvlil, asi sa nechce s nami rozdeli o zlato a striebro. Plavci schytili mech a rozviazali strieborn nru. S kvlenm a fianm vyrazili div vchry z mecha a vliekli Odyseove lode cez brku a vlnobitie na alek more, pre od brehov domova. Odyseus sa prebudil a videl, o sa stalo. Od zfalstva sa div nevrhol do rozbrench vn. Vchry a brky prihnali lo op k Aiolovmu ostrovu. Odyseus sa ihne pobral do palca, kde kr vetrov hodoval s manelkou a demi. Aiolos sa veru poriadne zaudoval Odyseovmu nvratu, a ke sa dozvedel, preo sa vrtil, s hnevom vstal od stola a zvolal: Od z palca a odplvaj od ostrova! Zaiste si upadol do nemilosti bohov. Takho loveka nemem prija pod ochranu. Smutne sa vrtil Odyseus na pobreie k priateom. U sa nemohli spolieha na priazniv vietor. Provy lod si ako razili cestu vlnami a veslrom sa leskli el od potu. Od Aiolovho ostrova dorazili unaven plavci ku skalnatej neznmej pevnine. Nali pre lode dobr

prstav, iba Odyseus si priviazal lo ku skalisku pred prstavom a vykriabal sa po balvanoch na vinu, aby sa rozhliadol. Leala pred nm pl bez ud a bez zvierat. V diake stpal k oblohe dym, azda sa za obzorom rozkladalo nejak mesto. Odyseus ziiel k prstavu a vyslal troch Grkov do vntrozemia na vzvedy. Grci preli planinou, presekali si cestu hlbokm lesom a zastali pred mestom s vysokmi domami. Prv lovek, s ktorm sa stretli, bolo dieva, o si bralo pri studni vodu. Neponalo sa na udsk dievat, bolo obrovsk ako vea, ale ochotne a prvetivo vysvetlilo Grkom vetko, o chceli vedie. Dozvedeli sa, e zakotvili pri krajine Laistrygonov a mesto e sa vol Telepylos. Otec dievaa je tam vraj krom. Dieva ich odviedlo do krovskho palca a Grci uasli. Stli pred krovnou vekou ako vrch. Len o ich zbadala, zaala vola na svojho mua. Hlas jej hrmel, ako ke sa odtrhne na horskom bo skala a val sa do dolia a cestou strhva balvany, kry a stromy. Obludne vek kr Laistrygonov pribehol, chytil jednho Grka a dal si ho pripravi ako jedlo. Druh dvaja plavci uli a astne sa dostali s neblahou sprvou k svojim druhom. Obrovsk kr dal vyhlsi poplach. Obrovit Laistrygoni sa vyrojili na planinu a zbehli na morsk breh. Odlamovali zo skl kamene, hdzali ich na lode a rozbjali ich. Stoiare pukali, cez prelomen dosky sa drala do lod voda a plavidl klesali ku dnu aj s Grkmi. Ani jedna z lod kotviacich v prstave neunikla. Iba Odyseus s hstkou plavcov sa zachrnili. V poslednej chvli preal lano, ktorm bola jeho lo priptan ku skalisku, a chvatne opustil nepriatesk pevninu. S jedinou loou, so zvykom priateov brzdil Odyseus more a spomnal na mtvych druhov, ktorch u nikdy neuvid. Na smr unaven usilovnm veslovanm a vyerpan preitmi hrzami, vystpili Grci na breh akhosi ostrova, padli na zem a leali tak dva dni a dve noci. Na tretie rno, sotva Zornika zaala rozesva zlat vlasy novho da, zobral Odyseus me a otep a pustil sa do vntra ostrova. Objavil cestu a zazrel aj stuku dymu nad korunami stromov. Na spiatonej ceste vbehol Odyseovi do cesty statn jele. Odyseus ho zabil otepom a vrtil sa s lovkom k hladnm plavcom. Najedli sa peenho msa a odpoinok i pokrm im vrtili silu. Po jeden rozdelil Odyseus Grkov na dva rovnak oddiely. Prv viedol Odyseus, druh kormidelnk Eurylochos. Potom ahali ls, ktor oddiel sa m vypravi do vntrozemia. Ls padol na Eurylocha a jeho skupinu. Eurylochos smutne vykroil s oddielom do lesa. Grci mali na mysli vetko, o zaili u Laistrygonov i Kyklopov, a postupovali iba pomaly a opatrne. V lesnej kotlinke nali krsny hadn dom. Okolo domu obchdzali horsk vlci a levy, ale nevrhali sa na prchodzch. Tlili sa k plavcom, ako sa tlia psy k vracajcemu sa pnovi. Z domu zaznieval sladk spev. bezn spievajci hlas patril arodejnici Kirke, ktor v dome bvala. Sama otvorila Grkom brnu na dome a pozvala ich s smevom dnu. Grci neodolali a voli. Iba kormidelnk Eurylochos nedveroval neznmej ene a radej ostal pred domom. Kirka zaviedla lodnkov do skvelej sly, usadila ich do pohodlnch kresiel a pripravila im lahodn jedlo z medu, syra, mky a tuhho vna. Do pokrmu priliala arodejn avu. Grci si s chuou zajedli a odrazu zaali meni podobu. Koa im zarstla tetinami, hlava sa pretiahla do svinskho rypka a s chrochtanm sa spali na vetky tyri. arodejnica ich vyhnala prtom zo sly do svinskch chlievikov a dala im ra alude a bukvice. Eurylochos sa nedokal svojich druhov, preto sa pobral sp k lodi a podal Odyseovi sprvu o tom, o zail a videl. Odplvajme, dokia ete meme, radil Eurylochos Odyseovi, bohovia vedia, ak nebezpeenstvo tu na ns ha. Nememe odplva a opusti priateov, povedal Odyseus. Dal si opsa cestu, ozbrojil sa a vybral sa hada stratench plavcov. Cestou stretol urastenho mladka a poznal v om boha Hermesa. Hermes stisol Odyseovi pravicu a oslovil ho: Kam be? Nazdva sa, e bez pomoci bohov pome svojim druhom, ktorch Kirka zaarovala do podoby bravov? Chcem ti pomc. Hermes sa zohol vyhrabal zo zeme bylinu s bielym kvetom a iernym koreom. Tto bylina, povedal, sa vol Moly a s ou odol vetkm arom. Vezmi si ju. A sa a Kirka dotkne arovnm prtom, vytrhni me a vrhni sa na u, akoby si ju chcel zabi. ahko od nej vyme prsahu, e ti neubli. Ni zl ti u nebude hrozi a znovu sa stretne so svojimi druhmi. Hermes dohovoril a zmizol. Odyseus kral zamyslene a vne k domu arodejnice. Kirka ho uvtala v brne, vdne ho pozvala alej a s smevom mu podala arodejn npoj. Ani sa nemohla doka, km vyprzdni zlat asu. Len o Odyseus dopil, ahla ho prtom a zvolala: Be si do svinskho chlievika k svojim priateom! Ale Odysea sa ary nedotkli. Chrnila ho bylina Moly. Vytasil me a hnal sa na arodejnicu, akoby ju chcel prebodn. Uasnut a zdesen Kirka padla na zem a objala Odyseovi kolen.

Beda, kriala, nie si ty Odyseus, ktorho mi predpovedala vetba? Ak si Odyseus, schovaj me a bume priatemi. Prisahaj, povedal Odyseus, prisahaj, e mi nebude kodi. Kirka mu prisahala. A potom schoval me a prijal jej pohostinstvo. Sluobn Nymfy zaali pripravova hostinu. Jedna prestierala a prehadzovala purpurov prikrvky cez kresl, druh miesila v striebornom miesidle medovo sladk vno s vodou, in chystala Odyseovi kpe. Ke sa Odyseus vykpal a obliekol si nov rcho, ktor mu Kirka darovala, sadol si s ou za stl pokryt pokrmami. Nejedol vak a smutne hadel pred seba. Preo odmieta jedlo? sptala sa ho Kirka. Azda si si zvykol na lepie lahdky, ne ak ti predkladm? Ako mem jes a radova sa, ke moji druhovia trpia, odpovedal Odyseus. Zbav ich arov a zbav aj ma smtku. Kirka neodmietla Odyseovu prosbu. Vyla na dvor, otvorila chlieviky a vyhnala z nich bravov. Kadho potrela arodejnou avou, a hne z nich padali tetiny, tel sa im vzpriamovali a namiesto bravov stli okolo statn Grci. Pribehli k Odyseovi a dojat mu akovali za zchranu. Kirka vyzvala Odysea, aby priviedol aj ostatnch lodnkov. Plavci vyvliekli korb na s a vetci sa zili u Kirky. arodejnica a Nymfy sa starali o ich pohodlie a misky a miesidl sa plnili cez cel rok. Pri hostinch a zbavch sa as rchle mal. Po roku poiadal Odyseus Kirku, aby prepustila jeho aj grckych hrdinov. Nechcem a dra pri sebe proti tvojej vli, povedala arodejnica. No ke sa chce vyhn dlhmu bldeniu na ceste domov, mus zostpi do podsvetia. Tam sa sptaj tiea slepho vetca Teiresia na vetbu. Odyseus sa zarmtil nad novou nebezpenou cestou. Kirka to spozorovala a uteovala ho: Nerob si starosti, Odyseus, len postav stoiar a napni plachty. Vietor sa u postar, aby si ta doplval. Ke preplva ocen, uzrie nzke pobreie s hjom vb a thlych iernych topoov. To je hj bohyne Persefony a vchod do podsvetia. Od sm bez sprievodu na osamel miesto, vyhrab jamku a obetuj mtvym ierneho barana a iernu ovcu. Va obetnej krvi prilka tiene zomrelch a bud sa chcie napi. Zbran im v tom meom a nedovo, aby sa priblili, km sa nespta Teiresia na vetbu. Vetec ti porad, ako sa vrti domov. Kirka vybrala z riedy iernu ovcu a ierneho barana, darovala ich Odyseovi a rozlila sa s nm aj s plavcami. Vial priazniv vietor a lo letela po vlnch ako vtk. Netrvalo dlho a ukzal sa nzky breh ocenu s iernymi topomi a vbami. Odyseus poslchol radu arodejnice Kirky, sm sa vybral na nevesel breh a vyhrabal tam jamku. Len o sa pomodlil a krv obetovanch zvierat stiekla do jamky, vynorili sa z podsvetia due zosnulch. Mladci i starci, eny i deti, mui zabit vo vojne, vetci stenajc vystupovali z re tieov a tisli a tiesnili sa okolo obet. Odyseus vytrhol me a nedovooval obletujcim tieom, aby sa napili krvi zabitch zvierat. Medzi duami zomrelch zbadal aj tie svojej matky, ktor ete ila, ke Odyseus odchdzal do vojny. Pri pohade na u zaplakal od tosti, ale ani jej nedovolil zmoi si pery. Konene sa priblil tie vetca Teiresia a vyzval Odysea, aby schoval me. Vetec sa napil a prehovoril: Odyseus, vemi si rozhneval boha Poseidona, e si mu oslepil syna Polyfema. Bude ti robi prekky pri nvrate domov. Ale aj tak sa mete vrti, ak budete dba na moju radu. Onedlho pristanete pri ostrove Trinakrii. Na svieich lkach ostrova sa pas tun stda oviec a krv. Tie stda patria bohu slnka Heliovi. Nedotkajte sa jeho zvierat. Keby ste niektor z nich zabili, prorokujem tvojej lodi a tvojim uom skazu. Sm a na cudzej lodi by si doiel do vlasti. Ani tam a nebude aka ni dobr. Njde vo svojom palci plno spupnch npadnkov, uchdzajcich sa o ruku tvojej eny Penelopy. Ak sa vrti, potrest ich. Potom obetuj bohu Poseidonovi a me sa doi pokojnej staroby. Odyseus poakoval za vetbu a sptal sa Teiresia: Tamha vidm tie zosnulej matky, ml a nehad na ma. o mm urobi, aby som sa s ou mohol porozprva? Teiresias radil: Komu dovol pribli sa sem k tejto krvi, bude sa s tebou rozprva a povie ti pravdu. Potom sa obrtil a pomaly kral sp do re tieov. Odyseus dovolil matke, aby sa napila, matka poznala syna a ozvala sa: Ako si sa sem dostal, diea

moje? Ete bldi po svete od pdu Troje? Ete si sa nevrtil na Itaku k manelke a synovi? Odyseus porozprval matke o svojom smutnom osude a sptal sa jej, o sa rob doma. Matka povedala: Tvoja vern manelka Penelopa a stle oakva a plae za tebou. Syn Telemachos pokojne uva otcovsk majetky. Tvoj star otec ti a uzrie ete ivho. Odiiel na vidiek a nechce chodi do mesta. ije tam s eaou a pracuje ako ronk. A mne skrtila ivot tba za tebou a zrmutok, e sa nevracia. Dohovorila a Odyseus sa zachvel clivotou. Roztvoril nru, ale matkin tie sa pred nm rozplynul ako hmla v zvane vetra. K obetnej krvi pristpil tie kra Agamemnna, napil sa a poznal Odysea. S plaom vyrozprval Odyseovi o tom, ako ho vlastn eny Klytaimestra usmrtila, ke sa vrtil domov z trjskej vojny. Varoval Odysea, aby si dal pri nvrate na Itaku pozor a tajne vystpil na pobreie. Mono, e aj na Odyseov ivot niekto vo vlasti striehne. Pred Odyseom sa zjavili tiene mtvych bojovnkov od Troje. Achilles poznal v Odyseovi svojho statonho druha z vojny a Odyseus ho chvlil a lichotil mu, e aj v podsvet sa z Achilla stal vek vladr mtvych. Achilles iba trchlivo odvetil: Radej by som bol na zemi orom a slil v cudzine u chudobnch ud, ne aby som bol v podsvet vladrom mtvych. Vypytoval sa Odysea na svojho syna, ako sa dral pri Trji, a s radosou poul, e sa jeho syn sprval ako hrdina. Mlky preiel okolo Odysea Aias. Aj ako mtvy sa ete hneval na Odysea pre spor o Achillovu vzbroj. V dlhom rade prichdzali k Odyseovm obetm tiene zosnulch. Mnohch poznal a mnoh poznali jeho. Ale zo zstupov kvliacich du pojala Odysea tak hrza, e sa od nich odvrtil a rozbehol sa k lodi. Veslri sa opreli do vesiel a lo vyrazila z nehostinnch konn smrti na alek rozvlnen more. Odyseus vedel, e teraz mus prekona dve nebezpeia, pred ktormi ho u Kirka varovala. Najprv mus unikn nstrahm, ktor klad neastnm plavcom rozkon morsk vly Sirny. Lkaj nesksench lodnkov sladkm spevom k svojmu ostrovu, a ak sa korb pust za ich hlasom, stroskotva na ostrch tesoch, ukrytch pod hladinou. Len o sa zradn ostrov dostal na dohad, zalepil Odyseus plavcom ui voskom, aby nepouli sladk spev. Sm sa dal pevne pripta k stoiaru. Tak poul spev Sirn, ale povrazy mu zabrnili vrhn sa do mora a plva k ostrovu. Unikli Sirnam a po krtkej plavbe pouli hrozn rachot a tekot. Blili sa k druhmu nebezpeenstvu. Takto revala v jaskyni pod obrovskm skalm obluda Skylla. Jej es psch hlv, kvajcich sa nad hladinou, ustavine tekalo. Naproti morskej jaskyni s hroznm netvorom trala z mora niia skala. Poseidonova dcra Charybdis trikrt denne pod ou pohlcovala a chrlila vodu. Voda okolo skaliska vrela, skala zlovestne huala a vlny boli tmav od hliny a piesku a biele od rozbrenej peny. Lo, ktorej sa podarilo ujs oblude Skylle, obyajne klesla do nprotivnho hroznho vru Charybdinho a nevyhla sa skaze. Odyseovm plavcom klesli od zdesenia ruky z vesiel. Odyseus ich povzbudzoval a radil im, aby preli popri vej skale. Tak mu poradila arodejnica Kirka. Usilovne veslovali, predsa vak neuli Skylle. Z vn sa vynorilo jej es hlv, schytila iestich Odyseovch druhov, stiahla ich k sebe do morskej jaskyne a tam ich pohltila. Ale ostatn plavci unikli Charybde, ktor by bola rozdrzgala cel lo. Utrmcan namhavou plavbou zbadali trvnat brehy ostrova Trinakrie. Na lkach plnch vonnch byln psli sa riedy boha Hlia. Odyseus nechcel pri ostrove zakotvi. Obval sa, e niektor z plavcov ubli Hliovm stdam a e sa spln Teiresiova vetba. Dovo, aby sme si po akej plavbe odpoinuli, iadal Odysea kormidelnk Eurylochos, len o si odpoinieme, poplvame alej. Stda si ani nevimneme. Odyseus sa zdrhal, ale ke mu vetci plavci prisahali, e sa posvtnch std nedotkn a e sa uspokoja so zsobami jedla, ktor si vez so sebou, shlasil. Zakotvili a Grci si s rozkoou polhali do hebkej trvy. Ale Zeus zoslal v noci brku a od tej noci neprestvali vchry biova more a vzdut vlny nedovoovali plavcom opusti ostrov. Grci dopravili lo do bezpeia a ostali na pevnine. Pokia mali zsoby, netrpeli nedostatkom. De sthal noc a noc sthala de a brka neprestvala. U cel mesiac vznilo brliv more Grkov na ostrove. Zsoby sa minuli a plavcov navtvil hlad. A vyplva na more ete stle nemohli. Za tohto neastnho asu vybral sa Odyseus pozd pobreia na obhliadku. Za jeho neprtomnosti Eurylochos prehovoril k plavcom:

Chcete umrie od hladu, zatia o sa okolo ns pasie najtunej dobytok, ak som kedy videl? Pote, zabijeme niekoko krv a najlepie kusy msa obetujeme bohom, aby nm odpustili. Zvyok si rozdelme. Hladn plavci radostne shlasili s Eurylochom a subovali, e postavia Heliovi na Itake ndhern chrm, ak vyviaznu iv. Potom prihnali niekoko kusov statku, zabili ich a najlepiu as msa obetovali bohom. Zvyky si opekali. Odyseus sa vrtil prli neskoro, aby im bol mohol v ich ponan zabrni. S hlasitm nrekom vytal druhom, e nedodrali prsahu. Hnev bohov sa oskoro prejavil. Stiahnut koe statku samy liezli po trve a surov mso bualo na raoch. Helios videl zo slnenho voza in Odyseovch plavcov a saoval sa Diovi a ostatnm nebeanom. iadal nleit trest pre Odyseovch druhov a hrozil, e zostpi do re tieov a bude tam svieti mtvym, ak plavci nebud potrestan. es dn sa plavci ivili msom z posvtnho stda. Na siedmy de rno sa more utilo a mohli vyplva.Trinakria sa im stratila na obzore za chrbtami a na vetky strany sa rozprestierala pust vodn hladina. Zeus u neodkladal trest. Poslal na modr oblohu ierny mrak, rozptal brku a hodil do lode blesk. Korb sa v brlivch vlnch naklonil a plavcov zmietlo do mora. Naive ostal iba Odyseus, ktor nevzal do st mso z Hliovch zvierat. Desiatu noc od stroskotania priplval na troskch lode k ostrovu Ogygii. Na ostrove bvala uprostred kvitncich hjov v tienistej jaskyni Nymfa Kalypso. Nymfa prijala Odysea vo svojom klenutom prbytku, obrastenom rvou, hostila ho a usilovala sa, aby zabudol na okoln svet. Sedem rokov zdrovala Kalypso Odysea na ostrove a nedovoovala mu odplva. Napokon sa nad neastnm zajatcom zutovala bohya Atna a prihovorila sa za neho u vldcu bohov Dia. Zeus vyslal k Nymfe posla bohov Hermesa s prkazom, aby Odysea prepustila. Odyseus sedel ako obyajne na brehu mora, hadel do diaky na nepokojn more a plakal tbou po domove. Vtom poul za sebou hlas. Nerada sa s tebou lim, Odyseus, prehovorila Kalypso, bol by si il v mojom zajat naveky, mohol si by vene mlad a nesmrten, ale Diovmu rozkazu sa nemem protivi. Postav si pl a daj sa na cestu do vlasti. Odyseus nemohol uveri, e ho Nymfa prepa. Ke sa spamtal z divu, radostne chytil sekeru a zaal stna stromy. oskoro si postavil pl. Nymfa obstarala hrdinovi jedlo a pitie. Odyseus znova vyplval na zvlnen more. Vial priazniv vietor a cesta sa veselo mala. Po niekokch doch plavby uzrel pevninu. Proti jasnmu nebu sa rtali temn obrysy horstva krajiny Faiakov. Odyseovi vak nebolo sden dosiahnu pobreie bez pohromy. Boh Poseidon si vimol Odyseovu pl a zlostne rozbril trojzubcom more. Zahalil do mraien nebo i zem, i vody a potval na Odysea najhorie vchry a brky. Nariekajceho Odysea splchla vlna do mora a dva dni a dve noci sa zmietal vo vlnch medzi ivotom a smrou, pridrujc sa iba brvna z rozbitej plte. Tretieho da nad rnom uvidel lesnat breh a vek vlna ho sama vyniesla na pevninu, in ho vak op splchla do mora. S poslednmi silami dosiahol breh prve tam, kde do mora stila rieka. Na si klesol k zemi a zamdlel. Prebudil ho a non chlad, lebo v brke priiel aj o odev. Zaiel teda do olivovej htiny, nazhal si pod vetvy opadanho lstia, ustlal si tam a dobre sa lstm prikryl. Len o si ahol, zaspal. Nevedel, e sp v krajine Faiakov. Medzitm o spal, bohya Atna sa starala o jeho nvrat do vlasti. Ponhala sa do palca kra Faiakov Alkinoa a zala za jeho dcrou. Krsna Nausikaa spala na lku, aj v spnku sa ponala na bohyu. Atna sa sklonila nad u a vdchla jej sen. V sne ju vyzvala, aby hne rno zala s vozkom a so slkami k rieke a vyprala si ndhern rcha. Raajie le zahnali sen, Nausikaa vstala a la za otcom, aby jej dal zapriahnu do vozka. Naloila do so slkami aty a pobrala sa s nimi k rieke, ako jej prikazoval non sen. Sama viedla vozk a slky beali za nm. Vyprali v rieke rcha, a zatia o sa aty suili, vykpali sa a zajedli si. Potom zaala Nausikaa s dievatami tancova a hra sa s loptou. Nausikaa hodila loptu dievau, ktor stlo blzko rieky, a Atna viedla loptu tak, e padla doprostred prdu. Vetky dievat vykrkli a na krik sa Odyseus zobudil zo spnku. Najprv sa poakal, e sa op dostal do krajiny zbojnckych obrov, ale oskoro rozoznal dievensk hlasy. Odlomil si listnat vetvu, aby si zakryl nahotu, a vystpil z krovia. Sotva ho dievat zbadali, rozkriali sa ete vmi a rozbehli sa po celom brehu Neudo. Odyseus bol zamazan blatom a morskm mom, a ako dral pred sebou listnat vetvu, ponal sa skr na przrak ne na loveka z msa a kost. Iba Nausikaa ostala a neula. Atna jej vliala do srdca odvahu. Odyseus zastal a zobale, aby Nausikau nezaplail, zaal ju prosi. Nech si bohya alebo lovek, neutekaj, prosm a, a pom mi. Brka ma zahnala k tejto pevnine ako stroskotanca, nikoho tu nepoznm a neviem ani, kde som. Zmiluj sa nado mnou a podaruj mi nejak

odev a uk mi cestu k udskm prbytkom. Bohovia ti odplatia a daj ti, o si el! Nausikaa smelo odpovedala: Nezd sa, cudzinec, e si zl lovek. Chcem ti pomc. Som dcra faiackho kra Alkinoa a ukem ti cestu do mesta. Obrtil si sa na ma s prosbou a neodmietnem a. A krovsk dcra zavolala bojazliv slky a prikzala im, aby priniesli Odyseovi aty. Odyseus sa vykpal v rieke a obliekol sa. Jeho ochrankya, bohya Atna, mu dala krsny vzor, take sa podobal nebeanom. S asom pozorovala Nausikaa a dievat zmenu, ktor sa stala s Odyseom. Dali sa mu najes a napi a Odyseus si s chuou util hlad a uhasil smd. Slky naloili such bielize a aty do vozka a Nausikaa do vstpila. Odyseus iiel za vozom peky so slkami. Pred mestom povedala Nausikaa Odyseovi: Nehnevaj sa, cudzinec, ale do mesta s nami necho. Pokaj tu v osikovom hji a vyber sa do mesta, a sa ti stratme z o. Keby niekto z Faiakov videl, e prichdzam do mesta s cudzincom, vraveli by, e si vediem cudzieho npadnka. Krovsk palc njde ahko aj sm. Zjdi v om za mojou matkou a popros ju o pomoc. Ak ti ona bude chcie dobre, iste sa vrti do svojej vlasti. Sprievod krovskej dcry zmizol za mestskmi hradbami. Odyseus vystpil z osikovho hja a pobral sa aj on k mestu. Bohya Atna ho obklopila hmlou, aby ho Faiakovia nespozorovali a nezastavovali. Premenila sa na mlad dieva a doviedla ho do palca kra Alkinoa. S divom si Odyseus prezeral iariaci krovsk palc. Steny palca pokrval bronz a dovntra sa vchdzalo dverami obitmi zlatom. Zlat a strieborn psi stli z obidvoch strn vchodu. Okolo palca sa prestierala ndhern zhrada, pln avnatch hruiek, fg, jabk a hrozna. Ovocie tchto stromov sa nikdy nekazilo a vetvy rodili po cel rok. Vzneen Faiakovia a ich kr boli prve zhromaden v sle krovskho palca na slvnostnej hostine. Odyseus doiel neviden a ku krovskej dvojici. Tam sala Atna z neho rko hmly a Odyseus padol krovnej k nohm. Krovn, zvolal, utiekam sa o pomoc k tebe a k tvojmu manelovi. U dlh roky bldim po svete, tim po vlasti a nemem sa ta vrti. Pomte mi vrti sa domov. Nech vm bohovia nadelia astia! Dohovoril a sadol si pred kozub do prachu k ohu. Vetci zmkli a nastalo pln ticho. Napokon sa ozval star faiack hrdina: Nesved sa, kr Alkinoos, aby hos sedel na zemi pri kozube v prachu. Nech si sadne s nami do kresla. Daj zmiea v miesidle vno a kuiarke rozk, aby priniesla hosovi jedlo. Krovi sa tie slov zapili. Vzal Odysea za ruku, posadil ho na skvel kreslo a pohostil ho. Sbil, e sa postar, aby sa hos vrtil do svojej vlasti. Ke sa hostina skonila a Odyseus osamel s krovskmi manelmi, krovn sa nezdrala a sptala sa, odkia m ich hos tak krsne aty. Poznala svoju prcu, lebo ich sama za pomoci slok utkala. Odyseus verne porozprval krovi a krovnej o svojom poslednom dobrodrustve s Nymfou Kalypso, povedal im o stroskotan a nezamlal ani to, ako stretol ich dcru na morskom brehu. Iba svoje meno zamlal. Kr napto poval. Takhoto hrdinu by elal svojej dcre za encha. Ale aj tak opakoval cudzincovi sub, e mu pome vrti sa do vlasti. Potom sa s itackm hrdinom rozlili a odili spa. Aj Odyseus si ahol na mkk lko a spnok mu oskoro odvial vetky starosti. Rno kr Alkinoos prikzal, aby pdesiatdva vybranch plavcov stiahlo na more nov ierny korb a pripravilo ho na plavbu. A bude pripraven, maj ods do palca. V krovskom palci bolo runo. Na slvnostn hostinu na poes cudzinca pozval kr mnostvo vzneench Faiakov a t zaplnili vetky sly. Priiel aj bosk pevec Demodokos; bol sce slep, ale vedel spieva o hrdinskch inoch a bitkch tak ivo, akoby ich videl pred sebou. Po hostine vyzval kr pevca, aby zaspieval. Slep Demodokos siahol do strn lutny a preniesol posluchov pred Trju. Piese rozprvala o spore dvoch slvnych hrdinov, Achilla a Odysea. Demodokov spev dojal Odysea. Slzy mu vbehli do o, ke pevec vypustil z st meno Odyseus. Kr si vimol hosovo dojatie a preruil piese. Chcel zaplai cudzincov smtok, preto vyzval faiackch mladkov na slvnostn hry, preteky a zpasy. Zvodisko sa zaplnilo Faiakmi, ktor ukazovali Odyseovi, o vedia. Pretekali sa v behu, skoku a v hode diskom. Odyseus sa iba prizeral. Faiakovia by boli radi videli aj Odyseovu silu a vrtkos. Ale ten u bol v mylienkach na mori a netrpezlivo oakval chvu, ke d kr znamenie vyplva. Preteky sledoval zamyslene a roztrit.

Azda je n hos kupec, ktor sa potka po moriach, eptali si Faiakovia, kupci nemaj radi bojov hry a myslia iba na zisk. eptali si a posmievali sa. Alkinoov syn, povzbuden reami priateov, vyzval Odysea, aby aj on ukzal, o vie. Odyseus sa zdrhal, ale tm iba povzbudil faiackch posmekrov. Nato sa Odyseus rozhneval a vybral si najv disk, ak bol na zvodisku. Kame zasvial vzduchom, a sa Faiakovia prikrili k zemi. Preletel nad hlavami zstupu a dopadol aleko, ta, kam dovtedy ani jeden z faiackch mladkov nedohodil. Faiakovia stchli a asli. Nik sa u neopovil posmieva Odyseovi. Po pretekoch, hrch a tancoch vrtili sa Faiakovia s Odyseom do palca a pokraovali v preruenej hostine. Tentoraz Odyseus sm vyzval pevca Demodoka, aby zaspieval. Demodokos zaal piese o dobyt Troje. Ke Odyseus poul spieva o svojich osudoch a o drevenom koovi, od dojatia mu znovu vystrekli slzy. Iba Alkinoos si vimol Odyseovo dojatie, prikzal ukoni spev a obrtil sa na Faiakov. Ako vidm, nie vetci sa raduj z Demodokovho spevu. Demodokos spieva, a na nho hosa padol smtok. Kadmu z ns mus by hos tak blzky a drah ako vlastn brat. A tak nm konene povedz, cudzinec, ako sa vol, kto s tvoji rodiia a z ktorej krajiny si plval. Aj tak nm to mus poveda, aby sme a ta mohli zaviez. Odyseus, trocha v rozpakoch, ako zaa rozprvanie, povedal svoje meno i meno svojej vlasti. Zhromadenmi Faiakmi prebehlo radostn vzruenie a div. So zatajenm dychom povali Odyseovo rozprvanie. Skonil a v sle sa dlho ni nepohlo, ani aa necengla. Prv sa zdvihol kr Alkinoos. Z primnho srdca elal uachtilmu hrdinovi rchlu a bezpen plavbu do vlasti, okolo ktorej tak neastne chodil. Na druh de Faiakovia odniesli na lo dary, ktor Odyseus dostal od kra a od faiackch achticov. Truhlice s drahocennmi rchami a vzcnymi ndobami i ndhern zbrane. Alkinoos dal zabi kravu a najlepie mso obetoval bohom. Po slvnostnch hodoch na rozlku prikzal kr rozprestrie na korme lode jemn pltno a pokrovec, aby Odyseus mohol cestou neruene spa. Na prahu palca sa Odyseus rozlil s dobrm krom Faiakov. Teraz u ni nebrnilo itackmu hrdinovi v ceste domov. Vstpil na lo a veslri zabrali veslami. V diake sa stratil na obzore pohostinn faiack breh a kdesi pred nimi leala Itaka. Vo chvli, ke hviezdy zanaj bledn a noc ustupuje bielemu du, dorazili Faiakovia k Odyseovej vlasti. Hrdina spal tvrdm spnkom. Plavcom teda neostvalo ni in ne vysadi spiaceho Odysea na breh aj s darmi. Potom obrtili lo k domovu. Ledva sa boh Poseidon dozvedel, e Faiakovia pomohli Odyseovi, ukrutne sa na nich rozhneval. Vyiadal si od vldcu bohov Dia dovolenie, aby ich mohol potresta. Faiack lo sa u blila do prstavu a udia zhromaden na brehu ju mohli zretene vidie. Odrazu sa z morskch vn vynoril Poseidon a udrel dlaou do lode. V tej chvli sa cel lo so vetkm, o na nej bolo, premenila na skalu a skala narstla a ku dnu a pevne v om zakotvila. Na brehu stl aj kr Alkinoos a nahlas zabedkal. Poznal star neblah vetbu. Raz vraj Poseidon premen vracajcu sa faiack lo na skalu a zovrie mesto vekm skalnatm pohorm. Ihne zvolal Faiakov kona vek obety, aby sa Poseidon nad nimi zutoval a neuzavieral mesto pohorm. Faiakovia sa naakali a zaali pripravova obety. Medzitm sa Odyseus prebudil na pobre ostrova Itaky, vstal a smutne sa rozhliadal. Po tokch rokoch nepoznal rodn zem. Tam, kde bvala hol str, vyrstli za tak dlh as koat stromy a tam, kde sa zelenali hust htiny, belelo sa v raajom slnku sklie. Odyseus zaal v zfalstve vola a narieka. Myslel si, e je znovu v nejakej cudzej krajine a e ho Faiakovia oklamali. Ale z faiackch darov nechbalo ni. Trojnoky, kotlky, perky a ndhern rcha v truhliciach, vetko lealo neporuen na brehu. Dolu svahom zostupoval k hrdinovi mlad pastier. Bohya Palas Atna sa premenila na pastiera a prila utei neastnho hrdinu. Odyseus sa poteil, ke uvidel na pustom pobre loveka. Mlad pastier bol obleen ako pansk syn, na nohch mal ozdoben sandle a v rukch otep. Nevyzeral ako nepriate a Odyseus mu vyiel v strety a vypytoval sa ho. Iste prichdza zaleka, povedala preobleen bohya, e nevie, ako sa tto krajina vol. Breh, na ktorom stojme, je breh ostrova Itaky. Odyseus potlail rados zo stretnutia s rodnou zemou a z opatrnosti si zatajil meno. Rozprval pastierovi vymyslen prbeh, ako sa dostal aj so svojm majetkom na itack breh. Bohya sa usmievala. Z mladho pastiera sa premenila na krsnu ne-beanku a povedala:

Ak by to musel by lovek, o by nad tebou zvazil sou! Aj boha by si oklamal. Vo vlastnej krajine sa neprestva pretvarova. Ale ja som ti prila pomc, Odyseus. Som Palas Atna. Bohya pomohla hrdinovi ukry vzcne dary v blzkej skalnej pukline a potom si s nm sadla pod olivov strom, posmeovala Odysea a radila mu: Nemus sa obva, neopustm a. Najprv sa postarm, aby a nik na Itake nepoznal prv, km nebude potrebn. Zmrtm ti hladk kou, urobm, e sa ti stratia vlasy, a obleiem a do biednych handier. Zahasm ti lesk v oiach a urobm ich stareck mdlmi, aby si sa videl karedm nielen npadnkom, ktor sa uchdzaj o tvoju manelku Penelopu, ale aj vlastnej manelke a synovi. Ako biedny starec vyhad pastiera sv Eumaia. Je staton a ostal ti vern. Od neho sa dozvie, o sa rob v palci. Medzitm zavolm tvojho syna Telemacha, ktor odplval do Sparty. Vyzved sa u kra Menelaa na tvoj osud. Aj mj syn m bldi po moriach? naakal sa Odyseus. Bohya ho upokojila. Nemus ma starosti o svojho syna. Netrp nedostatkom. Sama som ho odprevdzala a privediem ho sp do vlasti. A bohya sa dotkla Odysea arovnm prtikom. Hrdinovi sa zmrtila koa, tvr mu pokryli vrsky a oblek sa na stareckch doch rozpadol na handry. Do ruky mu vtisla palicu, cez plece prehodila kared odran kapsu a zmizla. Takto premenen pobral sa Odyseus za pastierom Eumaiom, ako mu bohya ukzala cestu. Star pastier sedel v ohrade, ktor sm pre svine postavil, a vyrbal si z koe nov sandle. Ostatn mlad pastieri boli kdesi so stdami sv na pai. Len o psi uctili, e sa k ohrade bli cudzinec, vyrazili von zo zrivm brechotom. Boli by Odysea nebezpene potrhali, keby ich Eumaios nebol zahnal kamemi a krikom. Milo prijal cudzieho starca, nastlal mu v kolibe chvoje a cez chvoju prehodil mkk kouinu, aby sa cudzincovi dobre sedelo. Na poes hosa zarezal dve prasiatka, rozkrjal ich a zaal opeka na rani. Pritom rozprval cudzincovi. Mem ti ponknu iba svinku. Kmne bravy musm odvdza do palca, kde npadnci hoduj cel dni a noci. Hoduj a stda redn, pivnice a spky sa vyprzduj. Keby tu bol mj neastn pn, iste by urobil poriadok. Ale bohovia vedia, kde je pochovan. Pred dvnymi rokmi sa vybral do trjskej vojny. Keby il, bol by sa u vrtil. Trja predsa dvno padla. Pastier predloil Odyseovi peen mso a namieal mu v drevenej ndobe vna. Ke sa Odyseus posilnil, povedal pastierovi: Putoval som dlh as po mori a po si. Povedz mi, ako sa vol tvoj pn. Mono som sa s nm stretol a budem ti mc o om rozprva. Mj neastn pn, odpovedal pastier, sa volal Odyseus. Bol dobr a spravodliv. Takho panovnka u nebudem ma, km budem i. Ke je tvojm pnom Odyseus, povedal preobleen hrdina, potom ti mem odprisaha, e sa tvoj pn ete tohto roku vrti. Odmenu za sprvu si vyberiem u teba osobne, len o sa Odyseus objav v krovskom palci. Nepotrebujem ja tvoju prsahu, mvol neveriaci pastier rukou, odmenu aj tak nedostane, lebo Odyseus sa do svojho palca nevrti. A teraz sa bojm aj o jeho syna Telemacha. Vybral sa ku krovi Menelaovi a pou, e vraj npadnci za nm poslali lo a chc ho na spiatonej ceste zaskoi a zabi. A teraz mi, mil hos, povedz, o si zail a odkia si k nm priplval. Odyseus porozprval pastierovi vymyslen prbeh. Pochdza z ostrova Krty a zail vea dobrodrustiev. Bol v trjskej vojne a zoznmil sa tam s Odyseom. Nedvno sa s nm vraj znovu stretol. Odyseus bol vtedy na ceste do vlasti. Pastier pozorne naval, vetko uveril, len to nie, e by sa Odyseus mal vrti. Nazdval sa, e si ho chce cudzinec dobrou sprvou zska. Zmrkalo sa a do koliby sa vracali ostatn pastieri. Stda zatvorili do chlievov a sadli si veera. Vonku mran zakryli mesiac a v tme sa rozumel d. Vlhk chladn vietor vial cez trbiny v stench a Odyseovi bolo zima. Rozmal, ako by sa zohrial, a rozhodol sa, e pastierov vyska. Poujte, povedal, porozprvam vm prhodu, ktor sa mi stala pri obliehan Troje. Leal som raz s krom Menelaom, Odyseom a s inmi bojovnkmi v kroviskch pod trjskymi hradbami. Chystali sme nepriateovi klady a museli sme vonku preka noc. V noci sa prihnal severk s fujavicou. Mraziv vietor nm vrhal do tvre sneh a oskoro som bol cel skrehnut. Ostatn bojovnci mali tepl plte

a vbec im neprekalo, e sa im na ttoch usadzoval ad. Ale ja som si nechal pl v tbore. Myslel som, e mi nebude zima. Nad rnom som u nemohol od zimy vydra a vravm Odyseovi: ,Priate, ete chva, a vydchnem duu. Nemm pl a umieram od zimy.' ,Ml,' odpovedal mi Odyseus, ,nech a nikto nepouje.' Vztil sa nad driemajcimi bojovnkmi a oslovil ich:,Prve na ma zoslal boh sen. Vemi sme sa vzdialili od lod a potrebujeme posilu. Niekto by sa mal vrti s odkazom k vojvodcovi Agamemnnovi.' Jeden z bojovnkov ihne vstal, odloil pl a rozbehol sa nasp k lodiam. Ja som sa vak zahalil do jeho pla a spal som do svitania. Ech, keby som bol teraz tak mlad a siln ako vtedy, iste by mi niekto poial pl, aby ma ochrnil pred nonm chladom. Skvel prbeh, smial sa Eumaios, aj my ti, starec, poiiame pl. A sa vrti Odyseov syn Telemachos, daruje ti pl a pole a, kam bude chcie. A pastier mu rozprestrel mkk lko z ovch a kozch ko. Ke si Odyseus ahol, prikryl ho vlastnm chlpatm plom. Sm si neahol. Vzal me a kopiju a vyiel von stri stda. Odyseus ete nespal, a ke videl, kam Eumaios ide, mal rados, e sa pastier tak pozorne star o zveren statok. V t noc sa Telemachos prevaoval na lku v Sparte v palci kra Menelaa. Kad chvu sa budil, starosti o otca mu nedvali spa. Odrazu sa non tma rozstpila a pred Telemachom sa zjavila bohya Atna. Ihne sa vr domov, prikazovala mladkovi, ale cestou bu opatrn. Npadnci ti chystaj nstrahy, akaj na teba v ine s loou, e a zajm. Preto sa vyhni morskej ine a plvaj s loou len v noci. A doplva na Itaku, poli do mesta iba svojich druhov a sm sa pober k vernmu pastierovi Eumaiovi. Palas Atna sa vzniesla na Olymp a Telemachos poslchol jej radu. Opustil s mnohmi darmi kra Menelaa a jeho manelku Helenu a vyrazil na more. Vyhol sa morskej ine, kde striehla lo s npadnkmi, a za priaznivho vetra astne doplval k brehom Itaky. Vystpil z lode skr ne jeho druhovia a iel k pastierovi Eumaiovi. Odyseus sedel s pastierom v kolibe, ke sa vonku rozahol radostn ps tekot. Pastier vstal, e sa pozrie, kto prichdza, a uvidel Odyseovho syna. Ndobka s vnom mu vypadla od prekvapenia z prstov, trascimi sa rukami objal Telemacha a v slzch ho bozkval. Odyseus si dojato a s pchou prezeral Telemacha. Kedysi dvno ho opustil ako malho chlapca, a teraz sa s nm stretval ako s mladm a urastenm lovekom. Nedal vak na sebe zna dojatie a ponkal synovi svoje miesto na kouine. Len se, cudzinec, zadral ho Telemachos, sadnem si inde, miesta je tu dos. Sadol si k pastierovi a k Odyseovi a pastier, iariaci od radosti, mu predloil peen mso a vno. Telemachos jedol a sptal sa, odkia je cudz hos. Eumaios rozpovedal vymyslen prbeh, ktor mu Odyseus o sebe rozprval. Priiel ku mne, konil pastier rozprvanie, a iadal ma o prstreie. Teraz, ke si sa vrtil, mem ho odovzda zase tebe. Prichdza k nm ako prosebnk. Hos nech radej ostane u teba, uvaoval Telemachos, polem mu dobr odev, me i jedlo, ale do palca ho so sebou nemem vzia. Npadnci mojej matky, ktor tam hoduj, s spupn a svojvon, mohli by sa mu posmieva alebo mu ubli. Je ich privea, aby som mohol hosa pred nimi obrni. Odyseus sa zaudoval, e Telemachos strp takto hrenie v dome svojho otca, a Telemachos mu opsal, ako sa z okolitch ostrovov aj z Itaky zili achtici, ke sa Odyseus dlho nevracal. Uchdzaj sa o ruku krovnej Penelopy a Penelopa si netrfa vzoprie sa im. Host ich a odauje chvu, ke sa bude musie pre niektorho z nich rozhodn. Zatia npadnci hria a Odyseov majetok sa zmenuje, std ubda a spky sa vyprzduj. Telemachos je sm a vemi mlad. Neme sa postavi proti takejto presile. Potom sa Odyseov syn obrtil na pastiera a poslal ho do mesta ku krovnej so sprvou, e sa syn vrtil zo Sparty iv a zdrav. Eumaios vzal palicu a pobral sa do palca. Odyseus s Telemachom ostali sami. Vtedy sa zjavila Odyseovi bohya Atna a kvla naho. Odyseus vyiel na jej pokyn z chatre a Atna mu povedala: Odyseus, u sa nemus ukrva pred svojm synom. Povedz mu, kto si, a vyberte sa spolu do mesta potresta spupnch npadnkov. Pomem vm pri tom. Dohovorila a arovnm prtikom sa dotkla hrdinu. Stal sa zzrak, Odyseus omladol, handry sa premenili na krsne aty, biela brada oernela a stareck krok sa stal pevnm a istm. Premenen znovu voiel do chatre a Telemachos sa zakol. Nazdal sa, e m pred sebou nejakho boha. Nie som boh, povedal Odyseus, som tvoj otec, ktorho si u oplakval.

Zovrel syna Telemacha do nruia, ale syn mu neveril. Me azda smrtenk tak ahko meni podobu? Pred chvou bol ete starcom. Palas Atna stoj pri ns, syn mj, zveril sa mu Odyseus, a bohovia mu meni podobu smrtenkov. Teraz sa ostatn raz preobleiem za obrka a zajtra pjdem do krovskho palca. Nikomu zatia nevrav o naom stretnut, ani Eumaiovi, ani matke. Sm chcem zisti, kto mi v palci ostal vern a kto i npadnkom. Medzitm Telemachova lo dola do prstavu a onedlo po nej aj lo npadnkov, ktor hala na Odyseovho syna v morskej ine a nedokala sa ho. Npadnci sa vyhrnuli z palca k prstavu. Nik si nevedel vysvetli, ako sa stalo, e im Telemachova lo unikla. Na mori nm unikol, to je pravda, povedal Antinoos, najhor zo vetkch npadnkov, ale na pevnine nm neunikne. Zahubme ho v meste. Sluha vern krovnej poul Antinoove slov a povedal o tom svojej veliteke. Penelopa, pobren Antinoovm zloinnm zmerom, ila hne do sly, kde sa npadnci radili, a vytala im, e chc usmrti jej syna. Npadnci sa zakli a naoko vyhlasovali, e sa jej synovi neskriv ani vlas, km bud i. Pri tej li sa usmievali, aby krovn upokojili. Tajne vak mysleli na Telemachovu smr. Veer sa vrtil Eumaios do koliby a priniesol sprvy o obidvoch lodiach a o udalostiach v palci. Telemachos sa sprval k otcovi ako k cudzincovi a povedal Eumaiovi: Rno pjdem do palca a navtvim matku. Ty pr s cudzincom za mnou, nech si v meste vypta nejak almunu. Na druh de Penelopa privtala Telemacha s otvorenou nruou. Musel jej rozprva, o sa na cestch dozvedel o svojom otcovi. A Telemachos rozprval o vle Kalypso, ktor zdruje Odysea na svojom ostrove, a neprezradil, e sa otec vrtil. Ke po mrazivej noci slnko ohrialo vzduch, pobral sa k mestu aj Eumaios s preobleenm Odyseom. Odyseus si pridroval pod pazuchou odrat kapsu a namhavo sa opieral o obrcku palicu. V meste zali do krovskho palca. Hluk hostiny, va pokrmov a pevcova lutna prezradili Odyseovi, e v palci hoduje vek mnostvo ud. Eumaios radil, aby Odyseus pokal na dvore. Najprv sa poberie do palca on sm. Ke sa rozprvali, zdvihol hlavu star chor pes, leiaci na smetisku. Odyseus ho kedysi vychoval, prv ne odplval do trjskej vojny. Pes teraz zvetril svojho pna, zakrtil chvostom, ale zoslabnut nemohol u zdvihn telo a pribehn. Odyseus zbadal psa a tajne si zotrel slzu z oka. To je udn, e takto pes le na hnoji, povedal Eumaiovi, ete teraz vidie, e bol z dobrho chovu. Pravdae, povedal Eumaios, ve to bol najmil pes mjho pna. Odyseus si ho vdy brval na lov. Nepoznal som rchlejie a smelie zviera. Nedbanliv slky sa teraz o u nestaraj, ke na ne pn nedozer. Eumaios vkroil do palca a Odyseus sa dlho dval na svojho milho psa. Pes akoby dvadsa rokov akal na tto chvu, sklonil hlavu a ostatn raz vydchol. V palci sedel Telemachos s npadnkmi pri stole. Vimol si Eumaia a pozval ho k sebe. Pastier si prisadol k svojmu pnovi a ten ho pohostil jedlom z bohato prestretho stola. Po Eumaiovi voiel do hodovnej siene neistm stareckm krokom aj Odyseus a sadol si vo dverch na prah. Len o ho Telemachos uvidel, siahol do koka po chlieb, nabral do rk msa a podal jedlo Eumaiovi, aby ho zaniesol Odyseovi. Ke sa cudzinec naje, me vraj obra. Odyseus sa najedol a pobral sa medzi npadnkov obra, akoby cel ivot nerobil ni in, iba prosil o almunu. Vetci Odysea obdarvali a vypytovali sa ho, odkia prichdza. Odyseus im rozpovedal vymyslen prbeh. Iba Antinoos mu nechcel ni da, hoci ani jeden npadnk nedval zo svojho. Obdarvali obrka jedlom zo stola. Keby kad dal tomu pinavmu obrkovi to, o ja, iste by sa tu u nikdy neukzal, zvolal Antinoos a zdvihol zo zeme podnoku, o ktor si opieral pri hostine nohy, rozohnal sa ou a hodil ju za Odyseom. Zasiahol Odysea do chrbta, ale ten sa ani nepohol, stl ako skala. Krovn Penelopa zaula vo svojej komnate krik. Bolelo ju, e pyn Antinoos zranil v jej dome biedneho cudzinca. Dala si zavola Eumaia a vyzvedala, kto je ten cudz obrk. Pastier jej ochotne povedal, o vedel. Ke sa krovn dozvedela, e cudzinec pozn Odysea a e sa s nm nedvno rozprval, zatila pou najnovie sprvy o svojom manelovi. Poslala Eumaia po obrka. Ale Odyseus sa vyhovoril. A veer vraj prde k Penelope, teraz nechce npadnkov drdi. Pastier sa po jedle zdvihol a odiiel k svojim stdam. Sbil, e sa rno znovu vrti s najlepmi bravmi.

Npadnci sa zabvali tancom a spevom a de sa pomaly chlil k veeru. Vtom sa objavil vo dverch hodovnej siene nov obrk. Nazval sa Iros a bol znmy po celom meste. Nebol sce vemi mocn, ale bol nramne vysok. Sotva zbadal na prahu Odysea, zaal ho vyha a vyhral sa mu. Odyseus mu mierne odvetil: Na prahu je dos miesta pre obidvoch. Obaja sme obrci a neviem, preo by sme sa mali prie. Iros spustil na Odysea prval urok a ustavine sa mu vyhral. Npadnci so smiechom navali hdku oboch obrkov a Antinoos povedal: Priatelia, to bude pekn divadlo, a sa t dvaja pustia do seba. Navrhujem, aby sme vazovi dali ako vhru najviu krvavniku. A meme ho odmeni ete aj tm, e bude s nami vdy hodova a inho obrka do domu nevpustme. Npadnci veselo prijali Antinoov nvrh. Vetkm sa videl. Odyseus sa robil, e vha. Chcel vynti od npadnkov sub, e sa nebud do jeho zpasu s rom miea a nebud rovi pomha. Npadnci prisvedili, aj Telemachos, ako hostite, mu to prisbil. Odyseus si vykasal handry, ktor mu zahaovali nohy, a ukzal svalnat ltka a mocn stehn. Obnail si aj irok hru. Prekvapen npadnci oceovali Odyseove svaly a ticho prorokovali rovi porku. Iros sa naakal zpasu s cudzincom, ale cvnu u nemohol. Od strachu sa mu triasli kolen. Odyseus chvu uvaoval, i m obrka udrie silne, alebo slabo, a potom sa rozhodol, e ho iba slabo udrie. Zdvihli pste a Iros udrel Odysea prv. Odyseus mu der vrtil, ani sa vemi nerozohnal, a Iros u leal na zemi, krial a z st mu tiekla krv. Odyseus chytil porazenho chlapa a vyvliekol ho na dvor k vrtam. Tu se a odhaj papekom svine a psov, povedal rovi, a nechci by pnom nad cudzincami a nad obrkmi. Npadnci hlune privtali vracajceho sa Odysea a Antinoos mu podal najhrubiu jaternicu. Npadnci sa zabvali dlho do noci, a ke sa kad do chuti najedol a napil, rozili sa k svojim bydliskm spa. V przdnej hodovnej sieni ostal iba Telemachos a Odyseus. Odyseus myslel na odplatu. Preto povedal: Telemachos, musme odstrni zbrane z hodovnej siene. Opatrn Telemachos zavolal svoju star pestnku Eurykleiu a nahovoril jej, e zbraniam v hodovnej sieni kod dym, a preto ich treba uloi do zbrojnice. Eurykleia nech zatia zadr zvedav slky, bude lepie, ak sa o tom nedozvedia. Kto vm vak, pane, posvieti na cestu, starala sa Eurykleia, ke slky nesm vyjs von? Hos mi posvieti, odmietol Telemachos cudzie sluby, je mj chlieb, me mi pomc. ; Otec so synom poodnali zo siene vetky prilby, tty a kopije. Bohya Palas Atna im pri prci svietila na cestu zlatou fakou. Ke odpratali zbrane do bezpeia, poslal Odyseus Telemacha na lko a sm vykal na prchod Penelopy. Neakal dlho. Penelopa vyla zo svojej komnaty, dychtiac po sprvach o manelovi, a sadla si do kresla, ozdobenho striebrom a slonovou kosou. V iare oha, pri ktorom kreslo stlo, uvidel Odyseus po dvadsiatich rokoch tvr milovanej eny. Ani zrmutok, ani ia nenaruili jej krsu. Penelopa nepoznala preobleenho Odysea. Tila iba pou, o jej povie. Inak si cudzinca nevmala. Odyseus rozprval aj svojej ene vymyslen ivotn osudy. Dokonil a vymyslen, prbeh sa tak podobal pravde, e sa Penelopa rozplakala. Dlho sa nemohla uti. Napokon si osuila slzy a povedala: Ete a, mil cudzinec, vyskam, i hovor pravdu. Povedz mi, ak mal Odyseus odev, ke si sa s nm stretol, ako vyzeral a povedz mi o jeho druhoch. ako si po takom dlhom ase spomnam, odpovedal Odyseus, od prvho stretnutia prelo u temer dvadsa rokov. Ale pokia sa pamtm, Odyseus mal na sebe purpurov vlnen pl a na plti zlat ihlicu. Ihlica bola majstrovsk prca, bolo na nej zobrazen srna, ako sa zmieta v labch poovnckeho psa. Odysea sprevdzal nejak hrbat druh. Znova sa Penelopa rozplakala, lebo vetko shlasilo. Odyseus ju uteoval a tvrdil, e jej manel u oskoro prde. Penelopu nepresvedil. Neverila, e sa niekedy s manelom zvta. S oami ete vlhkmi od plau zavolala star pestnku Eurykleiu, aby hosovi umyla nohy. Eurykleia pripravila Odyseovi kpe. Postavila pred neho misku s vodou, pozrela mu pozorne do tvre

a potriasla udivene hlavou: U k nm prilo mnoho cudzincov, povedala, ale ete ani jeden sa neponal na Odysea tak ako ty. Odyseus rchle odpovedal: To vraveli vetci, o ns videli s Odyseom spolu. Pri tch slovch si sadol bokom od ohniska a obrtil sa do prtmia. Spomenul si, e m na nohe jazvu. Kedysi ho tam diviak poranil klom. Starena umvala a v ere poznala jazvu hmatom. Od radosti a vzruenia pustila Odyseovi nohu do misy, a voda vyplechla. Ty si Odyseus, povedala, ako by som nepoznala jazvu svojho pna!? Odyseus jej chytro prikryl sta a zaepkal: Chce ma znii? Som Odyseus, ale nik sa to ete nesmie dozvedie. Budem mla, prikvla roziaren Eurykleia, ve vie, e som pevn a tvrd ako kame, ako elezo. Doumvala Odyseovi nohy a natrela mu ich olejom. Odyseus si op pritiahol stoliku bliie k ohu, aby sa ohrial. Jazvu na nohe si starostlivo zahalil handrami. Zamyslen Penelopa oslovila Odysea, akoby sa ho ptala na radu: Mil hos, priblil sa de, ke sa rozhodne o mojom osude. Zajtra vyzvem npadnkov na preteky. Kto preteky vyhr, toho chcem nasledova. Dm postavi v sieni dvans sekier do radu za sebou, ako ich staval mj manel Odyseus. Potom z diaky prestrelil pom otvory vetkch dvanstich sekier. Nech sa poksia npadnci napn Odyseov luk a prestreli otvor sekier, nech sa medzi sebou pretekaj. Odyseus Penelopu povzbudzoval, aby preteky neodkladala. Skr sa vrti Odyseus, povedal, ako sa niektormu z npadnkov podar napn Odyseov luk a prestreli p dvanstimi sekerami. S nepokojnou mysou odila Penelopa do splne. Odyseus si ahol spa v predsieni palca. Na druh de zrna sa npadnci op zhromadili v hodovnej sieni. Odloili plte na kresl a li reza tun ovce, vykmen bravy a teat. Upiekli mso, mieali vno, jedli a pili, hodovali. Aj pastier svi Eumaios u bol v palci a pomhal pri hostine. Telemachos prikzal postavi Odyseovi pri samom prahu stolk a star stoliku. Tam mu dal predloi jedlo a pitie a povedal mu: Tu pokojne se a nikomu neradm, aby a potupoval. Dnes a budem chrni hoci aj proti vetkm npadnkom. Npadnci uasli, ako smelo Telemachos prehovoril, a mlali so zaatmi zubami. Ale jeden z nich sa posmievane obrtil a zvolal: Pn hos, mal si rovnak diel zo vetkch jedl, ako sa sved a patr. I ja som ti pripravil dar.'' Pri tchto slovch uchopil hovdziu kos a hodil ju do Odysea. Odyseus sa uhol a kos narazila do steny. M astie, e si hosa nezasiahol, zvolal Telemachos, bol by som a za to preklal otepom. Radej by som sm umrel, ne by som sa dval, ako mojich host traj. Telemachos m pravdu, povedal in npadnk, ale ke chce pokoj sm i jeho hostia, nech prehovor matku. Nech si Penelopa vyberie spomedzi ns npadnka, ktor sa jej bude pi, a nech s nm odde. Nesmrten bohovia vedia, odpovedal Telemachos, e u dvno prehovram matku, aby sa rozhodla, nemem ju vak nsilm vyhna z palca. Zatia o npadnci hodovali a dohadovali sa, chystala Penelopa preteky. Vyniesla so slkami zo zbrojnice Odyseov luk a tulec so pmi i dvans Odyseovch sekier. S dojatm brala do rk tieto znme predmety. Atna jej vak vdchla odvahu a Penelopa vstpila do hodovnej siene. Npadnci pri pohade na u stchli a Penelopa ich oslovila: Rozhodla som sa ods z tohto domu. Ale oddem iba s tm z vs, kto napne Odyseov luk a prestreli pom otvory dvanstich sekier, tak ako to kedysi robieval mj manel. Nato prikzala pastierovi svi Eumaiovi, aby predloil npadnkom Odyseov luk a py. Telemachos vyhbil v dlke ryhu a postavil sekery do radu, jednu za druhou. Vetci obdivovali jeho presnos. Aj luk sa poksil napn a bolo by sa mu to azda aj podarilo, ale otec mu kvol a Telemachos prestal. Oprel luk o dvere a vrtil sa na svoje miesto. Vtedy sa zdvihol Antinoos a zvolal: n Hor sa, priatelia, sksime zaradom astie. Zaneme trebrs od miesta, odkia sa vdy zana nalieva vno. Npadnci shlasili a prv z nich chytil luk. Celou silou sa snail napn tetivu, ale mrne. Prineste loj, rozkzal Antinoos. Slky priniesli vek kot loja. Npadnci zahrievali luk nad ohom a natierali ho lojom, aby sa stal

prunejm a nekldol tok odpor. Potom znovu skali astie, no darmo. Jeden po druhom merali sily a vzdvali sa. Odyseus nechal npadnkov, nech sa pretekaj, vyiel na dvor za pastierom Eumaiom ajeho priateom a sptal sa ich: Keby teraz nejak boh priviedol Odysea domov, brnili by ste npadnkov, alebo Odysea? Keby sa Odyseus vrtil, povedali pastieri svorne, a potom by npadnci videli, o vieme. Len keby sa nm vrtil! Takto prejavili vern zmanie a Odyseus sa im dal pozna a ukzal im jazvu na nohe. Pastieri ho objali a od radosti nemohli ani prehovori. Aj Odyseus ich pobozkal, dojat. Ke sa vrtime do hodovnej siene, prikzal Eumaiovi, pod luk aj mne. A vy, povedal pastierom, oznmte slkam, aby zatvorili dvere na enskej komnate a nevy chodili z nej, aj keby pouli z hodovnej siene hluk alebo stonanie. Brnu na dvore zatvorte pevne na zvoru a zabezpete ju povrazom. Do siene sa vrtili vo chvli, ke bol na rade Antinoos, posledn npadnk. Antinoos sa nechcel prizna k porke ako jeho predchodcovia, preto sa radej pretekom vyhol. Zilo mu na um, e v ten de oslavuje ud posvtn slvnos a e pri takej prleitosti nie je namieste napna luk. Zajtra bude dos asu znova sa poksi. Prv ne sa pustia zajtra do pretekov, prines bohom obety a preteky sa iste dobre skonia. Sprvne ste sa rozhodli, ke odkladte preteky, obrtil sa na npadnkov Odyseus, ale dovote, aby som i ja sksil svoju silu. Odyseovo elanie rozhnevalo Antinoa a nepekne sa naho oboril. Penelopa upokojovala zlostnho npadnka: Azda si mysl, Antinoos, e sa cudziemu obrkovi podar napn luk a e si ma odvedie ako manelku? O to sa nebojme, brnili sa npadnci, ale bojme sa ohovraiek, keby sa to obrkovi podarilo. udia by sa z ns smiali. O tom, kto smie vzia luk do ruky, rozhodujem iba ja, zamieal sa do sporu Telemachos. Zbrane patria muom. Cho, matka, do svojej komnaty a nevychdzaj z nej. Penelopa pozrela zaudovane na syna, povla ho vak a odila z hodovnej siene. Eumaios vzal luk a py a niesol ich Odyseovi. Npadnci zaali kria a chceli ho zadra. Len cho, Eumaios, prikazujem ti, povzbudil ho Telemachos, keby som len mohol rozkazova npadnkom, ako mem rozkza tebe. Npadnci sa rozosmiali a Eumaios podal luk Odyseovi. Odyseus si dkladne prezrel luk a ahuko ho napl. Sksil tetivu a tetiva zaspievala ako lastovika. Z nebies sa ozvalo mocn zahrmenie. Sm Zeus dal Odyseovi znamenie. Hrdina vzal p, napl luk a prestrelil vetkch dvans sekier. Ohromen npadnci zbledli a obila ich zl predtucha. Telemachos sa opsal meom, chopil sa kopij a postavil sa k otcovi. Odyseus zhodil zo seba obrcke handry, vysypal pred seba py a hroznm hlasom zvolal: Prv preteky sa skonili a teraz si njdem cie, ktor ete nik nezasiahol. Pri tchto slovch napl znovu tetivu a vystrelil p. Antinoos chcel prve zdvihn k stam zlat dvojuch asu, pln vna, ale klesol, zasiahnut pom. p mu preal hrdlo. Npadnci v zmtku hadali zbrane, ale nemohli ich njs. Odyseus ich s Telemachom veer pred zpasom vas odniesol. Pred vami stoj Odyseus, zvolal hrdina na pobehujcich npadnkov, priiel potresta vae zl iny. Nebli ste sa bohov ani ud a teraz nadila chva odplaty! Napnal luk, vystreoval p za pom a kad strela nala cie. Npadnk za npadnkom padal mtvy k zemi. Telemachos odbehol do zbrojnice a doniesol zbra a zbroj aj pre dvoch vernch pastierov. Lene v rozruen zabudol zatvori na zbrojnici dvere. Jeden zo zradnch sluobnkov sa ta vldil a bonmi dvierkami doniesol do hodovej siene zbrane. No druh raz sa u so zbraami do siene nevrtil. Pastieri ho v zbrojnici chytili a sptali. Odyseus klesal na mysli, ke videl, koko zbran je medzi npadnkmi a s akou presilou naho doraj. V najvej biede pomohla Palas Atna a spsobila, e otepy npadnkov netriafali cie. Jeden otep zasiahol dvere, in udrel do steny, iba Odysea a jeho druhov nezasiahol ani jeden. Hluk boja a stony umierajcich naplnili dom. Na Telemachov prhovor uetril Odyseus iba pevca a jednho sluobnka. Pomaly utchlo rinanie zbran a posledn npadnk padol mtvy k zemi.

Odyseus sa rozhliadol po sieni, i sa ete niekde neukrva nejak nepriate. Anjeden z npadnkov neostal pri ivote, vetci tu leali ako ryby vysypan z rybrovej siete. Hrdina dal zavola star pestnku Eurykleiu. Prila a uvidela Odysea, ako stoj medzi padlmi mumi a podob sa levovi, ktor zvazil. Chcela nahlas zajasa. Odyseus jej v tom zabrnil. Nepatr sa, povedal, aby iv jasali nad padlmi. Skry preto rados a poli sem nehodn slky, ktor ma nemali v cte a hrili s npadnkmi. Nehodn sluobnice museli odstrni zo siene mtvych npadnkov a vyisti slu. Nakoniec zahynuli vetky potupnou smrou. Odyseus vykril srou hodovn sie i cel palc. Ke bolo vade op isto a vetko v poriadku, poslal pestnku Eurykleiu po manelku Penelopu. Eurykleia u netrpezlivo akala na ten prkaz a teraz sa rozbehla, ako jej star nohy staili, aby oznmila panej radostn novinu. Penelopa spala tak tvrdo, e nepoula ani krik, ani hluk zpasu. Pestnka ju prebudila a porozprvala jej, o sa stalo. Ako sa vrtil Odyseus, ako ho poznala u pri umvan nh, ale zakzal jej hovori. A porozprvala o slvnom Odyseovom vazstve nad spupnmi npadnkmi. Penelopa jej neverila a la za ou do hodovnej siene nedverivo a s malou ndejou, e mu, ktor ju tam oakva, je Odyseus, jej manel. Spolu prekroili prah a Penelopa si mlky sadla naproti Odyseovi. Chvami sa jej videlo, e je to jej manel, poznvala mu tvr, a chvami sa jej videl cudz, znovu ho nepoznvala. Bla sa, aby ten cudz mu nebol nejak podvodnk. elala si pou od Odysea nieo, o om vedela iba ona a on, aby mala dkaz, e je to vskutku jej manel. Odyseus jej pripomenul, ako staval v palci splu. Postavil izbu okolo olivovho stromu, sm ho pritesal a pe stromu pouil ako s tip. Opsal Penelope aj zlat a strieborn ozdoby a rezby, ktormi lko sm ozdobil. Penelopa videla, e tento mu je vskutku Odyseus, jej oplkavan manel. Objala ho a so slzami astia ho privtala pod strechou domova. Vypytovanie a rozprvanie nemalo konca. Aby nhle ticho v palci nebudilo v okoloidcich podozrenie, vymyslel si Odyseus les. Prikzal pevcovi hra na lutne vesel piesne a sluobnctvu vystrojil slvnos. Kto iiel teraz okolo palca, nazdval sa, e hrenie npadnkov pokrauje. Odyseus takto oddialil chvu, ke sa rozlet po meste sprva o pobit npadnkov. Vasrno sa Odyseus rozlil s Penelopou a poradil jej, aby nevychdzala z komnaty. Pobral sa so synom Telemachom na vidiek k starmu otcovi Laertovi. Sprevdzali ho obaja vern pastieri. Cez mesto preli za svitania, km boli ulice udoprzdne. Na Laertovom vidieckom hospodrstve nezastihli nikoho doma. Vetci pracovali na poliach. Odyseus nechal Telemacha a pastierov na hospodrstve a sm vyiel hada otca. Naiel ho v sade. Laertes mal na sebe zapltan suku a okopval ker. Otec mal star tvr rozbrzden vrskami a usuovan iaom za stratenm synom. Odyseovi sa od bolesti a tosti rozbchalo srdce. Nedal sa otcovi pozna a predstieral, e had Laertovho syna Odysea. Pred piatimi rokmi sa vraj zoznmili. Ke starec poul Odyseovo meno, oi sa mu naplnili slzami a hlas sa mu zachvel. Odyseus u nemohol alej ni predstiera. Priznal sa, e on sm je Odyseus. Ukzal otcovi jazvu na nohe a vyznail stromy, ktor kedysi dostal od otca do daru. Len o otec pochopil, e sa mu vracia jeho dlho nezvestn syn, od radosti zamdlel. Ale rados, ktor mu v prvej chvli temer vzala dych, vzpt ho znovu prebudila k ivotu. Akoby bol omladol, ponhal sa s Odyseom do domu. Tam sa Laertes umyl, dal sa natrie olejom a obliekol si krsny vlnen pl. Sadol si zmenen a sviei s hosami a eaou k stolu, rozprval, artoval a usmieval sa. Zatia o na hospodrstve obedovali a teili sa zo stretnutia, rozniesol sa po meste chr o skaze npadnkov. Rozruen ud, podnecovan prbuznmi npadnkov, zhromadil sa na snemovisku. Neboli vak jednotn. Niektor videli v smrti npadnkov trest, ktor zoslali bohovia, in volali po odplate a vyhrali sa Odyseovi. Zstup pomstychtivch viedol Antinoov otec. Ozbrojili sa otepmi, lukmi a pmi a bojovne sa pustili k Laertovmu hospodrstvu, kde sa Odyseus zdroval. Odyseus poul um davu a hrmot zbran a vyiel ozbrojen s hstkou vernch naproti zstupu bojovnkov. Laertes prv hodil otep a zasiahol Antinoovho otca. Zasiahnut padol mtvy do prachu cesty. Zaala sa bitka a stran krviprelievanie. Odyseus a jeho priatelia by azda boli pobili cel zstup bojovnkov, keby nebol zahrmel hlas bohyne Atny: Itaania, zastavte boj, neprelievajte darmo krv. Bojujcim vypadli od zdesenia zbrane z rk a t, o prili z mesta, dali sa na tek k mestskm hradbm. Na Itake zavldol mier.

Dlho a verne akala Penelopa na manela a dokala sa ho. Dlho a vytrvalo hadal Odyseus domov a naiel ho. as sa mal a v slnku pokojnej staroby im zbeleli vlasy.

POSLEDN PRBEH, KTOR NIE JE ANI B AJ O U, ANI POVESOU

Na nzkom zhradnom mriku sedeli dvaja chlapci. Poiiavali si luk a snaili sa zasiahnu pom plechovku, nastren na konriku pkovho kra. Kdesi za mrom huali aut a nad nimi, vysoko na belasej oblohe, vralo lietadlo. Ale chlapci sa dvali iba na plechovku. lo o vek vec. A teraz budeme striea o majstrovstvo sveta, vykrkol chlapec v zelenom triku. Druh chlapec mlky zdvihol luk, zacielil a zrazil pom plechovku do trvy. Pozrel na chlapca v triku:: Nu vid, bol som majstrom Eurpy, a teraz som aj majstrom sveta. Ke si sa naklonil. Nenaklonil, aby si vedel. Som majstrom sveta a vemi rd by som chcel vidie niekoho, kto by ma porazil. , Naklonil si sa. Karolko, Peter, o sa hdate? zdvihol sa z laviky v zhrade Ka-rolkov strko. Peter si v rozpakoch stiahol zelen triko cez trenrky a zamrail sa: Ke si Karol mysl, e je najlep. Najlep lukostrelec? povedal strko. To azda nie. Pouli ste u o Odyseovi, ako jedinm pom prestrelil dvans sekier? Kto bol Odyseus? sptal sa Peter. ;i , Ja viem, povedal Karolko, ale u som zabudol. Akoe vie, ke si to zabudol, zasmial sa Peter. Noe pote sem, zvolal strko, budem vm rozprva. Chlapci sa spustili z mru. Strko sa rozpomenul na hrs prbehov zo starho Grcka a rozhovoril sa. Rozprval chlapcom o Odyseovi i o Heraklovch smrtiacich poch, o Promteovi, o Faetonovi, o zlatom rne aj o Ikarovi. Rozprval im prbehy z tejto knihy a chlapci sedeli v trve a povali a povali. Ke strko na chvu prestal, aby si priplil fajku, ozval sa Karolko: Strko, vak je to u vea rokov, o udia takto ili? Je to niekoko tisc rokov, o povesti vznikali, povedal strko. No toto, zaudoval sa Karolko, a e sa na ne nezabudlo, ke s tak star. Ako by sa na ne zabudlo, vyhkol Peter, ve predsa jestvuj knihy. To je pravda, povedal strko, ale km sa tie povesti dostali do knh, trvalo to peknch pr storo. Najprv si ich udia iba rozprvali a pri hostinch ich spievali slep pevci. Napsan boli a neskorie. Najslvnej grcky bsnik sa nazval Homr. Zloil Odyseu, dlh bse o Odyseovom blden, a Iliadu, bse o trjskej vojne. Strko, povedal Karolko, dnes by u hrdinovia nemali ani koho premha, ke obludy a draky neij. Vie, Karolko, povedal strko, ani vtedy tie obludy neili tak, ako nm ich bje opisuj. Tie velijak draky, obludy a zl kzelnci a arodejnice, o ktorch pevci spievali, s najrznejie pohromy, ktor postihovali ud. Obluda soptiaca ohe bola azda krut sopka, netvor usmrcujci ud bol zase mor, stran vodn had mohla by povode. Bsnici o nich spievali ako o bytostiach. V tch dvnych dobch si udia ete nevedeli mnoho vec vysvetli, a omu nerozumeli, pokladali za in nejakej tajomnej bytosti. Vade, kde lovek narazil na nieo nevysvetliten, vymal si tajomn sily, zhadn bytosti, obludy, vly alebo bohov. Ale tie obludy sa ponaj na zvierat, ktor lovek dobre poznal. A vly, nymfy i bohovia mal celkom udsk vlastnosti. Hnevali sa, smiali sa, radi si dobre zajedli a vypili, mali deti a zpasili medzi sebou.

Vak je to tak, strko, povedal Karolko, e Zeus bol krom vetkch grckych bohov, a pretoe udia vtedy ete nevedeli, ako vznik blesk, mysleli si, e blesky vrh Zeus. no, Karolko, prikvol strko, star Grci verili, e kad boh nad niem vldne a e me v nieom uom pomha. Preto prinali bohom obety. Povieme si nieo o tch bohoch. Rimania mali podobnch bohov, preto si sasne uvedieme aj men rmskych bohov. Zaiste ste sa u s niektormi menami stretli. S inmi sa ete stretnete. Najmocnejm grckym bohom, ako sme si u povedali, bol teda Zeus. Bol pnom nebies a zeme, ovldal brky, hromy a blesky. Od Dia pochdzalo astie i neastie, slva i bohatstvo. Aj Rimania mali najvyieho boha a nazvali ho Jupiter. Diovou manelkou bola bohya Hra. Bola najmocnejou bohyou, krovnou v sdle bohov na vrchu Olympe. Aj rmsky Jupiter mal manelku. Rimania ju nazvali Juno. Diovou dcrou bola Palas Atna, bohya mdrosti a ochrankya bystrch a smelch muov. Grci jej zasvtili lovu. Rimania mali podobn bohyu a nazvali ju Minerva. Diovm synom bol Hefaistos, boh oha a kovskej prce. Mal vraj svoje kovske dielne pod dymiacimi sopkami. Bol to nepekn, chrom boh, ale vek umelec. Rimania ho nazvali Vulkanus. Apoln bol bohom svetla, vetby a bsnickho umenia. Preto bol vodcom deviatich mz, boh, ktor ochraovali jednotliv umenia. Rimania ho nazvali Apollo. Ar t e mi s, bohya lovu, bola jeho sestrou. U Rimanov Diana. Krvav boh vojny sa volal Ar e s. U Rimanov Mars. Aj krsna bohya Afrodita, u Rimanov Venus, po slovensky Venua, bola Diovou dcrou. Bola bohyou krsy a lsky a jej syn sa volal Eros (u Rimanov Amor). Hermes (u Rimanov Merkr) bol poslom bohov. Vedel rchle plni Diove rozkazy, lebo mal okrdlen sandle, ktor ho doniesli, kam len chcel. Ochraoval obchodnkov a ptnikov. *Skloujeme: Zeus, Dia, Diovi at. Vesel boh vna sa volal Dionzos (u Rimanov Bakchus). Hestia bola bohyou domceho kozuba a oha. Rimania ju nazvali Vesta. Bohya ronctva a darkya ponohospodrskych plodn sa volala Demeter. U Rimanov Ceres. P o s e i d o n vldol nad morskmi vodami a svojm trojzubcom ich vedel rozbri i upokojova. Bol Diovm bratom. Rimania ho nazvali Neptn. V ri mtvych, v podsvet, panoval boh Hdes (u Rimanov Pluto). Aj Hdes bol Diovm bratom. Jeho manelka sa volala Persefona (u Rimanov Proserpina). Ale to nie s vetci grcki bohovia. Vymenovali sme iba hlavnch bohov. Okrem nich verili star Grci v mnoho inch nich bohov. Patril k nim aj Aiolos, vldca a strca vetrov, aj Eos (u Rimanov Aurora), bohya rannch zr. Bohyne pomsty Erinye (u Rimanov Frie) boli obrazom zlho svedomia a Nymfy, bvajce v lesoch a vo vodch, sa podobaj naim starm slovanskm rusalkm a lesnm ienkam. Ako si star Grci svojich bohov a hrdinov predstavovali, to nm ukazuj sochy a najm obrazy na starovekch vzach. A Pegas? sptal sa Karolko. Pegas bol okrdlen k v grckych povestiach, odpovedal strc; dnes hovorme o loveku, ktor m bujn fantziu, e lieta na Pegasovi. Viacero takchto slov z grckeho bjoslovia pouvame v rei. Ale takm sloviam, ako Achillova pta, Ariadnino klbko, Prokrustovo lko, mocn ani Herkules a neviem ktorm ete, budete u teraz rozumie. Pilo by sa mi ma takho Pegasa, povedal Peter, ale ete lepie by bolo ma krdla ako Ikaros. Dnes u vedia udia lieta, povedal strko, ale za starch ias nepoznali lietadl a iba tili vznies sa do vzduchu. Ikarove krdla by a, Peter, neuniesli. Bol by si pre ne priak. To iba starovek pevci tak spievali a snvali. koda, e draky nejestvovali, povedal Karolko, tak to azda nejestvovali ani hrdinovia, ako si o nich, strko, rozprval? Hrdinovia, Karolko, jestvovali. Aj ke nebojovali s rozprvkovmi drakmi. Nebolo azda v tch dvnych dobch hrdinstvom zabi drav elmu? Alebo zbavi vlas lupiov, i zvazi vo vojne proti nepriateovi, ktor napadol krajinu? udia si o hrdinstvch rozprvali a k pravde pridvali to, o si

vymysleli. Vo svojich rozprvaniach posielali hrdinov aj proti tajomnm silm, ktorm nerozumeli, ktorch sa bli a ktor si predstavovali ako bytosti. Spomnate si, ako Promteus alebo Herakles bojovali aj s bohmi? Takto povesti dodvali uom odvahu i ndej. Tie povesti vraveli: Chcite vedie toko ako Promteus, bute mdri a ikovn, bute odvni ako Herakles, ute sa, cvite sa a zvazte hoci aj nad tajomnmi bohmi. Strko, aj ja by som chcel by slvnym, aby sa o mne ete po tokch storoiach hovorilo, povedal Karolko. Ke chce by, Karolko, slvny, nesmie na slvu myslie, povedal strko. Herakles nebol slvnym hrdinom preto, e chcel by slvnym, ale preto, e jeho iny uom pomhali. Tam, kde zaal myslie iba na seba, sthal ho trest. Karolko si vzdychol. Strc sa usmial: Ty si mysl, e dnes u neme vykona nijak hrdinstvo, vak? Ako si to zbadal, strko? udoval sa Karolko. A o keby som strieal tak, e by som vdy trafil? zamechril sa Peter. Ani o to nejde, povedal strko. Mus vedie, preo to rob, mus ma dobr cie. Ke budete, chlapci, vedie viac ako ostatn udia, a ak vae znalosti a prca prines prospech nielen vm, ale aj ostatnm uom, potom ste sa dostali na cestu hrdinov. OBSAH PROMTEUS 9 POTOPA 15 FAETON 20 ORFEUS 25 ZALOENIE TB 32 PENTEUS 37 MIDAS 42 TANTALOS 47 PELOPS 50 NOBA 56 O ZLATOM RNE 60 IASON A MEDEA 66 HERAKLES 83 PERSEUS 105 DAIDALOS A IKAROS 116 TESEUS 121 SIZYFOS 129 BELLEROFONTES 132 OIDIPUS A ANTIGONA FILEMON A BAUCIS EROS A PSYCHA 153 GYGES A PRSTE 166 TRJSKA VOJNA 172 ORESTES 185 ODYSEOVE CESTY 194 POSLEDN PRBEH, KTOR NIE JE ANI BJOU, ANI POVESOU 236