Você está na página 1de 126

WILLIAM SHAKESPEARE

ROMEO

A

JÚLIA

Tragédia

TATRAN * BRATISLAVA * 1977

Preložil

JOZEF KOT

Komentár a poznámky napísal ALOIS BEJBLÍK

Translation © Jozef Kot, 1977

2

OSOBY

ESKALUS, knieža veronské PARIS, mladý šlachtic, príbuzný kniežaťa MONTEK } KAPULET} hlavy dvoch znepriatelených rodov STAREC, Kapuletov príbuzný ROMEO, Montekov syn MERKUCIO, príbuzný kniežaťa a Romeov priateľ BENVOLIO, Montekov synovec a Romeov priateľ TYBALT, synovec pani .Kapuletovej BRAT VAVRINEC, františkán BRAT JÁN, z tej istej rehole BALTAZÁR, Romeov sluha SAMSON } GREGOR } Kapuletovi sluhovia PETER, sluha Júliinej dojky ABRAHÁM, Montekov sluha LEKÁRNIK TRAJA HUDOBNÍCI PÁŽA Parisovo INÉ PÁŽA DÔSTOJNÍK PANI MONTEKOVÁ, Montekova manželka PANI KAPULETOVÁ, Kapuletova manželka JÚLIA, Kapuletova dcéra JULIINA DOJKA Občania. Príbuzní oboch rodov. Hliadky. Stráže. Sluhovia a sprievod. CHORUS

3

PROLÓG

(Vstúpi Chorus.) CHORUS. Náš príbeh do Verony pozve vás:

dva rody, deliace sa o slávu, pre dávny spor sú v novej škriepke zas, brat od brata rná ruku krvavú. Tak osud chcel, že z bedier oboch sokov sa dvaja zaľúbenci zrodili:

mier vykúpili daňou privysokou, nad zvadou otcov zdvihli mohyly. O láske, nad ktorou sa vznášal skon, a nenávisti pevnejšej než hrad, čo smrťou dobytý bol napokon, dve hodiny vám chceme hrať. Nuž trpezlivo strávte ten čas s nami; čo nepovie hra, dopovieme sami. (Odíde.)

4

PRVÉ DEJSTVO

PRVÝ OBRAZ

Verona. Námestie.

(Vstúpi Samson a Gregor z Kapulelovho domu, s mečmi a so štítmi.) SAMSON. Otcuprisahám, Gregor, už si nedáme viac na chrbte drevo rúbať. GREGOR. Veru nie. Veď by z nás ostalo rúbanisko. SAMSON. Lenže ak do nás niekto rubne, vyrubíme mu, čo mu patrí. GREGOR.

Tak veru; pokým si nažive, nikdy si neobliekaj rubáš. SAMSON. Mne stačí, aby mi niekto pohol svedomím, a hneď sa začnem rúbať. GREGOR.

Lenže tým tvojím svedomím

tak

ľahko pohnúť nemožno.

SAMSON. Každý montekovský pes mi ho rozhýbe. GREGOR. Rozhýbe ti kolená, hoci hrdinstvom by v takom prípade bolo ani sa nepohnúť. Ak ťa dačo rozhýbe, hneď berieš nohy na plecia. SAMSON. Každý montekovský pes ma tak rozruší, že sa mu postavím ako svieca. A nech už to je chlap alebo ženská, hybaj k múru! GREGOR. Práve to dosvedčuje, že si cintľavka. Na múr vyliezajú iba muchy. SAMSON. To je pravda; a keďže ženy sú krehké nádoby, treba ich pri tom

5

múre pridržať. Montekových sluhov postavím k múru, a slúžky, tie k nemu pritisnem. GREGOR. Spor vedú naši páni, a my sme ich sluhovia. SAMSON. Mne je to všetko fuk. Prejavím sa ako tyran. Najprv vyobcujem sluhov, potom poobcujem slúžky - odrežem im hlavy. GREGOR. Prečo práve hlavy? SAMSON. Ako inak z nich strhnem veniec? Koniec koncov, mysli si o tom, čo chceš. GREGOR. Nech si nad tým lámu hlavu tie, čo o ňu prídu. SAMSON. Pravdaže o ňu prídu - o všetko prídu, keď ku mne prídu. Nepočul si, aký som ja býk? GREGOR. Ešte šťastie, že nie si ryba; keby si bol ryba, z každej sa zošmykneš. Vytas ten svoj inštrument! Prichádzajú dvaja montekovci. (Vstúpi Abrahám a ďalší sluha.) SAMSON. Hľa, vytasil som holý meč! Zadrap sa do nich. Ja ti budem kryť chrbát. GREGOR. Akože? Ty chceš ukázať chrbát a zdupkať? SAMSON. Neboj sa. GREGOR. Nie, namojdušu, ja sa nebojím. Iba o teba sa bojím. SAMSON. Musíme to spraviť tak, aby sme boli v práve; nech začnú oni. GREGOR. Prejdem okolo nich so zamračenou tvárou. Nech si to vyložia, ako chcú.

6

SAMSON. Nie, vyložia si to

majú odvahu. Vyplazím na

nich jazyk; ak to strpia, utŕžia hanbu. ABRAHÁM. Ráčite ten jazyk vyplazovať na nás? SAMSON. Svoj vlastný jazyk vyplazujem. ABRAHÁM. Ráčite ten jazyk vyplazovať na nás? SAMSON. Budeme v práve, ak poviem áno? GREGOR. Nie. SAMSON. Nie, prosím, neráčim jazyk vyplazovať na vás. Iba si ho tak vyplazujem. GREGOR. Chcete do nás zabŕdať, vážený? ABRAHÁM. Zabŕdať? Nie. SAMSON. Ale ak ohcete zabŕdať, stojím vám k službám: môj pán nie je o nič horší ako váš. ABRAHÁM. Ani o nič lepší. SAMSON. Výborne! (Z jednej strany vstúpi Benvolio, z druhej Tybalt.) GREGOR. (Vidiac Tybalta.) Povedz "lepší"! Tamto prichádza jeden z príbuzných môjho pána. SAMSON. Veru lepší. ABRAHÁM. Klameš! SAMSON. Taste, ak ste chlapi. Zamávaj s ním, Gregor!

7

potiaľ, pokiaľ

(Šermujú.) BENVOLIO. (Vstúpi medzi nich.) Od seba, vy blázni! Schovajte meče! Čo to stvárate? (Vstúpi Tybalt.) TYBALT. Ty medzi čeľadníkmi tasíš meč? Hľaď, Benvolio; tu ťa čaká smrť. BENVOLIO. Zachovám mier. Aj ty schovaj svoj meč, alebo spolu týchto rozdeľme! TYBALT. S taseným mečom vravíš o mieri? To slovo nenávidím ako peklo, ba ako Montekovcov, ako teba. Bráň sa, zbabelec! (Šermujú. Vstúpi niekoľko prívržencov oboch rodov a pridajú sa do bitky. Potom vstúpia traja-štyria občania s palicami a s halapartňami, a Dôstojník.) DÔSTOJNÍK Len palicami do nich! Mláťte ich, či je to Montek a či Kapulet! (Vstúpi starý Kapulet v župane a jeho Žena.) KAPULET. Čo je to za krik? Podajte mi meč! PANI KAPULETOVÁ. Nie, radšej barlu! Načo pýtaš meč? KAPULET. Chcem meč! Hľa starý Montek prichádza a na posmech mi máva čepeľou. (Vstúpi starý Montek a jeho žena.) MONTEK. Nie, pustite ma! - Podlý Kapulet! PANI MONTEKOVÁ. Stoj! Ani krok! Tu nebudeš sa prieť! (Vstúpi knieža Eskalus so sprievodom.) KNIEŽA. Nepoislušníci, nepriatelia mieru,

8

przniaci susedovou krvou meč — Ste hluchí? Ľudia! Nie, zver! Iba zver uháša oheň svojej zbesilosti purpurom, ktorý vystrekuje zo žíl. Potrestám vás, ak skazonosnú zbraň nepustíte zo skrvavených rúk. Počujte výrok svojho kniežaťa! Už trikrát bezdôvodne občania

sa kvôli vášmu sporu pobili.

Už trikrát narušil sa pokoj ulíc

a i starí Verončania museli

zo svojich pliec si plášte postŕhať, vziať do starých rúk staré kopije, čo v časoch mieru zašli od hrdze,

a krotiť vašu zašlú nenávisť.

Ak ešte raz mier ulíc narušíte, budete za to platiť životom! Tentoraz všetci nech sa rozídu.

Ty, Kapulet, hneď so mnou môžeš ísť.

A teba, Montek, popoludní čakám

na starom hrade, kde má sídlo súd:

ta prídeš si náš ortieľ vypočuť.

Pod trestom smrti - hneď sa rozíďte! (Odídu všetci okrem Monteka, pani Montekovej a Benvolia.) MONTEK. Kto nalial olej na ten starý spor? Ty si bol pri tom, keď sa rozhorel? BENVOLIO. Keď prišiel som, už čeľaď vášho soka sa s vaším služobníctvom mlátila. Hneď tasil som meč, že ich rozdelím. Vtom vbehol divý Tybalt, tasil meč; len čo mi šepol výzvu do uší, už nad hlavou ním mával, krájal vzduch:

meč bez urážky urážkami svišťal. Kým sme si vymieňali údery,

9

zbehol sa dav, a už bol každý v boji. Až knieža muselo ich upokojiť. PANI MONTEKOVÁ.

Romeo, kde je? Nevideli ste ho? Som rada, že aj on sem nepribehol. BENVOLIO. Prv ako skvostné slnko vyzrelo zo zlatistého okna východu, strápená myseľ vyhnala ma z domu; tam v platanovom háji, čo sa strie od tejto časti mesta na západ, som skoro ráno zočil vášho syna.

I vydal som sa za ním. Keď ma zbadal,

v húštine stromov stratil sa mi z očí.

Čo cíti, podľa seba cítil som:

kde najviac hľadáš, nájdeš najmenej,

i vlastná clivota je viac než dosť.

So svojím krížom pobral som sa sám, rád ako on, že sme sa minuli. MONTEK. Nejedno ráno ho tam zazreli:

slzami rozhojňoval rannú rosu

a vzdychmi ohmúril chmúrne oblaky. No len čo slnko plné potechy rozhrnie na východnom obzore

pošmúrny záves nad posteľou zôr, môj syn sa vzápäť vydá na útek, do svojej izby hneď sa uzamkne, prichlopí okenice, vyvrie deň

a do umelej tmy sa pohrúži.

Ak nepríde mu nikto na pomoc, naveky si ho vezme čierna noc. BENVOLIO. Poznáte, strýko, v čom je príčina? MONTEK. Nepoznám. Neviem sa jej dopátrať BENVOLIO.

10

A jeho ste sa na to nepýtali?

MONTEK. Ba pýtal - sám i jeho priatelia.

Lež ako vlastných citov poradca

je k sebe - nepoviem, že priverný,

no iste dôverný a tajnostkár:

nič neodhalí a nič nevyjaví, tak ako púčik, v ktorom hlodá červ.

nemôže povystierať lupene

a svojou krásou slnko obdariť.

Vedieť, v čom pramení ten jeho bôľ, najlepší liek by som mu poskytol. (Vstúpi Romeo.) BENVOLIO. Prichádza. Ostanem s ním teraz sám.

Buď rozpovie mi všetko, buď sa vzdám. MONTEK. Kiež šťastne splníš svoje poslanie! Pôjdeme, žena! On tu ostane. (Montek a jeho žena odídu.) BENVOLIO. Buď dobré ráno! ROMEO. Deň je taký mladý? BENVOLIO. Odbilo deväť. ROMEO. Beda! Bez konca smutnému plynie čas! To bol môj otec? BENVOLIO. On. Aký smútok ti to dĺži čas ? ROMEO. Že nemám to, čo by ho krátilo. BENVOLIO.

V láske?

ROMEO.

V neláske -

11

BENVOLIO.

V neláske lásky?

ROMEO.

V neláske tam, kde láska zmáha ma.

BENVOLIO. Buď beda láske, nežnej na pohľad, čo dokáže byť krutá ako kat. ROMEO Buď beda láske, čo vraj býva slepá, a predsa k srdcu strminou sa liepa, Kam pôjdeme jesť? Čo sa to tu stalo? Nemusíš vravieť, všetko počul som. Nenávisť zlá je, láska ešte horšia. Zlovoľná láska, nežná nenávisť! Ničota, ktorá vznikla z ničoho. Ťaživá ľahkosť, vážna nevážnosť, beztvarý zmätok najtvárnejších tvarov, raz pierko z olova, raz jasný dym, studený oheň, neduživé zdravie, bdejúci spánok, súcnosť nesúca. Taká je moja láska bez srdca. Nesmeješ sa? BENVOLIO. Skôr plačem, bratanec. ROMEO. Srdiečko, čo ťa morí? BENVOLIO. Tvoje srdce. ROMEO. Za lásku, ako za hriech pykáme. Presila žiaľu sťahuje mi hruď:

má vari k nej aj tvoj žiaľ pribudnúť? Útrpnosť, ktorú si mi prejavil, niesť vlastný smútok zbavuje ma síl. Láska je dym, čo chrlí každý vzdych, za slnka oheň v očiach ľúbených, za noci oceán sĺz milencov.

12

Čo ešte? Hlúposť, čo sa múdro správa, dusivá žlč i nektárová šťava. Buď zbohom. BENVOLIO. Počkaj! Nezráňaj môj cit!

V takomto stave chceš ma opustiť ?

ROMEO. Sám seba opustil som. Už ma niet. Tu nie som. Romeo šiel v šíry svet. BENVOLIO. Lež teraz vážne: koho miluješ? ROMEO. Mám ti tu plakať? BENVOLIO. Pre mňa za mňa plač, no celkom vážne povedz: kto to je? ROMEO.

Chorému vážne povedz: „Závet spíš!" A čírym slovom mu tým ublížiš. Nuž vážne: istú ženu milujem. BENVOLIO. Nemieril som zle, ak som si to myslel. ROMEO. Máš dobrú mušku. Je to krásavica. BENVOLIO. Čím krajší cieľ, tým istejší je zásah. ROMEO. Tentoraz mieriš vedľa. Nezraní

ju lásky šíp. Má bystrosť Diany,

jej cnosť je ako v tvrdom pancieri, zbytočne na ňu Amor namieri. Niet slova, ktoré by ju dobylo, niet pohľadu, čo by ju obmäkčil, jej lono ani zlatom nekúpiš. Bohatá krásou, predsa biedna! Beda, hrob pohltí jej krásu, nič z nej nedá. BENVOLIO. Možnože prijala sľub cudnosti.

13

ROMEO.

Je márnotratná v svojej skúposti.

Veď krása, ktorá drží prísny pôst,

o vlastnú pripraví sa budúcnosť.

Je v kráse múdra, múdrejšia než treba:

cez moje zúfalstvo sa chápe neba. Nijaká láska jej sľub nezdolá,

a tak je zo mňa živá mŕtvola.

BENVOLIO. Počúvaj - viac na ňu nemysli. ROMEO.

V tom prípade ma nauč nemyslieť.

BENVOLIO. Daj očiam voľnosť. Nech sa kochajú aj v inej kráse. ROMEO. Takým spôsobom si ešte väčšmi vybavím jej krásu. Pod čiernou maskou, bozkajúcou tvár, zakaždým skrytú krásu vidíme. Kto oslepol raz, sotva zabudne na vzácny poklad strateného zraku. Ukáž mi krásavicu bez páru:

jej krása pripomenie mi vždy tú, čo prvá skvie sa medzi prvými. Buď zbohom! Tvoje rady nepomôžu. BENVOLIO. Ak nie, zaživa zder zo mňa kožu. (Odídu.)

DRUHÝ OBRAZ

Tamtiež; toho istého dňa neskôr.

(Vstúpi Kapulet, gróf Paris a Šašo, Kapuletov sluha.) KAPULET. Tak ako Montek i ja na pleciach ten istý .kameň nosím; pre nás dvoch

14

by bolo ľahké zachovávať mier. PARIS. Vysoko vážení ste obaja, ten dlhý spor je vám len na škodu. čo poviete však mojej žiadosti? KAPULET. Len zopakujem, čo som vravel prv:

nepozná moja dcéra ešte svet, veď neprežila ani štrnásť liet.

Nech ešte dvakrát leto strieda mráz

a možno na jej vydaj príde čas.

PARIS. Aj mladšie od nej šťastné matky boli. KAPULET. Priskoré steblo nečas prvé skolí. Zem okrem nej mi vzala všetky deti; jedine ona na cestu mi svieti. Musíte o jej srdce zvádzať boj; jej vôľa .rozhodne, nie názor môj. Ak si vás, vzácny Paris, vyvolí, ochotne na to aj sám privolím. Dnes v našom dome ako každý rok usporiadame veľký večierok. Premnoho vzácnych hostí príde k nám, vás ako najmilšieho privítam. Pozemské hviezdy vysvietia náš dom, až temné nebo zbledne v ohni tom. Tú slasť, čo mladosť v krvi roznieti, keď vetchej zime stúpa na päty mladistvý apríl, tú slasť núkam vám, keď medzi púčiky vás pozývam. Napnite uši; všade majte oči, nech vaše srdce pravý púčik zočí;

stačí vám pohľad na tie krásne stvory,

a moja dcéra bude kvapkou v mori.

vydaj

a navštív tých, čo tu sú napísaní;

Pôjdeme. (Šašovi.) Ty sa

ulicami

15

každému povieš, že je na mne rad pod svojou strechou dnes ich privítať. (Odídu Kapulet a Paris.) ŠAŠO.

(Roztvorí zoznam.) Navštív tých, čo tu sú napísaní! Napísané je: šuster, drž sa metra, a krajčír kopyta, rybár svojej štetky a maliar siete. Lenže ja mám nájsť tých, čo tu majú napísané mená; ako však zistím, čie mená tu napísal ten, čo ich napísal? Musím sa obrátiť na dákych múdrych ľudí. Idú ako na zavolanie! (Vstúpi Benvolio a Romeo.) BENVOLIO. Človeče, klinom vyráža sa klin. Útrapy zmierni iba nová muka. Závratu zbav sa ďalším krútením. Zúfalstvo lieč tým, že ti srdce puká. Keď do oka ti padne nová smeť, účinky stráca každý starý jed. ROMEO. Najlepší na to je list skorocelu. BENVOLIO. Preboha, na čo? ROMEO. Na zlomenú nohu. BENVOLIO. Romeo, ty si tuším zošalel. ROMEO. Som spútanejší ako šialenec, zavretý v cele o hlade a smäde,

týraný, bitý

Dobrý večer, bratku!

ŠAŠO. Aj vám, aj vám. Neviete, prosím, čítať? ROMEO. Svoj osud z vlastnej biedy vyčítam. ŠAŠO. To ste sa možno naučili bez kníh. Ale môžete, prosím, prečítať aj to, čo vám ukážu? ROMEO.

16

Isto, ak poznám písmená a reč. ŠAŠO. Ďakujem za úprimnosť: spánombohom. (Šašo chce odísť.)

ROMEO. Stoj, bratku. Naozaj viem čítať. (Číta zoznam.) Signor Martino s manželkou a dcérami, gróf Anselmo a jeho krásne sestry, urodzená vdova Vitruviová, signor Placencio s pôvabnými neterami, Merkucio s bratom Valentínom, môj strýko Kapulet s manželkou a dcérami, spanilá neter Rozalína a Lívia, signor Valencio so svojím bratancom Tybaltom, Lucio a neposedná,Helena. Nádherná spoločnosť! Kde sa má zísť! ŠAŠO. Tam. ROMEO. Kde? ŠAŠO. Na večeri; v našom dome. ROMEO. Včom dome? ŠAŠO.

V dome môjho pána.

ROMEO. Prv naňho mal som sa ťa opýtať. ŠAŠO.

Ja vám to poviem bez pýtania. Môj pán je ten velký boháč Kapulet; ak nepatríte k Montekovcom, ráčte aj vy prísť na pohárik vína. Spánombohom. (Odíde.) BENVOLIO. Na tento každoročný večierok zavíta s veronskými kráskami

aj krásna Rozalína, tvoja láska.

17

Choď ta a s tými, čo ti ukážem, ju bez predsudkov porovnaj! V tej chvíli si svoju labuť s mrzkou vranou zmýliš. ROMEO. Ak moje oči tak sa zozveria, nech slzy sa mi zmenia v plamene; nie prúdom sĺz sa tresce nevera, kacírske vypáľte im znamenie. Že zazriem krajšiu? Čo je svetom svet, nenájdem na ňom od nej krajší kvet. BENVOLIO. Len vtedy nad inou má prevahu, keď položíš ju samu na váhu. Na druhej miske maj však položenú povedľa svojej lásky inú ženu. Na plese ukážem ti toľko krás, že tá, čo teraz žiari, zhasne vraz. ROMEO. Pôjdem ta bez kradmého pohľadu: len svojmu chcem sa tešiť pokladu. (Odídu.)

TRETÍ

OBRAZ

V Kapuletovom dome.

(Vstúpi pani Kapuletová a Dojka.) PANI KAPULETOVÁ. Kdeže mám dcéru, dada? Pošli ju! DOJKA. Pri vienku, čo ma dvanásťročnú venčil, už som ju volala. Môj púčik! Vtáčatko! Prepánajána! Júlia! Kde si? (Vstúpi Júlia.) JÚLIA. Čo je? Kto ma to volá? DOJKA.

18

Tvoja mať. JÚLIA. Mamička, tu som. čo si želáte? PANI KAPULETOVÁ.

Chcem s tebou

Na chvíľu nás nechaj,

dada! Musím sa s tebou zhovárať. Nie, počkaj, veď aj ty isi to môžeš vypočuť. Pekných pár rokov poznáš moju dcéru. DOJKA. Ba na hodinu vám to vyrátam. PANI KAPULETOVÁ. Má štrnásť. DOJKA. Stavím svojich štrnásť zubov, hoci - ja biedna - mám ich iba štyri, že štrnásť ešte nemá. Koľko dní do posledného júla jej to chýba? PANI KAPULETOVÁ. Dva týždne a k nim pár dní navyše. DOJKA. Či pár, či nepár - je to presne tak, že v tú noc štrnásť rokov bude mať. So Zuzkou — boh ju osláv — v jeden deň sa narodili. Zuzku pánboh vzal. Pridobrá bola pre mňa. Z toho viem, že presne v ten deň dožije sa štrnásť. Hja, veru, dobre si to pamätám. Jedenásť rokov prešlo od tých čias, čo bolo zemetrasenie. V ten deň, čo nezabudnem, som ju odstavila. Palinou som si prsník natrela, sadnúc si pod holubník na slnko. Náš pán a vy ste boli v Mantove. Či nemám dobrú pamäť? Chúďatko. olizlo z prsníka tú palinu a striaslo sa sťa prehltlo by blen. Hneď nahnevane cicík pustilo.

19

Aj holubník sa, roztriasol. A ja som v mihu vzala nohy na plecia. Odvtedy jedenásť liet minulo. Už vtedy vedela sa postaviť. Ba už sa šiplikala po dome. Práve deň predtým rozbila si čelo. A vtedy môj muž - pánboh daj mu slávu! - beťárisko jeden - vzal ju na ruky.

„Julinka," vraví, „ty -si líhaš na nos? Keď zmúdrieš, budeš líhať na chrbát. či nemám pravdu?" Boh mi svedkom

buď,

že zaraz .stíchla a mu prikývla. Veď uvidíme, či to nebol žart! Aj tisíc rokov by som mohla žiť,

a nikdy na tú chvíľu nezabudnem.

PANI KAPULETOVÁ. Stačilo. Buď už ticho, prosím ťa. DOJKA. Už mlčím, prosím. Len mi do smiechu, že zaraz stíchla a mú prikývla. A, čestné slovo, najprv na čele jej vystúpila hrča ako päsť, škaredý pupák. Strašne vrieskala.

Môj muž jej vraví: „Ty si líhaš na nos? Keď zmúdrieš, budeš líhať na chrbát. Či nemám pravdu?" Stíchla. Prikývla. JÚLIA. Aj ty už stíchni, dada, prosím ťa. DOJKA. Už ani slovo. Boh ťa opatruj, najkrajšie dieťa, čo som dojčila! Kiež by sa moja túžba splnila

a mohla som sa tvojej svadby dožiť! PANI KAPULETOVÁ. Práve o svadbe chcem sa zhovárať. Júlia, povedzže mi úprimne, nežiada sa ti ešte vydávať ?

20

JÚLIA.

O

takej cti sa neodvážim snívať.

DOJKA.

O takej cti! Ak ti nie som dojkou,

tak poviem: z môjho mlieka máš tú múdrosť. PANI KAPULETOVÁ. Pomýšľaj na sobáš! Tu vo Verone

aj mladšie urodzené paničky

sú matkami. Ak neklame ma pamäť,

ja sama som ťa mala vo veku,

keď ty si ešte panna. Jedným slovom,

gróf Paris o teba sa uchádza. DOJKA. To je ten správny, najsprávnejší muž! Bezchybný, ako z vosku uliaty! PANI KAPULETOVÁ. Nenájdeš vo Verone krajší kvet. DOJKA. Prekrásny kvietok. Namojdušu, kvet! PANI KAPULETOVÁ. Čo povieš? Môžeš sa doň zaľúbiť? Dnes uvidíš ho u nás na večierku. Do knihy jeho tváre ponor zrak:

čo všetko do nej krása vpísala! Pozornosť venuj každej jednej čiare, budú ti splývať v dokonalom tvare.

A čo ti krásne riadky zataja,

vyčítaš z očí ako z okraja. Tá vzácna kniha, ešte nezviazaná, tisíckrát získa, keď ju zviaže panna. Nesporne by to bola veliká česť môcť krásne riadky krásnou niťou spliesť. Takúto knihu už nič neprekoná:

jej zlatý obsah zamkne zlatá spona. Tak získaš všetko, ak mu budeš žena,

a vyjdeš ako víťaz, nezmenšená.

DOJKA. Ba zväčšená. Čo iné spraví muž? PANI KAPULETOVÁ. Tak povedz: chceš byť Parisova dáma? JÚLIA. To uvidím, až uvidím ho sama. Nemôže inde zrak môj zaletieť:

len vaša vôľa určuje mu let. (Vstúpi Sluha.) SLUHA.

Milosťpani, hostia už prišli, večera je na stole, všade vás zháňajú, aj mladú slečnu hľadajú, v komore hromžia na dojku

a všetko je hore nohami. Musím ich ísť obslúžiť. Prosím vás, poďte už! PANI KAPULETOVÁ. Gróf čaká. Musíme ísť na pomoc. DOJKA.

Kiež k šťastným dňom si nájdeš šťastnú

noc!

(Odídu.)

ŠTVRTÝ

OBRAZ

Fred Kapuletovým domom.

(Vstúpi Romeo, Merkucio, Benvolio a ďalších päť-šesť zamaskovaných mužov a fakľonosi.) ROMEO. Povieme dačo na vysvetlenie? Či bez jedného slova vstúpime? BENVOLIO. Už dávnejšie vyšli z módy okolky. Aj bez Kupida s páskou na očiach

a s kušou zbitou z maľovaných latiek,

22

čo ;ako strašiak dámy rozháňa, aj bez prológu, ktorý jachceme len vďaka šepkárovi, poďme dnu! Nech si nás vlastnou mierou merajú:

do kola zamierime, a zas preč. ROMEO. Nie je mi do tanca. Dajte mi fakľu! Nech vám, sám chmúrny, aspoň posvietim. MERKUCIO. Nie, Romeo. Ty musíš tancovať. ROMEO. Nebudem. Vám je ľahko do skoku. Mne na srdci však kameň zasadol, čo k zemi gniavi ma sťa olovo. MERKUCIO. Si zaľúbený. Od Amora krídla si požičaj a vzlietneš ako vták. ROMEO. Už jeho šíp ma trafil do boka a krídla nevystriem. Som ranený a ani o piaď nenadletím žiaľ. Pod ťarchou lásky klesám čoraz hlbšie. MERKUCIO. Keď klesneš celkom, tak ju obťažkáš - priťažká ťarcha na tú nežnú stvoru. ROMEO. Je láska nežná? Hrubá, surová, násilne bodá srdce ako tŕň. MERKUCIO. Ak k tebe hrubá je, buď hrubý tiež, ak bodá, bodni tiež a zvalíš ju. Podaj masku, nech si skryjem tvár! Hľa, maska na masku! Nech zvedavec si na mne všimne každú ohyzdnosť! Len líca z papiera sa zapýria. (Nasadí si masku.)

BENVOLIO. Zaklopme, vstúpme. Len čo otvoria, hneď každý vrtko skočí do tanca. ROMEO. Sem fakľu! Nech len bujná samopaš opätkom šteklí šášie bez citu! Múdrosti predkov chcem sa pridŕžať:

najlepšie vidí, kto si posvieti; jedine ten, kto nehrá, neprehrá. MERKUCIO. Čo leží, beží, čo ťa páli, has! Ak si už prehral, my ťa z kaluže tej - s odpustením - lásky vytiahneme, bárs po uši v nej väzíš. Nesvieť vo dne! ROMEO. Je noc. MERKUCIO. Kto váha, ten je ako pochodeň, čo márne osvietiť chce biely deň. Len dobre chceme ti; náš úmysel len zmyslom zdá sa ako nezmysel. ROMEO. Vstúpime s dobrým úmyslom. Lež čo, ak zlý to vezme koniec? MERKUCIO. Nevrav! Prečo? ROMEO. Dnes v noci som mal sen. MERKUCIO. Tiež som mal sny. ROMEO. A o čom? MERKUCIO. Často o klamstvách sa sní. ROMEO. No vo sne pravdivá je každá chvíľa. MERKUCIO. Kráľovná Mab ťa teda navštívila.

24

Je matkou rozprávok a prichodí nie väčšia ako kameň z achátu, čo na prsteni nosí radný pán.

Ťahá ju záprah z najdrobnejších škriatkov, po nose spáčov chodí sem i ta. Jej kočiarom je prázdny oriešok, čo červík s veveričkou zmajistroval,

tí stavitelia bájnych hintovov.

Má spice z dlhých nožiek pavúčich

a i striešku z krídel lúčnych kobyliek šíry sú z najjemnejších pavučín

a chomút z lesku luny na vode;

bič z kosti cvrčka, liace z babích liet; pohoničom je komár v sivom šate, nie väčší ako polka malej vši, čo žije v prstoch záhaľčivej devy. V tom kočiari Mab prejde každú noc tvár milencom - tí hneď snia o láske, kolená dvoranom - snia o poklonách,

dlaň fiškáľom - tí hneď snia o úplatkoch, pery dámam - sniť budú o bozkoch, čo neraz kráľovnú Mab nahnevá

a vredmi potresce ich maškrtnosť.

Zas dvoranovi cvála po nose - ten vo sne vetrí, že ho povýšia, farára šteklí chvostom prasiatka, čo v spánku dostal ako desiatok:

hneď sa mu zazdá nová prebenda. Niekedy prebehne krk vojaká:

ihneď sníva sa mu, že je hrdlorez, čo zaútočí, sekne čepeľou

a už je pred ním čaša hlboká;

vtom zhrmia bubny, skočí vystrašený

vyjachce ako verklík modlitbu

a zase zaspí. A tá istá Mab

rozčechrá v noci hrivy vraníkom

a sipečie klbká kučier na povraz,

25

čo môže veštiť iba nešťastie.

A

keď sa panny zvalia na chrbát,

mora učí ich niesť bremeno,

čo ako večný údel čaká ich.

To ona - ROMEO. Prestaň, Merkucio, mlč! Nezmysly vravíš. MERKUCIO.

O snoch rozprávam,

tých deťoch jalového rozumu, splodených iba z planých výmyslov;

rovnako priezračné sú ako vzduch, vrtkavé ako vietor, čo sa chúli na prsiach ľadového severu

a zrazu na juh zlostne odfučí, aby sa jeho vlahe zaliečal. BENVOLIO.

Ten vietor tuším odvieva náš plán.

Je po večeri, neprídeme včas.

ROMEO.

Ba privčas, bojím sa. Mám tušenie, že čosi, čo je ešte vo hviezdach,

sa v tejto strašnej chvíli začína

a vyslovuje trpký rozsudok

nad planým životom, čo nosím v hrudi:

predčasnú pascu na mňa strojí smrť. Nech ten, kto určuje smer mojej loďkyk, nastaví plachty! Smelo do toho! BENVOLIO. Nech bubny zahrmia! (Vstúpia do domu.)

PIATY OBRAZ

Dvorana v Kapuletovom dome.

26

(Hudobníci čakajú. Vstúpia zamaskovaní muži, prejdú cez dvoranu a postavia sa bokom. Do popredia vystúpia Sluhovia s obrúskami.) PRVÝ SLUHA.

Kde je Kastról? Prečo nepomáha odpratávať? Ten potrimiskár! Iba čo každý tanier vylizuje! DRUHÝ SLUHA.

Je to nanič, ak všetko závisí od jednej dvoch rúk, a ešte aj tie sú

špinavé. PRVÝ SLUHA. Odneste tie pohovky; aj príborník odtiahnite; pozor na príbory! Počúvaj kamarát, odlož mi kúsok marcipánu. Ak ma máš rád, povedz vrátnikovi, nech dnu vpustí Zuzku Brúsku a Elu Belu - Tóno! Kastról! TRETÍ SLUHA.

K službám, kamarát.

PRVÝ SLUHA.

Vo veľkej dvorane už vás hľadajú. Každý vás vyvoláva, každý

sa na vás pýta, slovom, každý po vás túži.

ŠTVRTÝ SLUHA. Nemôžeme sa predsa roztrhať. Do roboty, chlapci! Trocha života do toho: dobrá vôľa všetko zdolá! (Sluhovia ustúpia.)

(Vstúpi Kapulet, Júlia a všetci hostia a urodzené dámy; zvítajú

sa so zamaskovanými mužmi.)

KAPULET. Vitajte! Každá dáma bez otlakov akiste dá sa v tanci vykrútiť. Vážené dámy, ktorá odmietne? Ak niektorá sa teraz bude zdráhať, tým prizná, že má otlaky. Tak čo? Vitajte, páni! Kdeže je ten čas, keď sám som nosil masku na tvári a krásaviciam šeptal do ucha najsladšie slová! Už sa nevráti! Vitajte, páni! Muzikanti, hrajte!

27

Urobte miesto! Dievky, do kola! (Hudba hrá, všetci tancujú.) Viac svetla, lotri! Odpracte tie stoly! Zahaste oheň, je tu horúco. To prekvapenie prišlo celkom vhod. Len seď, len seď, môj milý bratanec. Nám dvom čas tancov už sa pominul. Už je to dávno, čo sme ty a ja chodili v maskách. DRUHÝ KAPULET. Bože, tridsať rokov? KAPULET. Nehovor braček. Toľko azda nie. Bolo to na Lucenciovej svadbe; a práve na Ducha by malo byť dvadsaťť rokov tuším odvtedy. DRUHÝ KAPULET. Ba viac, ba viac. Veď jeho syn je starší, už tridsaťročný. KAPULET. Čo to rozprávaš? Pred dvoma rokmi nebol plnoletý. ROMEO. (Sluhovi.) Kto je tá dáma, čo skvie sa sťa skvost popri tom rytierovi? SLUHA. Neviem, prosím. ROMEO. je jagavejšia ako pochodeň! Na nebi žiari, keď sa zmráka deň, je šperk na uchu čiernej krásavice. Boháčka! Pôvabov má na tisíce! Ako keď k vranám biely holub sadá, tak pre jéj lásku sotva inú zbadáš. Hneď po tanci jej vyjdem v ústrety:

číry dotyk dlaň mi posvätí.

28

Či miloval som dosiaľ? Aký des! Skutočnú krásu spoznal som až dnes! TYBALT. To podľa hlasu môže byť len Montek. Hej, podajte mi kord. (Páža odíde.) Ten ničomník si pod ochranou masky trúfal prísť

a znevážiť tak dnešný večierok.

Pri rode, z ktorého si rabí smiech, ak zabijem ho, nebude to hriech.

KAPULET. Pomalšie! čo si sa tak rozletel? TYBALT. Pozrite, strýko! Montek! Nepriateľ! Ten podlý lotor vzal si do hlavy, že svojím jedom náš ples otrávi. KAPULET. Romeo mladý? TYBAĽT. Podliak Romeo! KAPULET.

Len pokoj, priateľ nevzrušuj sa ním. Veď správa sa tu ako pravý rytier

a - kvôli pravde - celá Verona

si váži jeho cnosť a spôsobnosť. Nie, za bohatstvo celej Verony by som mu v svojom dome neublížil. Buď trpezlivý; nevšímaj si ho. Ak ctíš si moju vôľu, vľúdny buď

a vyhlaď z čela vrásky: chmúrna tvár

pristane sotva našej zábave. TYBALT. Pristane vtedy, keď je hosťom lump. Nestrpím ho. KAPULET. Len ho strp, prosím ťa.

Poslúchaj, chlapče! Urob, čo ti vravím Kto je tu pánom? Ja či ty? No tak! Vraj nestrpíš ho. Milostivý bože! Chceš, aby sa tu hostia pobili? Na ruby prevrátia mi celý dom. TYBALT. Veď je to hanba, strýko! KAPULET. Prestaň už! Si bezočivec! Vážne nechceš prestať? Krvavo za to môžeš zaplatiť. Odmietaš poslušnosť? Mám toho dosť - Výborne, priatelia! Ty sopliak jeden! Čuš, lebo - Viacej svetla! Taká hanba! Veď ti ja ukážem - Vy bavte sa! TYBALT. Zmierlivosť so zášťou sa potýka, od hnevu chviem sa ako osika. Odídem. Lenže tento slastný vpád na trpký blen ti zhorkne tisíckrát. (Odíde.) ROMEO. (chytí Júliu za ruku.) Ak moja dlaň sa dotkne oltára, v tom hriechu bude najnežnejšia z nich. Môj ret, ten pútnik, rád sa zatára a zbožným bôžikom pozmýva ten hriech. JÚLIA. Nekrivdi svojim rukám, pútnik môj, keď sa v nich skrýva vrúcna oddanosť. Ak pútnik si, dlaň so sväticou spoj:

aj v stisku rúk máš svätých bozkov dosť. ROMEO. Lež svätica má pery, pútnik tiež. JÚLIA. Modlitbám dáva nimi jazyk šat. ROMEO.

30

Kiež pery ako ruky užiješ! Modlia sa. Zúfam. Ráč ich vyslyšať. JÚLIA. Vyslyšia svätci, bár sú skaly nemé. ROMEO. Buď ako skala: vezmem vymodlené. (Bozká ju.)

Z úst perami si moje hriechy zmyla.

JÚLIA. Tvoj hriech mám teraz sama na perách. ROMEO.

Hriech z mojich pier? Ach, aká slastná

chvíľa!

Tak vráť mi ho! (Bozká ju.)

JÚLIA. Som celá ako v snách. DOJKA.

Slečinka, matka už sa po vás zháňa. ROMEO. Kto je jej matka? DOJKA. Nuž, mladý pán, jej matka panou tohto domu je:

vždy dobrotivá, múdra, samá cnosť.

A ja som pestúnka jej dcérenky.

Kto ju raz uchmatne, ten získa ňou poriadny majetok. ROMEO. Je z Kapuletov?

Do akýoh strašných sietí som sa vplietol! BENVOLIO. Zábava končí sa. Poď, priateľ môj! ROMEO. Mám ostať, keď mi ostal nepokoj? KAPULET. Počkajte, páni, ešte ostaňte!

O chvíľu bude malé pohostenie.

31

(Zamaskovaní muži sa mu šeptom ospravedlňujú.) Naozaj? Ak je tak, nuž ďakujem. Ďakujem, vzácni páni. Dobrú noc. Prineste fakle! Pôjdeme spať tiež. (Sluhovia prinesú fakle, aby vyprevadili zamaskovaných mužov.) Božemôj, ako už je neskoro! I ja sa odoberiem. (Odídu všetci okrem Júlie a Dojky.) JÚLIA. Poďže ,sem, dada. Kto je tamten pán? DOJKA. Starého Tiberia synátor. JÚLIA. A ten, čo práve z brány vychádza? DOJKA. Tak sa mi vidí - mladý Petrucio. JÚLIA. Ten za ním? Ten, čo nechcel tancovať. DOJKA. To neviem. JÚLIA. Hneď sa na to opýtaj! Ak ženatý je, slzami ma skrop:

svadobnou posteľou mi bude hrob. DOJKA. Romeo volá sa. Je z Montekovcov. Jediné dieťa nášho nepriateľa. JÚLIA. Z jedinej zášte láska povstala. skôr som ju našla, než ju spoznala. Zlovestne chce sa so mnou osud hrať, keď nepriateľa musím milovať. DOJKA. Čo vravíš? JÚLIA. Veršík, čo ma naučil, pri tanci jeden mládenec.

32

(Za scénou: „Júlia!") DOJKA. Hneď, hneď! Poď spať! Nikoho z hostí už tu niet. (Odídu.)

DRUHÝ PROLÓG

(Vstúpi Cborus.) CHORUS. Na smrtnom lóži stará túžba zmiera a na jej trón sa driape mladý cit. Tá krása, pre ktorú chcel umrieť Júlii musela dnes ustúpiť. Romeo ľúbi a je milovaný:

moc lásky nad nimi má nadvládu. Romeo ľúbi, hoci zášť v tom bráni, Júlia kradne slastnú návnadu. Je pred ním ako múrom obklopená, on nemôže jej šeptať vyznania. Čím viac ho ľúbi, tým je vyššia stena, čo pohľad na milého zacláňa. Predsa sa .stretnú: vášeň dá im silu, čas zúfalstva sa mení v slastnú chvíľu. (Odíde.)

DRUHÉ DEJSTVO

PRVÝ

OBRAZ

Kapuletova

ním

záhrada;

z

z

chodník,

druhej

jednej

strany

s balkónom.

strany

múr

Kapuletov

a

za

dom

(Vstúpi Romeo; kráča po chodníku.) ROMEO.

Či odísť mám, keď tu je moje srdce? Zmeň smer svoj, planéta, a hľadaj stred! (Prelezie cez múr a skočí do záhrady.) Na chodník vstúpia Benvolio a Merkucio; Romeo za múrom načúva.) BENVOLIO. Romeo! Romeo! Hej, bratanec! MERKUCIO.

Je múdry; akiste už dávno spí.

BENVOLIO.

Tadiaľto bežal, cez múr preskočil. Zavolaj naňho! MERKUCIO. Veď ho vyvolám. Romeo! Šaľo! Blázon! Zaľúbenec!

V poďobe vzdychu aspoň sa nám zjav!

Postačí, ak nám šepneš jeden verš.

Len

s "kráskou"! Priateľke Venuši sa zaliečaj,

no starcom zvi jej syna Amora, že slepo trafil a kráľ Kofetua

sa do žobrácky musel žal ubiť.

Nečuje. Neprichádza. Nikde nič. Musíme chúďa z hrobu vyvolať. Čuj pri Rozalininých jasných očiach,

zásten: „Ach!" a zrýmuj "lásku"

35

vysokom čele, šarlátových perách,

pôvabných nôžkach, chvejúcicih sa bokoch

a poklade, čo s nimi susedí,

čuj pri tom všetkom, vyzývam ťa: Príď! BENVOLIO. Ak počuje ťa, pochytí ho hnev. MERKUCIO. Hnev? Prečo? Mohol by sa nahnevať, keby som jeho dáme v čarokruh chcel neznámeho ducha postaviť

a čakal, kým ho sama nezloží.

To by bol dôvod k hnevu. Lenže ja sa správam čestne. Iba jeho chcem pri mene jeho dámy vyvolať. BENVOLIO.

Poď! Ukryl sa tu niekde pod stromami, vo vlahej noci hľadá útechu. Tej slepej láske pristane len tma. MERKUCIO. Ak slepá je, tak nezasiahne terč. Podistým teraz pod mišpuľou sedí

a túži, aby ako mišpuľa

mu jeho láska padla do lona.

Bodaj by sa ti ako hnilička

v tých našpúlených ústach rozprskla! Romeo, dobrú noc! Chcem na posteľ. To poľné lôžko už ma studení.

Pôjdeme?

BENVOLIO. Poďme! Je to zbytočné:

ako voš pod chrastou je ukrytý. (Odídu.)

DRUHÝ OBRAZ

36

ROMEO. Neverí jazvám, kto ich necíti. (V obloku, nad ním sa zjaví Júlia.) Lež ticho! Čo to svitá v okne tom? To východ je a Júlia je slnko! Len vystúp, slnko, zabi mstivú lunu, čo zbledla, dávno chorá závisťou,

že ty, jej kňažka, krásou predčíš ju. Neslúž jej viacej, ak je závistlivá. Chorobne sivé je jej kňazské rúcho, dnes iba blázni nosia ho. Preč s ním! Veď je to moja pani! Moja láska! Kiež by to vedela! Hovorí, i keď mlčí ako hrob. Jej oči vravia. Nuž tým odpoviem. Som prismelý. Nie mne sa privrávajú. Dve najskvostnejšie hviezdy na nebi by mohli tie jej oči poprosiť, nech na oblohe žiaria miesto nich. Čo, keby si tak miesta vymenili? Jej jasná tvár by zahanbila hviezdy sťa lampu biely deň. Jej oči zas by takou žiarou naplnili nebo, že vtáci spevom vítali by deň. Hľa, tvár si teraz podoprela rukou! Môcť byť tak rukavicou na tej ruke

a

dotknúť sa jej tváre!

JÚLIA.

Bože!

ROMEO.

Vraví!

Ó prevrav znova, anjel žiarivý.

Tak skvieš sa tejto noci nado mnou sťa okrídlený posol z oblohy, pred ktorým na zem klesá smrteľník

s očami z jamôk, oslepený žiarou,

čo vynára sa spoza oblakov

a zaplavuje celé nebesá.

JÚLIA. Romeo! Prečo si ty Romeo?

Ach, zapri otca, vzdaj sa svojho mena. Ak nechceš, tak mi lásku prisahaj

a nebudem viac Kapuletovou.

ROMEO. Mám počúvať, a či hneď odvetiť? JÚLIA Len tvoje meno je mi nepriateľ. Buď hocikým, len nebuď Montekom! Veď čo je Montek? Ruka, noha nie, ba ani tvár, či iná tela časť, čo patrí človeku. Buď iným menom!

Čo značí meno? To, čo ružou zveme, pod iným menom tiež by voňalo. Romeo, keby nebol Romeom, si vzácnu dokonalosť zachová aj bez mena. To meno odvrhni

a za meno, čo nie je časťou teba, si vezmi mňa! ROMEO.

Vezmem ťa za slovo. Nazvi ma láskou, rád sa prekrstím. Odteraz nevolám sa Romeo. JÚLIA. Lež kto si, človek zahalený tmou, čo čušíš moje myšlienky? ROMEO. Som ten, čo menom obáva sa predstaviť.

I mne sa vlastné meno zbridilo,

keď teba desí ako nepriateľ. Mať na písme ho, hneď ho roztrhám. JÚLIA. Bárs ani sto slov nevstrebal môj sluch

zo šeptu tvojich úst, hlas spoznávam. Nie si ty Romeo? Nie si ty Montek? ROMEO. Nie som, ak tebe to nie po vôli. JÚLIA. Vrav, ako si sa dostal sem. A načo? Múr záhrady je príkry, vysoký a môžeš tu nájsť smrť, ak uvážiš, kto si, a že ťa naši môžu nájsť. ROMEO. Na krídlach lásky preletel som múr. Kamenné hradby nezastavia lásku, čo láska vládze, to aj vykoná. V tom nemôžu mi vaši zabrániť. JÚLIA. Keď zbadajú ťa, prídeš o hlavu. ROMEO. Tvoj zrak je pre mňa nebezpečnejší než dvadsať vašich mužov. Nežne hľaď, a nemôže mi ublížiť ich zášť. JÚLIA. Za nič na svete ťa tu nesmú nájsť. ROMEO. Plášť noci ukrýva ma pred nimi. Ak neľúbiš ma, nech si ma len nájdu. Nech radšej skolí ma ich nenávisť, než bez tvojej mám lásky živoriť. JÚLIA. Kto ukradol ti cestu z tejto strany? ROMEO. Jedine láska vodcom bola mi. Mne radu poskytla, ja zas jej zrak. Bárs nie som lodivod, a ty si tam, kde more diaľne brehy obmýva, odvážne vypravím sa do búrky. JÚLIA. Na šťastie maska tvár mi zakrýva:

39

nebyť nej tvár mi zhorí z rumeni za slová, čo si počul odo mňa. Kiež by som bola strohá - poprela, čo vravím! Ale zbohom, okolky! Miluješ ma? Viem, že mi prisvedčíš. uverím ti. No tvoja prísaha môže byť krivá. Práve tým vraj sú milenci bohom na smiech. Ak ma ľúbiš,

na všetko, čo ti sväté, prisahaj! Ak si však myslíš, že ma ľahko získaš, zachmúrim sa a budem vravieť nie. Len v takom prípade. Lež inak nie. Naozaj, Montek: slepo ľúbim ťa

a azda preto zdám sa nevážna.

Lež prejavím ti väčšiu oddanosť, než mnohé, čo sa tvária zdržanlivo.

Viem, väčšia striedmosť by mi pristala, no nevdojak si začul z mojich úst, že ľúbim úprimne. Tak odpusť mi

a neodsudzuj moju poddajnosť,

ktorú ti odhalila temná noc. ROMEO. Prisahám, milá, na posvätnú lunu,

čo postriebruje vrcholce tých stromov - JÚLIA. Na lunu nesmieš, tá je menlivá

a

každý mesiac mení svoju dráhu:

aj

tvoja láska bude nestála.

ROMEO. Tak na čo prisahať mám? JÚLIA.

Nemusíš. Ak predsa chceš, ber seba za svedka:

si pre mňa božstvo, ktoré zbožňujem.

A ja ti uverím.

ROMEO. Ak moje srdce —

40

JÚLIA. Nie, prestaň. Hoci si ma potešil, v tom dnešnom sľube nieto útechy. Tak znezrady to prišlo, bez rozmyslu, tak ako blesk, čo pominie sa skôr,

než povieš: „Blyslo sa." Nuž dobrú noc.

Z púčika lásky v teplom vlahom vánku

snáď vzíde kvet, kým stretneme sa zas.

Nuž dobrú noc! Mier tvojmu srdcu buď! Kiež cítiš to, čo cíti moja hruď! ROMEO. Ty bez útechy chceš ma opustiť? JÚLIA. Čím môžem ťa dnes v noci utešiť? ROMEO. Ak za môj sľub mi sľúbiš oddanosť. JÚLIA. To sľúbila som, než si o to žiadal. Kiež by som nebola tak spravila! ROMEO. Chceš sľub vziať späť? A prečo, láska moja? JÚLIA. Len aby som ho mohla zase dať. No žiadam vlastne to, čo aj tak mám. Tak ako more bez hraníc som štedrá a v láske bezodná. Čím viac ti dávam, tým viac dastávam: niet konca v tom. Počujem dáky huk. Buď zbohom, môj!

(Za scénou volá Dojka.) Hneď, dada! Montek, ty tu chvíľu stoj! Buď verný mi. Ja o chvíľu sa vrátim. (Júlia odíde.) ROMEO.

Ó

že

požehnaná noc! Mám obavu,

keďže noc je, všetko sa mi zdá:

sen prísladký, než bol by pravdivý.

41

(Znova sa pri obloku zjaví Júlia.) JÚLIA. Tri slová, Romeo, a dobrú noc. Ak svoju lásku mieniš úprimne

a chceš sa so mnou oženiť, daj znať

mi zajtra po človeku, čo ti pošlem,

že kde a kedy mám prísť na obrad. Ja svoje šťastie kladiem k tvojim nohám

a pôjdem s tebou, čo aj na kraj sveta. DOJKA. (Za scénou.) Júlia! JÚLIA.

úž idem. - No ak sa len zahrávaš,

prosím ťa – DOJKA. (Za scénou.) Júlia! JÚLIA. Hneď prídem, hneď!

- prestaň s tým a mňa žiaľu zanechaj. Tak zajtra! ROMEO. Vlastnej duše skôr sa vzdám – JÚLIA. Nuž dobrú noc ti želám tisíckrát! (Odíde.) ROMEO.

Tisíckrát zlú, keď svetlo chceš mi vziať. Jak žiaci od kníh láska k láske sadá,

jak žiaci školu odchod nemá rada.

(Júlia sa vráti k obloku.) JÚLIA. Mlč, Romeo! Kiež hlasom sokoliara privábiť môžem svojho sokola!

Som ako v putách, nesmiem vykríknuť. Môj hlas by bralo ozvien prelomil

a prinútil ich volať hlasnejšie

než sama smiem: „Môj drahý Romeo!"

42

ROMEO. To vlastná duša volá moje meno. Hlas milencov je v noci ako striebro, znie sluchu ako hudba najsladšia. JÚLIA. Romeo! ROMEO. Vtáča moje! JÚLIA.

O ktorej

má zajtra posol prísť ?

ROMEO.

Keď bude deväť. JÚLIA.

Aj

dvadsať rokov prejde dovtedy.

Zabudla som, čo chcela som ti riecť. ROMEO. Nuž budem tu stáť, kým si spomenieš. JÚLIA. Zabudnem zase, ak sa nevzdiališ:

na teba budem myslieť jednostaj. ROMEO. Jednako ostanem: ty zabúdaj, nech zabudnem aj na dom, v ktorom. bývam. JÚLIA. úž takmer svitá. Mal by si už ísť. Nezájdeš ďalej; ako malé vtáča, čo práve pustil z dlane nezbedník, no nestiahol mu z nohy obrúčku a za nitku ho môže pritiahnuť:

tak láska žiarlivá je na slobodu. ROMEO. Chcel by som byť tým vtáčaťom. JÚLIA.

Ja tiež.

No udusí ťa moje láskanie. Dobrú noc! Lúčenie má slastnú moc. Až do rána chcem vravieť: „Dobrú noc!" ROMEO. Mier tvojmu srdcu, očiam sladké sny, kiež smiem byť tým, kto na srdci ti sní. (Júlia odíde.) K mníchovi zájdem teraz do cely, azda ma v šťastí radou posmelí. (Odíde.)

TRETÍ OBRAZ

Cela Brata Vavrinca.

(Vstúpi Brat Vavrinec s košíkom.) BRAT VAVRINEC. Na mračnú noc sa usmial šerý deň

a pruhmi svetla prestupuje tieň.

Tma rapavá sťa opilecký nos už sadá na svoj slnkom hnaný nos.

Kým plameň čov chmúrne chmáry skosí

a povysúša kvapky nočnej rosy,

nazbieram plný košík zeliniek

raz vraždiacich, raz hojivých sťa liek. Zem život dáva, aj ho pochováva,

a tak jej hrob sa vzápäť lonom stáva.

To lono rodí rozmanité dietky, čo na zemskú hruď prisaté sú všetky. Z nich mnohé vynikajú cnosťami, každá nás na svoj spôsob omámi. Nesmierna moc sa skrýva v bylinách

i v kameňoch: z nich čarovný je prach.

I to, čo berie ľuďom silu z nôh, jednako niečím vždy je na osoh.

44

A zase to, čo zdá sa mocný liek,

nevhodne vzaté prejaví nám priek. Tak dobro v zlom sa na zlo premieňa,

zlo v dobrom sa nám dobrom odmieňa.

(Vstúpi Romeo, pričom mních ho nevidí.) I táto bylinka má taký kvet, že zároveň v ňom sídli liek i jed. Z jej vône pookreje každý úd, lež ochutnať ju značí istú smrť.

V ľuďoch i v kvetoch tiahnú do poľa

vždy dvaja králi: cnosť a zlovôľa.

Kde získa prevahu ten horší kráľ, akoby mor ten kvet zdnu rozožral. ROMEO. Buď dobré ráno, otče! BRAT VAVRINEC. Boh ťa spas! Čí jazyk ma to zdraví v taký čas? Kam sa ti, synak, zmysly podeli, keď želáš dobré ráno pasteli? Starecké oko bdie vždy ako stráž,

bdelosťou sa však navždy spánku vzdáš. No mladé telo, ešte bez starostí, ovládne spánok, len čo zloží kosti. To, že tak včasné sem si zavítal,

je dôkazom, že čosi trápi ťa.

Že nemám pravdu? Vidím na pohľad,

že Romeo dnes v noci nešiel spať.

ROMEO.

A predsa sladšiu noc mal ako iní.

BRAT VAVRINEC.

Nebodaj bol si u Rozalíny? ROMEO.

U Rozalíny, otče? Veru nie.

To meno neznám viac, len súženie. BRAT VAVRINEC. Výborne, synak. Teda, kde si bol?

45

ROMEO.

Zbytočne by som vravieť odmietol.

U svojho nepriateľa bol som hosť

a medzi šípmi, ktorých bolo dosť,

ma trafil ten, čo trafil som ja tiež. Na takú ranu náplasť len ty vieš. Nie, otče, cudzia je mi nenávisť, tvoj liek aj sokovi sa môže zísť. BRAT VAVRINEC. Vrav jasne, synak, celkom otvorene:

nejasná spoveď marí rozhrešenie. ROMEO.

S

kým moje srdce večnú lásku splieta,

je

dcéra bohatého Kapuleta.

Jej srdce s mojím tiež je spletené:

ak táto spleť má získať na cene,

ty svätým sobášom ju požehnáš.

Ostatné poviem ti, až príde čas. Nateraz mám len jedno želanie:

oddaj nás ešte dnes a nevrav nie. BRAT VAVRINEC.

Ô svätý František! Hľa, aký zvrat!

Na Rozalínu, čo si mal tak rád,

už zabúdaš? Hja, láska mladých ľudí nie srdcom, očami chce rýchlo súdiť. Ježišukriste! Celý vodný val pre Rozalínu tvár ti obmýval. Nadarmo slzami ,si lásku solil, už necítiť z nej ani štipku soli. Nestihlo slnko rozptýliť tvoj ston. Mne dosial hučí v ušiach ako zvon. Hľa, na líci ti svieti starý bôľ,

tú slzu ešte zmyť si nestihol.

Ak bol si to ty, a nie dakto iný, nevnímal si nič okrem Rozalíny. Tak zmenil si sa? Do seba sa vhrúž:

hriech páše žena, keď je slabý muž.

ROMEO. Vyčítal si mi, že ju mám tak rád. BRAT VAVRINEC. Že s láskou zahrávaš sa, kamarát. ROMEO. A kázal si mi lásku pochovať. BRAT VAVRINEC. Nie do hrobu a po inej mať hlad. ROMEO. Už nekarhaj ma. Moja milená za lásku láskou sa mi odmieňa. To iné nerobili. BRAT VAVRINEC. Dobre vie, že lásku vnímaš uchom, srdcom nie. Poď so mnou, len poď, mladý váhavec, nech spravím aspoň jednu dobrú vec. Zo zväzku tých dvoch šťastie môže vzísť:

na lásku premení sa nenávisť. ROMEO. Tak nemeškajme. Hneď sa chceme brať. BRAT VAVRINEC. Buď rozvážny. Nie vždy je vhodný chvat. (Odídu.)

ŠTVRTÝ OBRAZ

Námestie.

(Vstúpi Benvolio a Merkucio.) MERKUCIO. Do čerta, kam sa podel Romeo? Vraj celú noc si vôbec neľahol. BENVOLIO. Aspoň nie doma. Tak mi vravel sluha. MERKUCIO. Tá Rozalína, bledá ukrutnica, ho týra tak, že z toho zošalie.

47

BENVOLIO. Tybalt, ten Kapuletov príbuzný, údajne odoslal mu dáky list. MERKUCIO. Stavím sa, že výzvu na súboj. BENVOLIO. Romeo odpovie. MERKUCIO. Na list môže odpovedať každý, kto vie písať. BENVOLIO. Lenže Romeo odpovie aj tomu, kto ten list napísal: ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva. MERKUCIO. Beda! Úbohý Romeo! Už je vlastne po ňom. Prebodlo ho čierne oko ženskej bielej ako mramor; ľúbostná serenáda ho zahlušila; doprostred srdca ho trafil šíp toho slepého lukostrelca. Môže sa takýto človek postaviť zoči-voči Tybaltovi? BENVOLIO. Čo myslíš, čo je zač ten Tybalt? MERKUCIO. Ak mám byť úprimný, horší je ako kráľ mačiek. V malíčku má všetky ceremónie, čo predchádzajú súboju. Šermuje ako z partitúry: dodržiava takt, pauzy a rytmus. Nadýchne sa, raz, dva, tri, a už máš v hrudi kord. Všetky hodvábne gombíky ti odletia. Rodený duelant. Skutočný majster - abecedu šermu pozná odpredu aj odzadu. To jeho neprekonateľpassado. To punto reverso! To hai! BENVOLIO. Čo to vravíš? MERKUCIO. Bodaj by porantalo tých smiešnych fičúrov, tých panákov, ktorí zabudli, ako im zobák narástol, a jednostaj ochkajú:

„Ježišmária, och, aká impozantná čepel! Och, aký impozantný chlapík! Och, aká impozantná kurva!" Až mi je do plaču, ako na nás dotierajú tie cudzokrajné muchy, tí vyznavači módy, čo sú samý pardon sem, pardon tam, a natoľko si potupia na tie

48

svoje maniery, že si pohodlne nemôžu sadnúť na starú lavičku. Hneď ich bolia kosti. (Vstúpi Romeo.) BENVOLIO. Prichádza Romeo, konečne Romeo! MERKUCIO. Bez mlieča, ako vysušený haring. Ó telo, telo, však si zrybälo! Teraz mu to aj myslí iba v sonetoch, v akých sa utápal Petrarca. V porovnaní s dámou jeho srdca Laura je iba umývačka riadu, ibaže za milenca mala lepšieho veršovníka; Dido je iba drnda, Kleopatra cigánka, Helena a Hero haluškárky a harpye, Tisbe strašidlo do maku, ale nie na makovisku. Bon jour, signor Romeo! Tvoje francúzske gate možno pozdraviť iba po francúzsky. Včera v noci si nám urobil poriadnu čiaru cez rozpočet. ROMEO. Dobré ráno vám obom. Akú čiaru som vám urobil? MERKUCIO. Na plnej čiare si ustúpil. Jasné? ROMEO. Prepáč, milý Merkucio. Mal som dôležitejšiu robotu, a v takýchto prípadoch sa človek môže pozdvihnúť aj nad zdvorilosť. MERKUCIO. Inými slovami, v takýchto prípadoch je zdvorilejšie ukázať chrbát. ROMEO. Chrbát pri hlbokom úklone. MERKUCIO. Teraz si to postavil na hlavu. ROMEO. Už zdvodlejšie som to povedať nemohol. MERKUCIO. Ja som taký zdvorilý, že radšej neurobím ani krok. ROMEO. Beztak chodíš iba po špičkách. MERKUCIO.

49

Správne. ROMEO. Potom i ja som zdvorilý, lebo črievice sa mi zodrali práve na špičkách. MERKUCIO. Tentoraz si sa síce vynašiel, ale nezabúdaj, že ty chodíš po špičkách nie zo zdvorilosti, ale preto, že máš deravé podošvy. A do deravých topánok natečie. ROMEO. Radšej dieru na topánkach ako na hlave. Aspoň mi z nich nevyfučí hlúposť. MERKUCIO. Benvolio, kamarát, povedz voľačo, lebo sa mi rozum zastaví. ROMEO. Musíš ho poriadne šibnúť, ak nechceš, aby ti šibalo. MERKUCIO. Keby sme s.a pretekali v šibaní, rád ti prenechám víťazstvo. V tvojom jednom zmysle šibe viac čertov ako v mojich piatich, taký ,si ty šibal. Vari som ti stačil u tej radodajky. ROMEO. Ty mi v ničom nestačíš, a najmä nestačíš mi tam, kde by mal muž vždy stačiť. MERKUCIO. Za to ťa kopnem. ROMEO. Kôň, ktorý zdochýna, kope. MERKUCIO. Rozdávaš kyslé jablká. Pália ako oheň. ROMEO. Každému, čo mu patrí: do ohňa oheň. MERKUCIO. Človek ti podá prst, a ty hneď sa chytíš celej ruky. To nie je čestné. ROMEO. Komu česť, tomu česť, pastierovi trúba. MERKUCIO. Aj tak si sa polepšil: aspoň už nefňukáš kvôli tej láske.

50

Konečne sa dá s tebou zhovárať. Konečne si Romeo. Konečne si zase v svojej koži - či už prirodzenej alebo neprirodzenej. Tá tvoja usoplená láska bola ako od prirodzenosti blázon, čo splašený behá sem a ta a hľadá dieru, do ktorej by vopchal tú svoju prirodzenosť. BENVOLIO. Už prestaň, prestaň! MERKUCIO. Mám prestať práve v tom najlepšom? BENVOLIO. Nechcem, aby si sa ešte väčšmi zamotal. MERKUCIO. Mýliš sa, kamarát. Práve som sa chcel z toho vymotať. Dostal som sa na koreň veci, a čestné slovo, už nijaké slovo neokorením. (Vstúpi Dojka v najlepších šatách a jej sluha Peter.) ROMEO. Pozrite, aká opacha! Plachta na obzore! MERKUCIO. Až dve. Spodnica i spodky. DOJKA. Peter! PETER. Prosím? DOJKA. Podaj tni vejár, Peter. MERKUCIO. Len jej ho podaj, Petrík, nech si má čím zakryť tvár. Na vejár sa aspoň dá dívať. DOJKA. Pánboh daj vám dobré ráno, ctení páni. MERKUCIO. Pánboh daj vám dobrý večer, ctená krásavica. DOJKA. Vari už je večer? MERKUCIO. Presne tak. Tá nehanebná ručička na ciferníku už vkĺzla pod

51

sukňu. DOJKA. Keď ste ju ta namierili! Preboha, čo ste to za človeka! ROMEO. Som, krásna pani, človek, ktorého pán boh stvoril pod svoj obraz. DOJKA. Namojdušu, povedali ste to správne. Pod obraz boží. Ctení páni, neráčili by ste mi povedať, kde by som našla mladého Romea? ROMEO. Ja vám to prezradím. Lebo keby ste ho mali nájsť sama, mladý Romeo by už dávno nebol taký mladý, ako bol vtedy, keď ste ho začali hľadať. No nenájdete ani mladšieho, čo by sa tak volal, lebo už nikto horší sa k takému menu neprihlási. DOJKA. Správna reč. MERKUCIO. Vari je správne, že je najhorší? Bohuprisahám, chytil si to za správny koniec. Poistupuješ veľmi múdro. DOJKA. Ak ste ním vy, mladý pán, rada by som si vás odviedla na kus reči medzi štyrmi očami. MERKUCIO. Kupliarka, obyčajná kupliarka. Už je vrabec v hrsti! ROMEO. Čo si chytil? MERKUCIO. Nič vábne, kamarát: ak zajačicu, tak len takú, čo sa dáva do pôstnej paštéty, a kým sa zje, zakaždým o voľlačo zosmradne a splesnivie. {Kráča okolo nich a pospevuje si.) Aj zajačí smrad ukojí ti hlad, keď máš držať pôst. Preto vopred plať, ak chceš oblízať

52

aspoň holú kosť. Romeo, nepôjdeš už domov? Chceme sa u vás naobedovať. ROMEO. Prídem za vami. MERKUCIO. Zbohom, ty krásavica zo starožitníctva; zbohom. (Spieva.) „Dáma dám, ktorej srdce dám." (Merkucio a Benvolio odídu.) DOJKA. Prosím vás, kto bol tá neumytá papuľa, čo jej samé svinstvá chodia po rozume? ROMEO. Istý šľachtic, dada, čo sa strašne rád počúva a za minútu toho narozpráva viac, ako za mesiac je schopný urobiť. DOJKA. Ak si bude o mňa ústa utierať, však mu ich ja zapchám, hoci by mal ešte podrezanejší jazyk a dvadsať takých miništrantov k tomu; a keby som aj nevládala sama, nájdem si takých, čo ho umlčia. Naničhodný lotor! Nie som predsa dáka jeho frndolína. Ba ani husi som s ním nepásla. (Petrovi.) A ty tu stojíš ako tĺk a dovolíš, aby si zo mňa hocijaký odkundes robil rohožku. PETER. Nevidel som, prosím pekne, nikoho, kto by si z vás robil rohožku. Keby sa tak stalo, hneď vytasím. Namojdušu, vytasím tak chytro ako každý iný chlap, len musím mať na to príležitosť a právo na svojej strane. DOJKA. Božemôj, taká som nazlostená, že sa celá trasiem. Naničhodník! Prosím vás, pane, na slovíčko; ako som vám už spomenula, moja slečinka mi nakázala, aby som vás vyhľadala. Čo vám odkazuje, to si nechám pre seba. Ale najprv si zapíšte za uši, že ak ju chcete - ako sa vraví - vodiť za nos, bola by to od vás - ako sa vraví - strašná nehoráznosť. Slečinka je ešte mladá, a keby ste sa s ňou chceli zahrávať, bola by to pre každú urodzenú slečnu veľká patália a od vás veľké svinstvo. ROMEO. Odovzdaj svojej slečne a veliteľke moje vrúcne pozdravenie.

53

Prisahám - DOJKA. Aké máte dobré srdce! Všetko jej poviem! Panebože! Tá sa

poteší!

ROMEO. Čo jej chceš povedať? Veď vôbec ma nepočúvaš. DOJKA. Poviem jej, že ste prisahali, čo je podľa môjho názoru celkom obstojná odpoveď. ROMEO. Pod dákou zámienkou dnes popoludní nech príde do kláštora na spoveď. Brat Vavrinec jej hriechy rozhreší

a zosobáši nás. Ber za námahu! DOJKA.

Nie, vážne, pán môj; nechcem ani groš. ROMEO. Netáraj; keď ti dávam, ber! DOJKA. Dnes popoludní? Dobre, pošlem ju. ROMEO. Ty, dada, počkáš za kláštorným múrom. Môj sluha ťa tam zaraz vyhľadá

a prinesie ti povrazový rebrík,

čo pod závojom mlčanlivej tmy ma na vrch blaženosti dovedie. Slúž verne: odmena ťa neminie. Buď zbohom! Pozdrav slečne odovzdaj! DOJKA. Nech pánboh žehná ti. No počúvaj. ROMEO. Počúvam, dada. DOJKA. Vie tvoj sluha mlčať? Ak dačo skryť chceš, maj vždy na pamäti: kde mlčia dvaja, zbytočný je tretí. ROMEO.

54

Môj sluha vernejší je ako pes. DOJKA. Výborne, lebo moja slečna je naozajstný poklad. Ježišmária! Keď ešte bola také štebotavé vláčatko - V našom meste by ju rád ulapil jeden šľachtic, voľajaký Paris. Lenže ona, duša moja, radšej by si ľahla vedľa ropuchy, naozajstnej ropuchy, než vedľa neho. Niekedy ju naťahujem, vravím jej, že ten Paris je najsúcejší ženích. Ale keď to vyslovím, môžem vám odprisahať, že hneď zbledne ako najbelšia stena. Nezačína sa Romeo a rozmarín rovnakým písmenom? ROMEO. Začína, dada. A čo? Oboje sa začína na „r". DOJKA. Vy figliar! „Ŕŕŕ" - tak vrčia iba psi. Veď ,,r" znamená - Nie, začínajú sa dakým iným písmenom; a slečinka vymýšľa na vás a na ten rozmarín také nádherné veršíky, že keby ste ich počuli, hneď by vám bolo na srdci ľahšie. ROMEO. Odovzdaj slečne môj pozdrav. DOJKA. Tisíc pozdravov odovzdám. (Romeo odíde.) Peter! PETER. Tu som, prosím. DOJKA. Budeš kráčať predo mnou! Raz dva, raz dva! (Odídu.)

PIATY

OBRAZ

Kapuletova záhrada.

(Vstúpi Júlia.) JÚLIA.

55

Keď poslala som dadu, bilo deväť. Vraj že sa vráti za pol hodiny. Možno ho nenašla. Nie, neverím! Čaptaňa! Poslom lásky myšlienky

by mali byť: sú rýchlejšie než slnko, čo z chmúrnych kopcov chmáry vyháňa. Koč lásky preto tiahnú holuby

a svižný Amor pripína si krídla.

Už ocitlo sa slnko v zenite dnešného dňa: tri dlhé hodiny minuli od deviatej — a jej niet.

Mať cit a horúcu krv mladých liet, tak ako loptička by lietala. Slovami odpálim ju k milému

a milý zase slovom vráti ju.

No staré nohy ako mŕtve sú:

nevládne, ledva telo unesú. (Vstúpi Dojka a Peter.) Konečne ide! Tak čo nového? Vrav! Našla si ho? Pošli sluhu preč! DOJKA. Choď, Peter, počkaj pri vrátach. (Peter odíde.) JÚLIA. Vrav, dobrá dada - Prečo chmúriš sa? Aj smutnú správu povedz veselo. A dobré chýry nezahanbuj tým, že kyslou tvárou chceš ich rozladiť. DOJKA. Som ukonaná. Daj mi vydýchnuť. Joj, moje kosti! Ale som sa prešla! JÚLIA. Kiež ty máš moje kosti, ja tvoj chýr. Preboha, vrav už, milá dada, vrav! DOJKA. Nemôžeš počkať? Načo taký zhon? Či nevidíš, že ledva lapám dych?

56

JÚLIA. Nelapáš: veď máš dychu nadostač, ak navrávaš mi, že ho ledva lapáš. Tie tvoje výhovorky dlhšie sú,

než správa, ktorú mi chceš povedať.

Je dobrá a či zlá? Hneď odpovedz!

Len to chcem vedieť, na ostatné počkám. Upokoj ma: je dobrá a či zlá? DOJKA. Nuž nevybrala si si najhoršie, i keď v tom nemáš nijakú skúsenosť. Romeo? Nevídali! Tvár má celkom obstojnú a lýtka

ako vytesané. A hoci sa nepatrí rozprávať o rukách a nohách, a tobôž nie o celom tele, musím povedať, že nič sa im nevyrovná. Nevyniká síce nadmernou dvornosťou, ale stavím

sa čo aj oňho, že je mierny ako baránok. Len tak ďalej, dievča; pánboh s tebou! úž ste obedovali? JÚLIA. Nie, nie. To všetko viem aj bez teba. Čo o sobáši povedal? Vrav! Čo? DOJKA. Božemôj, už si hlavu necítim. Tak treští mi v nej, čo by pukala.

A chrbát - kristepane, chrbát môj!

Či nemáš srdce tak ma preháňať ? Skoro som pri tom dušu vypľula! JÚLIA. Naozaj ma to mrzí. Prepáč mi. Chcem vedieť, dada, čo môj milý vraví. DOJKA. Tvoj milý ako človek statočný, zdvorilý, láskavý a driečny, a ručím ti, že aj cnostný - vraví - A kde je tvoja mama? JÚLIA. Že kde je moja mama? Predsa doma. Kde inde? Čo to trepeš dve na tri? „Tvoj milý ako človek statočný vraví: ,A kde je tvoja mama?'" DOJKA.

57

Dosť. Máš horúčku? úž konečne sa vzchop! To má byť obklad na boľavé kosti? Odteraz sama sebe posla rob. JÚLIA. S tebou je kríž. Čo vraví Romeo? DOJKA. Máš dovolenie dnes ísť na spoveď? JÚLIA. Mám. DOJKA. Hneď navštív celu brata Vavrinca. Tam čaká ten, čo ženu z teba spraví. Hľa, bujná krv ti líca napĺňa. Čokoľvek vravím, hneď si ako rak. Bež do kostola. Ja mám za úlohu obstarať rebrík, po ktorom tvoj milý vyberie vtáčie hniezdo, keď sa stmí. Pre tvoju rozkoš driem sa ako kôň. Veď noc aj teba zgniavi napokon. Ja prv sa najem. Ty bež do kláštora. JÚLIA. Pobežím k šťastiu. Zbohom, milá stvora. (Odídu.)

ŠIESTY OBRAZ

Cela Brata Vavrinca.

(Vstúpi Brat Vavrinec a Romeo.) BRAT VAVRINEC. Kiež svätý obrad nebo posvätí a nestresce nás zajtra zármutkom. ROMEO. Amen, amen! Nech čokoľvek sa stane, nič neprevýši sladký okamih,

58

keď budem môcť sa na ňu podívať. Ty svojou modlitbou nám ruky spoj, nech smrť, ten lásky žrút si ostrí zuby. Mne stačí, ak ju môžem svojou zvať. BRAT VAVRINEC. No prudká rozkoš prudko dohorí:

záblesk a tma, tak ako pušný prach

v objatí s ohňom vzblkne vlastným koncom.

I med sa môže spríkriť sladkosťou

a pozbaví nás chuti do jedla.

Ľúb s mierou: spoznáš lásku bez miery. Náhlivý strelec nikdy nemieri. Už ide slečna. (Vstúpi Júlia.) Pod jej ľahkou nôžkou sa nikdy nezoderie zemský prah. Milenca udrží aj babie leto, čo v letnom vánku blúdi bez cieľa. Nemôže spadnúť: márnosť ľahká je. JÚLIA. Duchovný otec, dobrý večer ti. BRAT VAVRINEC. Romeo za nás dvoch ťa pozdraví. JÚLIA. I jeho zdravím, nech má dôvod zdraviť. (Objímu sa.) ROMEO. Júlia, ak tou mierou ako ja

si plná blaha a máš viacej síl

ho opísať, kiež tvoj dych osladí vzduch navôkol a hudba z tvojich úst odhalí šťastie, ktoré vzájomne nás blaží z prevzácneho stretnutia. JÚLIA. Cit hlbší, než je obal z plytkých slov, sa chváli sám a netreba mu príkras.

Kto môže zrátať to, čo má, je žobrák. No moja láska tak sa rozrástla, že nikdy nezrátam jej bohatstvo. BRAT VAVRINEC. Nuž poďte so mnou, nech to skrátime. Nenechám vás tu samých do tých čias, kým v jedno telo nepožehnám vás. (Odídu.)

TRETIE DEJSTVO

PRVÝ OBRAZ

Námestie.

(Vstúpi Merkucio, Benvolio a ich prívrženci.) BENVOLIO. Prosím ťa, Merkucio, poďme preč. Je sparno, všade samý Kapulet.

Ak stretneme ich, neujdeme zvade,

tá špára búri nepríčetnú krv. MERKUCIO.

Ty

si ako tí, čo prekročia prah krčmy a so slovam „Dajboh, aby

mi

nebol potrebný!" hodia na stôl meč. Len čo však majú v

sebe druhý pohárik, namieria ostrie proti tomu, kto im ten

pohárik nameral, hoci to vôbec nie je potrebné. BENVOLIO. Naozaj ? MERKUCIO. Nemáš o nič chladnejšiu hlavu ako každý iný Talian;

rozhorúčiš sa, len čo ťa napália, a napáliš sa, len čo ťa rozhorúčia. BENVOLIO.

No a?

MERKUCIO. Ešte že nie ste takí dvaja, lebo navzájom by ste sa pozabíjali. Veru tak. Poškriepil by si sa s človekom iba kvôli to mu, že na brade má o chlp viac alebo menej ako ty. A keby si nemal iný dôvod, poškriepiš ,sa s človekom, ktorý lúska orechy, a to iba preto, že ty máš orechové oči. Nijaké iné nevidia toľko zádrapiek. V hlave máš toľko zlosti, ako je vo vajci žltka, a už ti ju toľkokrát kvôli tomu roztrepali, že by sa z nej dala pripraviť praženica. Pobil si sa s istým človekom za to, že na ulici zakašlal a zobudil tvojho psa, ktorý sa vyhrieval na slnku. Nepochytil si sa s krajčírom za to, že si v čase pôstu obliekol

61

nové šaty, a s ďalším, že si nové topánky previazal starými šnúrkami? A ty ma budeš vystríhať pred zvadou! BENVOLIO. Keby som bol taký bitkár ako ty, nikto by nevsadil na moju hlavu ani deravý groš. MERKUCIO. Na deravú hlavu deravý groš. (Vstúpi Tybalt a ďalší.) BENVOLIO. Čo sa aj na hlavu postavíš, už idú Kapuletovci. MERKUCIO. Radšej sa aj na nohy postavím - mne je to fuk:

TYBALT. Držte sa za mnou! Chcem ich osloviť. Dovoľte na slovíčko s jedným z vás. MERKUCIO. Len na slovíčko s jedným z nás. Ráčte to aspoň zdvojnásobiť. Povedzme na slovíčko a na úder. TYBALT. Presvedčíte sa, že aj toho som schopný, ak mi na to poskytnete príležitosť. MERKUCIO. A to si už nemôžete na to nájsť príležitosť sám? TYBALT. Merkucio, aj ty hráš Romeovi do nôty? MERKUCIO. Do nôty? Vari chceš z nás urobiť muzikantov? Ak si myslíš, že sme muzikanti, tak ti zahráme, že ťa budú bolieť uši. To je môj sláčik! Veď ten ťa naučí tancovať! Do čerta, vraj do nôty! BENVOLIO. Hádame sa tu na verejnosti. Buď choďte, kde vás nikto nevidí, buď pokojne si všetko vysvetlite, a domov! Tu ste všetkým na očiach. MERKUCIO. No a? Veď na dívanie slúži zrak. Pre čiesi oči nemienim sa hnúť.

62

(Vstúpi Romeo.) TYBALT. Mier s vami! Tento, hľa, mi poslúži! MERKUCIO. Nech visím, ak vám tento poslúži. Len kordom sa vám môže odslúžiť.

V tom zmysle môžete ho svojím zvať.

TYBALT. Romeo, z toho, ako ťa mám rád, len jeden titul pristane ti: lump. ROMEO. Len dôvod, pre ktorý ťa ja mám rád, zdržiava vo mne oprávnený hnev za taký pozdrav. Vôbec nie som lump. Buď zbohom. Vidím, že ma nepoznáš. TYBALT. Tým vôbec neodčiníš urážky, čo si mi spôsobil. Vráť sa a tas! ROMEO. Prisahám: nikdy som ťa neurazil a mám ťa rád, čo nepochopíš skôr,

kým nedozvieš sa dôvod mojej priazne. Nuž upokoj sa, milý Kapulet, ktorého meno ctím si ako svoje. MERKUCIO. Hanebná, mrzká, podlá pokora! Len alla stoccata ju odčiní. (Vytasí.) Tybalt, ty potkaniar, krok odo mňa! TYBALT.

A ty čo chceš odo mňa?

MERKUCIO. Nič, milý kráľ mačiek, iba jeden z tvojich deviatich životov. Na ňom si zmeriam svoju odvahu, a ak ešte aj potom budeš na mňa mraučať, aj ostatných osem z teba vytlčiem. Chyť už konečne ten svoj kord za uši, nech nemusím ťa sám za uši vyťahať.

63

TYBALT. Som pripravený. (Tasí.) ROMEO. Poslúchni, Merkucio, schovaj kord. MERKUCIO. Do toho! Čakám passado! (Šermujú.) ROMEO. Tas, Benvolio! Zraz im zbrane z rúk. Hanba vám, páni! Zadržte svoj hnev! Počkajte! Knieža predsa zakázal

šarvátky na veronských uliciach. Stoj, Tybalt! Merkucio! (Tybalt popod Romeovu ruku bodne Merkucia a utečie.) MERKUCIO. Ranil ma. Mor na tie vaše rody! Dostal ma. Odišiel bez rany? BENVOLIO.

Si ranený?

MERKUCIO.

Som iba škrabnutý. No stačí to.

A kde mám páža? Priveď lekára!

(Páža odíde.) ROMEO. Odvahu! Rana nemôže byť hlboká. MERKUCIO. Nie, nie je hlbšie ako studňa ani širšia ako kostolná brána. Ale stačí to. Aj takto splní svoj účel. Opýtajte sa na mňa zajtra, a odpovie vám hrobové ticho. Ručím vám, že na tomto svete som už doskákal. Mor na tie vaše rody! Kristepane, taký pes, taký potkan, taký myšiak, taký kocúr - a človeka na smrť uškrabne! Taký chvastúň, taký lotor, taký lump, čo šermuje podľa počtovnice! Do čerta, prečo si sa plietol medzi nás? Zranil ma popod tvoju ruku. ROMEO.

64

Myslel som to dobre. MERKUCIO. Odveď ma, Benvolio, stadeto,

už strácam vedomie. Mor na váš spor!

Preň budem červy hostiť o chvíľu. Čo dostal som, to mám. Tie vaše rody! (Benvolio ho odvádza.) ROMEO.

Ten šľachtic, spríbuznený s kniežaťom, môj blízky priateľ, dostal kvôli mne smrteľnú ranu - Tybalt pošpinil

mi česť - ten Tybalt, čo je hodinu

môj príbuzný. Ô, drahá Júlia,

od tvojej nádhery som zoženštel,

aj srdce tvrdú smelosť stratilo. (Vráti sa Benvolio.) BENVOLIO. Romeo! Merkucio dodýchal. Ten smelý duch už letí k oblakom, predčasne touto zemou pohŕda. ROMEO.

Ten čierny deň je ďalších pohrôm zvesť

a jeho bremä budú mnohí niesť.

(Vráti sa Tybalt.) BENVOLIO. Zúrivý Tybalt znova prichádza. ROMEO. Prichádza víťaz, priateľ odchádza.

Vzleť do neba, ó krotká zmierlivosť, nech odteraz ma vedie ľúty srd! Ber Tybalt, titul, ktorý si mi dal:

tým lumpom ty si! Duša Merkucia sa vznáša nad našimi hlavami

a čaká, že ju budeš sprevádzať.

Keď nie ty, tak ja, a či obaja. TYBALT.

Ty naničhodník, s ním si paktoval,

65

aj s ním sa spakuješ. ROMEO. To určí kord. (Šermujú. Tybalt padá.) BENVOLIO. Romeo, bež preč, utekaj! Ľudia sem náhlia, Tybalt leží mŕtvy. Nestoj ako v snách! Knieža odsúdi ťa na smrť, ak ťa chytia. Chytro preč! ROMEO. Som šašo šťasteny. BENVOLIO. Čo nebežíš? (Romeo odíde. Vstúpia občania.) OBČAN. Kam bežal ten, čo zabil Merkucia? Kde Tybalt utiekol? Kde je ten vrah? BENVOLIO. Tu leží Tybalt. OBČAN. Ráčte, prosím, vstať. Ja vyzývam vás v mene kniežaťa. ( Vstúpi Knieža, starý Montek, Kapulet, ich ženy a sprievod.) KNIEŽA. Kde sú tí, čo tú bitku začali? BENVOLIO. Vznešené knieža, môžem objasniť nešťastný priebeh tejto šarvátky. Zabitý Romeom tu leží ten, čo tvojho príbuzného zavraždil. PANI KAPULETOVÁ. Môj drahý Tybalt! Dieťa od brata! Ó knieža! Muž môj! Krv je preliata! Hľa, knieža, naša krv tu preteká:

krv za krv - potrestajte Monteka. Synovec drahý! KNIEŽA.

66

Kto prvý, Benvolio, prelial krv? BENVOLIO. On, Tybalt, teraz mŕtvy, vraždil prv. Romeo, ten mu slušne dohováral, vraj spor je malicherný, vyvolá len vašu nevôľu. Nič z jeho slov, vravených pokojne a úctivo, však neovládlo Tybaltovu zlosť.

Bol ako hluchý; zrazu namieril hrot kordu na Merkuciovu hruď. Ten, celý v ohni, kríži s hrotom hrot,

s úšklabkom vojaka smrť odháňa

a druhou rukou chce ju vrátiť zas Tybaltovi. Ten zručne odráža

ju späť. Vtom skríkne Romeo:

„Prestaňte, priatelia!" a rýchlejšie než slovami im rukou zrazí kordy

a skočí medzi nich; tu Tybaltov

zákerný úder popod jeho ruku vyrazí život z hrude Merkucia.

Tybalt sa vydá na útek. No hneď

sa vracia k Rómeovi, ktorého

až teraz vôľa mstiť sa preniká.

Tak ako blesk ,sa vrhnú na seba. Kým som ich stihol schladiť, Tybalt padol. Romeo ušiel. Nech tu zomriem hneď, ak potvrdí sa lživosť mojich viet. PANI KAPULETOVÁ.

K Montekom patrí, príbuzenský cit

mu káže pravdu lžami zatemniť. Zo dvadsať chlapov meralo s ním sily, dvadsiati na jednom sa vyvŕšili. Chcem spravodlivosť, knieža. Žiadam smrť. Romeo nesmie trestu uniknúť. KNIEŽA.

Tybalta zabil. Tybalt Merkucia. Kto splatí, že aj ten sa v prachu zvíja? MONTEK. Romeo nie. Mal Merkucia rád. Len tým je vinný, že si trúfal vziať, čo patrí zákonu. KNIEŽA. Ja za ten čin ho okamžite z mesta vyhostím.

I mňa sa dotkla vaša nenávisť.

O vlastnú krv som pre ňu musel prísť. Za túto stratu príde krutý trest, čo kajúcne z vás každý musí niesť. Na vaše prosby budem ako hluchý, nebude plač váš viac než bzukot muchy. Už ani slovo! Romeo, ty choď:

ak vrátiš sa sem, prídeš o život. Odneste telo! Súcit s tým, kto vraždí vyvolať môže iba ďalšie vraždy. (Odídu.)

DRUHÝ OBRAZ

Kapuletov dom.

(Vstúpi Júlia.) JÚLIA. Cválajte, ohňonohé paripy,

do svojho príbytku! Kiež pohonič by vás tak chytro zahnal k západu, že vzápätí by všetko skryla noc. Svoj závoj spusti, láskyplná noc,

a privri každý zrak, nech Romeo

bez svedkov sa mi v náruč zaborí. Milencom -svieti k lásky obradom ich vlastná krása; ak je láska slepá,

68

najlepšie znáša noc. Príď, vzácna noc, matróna v striedmom, čiernom odeve,

a uč ma, ako víťazne sa poddať,

keď v hre je obojstranná nevinnosť. Zababuš čerňou moju plachú krv, čo blčí v lícach, kým sa osmelí neznámy cit a pokým nespaznám, že opravdivá láska tiež je cnosť.

Príď, noc! Príď, Romeo, deň prostred

noci!

Na krídlach noci belšie zasvietiš,

než na havranom perí nový sneh.

Príď, dobrá noc, ty čierna, chmúrna noc:

Romea pošli! A keď umrie raz rozkrájaj si ho na drobnučké hviezdy:

ním nebo takou krásou zažiari, že každý bude uctievať len noc

a ligot slnka stratí na cene.

Už kúpila som zámok pre lásku, no ešte nie je môj. Som. predaná, lež nekúpená. Dnešný deň je dlhý, tak ako pred sviatkom je dlhá noc dieťaťu, čo sa dočkať nemôže,

kým oblečie si nové šaty. (Vstúpi Dojka s povrazovým rebríkom.)

Hľa,

prináša odkaz. Povedz „Romeo"

- anjelskou hudbou bude znieť tvoj hlas. Čo nové, daida? Máš tie povrazy, čo pýtal Romeo? DOJKA. Mám, pravdaže. (Hodí rebrík na zem.) JÚLIA. Čo je? Ty zalamuješ rukami? DOJKA. Ach, beda. On je mŕtvy, mŕtvy je.

69

To je náš koniec, slečna, naša smrť. Božemôj, leží mŕtvy, zabitý. JÚLIA. Je nebo schopné toľkej zloby? DOJKA. Nie. On, Romeo! Nie nebo! Romeo! Kto by si to bol myslel! Romeo! JÚLIA. Vari si diabol, že ma takto trýznis? Ston z takých muk len peklo vydrží. Romeo si vzal život? Povedz „vzal"

a toto slovo bude vraždiť viac

než smrtonostný pohľad baziliška. Ak povieš „vzal", mne život tým sa vzal,

ak zavrel oči, aj mne svetlo vzal. Jediné krátke „áno", krátke „nie" buď blaho prinesie, búd trápenie. DOJKA. Na vlastné oči videla som ranu

- prekristapána - priamo na hrudi,

Úbohé telo, vôkol samá krv. Bol biely ako krieda. Na ňom krv. Potoky krvi. Až mi prišlo zle. JÚLIA. Ó pukni, srdce, bedár úbohý! Vám, oči, večný žalár bez svetla! Popolom ľahni, v prach sa obráť, zem, nech aspoň na márach s ním spočiniem. DOJKA. Ó Tybalt, Tybalt, vždy si pri mne stál. Môj rytier! Najvernejší ochranca! Že som sa tvojej smrti dožila! JÚLIA. Čo za víchor to duje až z dvoch strán? Romea zabili? Aj Tybalt umrel? Bratanec drahý? Ešte drahší muž?

70

Polnice, trúbte! Nastal súdny deň! Niet živých, keď tí dvaja umreli. DOJKA. Len Tybalt umrel; tvojho Romea, ktorý ho zabil, vypovedali. JÚLIA. Romeo prelial Tybaltovu krv? DOJKA.

Tak veru, prelial, boh ho opatruj! JÚLIA. Ó hadie srdce, skryté v kvetoch tváre! Kedyže drak mal taký skvostný brloh? Spanilý tyran! Diabol anjelský! Jahniatko s vlčou kožou! Krkavec! Odporné srdce v božskej podobe! Prekliaty svätec, cnostný darebák! Pravý rub toho, čím sa právom zdá! Príroda, čo máš s peklom spoločné, keď dávaš diabolskému duchovi

v pozemskom raji taký ladný vzhľad? Hanopis s najmrzkejším obsahom,

a krásne zviazaný! Že práve faloš má sídlo v takom paláci! DOJKA. Niet cti,

niet úprimnosti v mužoch. Všetci sú klamári, falošníci, pokrytci. Kde je môj sluha? Trocha pálenky!

Z toľkého žiaľ u sa tu pominiem.

Buď hanba Romeovi! JÚLIA.

Božemôj,

že nestvrdne ti jazyk! Hanba? Nie! Veď hanba sa mu hanbí dotknúť čela, na ktorom za vladárku tohto sveta by bolo možné korunovať česť. Som netvor, že som naňho hromžila.

71

DOJKA. Chceš chváliť vraha svojho bratanca? JÚLIA. Vlastného manžela mám preklínať? Úbožiak, kto ti meno poláska, keď ja, tri hodiny ti manželka,

ho hanobím? No prečo si ho zabil?

Takisto teba mohol zabiť on. Späť, hlúpe slzy, späť sa vsiaknite! Tie kvapky splácajú daň zármutku, čo omylom mi radosť nahrádza.

Žije môj muž, bárs Tybalt chcel ho zabiť. Veď to je dobrá zvesť! Tak prečo plačem? Nôž ostrejší než Tybaltova smrť

mi krája srdce! Kiež naň nemyslím!

Jediné slovo pamäť ťaží mi, tak ako hriechy ťažia svedomie.

„Len Tybalt umrel; tvojho Romea, ktorý ho zabil, vypovedali."

To

jedno slovo „vypovedali"

sto

tisíc Tybaltov je schopné zabiť.

Aj

Tyibaltova smrť by stačila,

ak

by sa všetko malo končiť ňou.

Ak žiaľu dobre padne spoločnosť a nešťastie vraj samo nechodí,

po „Tybalt umrel" mohlo radšej prísť,

že umrel otec, mať, či obaja.

To

ešte by som mohla oplakať.

Za

„Tybalt umrel" prišiel zadný voj:

„Romea vypovedali." Ten vzal

mi

Tybalta, mať, otca, Romea.

mŕtvi! On je vypovedaný.

To

slovo nemôže nič obopnúť.

V nijakom inom nezvučí tak smrť. Kde je môj otec, matka, dada milá? DOJKA. Nad Tybaltovým telom teraz kvília.

72

Ak za nimi chceš, ja ťa zavediem. JÚLIA. Ich slzy padajú mu na rany. Môj plač je tvoj - môj vypovedaný. Zdvihni ten rebrík, chúďa oklamané. Je vyhostený. Čo sa s nami stane? Mal si nás spojiť ako brehy most:

ovdoviem skôr, než stratím počestnosť. Nuž zbohom, rebrík! Dada, pôjdem spať:

smrť miesto Romea mi strihne šat. DOJKA. Do svojej izby choď! Ja nájdem ho a on ťa uteší. Viem, kde ho hladať. Romeo príde, len čo stmavie deň. Teraz ho skrýva Vavrincova cela. JÚLIA. Ten prsteň dáš mu! A mu pripomeň, že naposled by som ho objať chcela. (Odídu.)

TRETÍ

OBRAZ

Cela Brata Vavrinca, v pozadí knižnica.

(Vstúpi Brat Vavrinec.) BRAT VAVRINEC. Romeo, vyjdi! Poď sem, strachopud! Trápeniu si sa tuším zaľúbil a za manželku pojal nešťastie. (Romeo vyjde z knižnice.) ROMEO.