obalka_adam:Layout 1 2.9.

2009 14:25 Page 1

anna adamová pavučinové pančušky

Ďalšia kniha od autorky
dvoch bestsellerov!
Prečítajte si príbeh niekoľkých žien,
ktoré naleteli jednému mužovi.
Každá v inom čase, každá za iných
podmienok, každá je ponížená
iným spôsobom. Prečítajte si príbeh,
ktorý je založený na skutočnej udalosti
a je dôkazom, že keď niekto klame
a podvádza, nezastaví ho
vôbec nič...
adam:Layout 1 24.8.2009 19:27 Page 4

Vydalo vydavateľstvo Evitapress, s. r. o

ako svoju ôsmu publikáciu

Copyright © Evitapress 2009

Gra f i c k ý d i z a j n a o b á l k a :
Roman Piffl
S n í mk a n a o b á l k e :
istockphoto.com
J a z yko v á ú p r a v a :
Renáta Kováčová
Darina Belanová

Tlač:
Tlačiareň MERKUR, s. r. o.,
Dolný Ohaj
www.merkurprint.sk

www.evitapress.sk

ISBN 978-80-969800-8-6
adam:Layout 1 24.8.2009 19:27 Page 93

pavučin o v é p a n č uš ky

Keby videl, v akom stave je mama, asi by neodporoval. Určite

by nespozorovala žiadny rozdiel, pomyslela si Valéria smutne.
Možno by jej bolo podozrivé len to, ak by prišla farárka. Pri tej
myšlienke sa trochu usmiala a rozlúčila. Nie, nepôjde už nikam,
aj tak to nemá zmysel, pomyslela si unavene. Keď sa vrátila do-
mov, mama vo svojej izbe spokojne odfukovala...

MICHAELA
Michaela sa prekvapene pozerala na poskakujúci mobil, šva-
gor jej nikdy nevolal o takomto čase. Vlastne, on jej NIKDY ne-
volal.
„Miša, Zuzka je v nemocnici, chcela len, aby som ti zavolal,“
ozval sa v mobile Oliverov roztrasený hlas.
Michaela zalapala po dychu: „V nemocnici? Poranila sa alebo...“
„Nie, začala krvácať. Lekári sa snažia udržať to.“
„Začala krvácať?“ opakovala nezmyselne. Potom sa vzchopi-
la. „Mám ju ísť pozrieť?“
„Neviem, či ťa za ňou pustia...“
„Dobre, pokúsim sa s ňou večer spojiť a keby som sa nedo-
volala, pozdrav ju odo mňa,“ ukončila rýchlo hovor, pretože
v miestnosti sa objavil šéf.
Do konca pracovného času bola ako na tŕňoch. Cez obed vo-
lala s mamou, no tá celý telefonát preplakala. Róbert bol mimo
dosahu. Aha, spomínal služobku do Prahy, jeho šéfka tam mala
nejakú významnú klientku. No načo potrebovala Roba, to netu-
šila. Jej sestra mala pravdu, robil poskoka panovačnej ženskej.
Chúďa Zuzka, musí byť chorá od strachu. Strašne sa bála infúzií,
ktovie, čo všetko do nej teraz lejú. A predstava, že by o dieťatko
prišli... Michaele prešiel mráz po chrbte. Spomenula si na tatra-
bankový večierok, na to, aká tam bola Zuzana bledá. Do kelu, asi
tam nemali ísť.

93
adam:Layout 1 24.8.2009 19:27 Page 94

a n n a a da m o v á

Po práci sa ponáhľala domov, chcela hovoriť s mamou, otcom,

s hocikým, kto by jej povedal, že sa niet čoho obávať. Doma však
našla prázdny byt. Rodičia nechali odkaz, že sú v nemocnici.
Utiahla sa do svojej izby a nakopla internet. Veľmi si chcela pre-
čítať všetko o tom, čo sa môže stať. Dozvedela sa len to, že krvá-
canie v tehotenstve nemožno brať na ľahkú váhu, a na jednej
stránke si prečítala niekoľko spovedí žien, ktoré prišli o dieťa.
Asi najviac ju dojal príbeh nejakej Lucie, ktorá napísala:

Ked som mala sedemnast, dala som si jedno dieta vziat. Bola
som sprosta a nepocuvala som lekarku, ktora ma varovala, ze v mo-
jom veku je to nebezpecne. Neviem, co sa stalo, no ta pani doktorka
mala pravdu, neskor som sa vydala a snazila sa otehotniet, no neda-
rilo sa nam to sest rokov. Pred rokom sa stal zazrak a ja som otehot-
nela. Plakali sme s muzom ako male deti pri pohlade na tehotensky
test. V stvrtom mesiaci som potratila, odvtedy som na antidepresi-
vach. Manzel ma styroch súrodencov, ja dvoch.Vsetci maju deti a ja
placem uz aj pri pohlade na obycajnu babiku vo vyklade hrackarstva.

JANA
Milan vyšiel z budovy schwechatského letiska a zamieril
k svojmu autu. Parkovanie tu bolo prekliate drahé, no jemu sa
nechcelo po celom dni plnom rokovaní a cestovania čakať ešte aj
na autobus a trmácať sa domov ďalšie dve hodiny. Vkĺzol za
volant svojej striebornej mazdy a naštartoval.
Prvý deň s ukrajinskými partnermi bol náročný. Veľmi ná-
ročný. Ráno o pol šiestej check in na viedenskom letisku, hodina
čakania, dve hodiny letu. Celý deň rokovaní bez obeda len na
hnusnej kyslastej minerálke. Na oslavu neskorý obed, hoci zatiaľ
vôbec nebolo čo oslavovať. Ťažké pečené mäso a losos s hranol-
čekmi mu na prázdny žalúdok neurobili vôbec dobre. Na letisku

94
adam:Layout 1 24.8.2009 19:27 Page 95

pavučin o v é p a n č uš ky

sa skrúcal od bolesti, no všetky myšlienky po náročnom dni pat-

rili Jane. Musel jej zavolať. Tak ako vždy. Uistiť sa, že je v po-
riadku. Ona i Števko.
„Ľúbim ťa a o chvíľu som pri tebe. Ak to dobre pôjde, nebu-
de tých sedení až toľko. Hodne sme pokročili, vyzerá to dobre,
zlato.“
„Dobre, teším sa. Števko tu má kamaráta, vieš, toho, čo spolu
blbnú na počítačoch. Zajtra nemajú školu, sú akési olympiády či
čo. Namiesto školy idú do kina, tak ho rodičia nechali u nás
dlhšie. Števko je fakt šťastný, odkedy sme mu kúpili ten počítač.
A šikovný po tebe...“
Milan sa v duchu pousmial. Tušil, že Jana by sa pri slove „po-
čítač“ najradšej prežehnala.
„Dobre, zlato, povieme si to o chvíľu, som skoro za rohom.“
„Tak pápá a ponáhľaj sa, pusu...“
Cítil, že bude po jeho telefonáte pokojnejšia. Nebola rada, keď
bol tak ďaleko, bála sa oňho. A týmto východným krajinám ne-
dôverovala ani trochu. Milana štípali oči od cigaretového dymu
a únavy. Vedel, že by nemal fajčiť, že by mal radšej zastaviť
a niekde si oddýchnuť, no pohľad na hodinky ho hnal stále ďa-
lej. Bolo pol desiatej večer a on mal pred sebou posledných šty-
ridsať kilometrov. Ak nezastaví, o pol hodiny môže byť doma.
Všuchne sa k Jane, pritlačí si tvár k jej zvlhnutým vlasom a po-
kožke na hrdle. O tomto čase vždy driemala pri telke zababuše-
ná ako dieťa a vždy sa ako dieťa aj spotila. Vkĺzne rukami pod jej
košeľu, pohladí jej zadoček a stehná a konečne si vydýchne. Pri
spomienke na jej hodvábnu pokožku sa mu pritajil dych. Jana
mala stále postavu ako dievča, ktoré voľakedy poznal, a pokož-
ka jej voňala a chutila ešte vždy sladko.
Ručička tachometra ukazovala 140 km/h. Mal chuť na pivo.
Tá ryba bola strašne mastná. Nemal rád mastné ryby. Asi preto
nekupovali na Vianoce kapra, ale vždy len filé z bielej tresky.
Milanovi sa grglo. Na predné sklo začali padať ťažké snehové

95
adam:Layout 1 24.8.2009 19:27 Page 96

a n n a a da m o v á

vločky. Zajtra bude všetko biele, pomyslel si. Ešte niekoľko kilo-
metrov. Nabudúce pôjde s Fabiánom, ten chlap veľa rozpráva,
ale aspoň by sa mu nechcelo tak strašne spať. Alebo vezme Janu.
Áno, to je nápad, urobia si dovolenku. O desať dní má ísť do
Kyjeva znovu. Ubytujú sa v niektorom z hotelov, ukáže jej celé
mesto, zoberie ju do obchodov. Števko to pochopí, veď je už veľ-
ký chlapec. Veľmi vyrástol v poslednom čase. „Oci, môžem zo-
stať sám, som už veľký.“ Ako keby ho počul. Nie, nenechá ho sa-
mého, Jana by to neprežila, ale môžu poprosiť Vlastíkovu mamu.
Števko chcel aj tak u nich už viackrát prespať. Áno, tak to uro-
bia... Milan sa naklonil k autorádiu, strašne šušťalo. Ach, koneč-
ne odbočka pri hydinárni. Zabočil do ulice.
Ten pes tam nemal čo robiť. Milan prudko strhol volant a vy-
behol na chodník. Pred predným sklom sa mihla chlapčenská
tvár a velikánske oči. Skočil na brzdu. Neskoro. Pocítil tupý ná-
raz a telom mu prebehol mráz. Vedel, čo ten náraz znamená, raz
dávno mu skočila do cesty malá srnka. Vybehol z auta a klesol
na kolená. Tri metre za jeho autom ležalo detské telo...

OTTO
Po dlhých hodinách čakania a surfovania na nete sa Otto
oklamal rožkom s paštétou a v duchu si zanadával na všetky
komplikované a precitlivené ženy na svete. Túžil po normálnej
teplej večeri a neškodnom rozhovore so ženou, neznášal napätie.
Soňa väčšinou rozprávala príbehy z roboty a on sa často prichy-
til pri myšlienke, že ho tie jej postrehy o iných ženách celkom ba-
via. Osprchoval sa, odolal pokušeniu urobiť niečo so svojou ne-
uveriteľnou túžbou, zhoršenou nepochopiteľným trucom jeho
ženy, a teda jeho niekoľkodennou sexuálnou abstinenciou, a ľa-
hol si na gauč k akémusi presladenému programu. Rozhodol sa,

96
adam:Layout 1 24.8.2009 19:27 Page 97

pavučin o v é p a n č uš ky

že sa vyspí v obývačke. Ak nemôže byť s ŇOU, ľahne si aspoň

do jej perín. Nastavil televízor na automatické vypnutie a okam-
žite zaspal. V priebehu noci sa však aspoň tisíckrát zobudil. To
dievča s medom mu neschádzalo z mysle. Má vraj nejaký pro-
blém s priateľom... Teda, mala v roku 2007. Otto si spomínal na
každé jej slovo. Predstavoval si ju, ako sa ten cap po nej váľa
a ako necitlivo jej dáva najavo, čo ON chce. Nikde to nenapísala
priamo, no vyplynulo to z jej reakcií. Nebola s ním šťastná. Asi
mal aj iné baby. Kurník, ako veľmi by on chcel iné baby, no ne-
prichádzalo to do úvahy, ľúbil svoju ženu. Do čerta, ale táto
Pipinka. Teraz je niekde sama. Prečo dnes existujú takíto muži?
Čo by za to dal, aby jej mohol ukázať, ako chutí ozajstná mužská
láska. TAKÁ žena si zaslúži mať OZAJSTNÉHO muža. Verného,
oddaného ako ON. Celú noc sa prehadzoval na posteli a pred-
stavoval si ten stekajúci med. O šiestej ráno, kým „deti“ spali, od-
kráčal do kúpeľne a konečne dal uniknúť svojmu neuveriteľné-
mu napätiu. Potom si sadol k počítaču, zhlboka sa nadýchol a za-
čal písať.

Ahoj, Pipinka...
Len vcera som objavil tvoje prispevky. Velmi dobre sa dokazem
vzit do tvojej situacie, tiez ma priatelka podvadza. Ak som to sprav-
ne pochopil, mas podobny problem s priatelom. Neviem, ci je to este
aktualne, ale nechces sa zdoverit? Niekedy je blizka dusa viac ako co-
kolvek ine.
Leonardo

Pipinka mu nikdy neodpovedala. Jej škoda...

97
adam:Layout 1 24.8.2009 19:27 Page 98

a n n a a da m o v á

VALÉRIA
Valéria ledva nastúpila do výťahu. Telom jej lomcovala zim-
nica, zuby jej drkotali a bola slabá ako mucha.
„Prrrro-sím ťa, nemáš nie-čo prrro-ti teplote?“zadrkotala
z posledných síl, keď jej Ingrid otvorila dvere.
„Preboha, čo ti je?“
„Mám zimmmm-nicu…“ ticho odpovedala Valéria a zapotá-
cala sa.
„Zavolám sanitku,“ rozhodla Ingrid, „si v hroznom stave.“
„Nie, nie... to prrrej-de. To mám z vyčer-pania. Potrrre-bujem
len niečo na teplotu...“ drkotala Valéria. „Nemôžem ísť prrr-eč,
mama...“
„Super, tak ty nemôžeš ísť preč, lebo mama... A keby ťa zra-
zilo auto alebo by si si zlomila nohu, čo potom?“ hnevala sa
Ingrid, hoci vedela, že má Valéria pravdu. Nikdy si neuvedomi-
la, aké je strašné byť priviazaná k takémuto pacientovi.
Vtiahla Valériu dnu a uložila ju na sedačku. Zabalila ju do
dvoch prikrývok, pod hlavu jej dala veľký vankúš.
„Urobím ti horúci grog, účinkuje okamžite. A potom ti dám
zábal. Mne to vždy pomohlo. Vypotíš sa a bude ti lepšie...“
Valéria sa podvolila jej rukám. Grog naozaj účinkoval. Na
smrteľne bledé líca jej vystúpila červeň, začalo jej byť strašne ho-
rúco.
„Prepotím ti to tu,“ zašepkala.
„Tak to nabudúce operieš,“ upokojovala ju Inga. „Vieš čo?
Lepšia bude sprcha a potom ťa zabalím do niečoho suchého.“
„Mala si byť ošetrovateľkou,“ pochvalne šepla Valéria.
„No určite, utierať zadky starým ľuďom a vylievať po nich
misy...“
Valéria si vzdychla. Áno, tak to bolo.

98
adam:Layout 1 24.8.2009 19:27 Page 99

pavučin o v é p a n č uš ky

Pod sprchou mala pocit, že voda odčerpáva z jej tela nielen

horúčosť, ale aj zvyšok síl. Ledva vystúpila z nízkej vaničky a za-
krútila sa do osušky. Ingrid jej dala suché bavlnené tričko, čo jej
siahalo až po kolená, a donútila ju znovu si ľahnúť. Valéria vďač-
ne klesla do prikrývok.
„Daj mi kľúče, pôjdem pozrieť mamku,“ navrhla jej po chvíli
Ingrid prekvapivo. Keď sa po desiatich minútach vrátila, Valériu
premáhal spánok.
„Ak chceš, zostaň aj celú noc, stará pani spí ako zabitá,“ za-
smiala sa Ingrid.
„Nie, nie... len chvíľu... kým to prejde...“ oponovala Valéria.
Bola malátna, ale zimnica naozaj ustúpila. „Asi som prechladla,
keď som išla po kňaza...“
„Tak mama sa konečne rozhodla umrieť?“
„Mama sa chcela vyspovedať...“ Valéria rozpovedala pomaly
celú príhodu. Nespomenula len tie Vianoce.
„Ty kokos, tuším začnem sympatizovať s Holanďanmi... No
predsa s eutanáziou...“ vysvetlila, keď zachytila Valériin nechá-
pavý pohľad.
Valéria sa zhrozila. „Nehovor tak, prosím... Je to moja mama
a ja nikoho iného nemám...“
„Ale, Val, nebuď hlúpa, veď čo je toto za život? Ty si pochova-
ná za živa a mamka len živorí. Starí ľudia by sa nemali tak úporne
držať života. Najmä keď sú chorí. A nemali by mať ani volebné
právo,“ zasmiala sa, aby odľahčila ťažkú tému. Valéria u nej zo-
stala ešte tri hodiny. Potom sa neochotne zdvihla a vrátila sa do
svojho súkromného väzenia.
Nakoniec z toho nebola len zimnica, ale ťažký zápal priedu-
šiek. Valéria prekašľala celé noci, a keď sa nakoniec rozhodla, že
pôjde k lekárke, bol z nej už len tieň.
„Vy ste sa úplne zbláznili,“ nakričala na ňu lekárka, „tri týž-
dne kašlete, a až teraz ste prišli? Chcete, aby sa vám to zvrhlo?“ Va-
léria nevedela, čo by sa jej mohlo zvrhnúť, tak len pokorne počú-

99
adam:Layout 1 24.8.2009 19:27 Page 100

a n n a a da m o v á

vala lekárkino rozčuľovanie. Keď sa doktorka vykričala, poslala

ju na pľúcne, a keďdostala nález, nakoniec blahosklonne vyhlási-
la, že to nie je také zlé, ale že jej musí nasadiť antibiotiká a že to má
poriadne vyležať. Ha, lenže to by ju mama nesmela volať k sebe
tisíc ráz za deň, pomyslela si trpko Valéria, a potom jej prišli na
myseľ Ingine slová: A keby ťa zrazilo auto alebo by si si zlomila
nohu, čo potom? Doteraz bola zdravá, až na občasné úporné bo-
lesti chrbtice, ktoré boli dôsledkom jej zranenia pri autonehode. Čo
by sa však stalo, keby vážne ochorela? Kto by sa o ne postaral?
Ingrid o pár dní odchádza a Janka videla raz do týždňa. Ich vzťah
sa neposunul ani o kúsok, hoci jej túžba po ňom rástla zo dňa na
deň. Na Valériu doľahla taká beznádej z nepeknej samoty, že sa
rozkašľala na dve hodiny...

MICHAELA
„Nevedela by si mi poradiť nejaký darček pre Zuzku?“ ozval
sa v Mišinom mobile Oliverov hlas. „Chcel by som jej… no, chcel
by som jej urobiť radosť.”
„Jéééj, Zuzka je už doma?“ potešila sa Michaela.
„Nie, ešte je v nemocnici... Veď práve preto. Nechcela by si so
mnou vybehnúť do mesta? Vyberieš si darček aj pre seba, nebol
som tu na tvoje meniny...“
„Ha, taká ponuka sa neodmieta. Ale mám mokrú hlavu, prá-
ve som si umývala vlasy...“
„To nič, prídem po teba o pol hodiny, dovtedy to stihneš.“
Michaela vošla s bielym uterákom na hlave do obývacej izby.
„Idem s Olim kúpiť pre Zuzku nejaký darček.“
„Dobre, my pôjdeme s otcom na prechádzku a potom skočí-
me za ňou. Budeme v nemocnici, keby niečo.“
Michaela objala mamu. „Mobilu je jedno, kde budete, len si
ho, prosím, nezabudni. Keby som sa niekde zdržala,“ vtisla ma-

100
adam:Layout 1 24.8.2009 19:27 Page 101

pavučin o v é p a n č uš ky

me do ruky malý prístroj.

„Pôjdeš za Róbertom?“
„Áno, chceme ísť večer do kina na Polčas rozpadu. Vieš, ten
film s Jankom Kronerom. Robo síce frflal, že to bude zase nejaká
slovenská hlúposť, ale jedna kočka od nás z roboty to videla
a páčilo sa jej to. Za Zuzkou skočím zajtra.“
„Dobre, dobre, choďte. Však mi potom porozprávaš.“
Oliver prišiel presne. Vkĺzla do jeho červeného audi a pripá-
sala sa.
„Vyzeráš super,“ pochválil ju. „Tak kam to bude?“
„Podľa toho, koľko chceš minúť,“ podpichla ho.
„Povedz, na čo myslíš, a ja ti poviem, či na to mám...“ zažar-
toval.
„Má to byť niečo drahé alebo len maličkosť?”
„Môže byť aj drahé…”
„Nedávno mi Zuzka hovorila, že by chcela nejaké pekné ná-
ušnice. Tak ak by si chcel, pomohla by som ti ich vybrať.“
„Áno, to by som bol rád,“ usmial sa Oliver a zaradil rýchlosť.
Vybrali krásne náušnice z bieleho zlata s modrým zirkónom
na konci elegantného prívesku.
„Sú nádherné,“ vzdychla obdivne Michaela. „Zuzka sa bude
tešiť.“
„Dobre, a teraz niečo pre teba. Chceš tiež nejaký šperk?“
„No, ja mám rada striebro... Ak teda naozaj chceš...“
„Áno, chcem,“ prisvedčil a poobzeral sa dookola. „Možno
tam,“ ukázal na znudenú slečnu za malým skleným pultom
a vykročil dopredu. Michaele zazvonil vo vrecku mobil. Mama...
Mama?
„Zuzka pred chvíľou potratila. Povedz to, prosím, veľmi opatr-
ne Oliverovi.“
Michaela stŕpla, keď videla, ako Oliver na ňu s úsmevom má-
va. Potom zazrel jej tvár a zbledol: „Čo sa...?“
„Volala mama. Je mi to ľúto, Oli… Zuzka potratila...“

101
adam:Layout 1 24.8.2009 19:27 Page 102

a n n a a da m o v á

JANA
Milan sedel v policajnom aute, hlavu v dlaniach. Podarilo sa
mu narýchlo zavolať Jane, nech ho nečaká, no ona, samozrejme,
nevydržala, hodila na seba bundu, naštartovala auto a teraz bola
pri ňom. Obaja boli v šoku z toho, čo sa stalo. Chalan, ktorého
Milan zrazil, bol Vlastík – Števkov kamarát. Len pred chvíľou ho
Jana vystrčila s tým, že je neskoro, a aj keď zajtra nemusia vstávať,
v ich veku sú návštevy do polnoci neprípustné. Teraz tu stepova-
la po chodníku, z očí sa jej gúľali slzy ako hrachy a splietala tisíci
scenár o tom, čo by bolo, keby nebola lenivá odviezť ho domov.
Policajti merali každý zárez na ceste, zaznamenávali polohu
úlomkov skla a laku, postavy vo svetle silných reflektorov jej
pripadali cez závoj sĺz ako duchovia. Sanitka odviezla Vlastíka
do nemocnice pred desiatimi minútami a chlapcovi rodičia pri-
sahali, že okamžite, ako sa dozvedia, čo je so synom, dajú im
vedieť. Vlastík vystrašene odstrkoval všetky starostlivé ruky,
tvrdil, že ho veľmi bolí noha, bol smrteľne bledý a po tvári mu
tiekla krv z malej rany medzi vlasmi. Jana sa v duchu modlila,
aby sa to všetko skončilo len chlapcovým šokom a niekoľkými
modrinami. Po odchode sanitky sa hystericky rozrevala pri pred-
stave, že by TOTO niekto urobil Števkovi. Zabila by ho vlastný-
mi rukami, oči by mu vyškriabala. Ani by ju nenapadlo ozna-
movať tomu vrahovi, či má dieťa odtrhnutú slezinu, alebo len
zlomené rebro.
„Dobre, zatiaľ môžete ísť domov,“ povedal konečne policajt.
„Zajtra o desiatej prídete na výsluch. Nikam necestujte, buďte
k dispozícii.“
Ten večer bol ako zo zlého filmu. Sedeli s Milanom oproti se-
be pri svetle kozuba ako inokedy, no tentoraz ani jeden z nich
neprehovoril a Milan si dokonca ani nevybalil tašku. Netúlili sa

102
adam:Layout 1 24.8.2009 19:27 Page 103

pavučin o v é p a n č uš ky

k sebe ako vždy, keď sa tri dni nevideli, nerozprávali si zážitky

z posledných dní. Vznášal sa nad nimi strašný pocit z nehody.
Jana netrpezlivo kontrolovala displej mobilu, ktorý zaryto mlčal.
Pozrela sa na Milana, no ten ani len nezdvihol zrak. Neprisadol
si k nej a neobjal ju, nič nefungovalo tak, ako by malo. Jana sa za-
čala báť, že už ani nebude. Milan si zvieral hlavu v dlaniach tak
silno, ako keby si ju chcel rozpučiť, a snažil sa zo všetkých síl za-
budnúť na chlapcove oči v okamihu, ako sa k nemu sklonil. Také
mala tá srnka, ktorú zrazil. Vystrašený, začudovaný a bolestný
pohľad. To zviera vtedy zomrelo, ale ten chlapec musí byť v po-
riadku, ináč… Milan sa úplne nechlapsky rozplakal.

OTTO
Otto mal pocit, že praskne. To je super, jeho žena sa vrátila po
dvoch dňoch len tak. Bez vysvetlenia, bez úsmevu. No aspoň že
mu odpovedala na základné otázky. Aspoň sa naňho skúmavo
zahľadela, keď jej povedal, že chcel, ale nemohol urobiť žem-
ľovku, lebo nenašiel puding. Našťastie od sestry doniesla kus
pečenej morky s plnkou a dve fľaše hruškového kompótu. K mä-
su si urobili zemiakové pyré a celá rodina sa po dvojdňovom
nedobrovoľnom pôste napráskala skoro do bezvedomia. No
a večer sa, sláva Bohu na výsosti, Soňa zase nasťahovala do ich
spálne. Konečne! Tak to malo byť. Manželia MAJÚ BYŤ spolu...
Pri sebe... Blízko. Potreboval svoju ženu, ľúbil ju. Do čerta
s Pipinkami... Do čerta so všetkými kurvičkami sveta!
Ľahko sa to povedalo, no ťažšie dodržalo. Otto sa ešte stále cí-
til ako omámený, keď si spomenul na príspevky všetkých tých
krásnych žien. O tom, ako ich muži nemôžu, nevedia či nechcú
uspokojiť. A odpovede samčekov, že ONI by to určite urobili
ináč. Že neexistuje frigidná žena, len niektoré nestretli ICH. Ách,
ako sa mu hnusili títo úchylní, čo využívali domnelú frigiditu

103
adam:Layout 1 24.8.2009 19:27 Page 104

a n n a a da m o v á

úbohých bytostí na lov. Fuj... Mal by ich varovať: „Pozor, nena-

leťte niekomu, kto vás nie je hoden. Vážte si samy seba, ináč bu-
dete len lovnou zverou podobných capov...“ Pocítil silnú potrebu
zapojiť sa do diskusií. Túžil pochopiť pohnútky tých žien. Ich
myslenie, cítenie. Túžil preniknúť za záves poznania niečoho,
o čom on doteraz nemal ani šajnu...
Neskoro v ten večer túžil preniknúť aj k Soni. Bol z tohto ví-
kendu a z jej predchádzajúceho mlčania unavený a potreboval sa
odreagovať. Tak strašne ju chcel! No spala ako drevo.

VALÉRIA
Valéria sa nedokázala s Inginým odchodom vyrovnať. Pripa-
dala si nenormálne, no odrazu jej prestalo chutiť jesť a mnoho-
krát sa bez príčiny rozplakala. Ingrid jej síce nechala kľúče od by-
tu, vraj aby jej občas utrela prach a poliala kvety, no Valéria tuši-
la, že to bol posledný záchvat dobroty alebo ľútosti, aby mohla
občas vypadnúť zo svojho bytu do iného sveta. Pretože kvety
mala Ingrid presne dva – veľkú difenbachiu v obývačke a vodnú
palmičku v kuchyni. Keby vyhynuli, nič by sa nestalo. A dovoli-
la jej prihlásiť sa občas na počítač, vraj nech neplatí prípojku na
internet zbytočne. A tak sa Val prihlasovala a písala Ingrid dlhé
listy o svojich snoch. Ingine odpovede prichádzali nepravidelne
a boli väčšinou o Tomášovi. O výletoch, kam ju pozval, o kon-
čiacom sa projekte, z ktorého Val nerozumela vôbec nič. Pravde-
podobne ani Ingrid, hoci z každého slova bolo cítiť, aká je na mu-
ža pyšná. Ako kačacia mama, keď mláďa prvýkrát natiahne
krídla. Valéria jej zas písala, že mamin stav sa nemení k lepšie-
mu, práve naopak. Mame sa často menila nálada, z čoho bola
Valéria strašne unavená. Nikdy nevedela, či po príchode do izby
nájde Mamu Plačúcu, Mamu Apatickú alebo Mamu Blúzniacu.
Občas mama vyvolávala svojich rodičov, a to bolo to najdesivej-

104
adam:Layout 1 24.8.2009 19:27 Page 105

pavučin o v é p a n č uš ky

šie. Val sa jej snažila vysvetliť, že dedo s babkou už nežijú, že zo-

mreli pri tej autonehode, no mama nič nechápala a Valériu si
plietla s kamarátkou z dvora.
Pravdu o Jankovi napísať nedokázala. Ingrid ešte stále neve-
dela, kto bol tým tajomným mužom, o ktorom jej predtým tak
často rozprávala. Pretože skutočnosť bola stále úplne iná. Od to-
ho jediného prudkého bozku, ktorý jej dal Janko na chodbe, sa
o nič iné nepokúsil. Akoby sa snažil do bodky naplniť to, čo ho-
vorila Ingrid: Nič netreba unáhliť. Valéria sa nesťažovala, tešila
sa z každej chvíle, ktorú si pre ňu ukradol. Občas sa u nej zasta-
vil na kávu a chvíle, keď sedeli oproti sebe pri malom stolíku, by
nevymenila za nič na svete. Za Ingine peniaze si kúpila veselú
pomarančovú tapetu a pretapetovala si celú kuchynskú linku.
Na malý stôl položila obrus s vyšitým ovocím a dokúpila dve
nové stoličky. Síce len plastové, ale boli krásne. No a ešte dve šál-
ky na kávu.
Ich stretnutia boli zvláštne, Janko skoro nerozprával, hovori-
la len ona. Bola mu vďačná za ten kúsok pozornosti, aj keď tak
veľmi túžila aj po niečom viac. No on bol iný ako ostatní. Nikdy
sa nepokúsil o to, o čom si jej kamarátky dávno šepkali, nikdy
nežiadal od nej dôkaz lásky. Proste sa zastavil, pohladkal ju po
ruke, vypil si s ňou kávu a odišiel. Akoby ani nebol z tohto sveta.
O TOMTO predsa Ingrid písať nemohla. A ona sa ani nepýtala.
Vo Valérii rástol neurčitý pocit, že niečo nie je v poriadku.

MICHAELA
„Prepáč, že meškám,“ Michaela si vytriasala sneh z vlasov.
Robo pokojne stíšil zvuk na dévedečku.
„Nič sa nedeje, pozrel som si aspoň nerušene film. Keď som
s tebou, nemôžem sa sústrediť.“ Natiahol k nej ruky. Schúlila sa
mu do náručia.

105
adam:Layout 1 24.8.2009 19:27 Page 106

a n n a a da m o v á

„Škoda, že si nebol so mnou, potrebovala som ťa. Zuzana je

na tom zle.“
„No a ja som rád, že som nešiel. Vieš, nemám rád toto verejné
vyplakávanie.“
„Verejné vyplakávanie?“
„Áno, chodíš za sestrou už celý týždeň a vždy sa vrátiš vyre-
vaná. Nechápem, načo je to dobré...“
„Robo, prišla o dieťa!“
„Je mi to ľúto, ale plač jej už nepomôže.“
„Vieš, že si občas úplne bezcitný?“
„Prečo by som bol bezcitný? Potratila, to sa stáva, život ide
ďalej. Je to iné, ako keby prišla trebárs o dvojročné alebo desa-
ťročné dieťa.“
Michaela mu nechcela dať za pravdu. Sestrin potrat ju strašne
zabolel. Tešila sa s ňou na to maličké. Pred očami mala
Oliverovu tvár skrivenú od bolesti, do očí jej zase vstúpili slzy.
„Veľmi sa na to tešili...“
„Každý sa teší a niekedy sa to nepodarí. Nie je to koniec sve-
ta. No tak, poď ku mne, jahôdka, chcem ťa...“
Michaela sa na neho s úžasom pozrela. Teraz sa chce milovať?
„Nechaj,“ odstrčila ho.
„A to teraz budeme zachovávať ramadán, či čo? Žiadne mi-
lovanie, žiadne bravčové mäso, len modlitby a odriekanie?“
Bola podráždená a vtedy nemala chuť na jeho žarty. „Správaš
sa nemožne...“ Zatváril sa vážne.
„Mám pocit, zlatko, že ti táto situácia prerastá cez hlavu.
Nechcem sa hádať, no ty zrejme áno...“
Michaela cítila, že jej výbuch je hlúpy a že to všetko má kore-
ne kdesi inde, nie v Zuzaninom potrate. V poslednom čase boli
spolu strašne málo. Mala by po ňom túžiť, no jej sa chcelo truco-
vať. Aby si nemyslel, že mu stačí zmyslieť si a ona priskáče ako
sliepočka.
„Mohla by som sa s tebou aj rozísť,“ vybuchla.

106
adam:Layout 1 24.8.2009 19:27 Page 107

pavučin o v é p a n č uš ky

„To nemyslíš vážne. Za to, že neoplakávam nenarodené dieťa

tvojej sestry?“
„Za to, že si bezcitný,“ vybuchla. „Za to, že si nezodpoved-
ný...“
Róbert sa na ňu díval s úžasom.
„Fíha, tak toto nebude z tvojej hlavy. Bezcitný a nezodpoved-
ný. Ako z psychologickej príručky. Alebo z predmanželskej po-
radne. Porozprávali ste si o mne s mamičkou?“ Róbert pristúpil
k vešiaku a hodil na seba bundu.
„Odchádzaš?“ spýtala sa neveriacky. „Tešila som sa na te-
ba.“
„Áno? A ako to bude vyzerať, keď sa nebudeš tešiť?“ Róbert
buchol dvermi a ona od sklamania šmarila o stenu prvú vec,
ktorá jej prišla pod ruku. Bola to akási zbierka zákonov…

JANA
„Jazdíte ako blázni, potom sa ničomu nečudujte,“ prskal otec
pri Janinej najbližšej zásobovacej misii. „Koľkokrát ti mám ho-
voriť, že zodpovednosť, jedine zodpovednosť a to, že som sa
snažil k životu vždy postaviť poctivo... To mi pomohlo prežiť ži-
vot taký, aký som chcel, po akom som túžil. Nie nadarmo sa ho-
vorí, že ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva. Lenže vy sa stá-
le niekam naháňate, podnikáte, jazdíte stoštyridsať, tak sa potom
nečuduj. Mňa by teda takto rýchlo ísť nikto nedonútil,“ hromžil
starký.
„Tati, keď si ty jazdil, žiadne u nás dostupné auto nešlo sto-
štyridsať,“ chlácholila ho Jana, pokúšajúc sa zavrieť dvere plnej
chladničky.
„Do toho sa ty nestaraj, že sme my nemali silné mašiny. Mali
sme, aké sme mali. Ale nezabíjali sme deti. A cestovali sme vla-
kom. Celú republiku som precestoval vlakom zadarmo.”

107
adam:Layout 1 24.8.2009 19:27 Page 108

a n n a a da m o v á

Tak na toto si Jana spomínala veľmi dobre. Raz pri návrate

z dovolenky cestovali v kupé so starším pánom, a keď prišiel
sprievodca, neznámy pán si len poklepkal po svojej taške a za-
mrmlal: „Režijná.” Sprievodca s úsmevom prikývol a odkráčal.
Od tej chvíle bol otec posadnutý túžbou to skúsiť. Vždy keď išiel
vlakom, nachystal si dosť peňazí na lístok i na pokutu, no nikdy
nič neplatil a cestoval vlakom „na režijnú”. Jane v tej súvislosti
prišlo jeho moralizovanie priam absurdné a hrýzla sa do pier,
aby mu to nevykričala.
„Veď to vidím v televízii. Všetci sa naháňajú ako blázni a po-
tom vidím v správach, že zase ktosi kdesi zabil decko. Každý
deň tragédie... A čo teraz? Pôjde do väzenia, či čo?“
„Tati, za socíku síce nedávali v správach tragédie, no určite
boli. Pamätáš? V tretej triede mi zomrela kamarátka, ktorú aj
s bicyklom nabral nejaký opitý vodič. Boli ste so mnou na po-
hrebe. Viem, vtedy sa dávali reportáže zo zjazdov a rokovaní
komunistických spolkov,“ Jana si pri najlepšej vôli nevedela spo-
menúť na nič, čo bolo v jej detstve predmetom správ. No bola
dosť múdra na to, aby si uvedomila, že v tejto debate asi nenájde
dobrý argument.
„Čo s ním bude, s pánom podnikateľom? A čo bude s tebou?
Nič nevieš, nikdy si na nič nebola súca. Ak ťa nebude živiť man-
žel, si v keli! Len sa nezačni hrať na silnú, aj tak ti to nezjem...“
„Tati, ty mi to tuším praješ,“ ohradila sa Jana ohromene. To
poznanie ju prekvapilo. „Praješ mi, aby som ostala na všetko sa-
ma, asi by sa ti dokonca hodilo, keby som sa ešte aj zrútila... Ale
vieš čo?“ náhle v nej vzkypela žlč. „Nevzdám to. Postarám sa
o seba i o Števka, ak to bude treba. Nie som až taká neschopná,
ako mi naznačuješ celý život. Nepadnem na nos, aby si sa z toho
mohol tešiť.“ Jana sa zvrtla a rozbehla k dverám. Potom sa obrá-
tila: „Ale od teba som to fakt nečakala... Za to všetko, čo pre teba
s Milanom robíme. A vieš čo, tati? Za dnešný nákup si od teba
vezmem peniaze, tu je účet. Nemusíš vstávať, viem, kde ich máš.“

108
adam:Layout 1 24.8.2009 19:27 Page 109

pavučin o v é p a n č uš ky

Otec namosúrene sledoval, ako si odrátala sumu a ukázala

mu dlaň.
„A ďalší nákup nech ti donesie Jarinko,“ vypálila Jana na roz-
lúčku nahnevane. Nech si otec nemyslí, aj ona má len jedny ner-
vy. No len čo zabuchla za sebou dvere svojho Fordu KA, srdce-
rvúco sa rozplakala.

OTTO
V ten deň ostal Otto v práci ešte dlhšie ako po iné dni. Jednak
mal ísť na druhý deň k zubárke, čím príde o cenné hodiny pra-
covného času, jednak ho nový projekt prekvapivo bavil. A hlav-
ne sa nedokázal dívať doma na Soňu, ako ho ignoruje. No áno,
správala sa slušne, nehádali sa, v podstate mu odpovedala aj na
všetky otázky... No Otto cítil za tým všetkým nezvyklý chlad.
Mal rád spoločné večery pri Dr. Housovi či Herculovi Poirotovi,
keď sa mohol k nej pritisnúť. Niekedy ani nevnímal, o čom her-
ci hovoria, stačilo mu, že Soňa bola pri ňom. Strašne rád cítil jej
teplo vedľa seba. No za posledné dva týždne sa k nemu nielenže
nepritúlila, ale sa ani nemilovali. Toto sa nestalo od Ivankinho
narodenia. Otto vtedy Soni zdôraznil a na základe psychologic-
kých štatistík dokázal, že sa nesmú fyzicky odcudziť a deti ich
ako partnerov nesmú rozdeliť ani na chvíľu. Nikdy sa teda ne-
stalo, že by sa dva týždne nemilovali, a teraz bol z toho strašne
nervózny. A to spali každú noc v jednej posteli. Kruté.
Takže Otto usilovne pracoval na novom projekte pre veľkú
firmu, šéf ho za to nosil skoro na rukách a dával za príklad no-
váčikom, čo bolo síce lichotivé, no nič to nemenilo na fakte, že
domov chodil len spať. Soňa sa na nič nepýtala a pred deťmi sa
tvárila úplne normálne.
„Pán inžinier, vy ste ešte tu? Chcela som zhasnúť. To by do-
padlo...“ vyrušila ho zrazu sekretárka Alenka. Odkedy boli spo-

109
adam:Layout 1 24.8.2009 19:27 Page 110

a n n a a da m o v á

lu na káve a odkedy Soňa trucovala, často na ňu myslel, keď bol

v kúpeľni sám.
„Čo by sa stalo? Bola by chvíľu tma. Viem, kde je vypínač,“
odvrkol podráždene. Musí dopísať pár strán dokumentácie a po-
tom pôjde. Začínali ho bolieť oči a uvedomil si, že už asi hodinu
zíva. Trištvrte na deväť...
„No ale ja som chcela spustiť alarm,“ povedala Alenka tlme-
ným hlasom a pristúpila k jeho stolu.
„Alarm? Bojíte sa ma?“
„Nie, odchádzam z práce. Posledný spúšťa alarm.“
„Ach tak... ešte som neodchádzal posledný... Prepáčte, som
veľmi zahĺbený do týchto poznámok. Idete teda?“
„Vlastne mám ešte chvíľu. Nepotrebujete, aby som vám s nie-
čím pomohla?“ nahla sa nad jeho klávesnicu tak, že len blázon
by si to nevysvetlil úplne jednoznačne. Nemohla rozumieť ta-
buľkám na monitore. Otto pocítil vôňu jej kolínskej a živočíšne
teplo jej tela. Priamo pred očami mal jej pevné prsia. Predstavil si,
ako po nich steká med, a bol v kýbli.
Mal Soňu rád, ale za toto si mohla sama, pomyslel si, keď
o dve a pol hodiny Alenka zabuchla dvere na jeho aute. Naštar-
toval a pobral sa domov. Bolo mu krásne i nahovädo mizerne.

VALÉRIA
Valéria si zapla rádio úplne potichu. Mama práve tvrdo za-
spala. Celý deň bola akási nervózna, asi z tých búrok, čo sa chys-
tali a poobede konečne prepukli. Rachotilo to priamo okolo ich
domu a utíchlo pred pol hodinou. Aj ju bolela hlava, a hoci bol
v kuchyni neporiadok, nechcelo sa jej umyť ani len šálku. Urobí
to neskôr. Uvarila si zelený čaj s bergamotom a sadla na gauč
v obývačke. Vonku bolo šero, no nezasvietila si. Pozorovala plá-
vajúce lístky v hrnčeku a proste oddychovala. Vtedy sa ozvalo

110