Escolar Documentos
Profissional Documentos
Cultura Documentos
ROMEO
A
JÚLIATragédia
2
OSOBY
3
PROLÓG
(Vstúpi Chorus.)
CHORUS.
Náš príbeh do Verony pozve vás:
dva rody, deliace sa o slávu,
pre dávny spor sú v novej škriepke zas,
brat od brata rná ruku krvavú.
Tak osud chcel, že z bedier oboch sokov
sa dvaja zaľúbenci zrodili:
mier vykúpili daňou privysokou,
nad zvadou otcov zdvihli mohyly.
O láske, nad ktorou sa vznášal skon,
a nenávisti pevnejšej než hrad,
čo smrťou dobytý bol napokon,
dve hodiny vám chceme hrať.
Nuž trpezlivo strávte ten čas s nami;
čo nepovie hra, dopovieme sami.
(Odíde.)
4
PRVÉ DEJSTVO
PRVÝ OBRAZ
Verona. Námestie.
DRUHÝ OBRAZ
TRETÍ OBRAZ
V Kapuletovom dome.
ŠTVRTÝ OBRAZ
PIATY OBRAZ
26
(Hudobníci čakajú. Vstúpia zamaskovaní muži, prejdú cez
dvoranu a postavia sa bokom. Do popredia vystúpia
Sluhovia s obrúskami.)
PRVÝ SLUHA.
Kde je Kastról? Prečo nepomáha odpratávať? Ten potrimiskár!
Iba čo každý tanier vylizuje!
DRUHÝ SLUHA.
Je to nanič, ak všetko závisí od jednej dvoch rúk, a ešte aj tie sú
špinavé.
PRVÝ SLUHA.
Odneste tie pohovky; aj príborník odtiahnite; pozor na príbory!
Počúvaj kamarát, odlož mi kúsok marcipánu. Ak ma máš rád,
povedz vrátnikovi, nech dnu vpustí Zuzku Brúsku a Elu Belu -
Tóno! Kastról!
TRETÍ SLUHA.
K službám, kamarát.
PRVÝ SLUHA.
Vo veľkej dvorane už vás hľadajú. Každý vás vyvoláva, každý
sa na vás pýta, slovom, každý po vás túži.
ŠTVRTÝ SLUHA.
Nemôžeme sa predsa roztrhať. Do roboty, chlapci! Trocha
života do toho: dobrá vôľa všetko zdolá!
(Sluhovia ustúpia.)
(Vstúpi Kapulet, Júlia a všetci hostia a urodzené dámy; zvítajú
sa so zamaskovanými mužmi.)
KAPULET.
Vitajte!
Každá dáma bez otlakov
akiste dá sa v tanci vykrútiť.
Vážené dámy, ktorá odmietne?
Ak niektorá sa teraz bude zdráhať,
tým prizná, že má otlaky. Tak čo?
Vitajte, páni! Kdeže je ten čas,
keď sám som nosil masku na tvári
a krásaviciam šeptal do ucha
najsladšie slová! Už sa nevráti!
Vitajte, páni! Muzikanti, hrajte!
27
Urobte miesto! Dievky, do kola!
(Hudba hrá, všetci tancujú.)
Viac svetla, lotri! Odpracte tie stoly!
Zahaste oheň, je tu horúco.
To prekvapenie prišlo celkom vhod.
Len seď, len seď, môj milý bratanec.
Nám dvom čas tancov už sa pominul.
Už je to dávno, čo sme ty a ja
chodili v maskách.
DRUHÝ KAPULET.
Bože, tridsať rokov?
KAPULET.
Nehovor braček. Toľko azda nie.
Bolo to na Lucenciovej svadbe;
a práve na Ducha by malo byť
dvadsaťpäť rokov tuším odvtedy.
DRUHÝ KAPULET.
Ba viac, ba viac. Veď jeho syn je starší,
už tridsaťročný.
KAPULET.
Čo to rozprávaš?
Pred dvoma rokmi nebol plnoletý.
ROMEO.
(Sluhovi.) Kto je tá dáma, čo skvie sa
sťa skvost
popri tom rytierovi?
SLUHA.
Neviem, prosím.
ROMEO.
je jagavejšia ako pochodeň!
Na nebi žiari, keď sa zmráka deň,
je šperk na uchu čiernej krásavice.
Boháčka! Pôvabov má na tisíce!
Ako keď k vranám biely holub sadá,
tak pre jéj lásku sotva inú zbadáš.
Hneď po tanci jej vyjdem v ústrety:
už číry dotyk dlaň mi posvätí.
28
Či miloval som dosiaľ? Aký des!
Skutočnú krásu spoznal som až dnes!
TYBALT.
To podľa hlasu môže byť len Montek.
Hej, podajte mi kord.
(Páža odíde.)
Ten ničomník
si pod ochranou masky trúfal prísť
a znevážiť tak dnešný večierok.
Pri rode, z ktorého si rabí smiech,
ak zabijem ho, nebude to hriech.
KAPULET.
Pomalšie! čo si sa tak rozletel?
TYBALT.
Pozrite, strýko! Montek! Nepriateľ!
Ten podlý lotor vzal si do hlavy,
že svojím jedom náš ples otrávi.
KAPULET.
Romeo mladý?
TYBAĽT.
Podliak Romeo!
KAPULET.
Len pokoj, priateľ nevzrušuj sa ním.
Veď správa sa tu ako pravý rytier
a - kvôli pravde - celá Verona
si váži jeho cnosť a spôsobnosť.
Nie, za bohatstvo celej Verony
by som mu v svojom dome neublížil.
Buď trpezlivý; nevšímaj si ho.
Ak ctíš si moju vôľu, vľúdny buď
a vyhlaď z čela vrásky: chmúrna tvár
pristane sotva našej zábave.
TYBALT.
Pristane vtedy, keď je hosťom lump.
Nestrpím ho.
KAPULET.
Len ho strp, prosím ťa.
29
Poslúchaj, chlapče! Urob, čo ti vravím
Kto je tu pánom? Ja či ty? No tak!
Vraj nestrpíš ho. Milostivý bože!
Chceš, aby sa tu hostia pobili?
Na ruby prevrátia mi celý dom.
TYBALT.
Veď je to hanba, strýko!
KAPULET.
Prestaň už!
Si bezočivec! Vážne nechceš prestať?
Krvavo za to môžeš zaplatiť.
Odmietaš poslušnosť? Mám toho dosť -
Výborne, priatelia! Ty sopliak jeden!
Čuš, lebo - Viacej svetla! Taká hanba!
Veď ti ja ukážem - Vy bavte sa!
TYBALT.
Zmierlivosť so zášťou sa potýka,
od hnevu chviem sa ako osika.
Odídem. Lenže tento slastný vpád
na trpký blen ti zhorkne tisíckrát.
(Odíde.)
ROMEO.
(chytí Júliu za ruku.) Ak moja dlaň sa
dotkne oltára,
v tom hriechu bude najnežnejšia z nich.
Môj ret, ten pútnik, rád sa zatára
a zbožným bôžikom pozmýva ten hriech.
JÚLIA.
Nekrivdi svojim rukám, pútnik môj,
keď sa v nich skrýva vrúcna oddanosť.
Ak pútnik si, dlaň so sväticou spoj:
aj v stisku rúk máš svätých bozkov dosť.
ROMEO.
Lež svätica má pery, pútnik tiež.
JÚLIA.
Modlitbám dáva nimi jazyk šat.
ROMEO.
30
Kiež pery ako ruky užiješ!
Modlia sa. Zúfam. Ráč ich vyslyšať.
JÚLIA.
Vyslyšia svätci, bár sú skaly nemé.
ROMEO.
Buď ako skala: vezmem vymodlené.
(Bozká ju.)
Z úst perami si moje hriechy zmyla.
JÚLIA.
Tvoj hriech mám teraz sama na perách.
ROMEO.
Hriech z mojich pier? Ach, aká slastná
chvíľa!
Tak vráť mi ho! (Bozká ju.)
JÚLIA.
Som celá ako v snách.
DOJKA.
Slečinka, matka už sa po vás zháňa.
ROMEO.
Kto je jej matka?
DOJKA.
Nuž, mladý pán,
jej matka panou tohto domu je:
vždy dobrotivá, múdra, samá cnosť.
A ja som pestúnka jej dcérenky.
Kto ju raz uchmatne, ten získa ňou
poriadny majetok.
ROMEO.
Je z Kapuletov?
Do akýoh strašných sietí som sa vplietol!
BENVOLIO.
Zábava končí sa. Poď, priateľ môj!
ROMEO.
Mám ostať, keď mi ostal nepokoj?
KAPULET.
Počkajte, páni, ešte ostaňte!
O chvíľu bude malé pohostenie.
31
(Zamaskovaní muži sa mu šeptom ospravedlňujú.)
Naozaj? Ak je tak, nuž ďakujem.
Ďakujem, vzácni páni. Dobrú noc.
Prineste fakle! Pôjdeme spať tiež.
(Sluhovia prinesú fakle, aby vyprevadili zamaskovaných
mužov.)
Božemôj, ako už je neskoro!
I ja sa odoberiem.
(Odídu všetci okrem Júlie a Dojky.)
JÚLIA.
Poďže ,sem, dada. Kto je tamten pán?
DOJKA.
Starého Tiberia synátor.
JÚLIA.
A ten, čo práve z brány vychádza?
DOJKA.
Tak sa mi vidí - mladý Petrucio.
JÚLIA.
Ten za ním? Ten, čo nechcel tancovať.
DOJKA.
To neviem.
JÚLIA.
Hneď sa na to opýtaj!
Ak ženatý je, slzami ma skrop:
svadobnou posteľou mi bude hrob.
DOJKA.
Romeo volá sa. Je z Montekovcov.
Jediné dieťa nášho nepriateľa.
JÚLIA.
Z jedinej zášte láska povstala.
skôr som ju našla, než ju spoznala.
Zlovestne chce sa so mnou osud hrať,
keď nepriateľa musím milovať.
DOJKA.
Čo vravíš?
JÚLIA.
Veršík, čo ma naučil, pri tanci jeden mládenec.
32
(Za scénou: „Júlia!")
DOJKA.
Hneď, hneď!
Poď spať! Nikoho z hostí už tu niet.
(Odídu.)
33
DRUHÝ PROLÓG
(Vstúpi Cborus.)
CHORUS.
Na smrtnom lóži stará túžba zmiera
a na jej trón sa driape mladý cit.
Tá krása, pre ktorú chcel umrieť
Júlii musela dnes ustúpiť.
Romeo ľúbi a je milovaný:
moc lásky nad nimi má nadvládu.
Romeo ľúbi, hoci zášť v tom bráni,
Júlia kradne slastnú návnadu.
Je pred ním ako múrom obklopená,
on nemôže jej šeptať vyznania.
Čím viac ho ľúbi, tým je vyššia stena,
čo pohľad na milého zacláňa.
Predsa sa .stretnú: vášeň dá im silu,
čas zúfalstva sa mení v slastnú chvíľu.
(Odíde.)
34
DRUHÉ DEJSTVO
PRVÝ OBRAZ
DRUHÝ OBRAZ
36
ROMEO.
Neverí jazvám, kto ich necíti.
(V obloku, nad ním sa zjaví Júlia.)
Lež ticho! Čo to svitá v okne tom?
To východ je a Júlia je slnko!
Len vystúp, slnko, zabi mstivú lunu,
čo zbledla, dávno chorá závisťou,
že ty, jej kňažka, krásou predčíš ju.
Neslúž jej viacej, ak je závistlivá.
Chorobne sivé je jej kňazské rúcho,
dnes iba blázni nosia ho. Preč s ním!
Veď je to moja pani! Moja láska!
Kiež by to vedela!
Hovorí, i keď mlčí ako hrob.
Jej oči vravia. Nuž tým odpoviem.
Som prismelý. Nie mne sa privrávajú.
Dve najskvostnejšie hviezdy na nebi
by mohli tie jej oči poprosiť,
nech na oblohe žiaria miesto nich.
Čo, keby si tak miesta vymenili?
Jej jasná tvár by zahanbila hviezdy
sťa lampu biely deň. Jej oči zas
by takou žiarou naplnili nebo,
že vtáci spevom vítali by deň.
Hľa, tvár si teraz podoprela rukou!
Môcť byť tak rukavicou na tej ruke
a dotknúť sa jej tváre!
JÚLIA.
Bože!
ROMEO.
Vraví!
Ó prevrav znova, anjel žiarivý.
Tak skvieš sa tejto noci nado mnou
sťa okrídlený posol z oblohy,
pred ktorým na zem klesá smrteľník
s očami z jamôk, oslepený žiarou,
37
čo vynára sa spoza oblakov
a zaplavuje celé nebesá.
JÚLIA.
Romeo! Prečo si ty Romeo?
Ach, zapri otca, vzdaj sa svojho mena.
Ak nechceš, tak mi lásku prisahaj
a nebudem viac Kapuletovou.
ROMEO.
Mám počúvať, a či hneď odvetiť?
JÚLIA
Len tvoje meno je mi nepriateľ.
Buď hocikým, len nebuď Montekom!
Veď čo je Montek? Ruka, noha nie,
ba ani tvár, či iná tela časť,
čo patrí človeku. Buď iným menom!
Čo značí meno? To, čo ružou zveme,
pod iným menom tiež by voňalo.
Romeo, keby nebol Romeom,
si vzácnu dokonalosť zachová
aj bez mena. To meno odvrhni
a za meno, čo nie je časťou teba,
si vezmi mňa!
ROMEO.
Vezmem ťa za slovo.
Nazvi ma láskou, rád sa prekrstím.
Odteraz nevolám sa Romeo.
JÚLIA.
Lež kto si, človek zahalený tmou,
čo čušíš moje myšlienky?
ROMEO.
Som ten,
čo menom obáva sa predstaviť.
I mne sa vlastné meno zbridilo,
keď teba desí ako nepriateľ.
Mať na písme ho, hneď ho roztrhám.
JÚLIA.
Bárs ani sto slov nevstrebal môj sluch
38
zo šeptu tvojich úst, hlas spoznávam.
Nie si ty Romeo? Nie si ty Montek?
ROMEO.
Nie som, ak tebe to nie po vôli.
JÚLIA.
Vrav, ako si sa dostal sem. A načo?
Múr záhrady je príkry, vysoký
a môžeš tu nájsť smrť, ak uvážiš,
kto si, a že ťa naši môžu nájsť.
ROMEO.
Na krídlach lásky preletel som múr.
Kamenné hradby nezastavia lásku,
čo láska vládze, to aj vykoná.
V tom nemôžu mi vaši zabrániť.
JÚLIA.
Keď zbadajú ťa, prídeš o hlavu.
ROMEO.
Tvoj zrak je pre mňa nebezpečnejší
než dvadsať vašich mužov. Nežne hľaď,
a nemôže mi ublížiť ich zášť.
JÚLIA.
Za nič na svete ťa tu nesmú nájsť.
ROMEO.
Plášť noci ukrýva ma pred nimi.
Ak neľúbiš ma, nech si ma len nájdu.
Nech radšej skolí ma ich nenávisť,
než bez tvojej mám lásky živoriť.
JÚLIA.
Kto ukradol ti cestu z tejto strany?
ROMEO.
Jedine láska vodcom bola mi.
Mne radu poskytla, ja zas jej zrak.
Bárs nie som lodivod, a ty si tam,
kde more diaľne brehy obmýva,
odvážne vypravím sa do búrky.
JÚLIA.
Na šťastie maska tvár mi zakrýva:
39
nebyť nej tvár mi zhorí z rumeni
za slová, čo si počul odo mňa.
Kiež by som bola strohá - poprela,
čo vravím! Ale zbohom, okolky!
Miluješ ma? Viem, že mi prisvedčíš.
uverím ti. No tvoja prísaha
môže byť krivá. Práve tým vraj sú
milenci bohom na smiech. Ak ma ľúbiš,
na všetko, čo ti sväté, prisahaj!
Ak si však myslíš, že ma ľahko získaš,
zachmúrim sa a budem vravieť nie.
Len v takom prípade. Lež inak nie.
Naozaj, Montek: slepo ľúbim ťa
a azda preto zdám sa nevážna.
Lež prejavím ti väčšiu oddanosť,
než mnohé, čo sa tvária zdržanlivo.
Viem, väčšia striedmosť by mi pristala,
no nevdojak si začul z mojich úst,
že ľúbim úprimne. Tak odpusť mi
a neodsudzuj moju poddajnosť,
ktorú ti odhalila temná noc.
ROMEO.
Prisahám, milá, na posvätnú lunu,
čo postriebruje vrcholce tých stromov -
JÚLIA.
Na lunu nesmieš, tá je menlivá
a každý mesiac mení svoju dráhu:
aj tvoja láska bude nestála.
ROMEO.
Tak na čo prisahať mám?
JÚLIA.
Nemusíš.
Ak predsa chceš, ber seba za svedka:
si pre mňa božstvo, ktoré zbožňujem.
A ja ti uverím.
ROMEO.
Ak moje srdce —
40
JÚLIA.
Nie, prestaň. Hoci si ma potešil,
v tom dnešnom sľube nieto útechy.
Tak znezrady to prišlo, bez rozmyslu,
tak ako blesk, čo pominie sa skôr,
než povieš: „Blyslo sa." Nuž dobrú noc.
Z púčika lásky v teplom vlahom vánku
snáď vzíde kvet, kým stretneme sa zas.
Nuž dobrú noc! Mier tvojmu srdcu buď!
Kiež cítiš to, čo cíti moja hruď!
ROMEO.
Ty bez útechy chceš ma opustiť?
JÚLIA.
Čím môžem ťa dnes v noci utešiť?
ROMEO.
Ak za môj sľub mi sľúbiš oddanosť.
JÚLIA.
To sľúbila som, než si o to žiadal.
Kiež by som nebola tak spravila!
ROMEO.
Chceš sľub vziať späť? A prečo, láska
moja?
JÚLIA.
Len aby som ho mohla zase dať.
No žiadam vlastne to, čo aj tak mám.
Tak ako more bez hraníc som štedrá
a v láske bezodná. Čím viac ti dávam,
tým viac dastávam: niet konca v tom.
Počujem dáky huk. Buď zbohom, môj!
(Za scénou volá Dojka.)
Hneď, dada! Montek, ty tu chvíľu stoj!
Buď verný mi. Ja o chvíľu sa vrátim.
(Júlia odíde.)
ROMEO.
Ó požehnaná noc! Mám obavu,
že keďže noc je, všetko sa mi zdá:
sen prísladký, než bol by pravdivý.
41
(Znova sa pri obloku zjaví Júlia.)
JÚLIA.
Tri slová, Romeo, a dobrú noc.
Ak svoju lásku mieniš úprimne
a chceš sa so mnou oženiť, daj znať
mi zajtra po človeku, čo ti pošlem,
že kde a kedy mám prísť na obrad.
Ja svoje šťastie kladiem k tvojim nohám
a pôjdem s tebou, čo aj na kraj sveta.
DOJKA.
(Za scénou.) Júlia!
JÚLIA.
úž idem. - No ak sa len zahrávaš,
prosím ťa –
DOJKA.
(Za scénou.) Júlia!
JÚLIA.
Hneď prídem, hneď!
- prestaň s tým a mňa žiaľu zanechaj.
Tak zajtra!
ROMEO.
Vlastnej duše skôr sa vzdám –
JÚLIA.
Nuž dobrú noc ti želám tisíckrát!
(Odíde.)
ROMEO.
Tisíckrát zlú, keď svetlo chceš mi vziať.
Jak žiaci od kníh láska k láske sadá,
jak žiaci školu odchod nemá rada.
(Júlia sa vráti k obloku.)
JÚLIA.
Mlč, Romeo! Kiež hlasom sokoliara
privábiť môžem svojho sokola!
Som ako v putách, nesmiem vykríknuť.
Môj hlas by bralo ozvien prelomil
a prinútil ich volať hlasnejšie
než sama smiem: „Môj drahý Romeo!"
42
ROMEO.
To vlastná duša volá moje meno.
Hlas milencov je v noci ako striebro,
znie sluchu ako hudba najsladšia.
JÚLIA.
Romeo!
ROMEO.
Vtáča moje!
JÚLIA.
O ktorej
má zajtra posol prísť ?
ROMEO.
Keď bude deväť.
JÚLIA.
Aj dvadsať rokov prejde dovtedy.
Zabudla som, čo chcela som ti riecť.
ROMEO.
Nuž budem tu stáť, kým si spomenieš.
JÚLIA.
Zabudnem zase, ak sa nevzdiališ:
na teba budem myslieť jednostaj.
ROMEO.
Jednako ostanem: ty zabúdaj,
nech zabudnem aj na dom, v ktorom.
bývam.
JÚLIA.
úž takmer svitá. Mal by si už ísť.
Nezájdeš ďalej; ako malé vtáča,
čo práve pustil z dlane nezbedník,
no nestiahol mu z nohy obrúčku
a za nitku ho môže pritiahnuť:
tak láska žiarlivá je na slobodu.
ROMEO.
Chcel by som byť tým vtáčaťom.
JÚLIA.
Ja tiež.
43
No udusí ťa moje láskanie.
Dobrú noc! Lúčenie má slastnú moc.
Až do rána chcem vravieť: „Dobrú noc!"
ROMEO.
Mier tvojmu srdcu, očiam sladké sny,
kiež smiem byť tým, kto na srdci ti sní.
(Júlia odíde.)
K mníchovi zájdem teraz do cely,
azda ma v šťastí radou posmelí.
(Odíde.)
TRETÍ OBRAZ
Námestie.
PIATY OBRAZ
Kapuletova záhrada.
(Vstúpi Júlia.)
JÚLIA.
55
Keď poslala som dadu, bilo deväť.
Vraj že sa vráti za pol hodiny.
Možno ho nenašla. Nie, neverím!
Čaptaňa! Poslom lásky myšlienky
by mali byť: sú rýchlejšie než slnko,
čo z chmúrnych kopcov chmáry vyháňa.
Koč lásky preto tiahnú holuby
a svižný Amor pripína si krídla.
Už ocitlo sa slnko v zenite
dnešného dňa: tri dlhé hodiny
minuli od deviatej — a jej niet.
Mať cit a horúcu krv mladých liet,
tak ako loptička by lietala.
Slovami odpálim ju k milému
a milý zase slovom vráti ju.
No staré nohy ako mŕtve sú:
nevládne, ledva telo unesú.
(Vstúpi Dojka a Peter.)
Konečne ide! Tak čo nového?
Vrav! Našla si ho? Pošli sluhu preč!
DOJKA.
Choď, Peter, počkaj pri vrátach.
(Peter odíde.)
JÚLIA.
Vrav, dobrá dada - Prečo chmúriš sa?
Aj smutnú správu povedz veselo.
A dobré chýry nezahanbuj tým,
že kyslou tvárou chceš ich rozladiť.
DOJKA.
Som ukonaná. Daj mi vydýchnuť.
Joj, moje kosti! Ale som sa prešla!
JÚLIA.
Kiež ty máš moje kosti, ja tvoj chýr.
Preboha, vrav už, milá dada, vrav!
DOJKA.
Nemôžeš počkať? Načo taký zhon?
Či nevidíš, že ledva lapám dych?
56
JÚLIA.
Nelapáš: veď máš dychu nadostač,
ak navrávaš mi, že ho ledva lapáš.
Tie tvoje výhovorky dlhšie sú,
než správa, ktorú mi chceš povedať.
Je dobrá a či zlá? Hneď odpovedz!
Len to chcem vedieť, na ostatné počkám.
Upokoj ma: je dobrá a či zlá?
DOJKA.
Nuž nevybrala si si najhoršie, i keď v tom nemáš nijakú
skúsenosť. Romeo? Nevídali! Tvár má celkom obstojnú a lýtka
ako vytesané. A hoci sa nepatrí rozprávať o rukách a nohách, a
tobôž nie o celom tele, musím povedať, že nič sa im
nevyrovná. Nevyniká síce nadmernou dvornosťou, ale stavím
sa čo aj oňho, že je mierny ako baránok. Len tak ďalej, dievča;
pánboh s tebou! úž ste obedovali?
JÚLIA.
Nie, nie. To všetko viem aj bez teba.
Čo o sobáši povedal? Vrav! Čo?
DOJKA.
Božemôj, už si hlavu necítim.
Tak treští mi v nej, čo by pukala.
A chrbát - kristepane, chrbát môj!
Či nemáš srdce tak ma preháňať ?
Skoro som pri tom dušu vypľula!
JÚLIA.
Naozaj ma to mrzí. Prepáč mi.
Chcem vedieť, dada, čo môj milý vraví.
DOJKA.
Tvoj milý ako človek statočný, zdvorilý, láskavý a driečny, a
ručím ti, že aj cnostný - vraví - A kde je tvoja mama?
JÚLIA.
Že kde je moja mama? Predsa doma.
Kde inde? Čo to trepeš dve na tri?
„Tvoj milý ako človek statočný
vraví: ,A kde je tvoja mama?'"
DOJKA.
57
Dosť.
Máš horúčku? úž konečne sa vzchop!
To má byť obklad na boľavé kosti?
Odteraz sama sebe posla rob.
JÚLIA.
S tebou je kríž. Čo vraví Romeo?
DOJKA.
Máš dovolenie dnes ísť na spoveď?
JÚLIA.
Mám.
DOJKA.
Hneď navštív celu brata Vavrinca.
Tam čaká ten, čo ženu z teba spraví.
Hľa, bujná krv ti líca napĺňa.
Čokoľvek vravím, hneď si ako rak.
Bež do kostola. Ja mám za úlohu
obstarať rebrík, po ktorom tvoj milý
vyberie vtáčie hniezdo, keď sa stmí.
Pre tvoju rozkoš driem sa ako kôň.
Veď noc aj teba zgniavi napokon.
Ja prv sa najem. Ty bež do kláštora.
JÚLIA.
Pobežím k šťastiu. Zbohom, milá stvora.
(Odídu.)
ŠIESTY OBRAZ
60
TRETIE DEJSTVO
PRVÝ OBRAZ
Námestie.
DRUHÝ OBRAZ
Kapuletov dom.
(Vstúpi Júlia.)
JÚLIA.
Cválajte, ohňonohé paripy,
do svojho príbytku! Kiež pohonič
by vás tak chytro zahnal k západu,
že vzápätí by všetko skryla noc.
Svoj závoj spusti, láskyplná noc,
a privri každý zrak, nech Romeo
bez svedkov sa mi v náruč zaborí.
Milencom -svieti k lásky obradom
ich vlastná krása; ak je láska slepá,
68
najlepšie znáša noc. Príď, vzácna noc,
matróna v striedmom, čiernom odeve,
a uč ma, ako víťazne sa poddať,
keď v hre je obojstranná nevinnosť.
Zababuš čerňou moju plachú krv,
čo blčí v lícach, kým sa osmelí
neznámy cit a pokým nespaznám,
že opravdivá láska tiež je cnosť.
Príď, noc! Príď, Romeo, deň prostred
noci!
Na krídlach noci belšie zasvietiš,
než na havranom perí nový sneh.
Príď, dobrá noc, ty čierna, chmúrna noc:
Romea pošli! A keď umrie raz
rozkrájaj si ho na drobnučké hviezdy:
ním nebo takou krásou zažiari,
že každý bude uctievať len noc
a ligot slnka stratí na cene.
Už kúpila som zámok pre lásku,
no ešte nie je môj. Som. predaná,
lež nekúpená. Dnešný deň je dlhý,
tak ako pred sviatkom je dlhá noc
dieťaťu, čo sa dočkať nemôže,
kým oblečie si nové šaty.
(Vstúpi Dojka s povrazovým rebríkom.)
Hľa,
prináša odkaz. Povedz „Romeo"
- anjelskou hudbou bude znieť tvoj hlas.
Čo nové, daida? Máš tie povrazy,
čo pýtal Romeo?
DOJKA.
Mám, pravdaže.
(Hodí rebrík na zem.)
JÚLIA.
Čo je? Ty zalamuješ rukami?
DOJKA.
Ach, beda. On je mŕtvy, mŕtvy je.
69
To je náš koniec, slečna, naša smrť.
Božemôj, leží mŕtvy, zabitý.
JÚLIA.
Je nebo schopné toľkej zloby?
DOJKA.
Nie.
On, Romeo! Nie nebo! Romeo!
Kto by si to bol myslel! Romeo!
JÚLIA.
Vari si diabol, že ma takto trýznis?
Ston z takých muk len peklo vydrží.
Romeo si vzal život? Povedz „vzal"
a toto slovo bude vraždiť viac
než smrtonostný pohľad baziliška.
Ak povieš „vzal", mne život tým sa vzal,
ak zavrel oči, aj mne svetlo vzal.
Jediné krátke „áno", krátke „nie"
buď blaho prinesie, búd trápenie.
DOJKA.
Na vlastné oči videla som ranu
- prekristapána - priamo na hrudi,
Úbohé telo, vôkol samá krv.
Bol biely ako krieda. Na ňom krv.
Potoky krvi. Až mi prišlo zle.
JÚLIA.
Ó pukni, srdce, bedár úbohý!
Vám, oči, večný žalár bez svetla!
Popolom ľahni, v prach sa obráť, zem,
nech aspoň na márach s ním spočiniem.
DOJKA.
Ó Tybalt, Tybalt, vždy si pri mne stál.
Môj rytier! Najvernejší ochranca!
Že som sa tvojej smrti dožila!
JÚLIA.
Čo za víchor to duje až z dvoch strán?
Romea zabili? Aj Tybalt umrel?
Bratanec drahý? Ešte drahší muž?
70
Polnice, trúbte! Nastal súdny deň!
Niet živých, keď tí dvaja umreli.
DOJKA.
Len Tybalt umrel; tvojho Romea,
ktorý ho zabil, vypovedali.
JÚLIA.
Romeo prelial Tybaltovu krv?
DOJKA.
Tak veru, prelial, boh ho opatruj!
JÚLIA.
Ó hadie srdce, skryté v kvetoch tváre!
Kedyže drak mal taký skvostný brloh?
Spanilý tyran! Diabol anjelský!
Jahniatko s vlčou kožou! Krkavec!
Odporné srdce v božskej podobe!
Prekliaty svätec, cnostný darebák!
Pravý rub toho, čím sa právom zdá!
Príroda, čo máš s peklom spoločné,
keď dávaš diabolskému duchovi
v pozemskom raji taký ladný vzhľad?
Hanopis s najmrzkejším obsahom,
a krásne zviazaný! Že práve faloš
má sídlo v takom paláci!
DOJKA.
Niet cti,
niet úprimnosti v mužoch. Všetci sú
klamári, falošníci, pokrytci.
Kde je môj sluha? Trocha pálenky!
Z toľkého žiaľ u sa tu pominiem.
Buď hanba Romeovi!
JÚLIA.
Božemôj,
že nestvrdne ti jazyk! Hanba? Nie!
Veď hanba sa mu hanbí dotknúť čela,
na ktorom za vladárku tohto sveta
by bolo možné korunovať česť.
Som netvor, že som naňho hromžila.
71
DOJKA.
Chceš chváliť vraha svojho bratanca?
JÚLIA.
Vlastného manžela mám preklínať?
Úbožiak, kto ti meno poláska,
keď ja, tri hodiny ti manželka,
ho hanobím? No prečo si ho zabil?
Takisto teba mohol zabiť on.
Späť, hlúpe slzy, späť sa vsiaknite!
Tie kvapky splácajú daň zármutku,
čo omylom mi radosť nahrádza.
Žije môj muž, bárs Tybalt chcel ho zabiť.
Veď to je dobrá zvesť! Tak prečo plačem?
Nôž ostrejší než Tybaltova smrť
mi krája srdce! Kiež naň nemyslím!
Jediné slovo pamäť ťaží mi,
tak ako hriechy ťažia svedomie.
„Len Tybalt umrel; tvojho Romea,
ktorý ho zabil, vypovedali."
To jedno slovo „vypovedali"
sto tisíc Tybaltov je schopné zabiť.
Aj Tyibaltova smrť by stačila,
ak by sa všetko malo končiť ňou.
Ak žiaľu dobre padne spoločnosť
a nešťastie vraj samo nechodí,
po „Tybalt umrel" mohlo radšej prísť,
že umrel otec, mať, či obaja.
To ešte by som mohla oplakať.
Za „Tybalt umrel" prišiel zadný voj:
„Romea vypovedali." Ten vzal
mi Tybalta, mať, otca, Romea.
Sú mŕtvi! On je vypovedaný.
To slovo nemôže nič obopnúť.
V nijakom inom nezvučí tak smrť.
Kde je môj otec, matka, dada milá?
DOJKA.
Nad Tybaltovým telom teraz kvília.
72
Ak za nimi chceš, ja ťa zavediem.
JÚLIA.
Ich slzy padajú mu na rany.
Môj plač je tvoj - môj vypovedaný.
Zdvihni ten rebrík, chúďa oklamané.
Je vyhostený. Čo sa s nami stane?
Mal si nás spojiť ako brehy most:
ovdoviem skôr, než stratím počestnosť.
Nuž zbohom, rebrík! Dada, pôjdem spať:
smrť miesto Romea mi strihne šat.
DOJKA.
Do svojej izby choď! Ja nájdem ho
a on ťa uteší. Viem, kde ho hladať.
Romeo príde, len čo stmavie deň.
Teraz ho skrýva Vavrincova cela.
JÚLIA.
Ten prsteň dáš mu! A mu pripomeň,
že naposled by som ho objať chcela.
(Odídu.)
TRETÍ OBRAZ
ŠTVRTÝ OBRAZ
Kapuletov dom.
80
Pondelok.
KAPULET.
Pondelok! Streda, to je priskoro.
Povedzme štvrtok. Povieš jej, že v štvrtok
gróf Paris si ju vezme za ženu.
Môžete? Páči sa vám toľký chvat?
Tú svadbu vystrojíme v tichosti.
Zabitý Tybalt bol náš príbuzný,
a keby sme sa veľmi veselili,
neúctu by v tom ľudia videli.
Pozveme iba zopár priateľov
a dosť. Ten štvrtok vyhovuje vám?
PARIS.
Kiež by už zajtra štvrtok mohol byť.
KAPULET.
Už choďte! Svadba bude vo štvrtok.
K Júlii zájdeš ešte pred spaním
a pripravíš ju na svadobný deň.
Gróf, zbohom! - V mojej izbe rozsvieťte!
Božemôj, veď už je tak neskoro,
že skoro bude ráno. Dobrú noc.
(Odídu.)
PIATY OBRAZ
81
Ba škovránok, ten zvestovateľ rána.
Hľaď, milá, ako závistlivý lúč
tam na východe mraky pretkáva!
Už hasnú sviece noci, bujný deň
si spoza vŕškov vstáva na prsty.
Buď odísť a žiť, buď ostať a zomrieť.
JÚLIA.
To svetlo nie je deň; ja poznám ho.
To slnko posiela ti meteor,
čo dnešnú noc ti bude pochodňou
a osvieti ti cestu do Mantovy.
A preto ostaň. Ešte nesmieš ísť.
ROMEO.
Nuž nech ma zajmú, nech ma popravia.
Ak ty to prijmeš, prijmem to i ja.
A nespoznám v tom svite oko rána,
lež bledý odlesk čela mesiaca.
Nie škovránok sa spevom dotýka
vysokej klenby nebies nad nami.
Nie ujsť, lež ostať - taká moja vôľa.
Poď, smrť! A vitaj! Júlia ťa volá.
Rozprávaj, milá. Ešte nie je deň.
JÚLIA.
Ba je! Už choď! Nech nezahynieš preň!
Škovránok spieva nám tak falošne,
akoby sa mu hlások rozladil.
Vraj všetko v svojich trilkoch pospája.
To nie je pravda: nás už rozpája.
Vraj s ropuchou si oči vymieňa;
kiež by si radšej vymenili hlas,
čo strašným škrekom v objatiach nám
bráni
a víta deň, v ktorom si nevítaný.
Choď! Už je plno svetla navôkol.
ROMEO.
Čím svetla viac, tým tmavší je môj bôľ.
(Vstúpi náhlivo Dojka.)
82
DOJKA.
Slečna!
JÚLIA.
Čo chceš, dada?
DOJKA.
Do tvojej izby mieri pani matka.
Už svitá. Pozor! Opatrná buď!
(Odíde; Júlia zavrie dvere na závoru.)
JÚLIA.
Vpusť, okno, deň, nech život ide v púť.
ROMEO.
Buď zbohom! Jeden bozk a zídem už.
(Zostupuje po rebríku.)
JÚLIA.
Tak naľahko chceš odísť, drahý muž?
Chcem dennodenne počuť o tebe.
Minúta bude trvať stovky dní
a za tie roky stokrát ostariem,
kým znova zočím svojho Romea.
ROMEO.
(Zo záhrady.) Buď zbohom!
Nijakú možnosť nenechám si ujsť,
ak budem ti môcť pozdrav odovzdať.
JÚLIA.
Ty veríš, že sa ešte stretneme?
ROMEO.
Som o tom presvedčený. Dnešný žiaľ
ostane iba našim spomienkam.
JÚLIA.
Zlá predtucha ma nechce opustiť!
Keď teraz stojíš dole, prichodíš
mi ako na dne hrobu mŕtvola.
Buď zrak ma klame, buď si obledol.
ROMEO.
Aj mne sa vidí, že si ako stena.
Žiaľ pije krv z nás. Zbohom! Do videnia!
(Odíde.)
83
JÚLIA.
Ach, osud, osud, vraj si neverný.
No prečo si sa spreneveril tomu,
kto vzor je vernosti? Buď neverný:
tým aspoň muž môj sa ti zunuje
a vrátiš mi ho späť.
PANI KAPÚLETOVÁ.
(Za scénou.)
Spíš, Júlia?
JÚLIA.
(Vytiahne a schová rebrík.)
Kto ma to volá? Tuším moja mať.
To ešte nespí? Alebo už vstala?
Čo nezvyčajné privádza ju sem?
(Odomkne dvere.
Vstúpi Pani Kapuletová.)
PANI KAPULETOVÁ.
Čo robíš, Júlia?
JÚLIA.
Tak mi je zle.
PANI KAPULETOVÁ.
Ešte vždy oplakávaš Tybalta?
chceš slzami ho z hrobu vyplaviť?
Už nemôžeš ho vzkriesiť k životu.
Tak prestaň! Smútkom lásku prejavíš:
kto nešetrí ním, prejaví skôr hlúposť.
JÚLIA.
Tú strašnú stratu musím oplakať.
PANI KAPULETOVÁ.
Strašná je tebe, nie však mŕtvemu,
ktorého oplakávaš.
JÚLIA.
Práve tým
je strašnejšia, že mŕtvy nevstane.
PANI KAPULETOVÁ.
Neplačeš, že je mŕtvy; nariekaš,
že žije podliak, čo ho zavraždil.
84
JÚLIA.
Že žije podliak?
PANI KAPULETOVÁ.
Predsa Romeo!
JÚLIA.
Romeo? Podliak? To sa vedno bije.
(Nahlas.) Kiež boh mu odpustí tak ako
ja,
bárs nikto mi tak srdce neskrušil.
PANI KAPULETOVÁ.
To preto, že ten vrah je nažive.
JÚLIA.
Nažive mimo dosah týchto rúk.
Kiež by som smela pomstiť Tybalta!
PANI KAPULETOVÁ.
Neboj sa, našej pomste neujde.
Už neplač! Pošlem odkaz do Mantovy,
kde sa ten vyhostenec ukrýva;
nech mu tam taký trúnok namiešajú,
že čoskoro sa stretne s Tybaltom,
A potom budeš, dúfam, spokojná,
JÚLIA.
Nebudem spokojná až do tých čias,
kým neuzriem ho — na márach si lež,
ty, srdce, ubolene od žiaľu!
Ak by ste, mama, našli človeka,
čo odnesie jed, ja ho pripravím –
Romeo ledva dúšok vypije
a tíško zaspí. Ako striasa ma,
ked čujem jeho meno spomínať,
a nemôžem si lásku k Tybaltovi
vykúpiť telom, čo ho zabilo!
PANI KAPULETOVÁ.
Ty priprav jed, ja posla vypravím.
Radostnú správu mám však pre teba.
JÚLIA.
V zlých časoch každá radosť príde vhod.
85
Čo za zvesť nesiete mi, prosím vás?
PANI KAPULETOVÁ.
Máš, dieťa moje, pozorného otca:
aby ťa zbavil ťarchy zármutku
radostný deň ti zrazu nachystal;
je pre nás obe veľkým prekvapením.
JÚLIA.
Ó, koľké šťastie! Aký je to deň?
PANI KAPULETOVÁ,
Najbližší štvrtok, dieťa, za rána
vznešený šťachtic, mladý gavalier,
gróf Paris v chráme svätopeterskom
urobí z teba šťastnú nevestu.
JÚLIA.
Pri svätom Petrovi a jeho chráme,
nevestu zo mňa spraviť nemôže!
Čo sa tak chytro musím vydávať,
keď sa mi ženích ešte nedvoril?
Povedzte, prosím, môjmu otcovi,
že ešte počkám. Ak to musí byť,
tak radšej nech je muž môj Romeo,
o ktorom viete, že ho nenávidím,
než mala by som si vziať Parisa.
PANI KAPULETOVÁ.
Prichádza otec. Povedz mu to sama,
a uvidíš, čo na to odpovie.
(Vstúpi Kapulet a Dojka.)
KAPULET.
Keď tiesne slnko, padne na zem rosa.
No len čo klesol Tybalt, bratov syn,
akoby roztrhli sa nebesá.
Ty ešte plačeš, moja fontána?
Dážď neustáva? Taká maličká,
a naraz chce byť morom, vetrom, loďou.
Morom sú oči, kde sa striedajú
raz príliv a raz odliv slaných sĺz.
86
Loďou je telo, ktoré pláva v nich.
A vetrom každý vzdych, čo so slzami
sa chytá za pasy a ony s ním.
Ak neutíchne, telo zmietané
v tej búrke ako čln sa prevráti.
Vrav, žena! Už vie, čo s ňou zamýšľame?
PANI KAPULETOVÁ.
Vie, ale všetko s vďakou odmieta.
Nech radšej hrob si vezme za ženícha!
KAPULET.
Nechápem, žena. Vôbec nechápem.
Odmieta svadbu? Nevďačnica jedna!
Veď mala by byť hrdá! Blažená,
že taká nehodnica dostane
ženícha, čo jej je viac ako hoden.
JÚLIA.
Hrdá nie, iba vďačná som vám za to.
Nehrdím sa tým, k čomu cítim zášť.
No s vďakou prijmem i zášť, ak je z
lásky.
KAPULET.
Čo to má znamenať - tie múdrosti?
Raz hrdá je, raz nie, raz vďačná je,
raz nevďačná. Veď počkaj, sopľaňa!
Choď v čerty s hrdosťou i vďačnosťou:
vo štvrtok zbalíš svojich sedem slivák
a s Parisom si kľakneš k oltáru.
Ak nie, v povrazoch dám ťa pritiahnuť.
Ty žaba zelená! Ty sprostá hus!
Ty krava!
PANI KAPULETOVÁ.
Prestaň! Čo si zošalel?
JÚLIA.
Otecko, na kolenách prosím vás,
dovoľte aspoň jedno slovko riecť.
KAPULET.
Chod do čerta, ty cundra neposlušná!
87
Počula si - buď v štvrtok do kostola,
alebo už ťa nikdy nechcem vidieť.
Viac ani slovo, neodvrávaj, čuš!
Mňa svrbí dlaň. Vždy sme si ťažkali,
že boh nám iba jedno dieťa dal.
No teraz aj to jedno zdá sa dosť,
ba s takým dieťaťom je kliatba žiť.
Hanbi sa, švandra!
DOJKA.
Bože na nebi!
Vám hanba, pán môj, že ju urážate.
KAPULET.
Ty nemúdruj a zavri papuľu!
Ak cekneš, hneď ťa vyhodím.
DOJKA.
Nič zlého nevravím.
KAPULET.
Boh skáraj ťa!
DOJKA.
Už nesmiem ani rozprávať?
KAPULET.
Čuš, trúba!
Na trhu táraj svoje múdrosti!
Tu o ne nestojíme.
PANI KAPULETOVÁ.
Mierni sa!
KAPULET.
Prekristapána! Prídem o rozum!
Veď vo dne, v noci, v lete, v zime, sám
i medzi ľuďmi, pri práci i v hrách
jej hľadám ženícha. A keď ho nájdem,
šľachtica vznešeného pôvodu,
so slušným majetkom i výchovou,
mladíka, čo priam hýri cnosťami
- lepšieho ani vo sne nenájdeš -
tak vtedy táto ufňukaná žaba
ohrnie nos a na dar osudu
88
odpovie: „Nebudem sa vydávať,
nemôžem ľúbiť, veď som ešte mladá,
počkajte!" Počkám, ale aj ty počkaj!
Ak neposlúchneš, môžeš sa ísť pásť.
Nezvyknem žartovať. Tak rozváž si!
Štvrtok sa blíži. Ruku na srdce!
Ak si mi dcéra, dám ťa priateľovi.
Ak nie, aj skapať môžeš na ulici.
Prisahám, že ťa viacej nespoznám:
nič, čo je moje, viac ti neposlúži.
Hovorím vážne. Dobre si to zváž!
(Odíde.)
JÚLIA.
Či nemá oblak kvapku súcitu
a nedovidí na dno môjho žiaľu?
Mamička, aspoň vy ma zastaňte,
o mesiac, týždeň svadbu odložte!
Či usteľte mi lôžko svadobné tam
v temnej hrobke vedľa Tybalta!
PANI KAPULETOVÁ.
Zbytočne prosíš, slova nepoviem.
Rob, čo chceš; ja som s tebou skončila.
(Odíde.)
JÚLIA.
Ach, dada, ako tomu zabránime?
Môj muž je na zemi, sľub lásky v nebi.
Ten sľub sa na zem vrátiť nemôže:
môj muž by musel odísť zo zeme
a poslať mi ho z neba. Poraď mi!
Že práve na mne, krehkej bytosti,
sa vŕši nebo svojou nepriazňou!
Ty mlčíš! Nemáš slovka útechy?
Chcem kvapku nádeje.
DOJKA.
Počúvaj!
Romea vypovedali. A stavím sa,
že už sa nikdy neodváži vrátiť.
89
Ak by sa vrátil, iba potajme.
Nuž keď sa všetko takto zomlelo,
najlepšie spravíš, ak si vezmeš grófa.
Veď je to krásavec! A Romeo
je proti nemu handra. Orol, slečna,
má sotva bystrejší a krajší zrak
než Paris. Namojveru, ručím ti,
že práve s ním viac šťastia užiješ,
než s prvým mužom; a keby aj nie,
tvoj prvý muž je mŕtvy - umrieť mal,
než žiť a tebe nebyť na úžitok.
JÚLIA.
Hovoríš zo srdca?
DOJKA.
Priam z duše. Ak nie, obe vezmi čert!
JÚLIA.
Amen.
DOJKA.
Čo vravíš?
JÚLIA.
Nuž utešila si ma viac než dosť.
Choď matke oznámiť, že odchádzam
na spoveď k Vavrincovi vyznať hriech.
že v otcovi som vyvolala hnev.
DOJKA.
Hneď bežím; konečne si zmúdrela.
(Odíde.)
JÚLIA.
Ty hnusný diabol z hlbín pekelných!
Je väčší hriech ma k zrade navádzať,
či hanobiť mi muža jazykom,
čo predtým tisíckrát ho vynášal
až do neba? Choď, ty zlá radkyňa!
Odteraz nemáme nič spoločné.
Mních mohol by mi radu poskytnúť:
ak zlyhá aj tá, sama prijmem smrť.
(Odíde.)
90
ŠTVRTÉ DEJSTVO
PRVÝ OBRAZ
DRUHÝ OBRAZ
Kapuletov dom.
95
Ty pozveš všetkých, čo sú na zozname.
(Sluha odíde.)
Ty najmeš dvadsať dobrých kuchárov.
SLUHA.
Nebude medzi nimi ani jeden babrák. Budem ich vyberať
podľa toho, či si vedia oblizovať prsty.
KAPULET.
Tomu nerozumiem.
SLUHA.
Ručím vám, že kuchár, ktorý si nevie prsty oblízať, je zlý
kuchár. Kto si nevie prsty oblízať, toho nemôžem najať.
KAPULET.
Choď, nech ťa tu už nevidím.
(Sluha odíde.)
Tentoraz ani všetko nestihneme.
Za otcom Vavrincom šla Júlia?
DOJKA.
Tak veru.
KAPULET.
Možnože dobre na ňu zapôsobí.
Kto kedy videl takú svojhlavosť?
(Vstúpi Júlia.)
DOJKA.
Hľa, zo spovede ide - veselá!
KAPULET.
Kde si sa túlala, ty hlavaňa?
JÚLIA.
Kde musela som oľutovať hriech,
že neposlušne som sa vzpierala
váš príkaz splniť. Otec Vavrinec
mi kázal na kolenách prosiť vás
o odpustenie.
(Kľakne si.)
Odpustite mi!
Odteraz vždy vás budem poslúchať.
KAPULET.
Pošlite po grófa! Nech o tom vie!
96
Hneď zajtra radšej uzol uviažme!
JÚLIA.
Aj Parisa som stretla v kláštore
a neprekročiac mieru skromnosti,
čo cítim, dala som mu najavo.
KAPULET.
Výborne! Velmi ma to teší. Vstaň!
Už na to zabudnime! Kde je gróf?
Už som vám vravel: priveďte ho sem!
Boh buď mi svedkom: tomu mníchovi
je celé naše mesto dlžníkom.
JÚLIA.
Nepôjdeš, dada, so mnou do izby?
Poradíš mi, čo na zajtrajší deň
najlepšie pristalo by neveste.
PANI KAPULETOVÁ.
Počkajme do štvrtka! Veď času dosť.
KAPULET.
Len choď s ňou, dada! Sobáš bude zajtra.
(Odíde Dojka a Júlia.)
PANI KAPULETOVÁ.
Nezvýši nám dosť času na prípravy.
Veď už sa stmieva.
KAPULET.
Budem dozerať
a ručím ti, že všetko zvládneme.
Dnes nepôjdem spať. Na mňa všetko
zver!
Domácou paňou budem teraz ja.
Hej, kde ste? Všetci odišli. Sám zájdem
aj za Parisom, nech sa pripraví na zajtra.
Bremeno mi spadlo z pliec,
že nepoddajnosť tak sa poddala.
(Odídu.)
97
TRETÍ OBRAZ
99
ŠTVRTÝ OBRAZ
PIATY OBRAZ
(Vstúpi Dojka.)
DOJKA.
Slečinka! Slečna! Vstávaj, Júlia!
Spí ako zarezaná! čo si hluchá?
Holúbok! Srdiečko! Hej, veverička!
Spíš? Celý týždeň vopred odspať chceš?
Máš pravdu. Ručím ti, že túto noc
gróf Paris bude s tebou žmurky hrať
a oka nezažmúriš. Boh mi odpusť!
Až na veky! Spí ako poleno.
Musím ju zobudiť. Hej, slečinka!
101
No počkaj, gróf ti vlezie do postele!
Však ťa ten, namojdušu, vystraší!
(Rozhrnie závesy.)
Čo? Oblečená? V šatách? Takto spí?
Musím ju zobudiť. Hej, slečinka!
(Zatrasie ňou.)
Ach, beda! Pomoc, pomoc! Umrela!
Že som sa takej hrôzy dožila!
Dajte mi dačo vypiť! Pán môj! Pani!
(Vstúpi Pani Kapuletová.)
PANI KAPULETOVÁ.
Čo je to za krik?
DOJKA.
Taký strašný deň!
PANI KAPULETOVÁ.
Čo je?
DOJKA.
Hľa, pozrite! Ô, aká hrôza!
PANI KAPULETOVÁ.
Preboha! Moje dieťa jediné!
Pomôžte! Pomoc! Zavolajte pomoc!
(Vstúpi Kapulet.)
KAPULET.
Čo nejde Júlia? Už je tu ženích.
DOJKA.
Je mŕtva, nebohá! Mŕtva, božemôj!
PANI KAPULETOVÁ.
Božemôj, umrela nám, umrela.
KAPULET.
Čo? Ukážte! Ach, beda! Ako ľad.
Tep zastavil sa, údy zmeraveli.
Z tých pier už dávno život unikol.
Tak ako najkrajší kvet spáli mráz,
smrť privčas pokryla ju osuhľou.
DOJKA.
Ó, aká hrôza!
PANI KAPULETOVÁ.
102
Taký strašný žiaľ!
KAPULET.
Smrť, čo mi iba nárek nechala,
mi púta jazyk, nedá prevravieť.
(Vstúpi Brat Vavrinec, gróf a hudobníci.)
BRAT VAVRINEC.
Už možno devu odviesť k oltáru?
KAPULET.
Možno, lež už sa nikdy nevráti.
Ach, syn môj, poslednú noc pred svadbou
si s tvojou ženou ľahla smrť. Tak prišiel
môj venček kvetov o veniec. Tam leží.
A mojím zaťom, dedičom je smrť,
jej nový muž. Chcem umrieť. Zanechám
jej všetko. Aj môj život patrí jej.
PARIS.
Tak tešil som sa privítať ten deň,
a akú strašnú tvár mi ponúka!
PANI KAPULETOVÁ.
Prekliaty, nešťastný a krutý deň!
Strašnejšej hodiny čas nezažil
na svojej večnej púti bez konca.
Jediné jedno milujúce dieťa,
jediná moja radosť, potecha,
spred mojich očí uchmatla ťa smrť!
DOJKA.
Tá žalosť, božemôj, tá hrôza hrôz!
Ty najhorší a najčernejší deň,
akého som sa kedy dožila!
Ty hnusný, mrchavý a podlý deň!
Nebolo ráno ešte chmúrnejšie.
Božemôj, aký žiaľ!
PARIS.
Ten úskok! Zrada! Rozvod násilný!
Odporná smrť ťa kruto podviedla
a teraz slávi kruté víťazstvo.
Môj život! Moja láska! Mŕtva láska!
103
KAPULET.
Zlomená! Utýraná! Zabitá!
Ó bezútešná chvíľa, ako vrah
si prišla našu radosť zadusiť!
Ach, Júlia! Nie dieťa, duša moja!
Si mŕtva - moje dieťa umrelo
a každú radosť vzalo so sebou.
BRAT VAVRINEC.
Prestaňte, mlčte! Rany osudu
nemožno liečiť, ak ich jatríme.
To dievča - vám i nebu patrilo.
Odteraz nebu patrí výlučne.
Či môže preňho dačo lepšie byť ?
Svoj diel ste nemohli skryť pred smrťou,
no nebo svojmu dielu večnosť dá.
Chystali ste jej dobré manželstvo,
ním vaše nebo mala dosiahnuť.
A plačete, ked nad oblaky vzlietla
a vysoko je ako samo nebo?
Zlou láskou svoje dieťa milujete,
keď šaliete, že blaho dosiahlo.
V manželstve šťastná, tá čo umrie mladá,
nie tá, čo vedľa muža zostarne.
Neplačte! Na jej telo položte
rozmarín a tak ako káže zvyk,
v sviatočnom odneste ju do chrámul
Bárs ľudská slabosť káže plakať nám,
rozum sa smeje takým detinstvám.
KAPULET.
Čo malo našej svadbe dodať lesk,
čiernemu pohrebu nech poslúži.
Namiesto hudby zaznie umieráčik,
svadobné veselie sa zmení v kar,
oslavné hymny v chmúrny žalospev,
sobášne kvety spleťte vo veniec:
nech všetko slúži svojmu opaku.
BRAT VAVRINEC.
104
Už poďte, pán môj! Aj vy, pani, s ním!
Gróf Paris, vy tiež! Pripravte sa všetci
to krásne telo odniesť do hrobu.
Nebo vás tresce pre dajakú zvoľu:
nesmiete mariť jeho svätú vôľu.
(Odídu všetci okrem Dojky a hudobníkov; Dojka položí na
telo rozmarín a spustí závesy.)
PRVÝ HUDOBNÍK.
Môžeme zbaliť píšťaly a ísť!
DOJKA.
Priatelia milí, len sa pobaľte.
Vidíte, že sme všetci rozladení.
PRVÝ HUDOBNÍK.
Ba i môj futrál sa z vás rozladil.
(Dojka odíde.
Vstúpi Peter.)
PETER.
Muzikanti, muzikanti milí! Zahrajte mi
,Ľahké srdce mám'. Ak ma chcete udržať
pri živote, musíte mi zahrať tú pesničku.
PRVÝ HUDOBNÍK.
Prečo práve ,Ľahké srdce mám'?
PETER.
Lebo samo srdce mi hrá ,Tažké srdce
mám', kamaráti. Zahrajte mi aspoň dáky
veselý žalospev, nech mi srdce pookreje.
PRVÝ HUDOBNÍK.
Nie, ani žalospev. Teraz nepristane vyhrávať.
PETER.
Teda nezahráte?
RVÝ HUDOBNÍK.
Nie.
PETER.
Veď ja vám dám!
PRVÝ HUDOBNÍK.
A čo?
PETER.
105
Peniaze nie, to si nemyslite. Ale napríklad iné meno. Pre mňa
ste obyčajní fidlikáči.
PRVÝ HUDOBNÍK. A ty si žabykláč.
PETER.
Aby som vám tým žabykláčom nepošteklil krk! Mne tu nikto
nebude kontrovať. Tak vám zapískam, že vám zo šiat vydurím
všetky moly. Chytíte tú nôtu?
PRVÝ HUDOBNÍK.
Ak nám vyduríš všetky moly, zanôtiš nám v mol i dur.
DRUHÝ HUDOBNÍK.
Radšej schovaj ten svoj žabykláč a ukáž, čo máš v hlave.
PETER.
Budem rúbať hlava-nehlava. Môj um je totiž ostrejší ako tento
nôž, a tak ho pokojne môžem schovať. Odpovedzte mi
ako chlap chlapovi:
,Keď krutý smútok skrušil nás
a plač sa tiahol zovšadiaľ,
v tom strieborný znel hudby hlas..."
Prečo "strieborný"? Prečo "strieborný znel
hudby hlas"? Čo myslíš, Bruno Struno?
PRVÝ HUDOBNÍK.
Lebo striebro vydáva lahodný zvuk.
PETER.
Výborne! Čo povieš ty, Hugolín Mandolín?
DRUHÝ HUDOBNÍK.
Preto strieborný, lebo hudobníci hrajú za strieborniaky.
PETER.
Aj to je dobre. A čo povieš ty, Jakub Zatrúb?
TRETÍ HUDOBNÍK.
Namojdušu, neviem.
PETER.
Prepáč! Pravdaže to nemôžeš vedieť, keď ustavične trúbiš. Ja ti
to prezradím. Preto "strieborný znel hudby hlas", lebo ešte
nikto nezaplatil muzikantom zlatom.
,... v tom strieborný znel hudby hlas a naše srdcia rozohnal.'
(Odíde.)
PRVÝ HUDOBNÍK.
106
Aký prešibaný lotor!
DRUHÝ HUDOBNÍK.
Kašli naňho, kamarát. Ostaneme tu, budeme sa motať okolo
trúchliacich a hádam aj nám padne dačo zo stola.
(Odídu.)
107
PIATE DEJSTVO
PRVÝ OBRAZ
Mantova. Ulica s obchodmi.
(Vstúpi Romeo.)
ROMEO.
Ak môžem veriť lichotivým snom,
radostné chýry som z nich vytušil.
Veselo sedí srdce na tróne
a celý deň sa s čudnou ľahkosťou
nad zemou vznášam v dobrej nálade.
V tom sne ma milá našla mŕtveho
— aj mŕtvy napodiv som vnímal v sne! —
a bozkami mi vdýchla toľký život,
že ožil som a stal sa zo mňa kráľ.
Ach, koľká slasť je v láske skutočnej,
keď taký slastný je jej odraz v sne!
(Vstúpi Romeov sluha Baltazár, na nohách má čižmy.)
Z Verony zvesti. Vitaj, Baltazár!
Priniesol si mi od Vavrinca list?
Čo robí moja pani? A čo otec!
Júlia iná sa dobre? Odpovedz!
Nič nemôže byť zlé, ak má sa dobre.
BALTAZÁR.
Nadobro má sa dobre. Je to zle?
V kapuletovskej hrobke spí jej telo,
jej duša žije medzi anjelmi.
Na vlastné oči videl som jej pohreb,
a tak hneď som sa vydal za vami.
Odpusťte, že vám nesiem smutný chýr,
no taká bola moja povinnosť.
ROMEO.
Naozaj? Už neverím vám, hviezdy!
Choď ku mne, prines papier, atrament
108
a najmi kone. V noci odídem.
BALTAZÁR.
Prosím vás, pán môj, buďte trpezlivý!
Ste bledý, rozdivený. Vrútite
sa do nešťastia.
ROMEO.
Čuš! Klame ťa zrak.
Neboj sa o mňa a sprav, čo som kázal!
A od mnícha si nepriniesol list?
BALTAZÁR.
Nie, pán môj.
ROMEO.
To nič. Teraz už sa ber.
a najmi kone! Prídem za tebou.
(Baltazár odíde.)
Dnes k tebe položím sa, Júlia!
Nájdeme na to spôsob. V zúfalstve
sa chytro rodia plány zúfalé.
Aha, už to mám. Istý lekárnik,
ak neklame ma pamäť, býva tu.
Vždy otrhaný, s chmúrnym pohľadom
sa prehrabáva v svojich bylinkách.
Až do kosti ho bieda obžrala.
V núdznom skliepku mu visí korytnačka,
vypchatý aligátor, kože z rýb
najobludnej ších tvarov; na policiach
sa biedne vežia prázdne škatule,
zelené misky, mechúry; a kde-tu
sa nájdu zatuchnuté semienka,
nitôčky, zlisované lupienky
- a to všetko vystavené na odiv.
Keď videl som tú biedu, blyslo mi,
že keby niekto potreboval jed
- za jeho predaj v Mantove je smrť –
u tohto chudák ho dostane.
To postrehol som, keď som netušil,
že sám sa naňho musím obrátiť.
109
Ak nemýlim sa, to je jeho dom.
Je sviatok. Zrejme nemá otvorené.
Hej, lekárnik!
(Vstúpi Lekárnik.)
LEKÁRNIK.
Kto ma tu vyvoláva?
ROMEO.
Človeče, poď sem! Vidím, že si chudák.
Štyridsať dukátov ti, pozri, dám,
a ty mi za to predáš drachmu jedu,
čo vo chvíli sa v žilách rozleje
a skosí každého, kto nechce žiť:
vyrazí z tela dušu rýchlejšie,
než zo zlovestných útrob kanóna
nálože s pušným prachom vypália.
LEKÁRNIK.
Mám také jedy. Zákon v Mantove
však predaj jedu tresce povrazom.
ROMEO.
Ty, holý bedár - ty sa bojíš smrti?
Úbožiak! Z tvojej tváre civí hlad.
Do očí sa ti núdza zahryzla,
na chrbte vláčiš batoh pohŕdania.
Tvoj priateľ nie je svet, ba ani zákon.
Svet nemá zákon, čo ťa nasýti.
Nuž netri biedu, poruš ho a ber!
LEKÁRNIK.
Súhlasí moja bieda, vôľa nie.
ROMEO.
Veď platím biede, a nie tvojej vôli.
LEKÁRNIK.
V dajakom nápoji to rozpusťte
a napite sa. Keby dvadsať chlapov
driemalo vo vás, vo chvíli ste mŕtvy.
ROMEO.
Ber svoje zlato — väčšmi trávi dušu
a viacej v tomto svete páše vrážd,
110
než biedne prášky, ktoré nesmieš predať.
Ja tebe, nie ty mne si predal jed.
Buď zbohom! Kúp si jedlo, vykŕm sa!
(Lekárnik odíde.)
Ty nie si jed, lež liek. Poď, kamarát!
Na Júliinom hrobe chcem ťa vziať.
(Odíde.)
DRUHÝ OBRAZ
Verona. Cela Brata Vavrinca.
111
Nešťastný osud! Boh mi svedkom buď,
že v liste bola veľmi vážna správa;
ak nedostal ju, môže ľahko dôjsť
k veľkému nešťastiu. Už choď, brat Ján!
Hneď prinesieš mi sochor do cely.
BRAT JÁN.
Už bežím, brat môj, hneď ho prinesiem.
(Odíde.)
BRAT VAVRINEC.
Sám vyberiem sa teraz do hrobky.
Čochvíľa Júlia sa prebudí.
Bude mi vyčítať, že Romeo
o všetkom, čo sa stalo, nemá správu.
Napíšem znova do Mantovy list.
Kým po ňu príde, ukryjem ju tu,
za živa s mŕtvymi v hrob zamknutú.
(Odíde.)
TRETÍ OBRAZ
124
WILLIAM SHAKESPEARE
ROMEO
A
JÚLIA
125
Akirova elektronická knižnica
☺
Tento dokument bol vytvorený za účelom záložnej kópie skutočnej
knihy.
Pokiaľ túto kópiu vlastníte bez toho že by ste mali jej originál,
dopúšťate sa trestného činu.
Digatalization
http://sureal.webpark.sk/
sureal@szm.sk
126