obalka_hiv:Layout 1 14.2.

2011 13:47 Page 1

PRESS

REGAN

REGAN HOFMANN musím vám niečo povedať

Pozitívne a poučné! Regan Hofmann vydala životopisnú
knihu s cieľom oddémonizovať ochorenie AIDS a zmeniť
skreslené predstavy o nositeľoch vírusu HIV.

Výnimočné.
New Jersey Monthly HOFMANN
Landon Jones,
bývalý šéfredaktor časopisu
People

Túto knihu si určite musíte prečítať, to je bez diskusie.

Milióny ľudí na celom svete zistia, s čím všetkým si musia
poradiť tí, čo žijú s vírusom HIV – s odsudzovaním,
so strachom, so samotou. A to iba preto, že s ochorením
HIV sa spája toľko nezmyselných mýtov.
Hollywood The Write Way

Zasvätené a veľmi inšpirujúce.

Kenneth Cole, PRESS
módny návrhár a aktivista

musím
v boji proti AIDS

Tento život si Regan nevybrala. Je to však život,

ktorý žije s odvahou a vášňou.
New Jersey Life

vám niečo
povedať
HIV pozitívna žena odhaľuje svoje tajomstvo
hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 4

Copyright © Evitapress 2011

hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 5

musím vám niečo povedať

Poznámka pre čitateľov

Toto dielo je životným príbehom. Vy-
chádza zo súčasných autorkiných spomienok na jej zážitky
a skúsenosti nadobudnuté počas viacerých rokov. Niektoré
mená, miesta a opisy boli zmenené a niektoré postavy
vznikli na základe spojenia viacerých reálnych osôb. Dialó-
gy a opisy udalostí boli vytvorené podľa spomienok, v nie-
ktorých prípadoch boli skrátené tak, aby bol zachovaný ich
obsah.

5
hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 18

R EGA N H OFM A N N

Po dvoch hodinách cesty a zastávke na odpočívadle

Shell Man (kde som do svojej zbierky prírodných zaujíma-
vostí prikúpila červenú bahamskú hviezdicu z mora) sme
dorazili k Výskumnému centru delfínov, pripravené „dať sa
ošpliechať“, ako hlásala ich webová stránka.
Centrum vyliečilo Flippera (originál filmovej inšpirácie),
ktorý uviazol v rybárskej sieti a spriatelil sa so svojím zá-
chrancom. Odvtedy centrum zachraňovalo, študovalo všet-
ky druhy morských cicavcov a obhajovalo ich práva. Jeho
prácu využívali na zastavenie masakrovania veľrýb.
Bola som veľmi skeptická, či stretnem práve svojho del-
fína (ťažko by som ho vedela rozpoznať podľa fotografie), no
cvičitelia z centra nám sľúbili, že nám naše delfíny osobne
poďakujú za štedrý mamin príspevok. Po registrácii sme
odišli do izieb, aby sme sa prezliekli do plaviek a pripravili
na inštruktáž. V triede, ktorú tvorilo zopár drevených lavíc
pod doskovou strechou, sme si vypočuli opáleného muža
v klobúku so širokou strieškou a s nakrémovaným nosom,
ktorý nám opísal históriu záchrany a výskumu delfínov.
Povedal nám, že pri príchode hurikánu personál znižuje
ohrady z pletiva, ohraničujúce jednotlivé nádrže, takže del-
fíny môžu kvôli bezpečnosti vyplávať na otvorený oceán.
Vždy sa vraj vrátia späť. Pri myšlienke, že delfíny podporo-
vané mojou mamou sú vlastne polodivé, som sa hneď cítila
lepšie. Nechcela by som, aby dotovala delfíny držané v chló-
rovom zajatí v turistickom centre, kde sú nútené plávať s piš-
tiacimi deťmi a na večeru nedostanú ani rybu. Výskumné
centrum delfínov sa riadilo pravidlom, že je tu pre delfíny,
a nie pre hostí, či už si sem prídu zaplávať, alebo nie.
Ktokoľvek, kto pochybuje o inteligencii delfínov, len po-
trebuje spoznať ucelený systém ich zvukových signálov, aby
sa o nej presvedčil. Cvičitelia privolávali delfíny na hladinu
dlhými tyčami, ktoré ponorili do vody. Na ponorených kon-

18
hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 19

musím vám niečo povedať

coch boli upevnené veľké biele drevené predmety rôznych

komplikovaných tvarov. S maminou a s Tracy sme so zadr-
žiavaným dychom stáli v plavkách na brehu pokrytom ume-
lým trávnikom. Cvičiteľ ponoril veľký plastový prút do vody
a zamával ním, no nič sa nestalo. Chvíľu počkal, potom švi-
hol prútmi a prudkým pohybom strčil pod hladinu lagúny aj
druhý prút. Zrazu som zbadala tmavý obrys delfína vzdiale-
ného šesť metrov. Vyštartoval k hladine, vymrštil sa nad ňu
so smiešne otvorenou tlamou, potom dopadol chrbtom do
brázdy vzniknutej pri jeho výskoku a cvakaním trojuholní-
kovitými zubami prosil o rybu.
Zatlieskali sme. Neviem prečo, ale hľadiac na tohto úžas-
ného tvora s očami plnými zvedavosti a prenikavej inteligen-
cie som odrazu tlieskala rukami ako malé dieťa. Toto zviera
s upokojujúcim pohľadom dokáže z nepatrných náznakov
prírody vycítiť príchod hurikánu omnoho skôr, ako túto at-
mosférickú poruchu vedia zachytiť naše najzložitejšie prí-
stroje.

Jedna za druhou sme vkĺzli do mora, aby sme sa zahrali

s delfínmi. Podľa pokynu cvičiteľa som sa v sivozelenej la-
gúne zatočila, šliapala som vodu a rozstrekovala ju rukami.
Na cvičiteľov príkaz sa delfín pokúsil napodobniť ma. Po-
stavil sa na chvost a plieskajúc plutvami sa otáčal dookola.
Delfíny vedia vycítiť to, čo my nedokážeme. Ak sa bojíte,
plávajú pomaly. Ak sa osmelíte, zrýchlia. Odmietli ťahať istú
mladú ženu, opakovane sa snažili vziať ju naspäť na breh.
Cvičiteľ sa jej opýtal, či sa necíti zle. Povedala, že nie. Ďalší
deň sa nám zdôverila s tým, čo delfíny už vycítili, ale ona to
zistila až potom – bola tehotná.
Keď som prišla na rad, aby som si zahrala svoju obľúbe-
nú hru „ťahanie na chrbte“, odplávala som do stredu lagúny
a roztiahla paže. Pod sebou som zacítila dvojicu dvestotri-

19
hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 20

R EGA N H OFM A N N

dsaťkilových delfínov, ktoré masívnymi trupmi rozrážali vo-

du a pohybovali sa v nej ako jedno telo. Keď sa spoločne vy-
norili z hĺbky, pevne som zovrela ich chrbtové plutvy a ony
ma ťahali nadšene po vode. Uvoľnila som si nohy, inštruktor
povedal, aby som sa nepokúšala plávať, mala som sa len dať
unášať. Krúžili sme stále dookola, ťahali ma ďalej ako ostat-
ných. Nahlas som sa smiala, až som mala ústa plné spenenej
morskej vody. Zdalo sa, že vedia, že si užívam jednu z naj-
príjemnejších chvíľ svojho života. Možno vedeli, že je to na-
posledy, keď sa môžem cítiť tak slobodne a uvoľnene.

Prvýkrát som si objavila hrčku, keď som čakala na brehu,

kedy na mňa príde rad, aby som si zasa zaplávala. Chcela
som si oprášiť piesok zo stehna. Zápästím som sa dotkla
opuchliny veľkej ako pol golfovej loptičky ukrytej v slabi-
nách. Stlačila som ju. Nebolelo to. Ani ju nebolo vidieť. Ob-
zrela som sa ponad plece na Tracy, chcela som jej ju ukázať,
ale tá bola vo vode a nadnášali ju delfíny. Keď sa vrátila na
breh, ukázala som hrčku jej aj mame, ale ani jedna nevyze-
rala znepokojene.
Nikdy mi nenapadlo, že niečo ohrozuje môj život. Zvyšok
víkendu sme sa hrali s delfínmi, premávali sme sa po sklovito
hladkej hladine lagúny na vodných skútroch, prilievali sme
si rum do piña colady pri večeri, vyspevovali sme si pri gita-
re, zatiaľ čo slnko klesalo do mora.
Keď nadišiel čas odísť, prisľúbili sme si, že z tejto púte
urobíme našu každoročnú tradíciu.
Po návrate domov do Atlanty som zašla za lekárom, keď-
že hrčka nezmizla. Vyzeral rovnako bezstarostne ako mama
a sestra. Povedal, že by to mohla byť mononukleóza alebo
choroba z mačacieho poškriabania, a odporučil mi kopu tes-
tov vrátane testu na HIV – len pre istotu. Podpísaniu for-
mulára na HIV test som nevenovala žiadnu pozornosť. Tes-

20
hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 21

musím vám niečo povedať

ty som podstúpila už mnohokrát a nemyslela som si, že som

sa mohla nejakým spôsobom vystaviť vírusu.
Neznepokojil ma ani telefonát o týždeň neskôr, že výsled-
ky môjho krvného testu nie sú postačujúce a že mám prísť
na ďalší odber. Sestrička mi povedala, že potrebujú urobiť
nejaký ďalší test, ale nevedela prečo.
U lekára som sa posadila do vyšetrovne a pustila sa do
čítania. Po dvadsiatich minútach vošla sestra, povedala, že
lekára niečo zdržalo, a opýtala sa: „Nemohli by ste počkať
v jeho súkromnej ordinácii? V tejto miestnosti potrebujeme
vyšetriť iného pacienta.“
Bol to prvý náznak, že niečo nie je v poriadku. Prečo ma
jednoducho neposlala naspäť do čakárne? Ale pretože som
si myslela, že nemám dôvod sa znepokojovať, povedala som:
„V poriadku,“ a nasledovala ju dole cez vstupnú halu do
ordinácie môjho lekára. Sestrička otvorila dvere a ponúkla
mi, aby som sa posadila do veľkého čierneho koženého po-
lohovateľného kresla, ktoré bolo umiestnené pred veľko-
plošným televízorom.
„Môžem vám priniesť niečo na pitie?“ opýtala sa.
Keby som bola vedela, čo bude nasledovať, poprosila by som
ju o tequilu. Namiesto toho som si vypýtala diétnu kolu.
„Takže toto robí môj lekár, kým ja naňho donekonečna
čakám,“ zažartovala som a ukázala na gigantickú obrazovku.
Profesionálne sa usmiala a ukázala mi, ako si môžem nasta-
viť polohu kresla a zapnúť rôzne druhy masáže.
Táto situácia bola trochu zvláštna – natriasala som sa v ob-
rovskom kresle v súkromnej ordinácii môjho lekára, sledujúc
Šou Jerryho Springera, ale potláčala som v sebe inštinkt, kto-
rý mi velil všimnúť si náhlu slabú bolesť v žalúdku. Ak by
som bola voľne žijúcim a slobodným delfínom, opustila by
som túto scénu, ktorá bola ešte len na začiatku. Ale ako člo-
vek naučený ignorovať aj tie najzreteľnejšie náznaky, ostala

21
hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 22

R EGA N H OFM A N N

som tam sedieť a relaxovať. Akákoľvek podvedomá infor-

mácia o tom, že niečo nie je v poriadku, bola prekrytá mo-
jím stálym optimizmom, ktorý bol dovtedy súčasťou mojej
povahy.
Vychovali ma tak, aby som verila, že ak dodržiavam spo-
ločenské zákony, ochráni ma to – s výnimkou skutočností,
pred ktorými nemôže byť ochránený nik, ako sérioví vraho-
via, blúdiace asteroidy a iné ťažké pohromy a katastrofy. Ilú-
ziu o tom, čo je správne, mi vštepovali na takých miestach,
ako sú Barclays tanečné kurzy v mojom rodnom meste Prin-
cetone, na rieke Connecticut River počas mrazivého úsvitu,
kde som udávala tempo ženskej univerzitnej osmičke za
Trinity College, a v piesočnej aréne patriacej mojej anglickej
olympijskej trénerke jazdectva Carol. Moji učitelia a in-
štruktori ma učili, že ak budem robiť správne veci, budem
v bezpečí.
Pohla som kreslom, sledujúc emocionálne vypätých ľudí
v Šou Jerryho Springera, ktorí sa práve púšťali do bitky, pri-
čom policajti v civile sa snažili o ich spacifikovanie. Bola
som užasnutá, ako si ľudia vedia ťažko ublížiť a neuvedo-
mujú si svoju potupu v národnej televízii.
Priala by som si povedať, že som si vyčítala, že sledujem
nešťastie iných, keď sa dvere s tresnutím otvorili a tím ľudí
v bielych laboratórnych plášťoch vošiel do miestnosti. Prav-
da je taká, že som uvažovala, ako som rada, že som sa narodi-
la a vyrastala v celkom inom svete, tak ďaleko od sveta hos-
tí v Šou Jerryho Springera.
A potom som už nesledovala rozpadávajúce sa životy
iných ľudí počas denného televízneho vysielania, potom
som sa stala jednou z postavičiek, ktoré tam patria.
Z tvárí lekárov a z ich počtu som vedela, že nech ide
o čokoľvek, je to zlé. Dostala som nejakú zriedkavú tropickú
chorobu od delfínov? Bol ten muž vzadu naľavo, ktorý nebol

22
hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 23

musím vám niečo povedať

mojím lekárom, z vlády? Prišli, aby ma dali do karantény?

Budem si môcť zatelefonovať? Začala som sa cítiť ako v sci-fi
filme. Rozmýšľala som o filmoch, v ktorých sa ľudia nedobro-
voľne zúčastnili na lekárskych pokusoch a zobudili sa v ná-
držiach plných vody so zvláštnymi prísavkami na telách.
Môj lekár nervózne zakašľal a jedna zo sestier si preloži-
la šanón spod jednej pazuchy pod druhú. Pri tomto presune
spadla veľká injekčná striekačka plná zlatistej tekutiny. Za-
bodla sa ihlou do koberca, kývala sa dozadu a dopredu ako
zlovestný metronóm, ktorý odpočítava posledné sekundy
mojej nevinnosti.
Len čo som zbadala injekčnú striekačku, vedela som, že
sa stane niečo strašné.
„Nech je to čokoľvek,“ so zlou predtuchou som poveda-
la skupine v bielom, ktorá stála predo mnou, „nech je to
akokoľvek zlé, prosím, nepichnite to do mňa.“
Ihla bola dostatočne dlhá, aby prenikla cez odev, tuk
a svaly hlboko do tela, kde by sedatívum začalo okamžite
účinkovať. Bola dosť silná, aby sa nezlomila pri vpichu do
vystrašeného objektu.
Nikto z nich sa na mňa nepozeral, keď mi lekár oznámil
informáciu. Vypol televízor, sucho si odkašľal a riekol: „Ne-
viem, ako vám to povedať, takže priamo k veci. Vaše krvné
testy ukazujú, že ste HIV pozitívna. Veľmi ma to mrzí.“
Párkrát som sa rýchlo a plytko nadýchla. „Nemám cho-
robu z mačacieho poškriabania?“ opýtala som sa a zúfalo
som dúfala, že povie: „Och, povedal som HIV? Myslel som
chorobu z mačacieho poškriabania.“
„Nie, ľutujem, nie,“ jemne odpovedal a unavenými oča-
mi kĺzal po mojej tvári.
„Vypnite to. Prosím vás, vypnite to kreslo,“ povedala som,
šmátrajúc po ovládači, aby som zastavila vibrovanie kresla.
Takže preto ma sem zaviedli – mala som sa uvoľniť predtým,

23
hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 24

R EGA N H OFM A N N

ako mi oznámia túto správu. Sestrička ku mne prikročila,

stlačila gombík na ovládači a chvenie sa zastavilo.
Koľko času, uvažovala som, koľko času treba stráviť v tom-
to kresle, aby ste sa dostatočne uvoľnili pred správou o tom,
že zomierate?
Dvadsať minút?
Hodinu?
Deň?
Zvyšok života, ktorý vám ostal?
Upokojí jemná masáž krížov vaše búšiace srdce, aby
vám nezlomilo rebrá? Hľadeli sme na seba bez slov. Objavi-
la som nový druh ticha – spôsobuje ho mlčanie toho člove-
ka, ktorý by mal prehovoriť a ktorý nemôže vyriecť ani slo-
vo. Nevedela som zo seba vydať ani len hlásku. Ťarcha všet-
kých nevypovedaných odpovedí na otázky víriace v mojej
hlave zintenzívňovala ticho ešte viac.
To predsa nie je možné. Bola som taká opatrná. Dokon-
ca prudérna. Nikdy som neužila vnútrožilové drogy a skoro
vždy som používala kondóm. V mysli som si premietla tvá-
re svojich posledných partnerov – veď boli v poriadku, aj ja
som bola v poriadku, všetci boli zdraví, aj ja som bola zdra-
vá... Bolo to také zvláštne, vyzerala som úplne okej, cítila
som sa úplne okej, a predsa som sa ocitla v boji medzi živo-
tom a smrťou s vírusom. V boji, v ktorom čoskoro zväd-
nem ako rastlina vytrhnutá zo zeme.
Nemohla som sa ani pohnúť. Akoby moje telo bolo len
dvojrozmerné. Zatvorila som oči. Za zavretými viečkami sa
na čiernom podklade vznášali tri písmená, točili sa, spájali,
rozpájali a znovu spájali v rozličných kombináciách: VIH,
IVH, HVI, HIV – ako v bláznivej mise s písmenkovými ce-
reáliami Alpha-Bits.
Myseľ mi explodovala do všetkých smerov: obrovský a ne-
znesiteľný strach pri predstave pomalej, potupnej a bolesti-

24
hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 25

musím vám niečo povedať

vej smrti; prenikavý žiaľ vypĺňajúci kompletne celú dušu;

extáza, že som sa oslobodila od všetkého, čo som nechcela
nikdy robiť; pocit, že v mojom vnútri je všetko veľmi, veľmi
zlé, a nadprirodzená istota, že na to nezomriem.
„Zapnite to znova,“ povedala som. „Prosím, zapnite to
kreslo.“
Sestra sa ku mne opäť doknísala.
„Tu,“ povedala som a podala jej ovládač. Hranatými
tmavočervenými nechtami ďobla do tlačidiel, celá šťastná, že
sa môže sústrediť na niečo iné ako na moju tvár. Neplakala
som. Nevyzerala som vystrašene. Nebola som nahnevaná.
Bola som v šoku, ktorý mi zablokoval časť mozgu. Bol to
šok, ktorý podľa mojej predstavy prežívajú cestujúci, keď
kapitán lietadla príde k mikrofónu a povie: „Tak to je koniec,
ľudia. Ľutujem. Nemôžem už nič viac urobiť. Nech vám Boh
pomáha. Končím.“ Vždy som sa prikláňala k tomu, že ak
skutočne viete, že sa má stať niečo nevysloviteľne strašné, va-
ša myseľ sa ochráni sama, vypne sa, aby vám znemožnila za-
registrovať to, čo prichádza.
Možno sa pomýlili. Možno došlo k chybe. Možno som
prvá osoba v histórii s HIV diagnózou, v ktorej prípade v la-
boratóriu náhodou vymenili obidve skúmavky s krvou. Mu-
seli sa pomýliť. Ľudia v dvadsiatich ôsmich rokoch nezo-
mierajú na chorobu. Ľudia pred tridsiatkou zomierajú tra-
gicky, pri nehode, na predávkovanie drogami, pri streľbe.
Nemajú čas o tom uvažovať. Nikto nepočíta so smrťou
v deň, keď sa našľahané kopy oblakov vznášajú na modrej
oblohe. Smrť prichádza počas tmavých nocí, keď vietor zha-
dzuje listy zo stromov a s kvílením sa sťažuje na ich kostna-
tú nahotu. Prichádza k ľuďom ponechaným napospas osudu
v kaluži telesných tekutín na streche opustenej garáže; alebo
v posteli po mesiacoch dlhotrvajúcej vysiľujúcej choroby;
alebo pri explózii svetla, skla, kovu a zvuku. Ľudia neumie-

25
hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 26

R EGA N H OFM A N N

rajú počas krásnych dní, keď prísľub večierka uľahčuje drinu

pracovného dňa, vábi susedov, aby si spolu užili, držiac kriš-
táľové poháre, v ktorých ľad zvoní ako jemné zvončeky.
Párty môjho suseda. Viete si predstaviť ich tváre, keď im
zavolám? „Čauko, počuj, to som ja Regan. Dnes poobede
mi oznámili diagnózu – mám smrteľnú chorobu a neviem,
či sa mi po tom všetkom chce žúrovať. Dúfam, že chápete.
Ale aj tak, nechceli by ste, aby som vám priniesla aspoň tie
domáce keksíky?“ Zdalo sa mi nepredstaviteľné, že by smrť
mohla tak hrubo a predčasne vtrhnúť do môjho pekne na-
plánovaného života.
Pozrela som sa na lekára a opýtala sa ho: „Ako dlho?
Ako dlho budem žiť?“
„Neviem,“ povedal. „Rok. Možno dva. V prípade žien
HIV postupuje oveľa rýchlejšie. Ťažko povedať, ak neviete
určiť, kedy ste to asi dostali.“
„Jeden rok?! Ako zistíte, či to bude jeden rok, alebo dva?“
zúfalo som sa spýtala.
„Zanedlho vás znovu otestujeme. Uvidíme, ako sa za ten
čas zmení stav vašej vírusovej nálože.“
„A čo deti?“ ticho som hlesla so zadržiavaným dychom.
„Nie,“ povedal lekár.
„Sex?“ šepla som.
„To asi nie je dobrý nápad,“ odvetil.
Akoby sa aj teraz niekto chcel ku mne priblížiť.
Sestry postávajúce pri lekároch vyzerali ako miništranti:
oblečené v bielom, s pozornými výrazmi a s nacvičeným sprá-
vaním, trpezlivo očakávajúce pokyny. Uvažovala som, či sú
pobožné, a ak áno, či sa za mňa modlia.
„Ako sa cítite?“ opýtala sa ma sestra. Ukázala na striekač-
ku, ktorá bola ešte vždy zapichnutá do koberca. Konečne sa
prestala kývať. „Pomôžem vám? Mohla by som vám dať len
trochu. Možno vám uľahčí... túto situáciu,“ povedala.

26
hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 27

musím vám niečo povedať

„Nie,“ vyhŕkla som. Chcela som mať čistú hlavu, aby

som mohla rozmýšľať.
Chystala som sa zomrieť, bez sexu po zvyšok svojho ži-
vota, bez možnosti zanechať za sebou odkaz v podobe die-
ťaťa. Nielenže som nemohla povedať mame, otcovi a sestre,
že stratia dcéru a sestru, nemohla som im dokonca nechať
ani svoju časť na pamiatku, keď odídem.
Skutočnosť, že mám HIV, sa pomaly prevaľovala v mojej
mysli. Táto myšlienka bola stráviteľná asi tak ako veľký ku-
sisko kovu.
To nemôže byť pravda.
Čo moji priatelia, ktorý z nich to bol? Ale veď oni boli okej.
Prečo nie som ja? A čo všetok ten sex, ktorý som si odopre-
la kvôli zdraviu a pocitu správnosti a sebaúcte? Čo mám
z toho? Smrteľnú sexuálne prenosnú chorobu?
Moje myšlienky boli nestále ako šarkan vo vetre. Kto mi
to urobil? Uvažovala som o svojich posledných partneroch.
Andrew, môj exmanžel. Antonio, môj expriateľ. Rozišli sme
sa pred viacerými mesiacmi, ako mu to povedať? Zrazu som
sa začala obávať všetkého: že to mám od neho; že to on do-
stal odo mňa; že aj keď môj posledný HIV test dopadol inak,
mala som to už dlho a nakazila som iných; že by ma mohol
zabiť, ak to odo mňa dostal; že by som mohla zabiť ja jeho,
ak to mám od neho; že preto spácham samovraždu; že zo-
mriem.
Antonia som spoznala rok predtým, ako sme začali spo-
lu chodiť, vyzeral veľmi spoľahlivo a bezúhonne. Mal prí-
jemnú rodinu. Spieval mi a nechával ma viesť čln, pričom
ma ochranne objímal okolo ramien, keď sme sa šli lyžovať
na blízke jazero. V stodole mi špongiou a vodou z kanvice
nežne umýval vlasy, keď po zásahu blesku vypadla elektrika.
Bolo ťažké uveriť, že by mal záujem zabiť ma alebo že by bol
toho schopný.

27
hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 28

R EGA N H OFM A N N

„Máte ku komu ísť?“ opýtal sa lekár.

Za kým by som s tým mohla ísť? Ale aj tak som poveda-
la: „Áno, mám.“
„Dám vám recept na lieky, ktoré vás upokoja. Neobá-
vajte sa užiť ich. Dám vám aj telefonický kontakt na lekára
pre infekčné choroby a na právnika, ktorý sa špecializuje
na tieto záležitosti,“ povedal.
Ach, takže tieto záležitosti. Podal mi malý útržok papie-
ra s telefónnymi číslami a recept. Všimla som si, že napísal
len šesť tabliet. Nie dosť na to, aby som to skončila.
Pri odchode z ambulancie ma požiadali, aby som zapla-
tila účet. Nemali to robiť. Z úcty. Možno vám účet vystavujú
okamžite, lebo majú obavu, že pôjdete domov a hlavou si
preženiete guľku.

Takže v podstate vám naúčtujú 250 dolárov za to, že vám

povedali, že zomriete.

28
hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 29

musím vám niečo povedať

Kapitola 2
Nejako sa mi podarilo nájsť auto, do-
stať sa do lekárne, vyzdvihnúť lieky na maximálne skľučujú-
ci recept a odšoférovať domov.
Po príchode som si ľahla sa pohovku a sledovala, ako
klesajúce slnko robí bodku za dnešným dňom. Poobzerala
som sa po svojom byte, ako keby nábytok, obrazy a zariade-
nie patrili niekomu inému. Nedokázala som dokonca prejsť
ani do spálne – posteľ s moskytiérou a prikrývkami stále
zmotanými z predchádzajúcej noci ma privádzali na myš-
lienky o sexe a o tom, ako sa moje telo nakazilo HIV. Ležala
som na zelenkavej pohovke, ktorú som si privliekla z burzy
zbytočností a chcela dať prečalúniť, ale zlomená po rozvode
som sa k tomu nedostala.
Na hodinách bolo šesť.
Deň sa končil.
Zrazu mi napadlo, že som hladná.
Bolo divné cítiť svoje telo. Od odchodu z ordinácie som
mala pocit, akoby moje vedomie robilo všetko pre to, aby sa
mohlo oddeliť od mojej nakazenej maličkosti.
Otvorila som si chardonnay, žltú tekutinu som naliala do
pohára na červené víno veľkosti malého akvária a pustila si
Princea. Rozhodla som sa, že si pripravím cestoviny.
Pozorovala som vodu bublajúcu v hrnci, a zatiaľ čo sa pri-
pravovala omáčka, začala som si uvedomovať svoj celkový

29
hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 30

R EGA N H OFM A N N

prerod. Fakt, že hrám hlavnú rolu v tragédii týchto rozme-

rov, ma čudne vzpružil. Moje dni na tejto planéte boli zráta-
né. Uvažovala som, či dôvodom môjho odchodu nie je to, že
musím urobiť niečo dôležitejšie niekde inde – alebo v inom
živote. Červenou omáčkou som poliala kopec cestovín vy-
zerajúcich ako malé kostičky a hltavo som sa pustila do jed-
la. Prekvapila ma vôňa a chuť omáčky. Nikdy predtým som
si ich veľmi neuvedomovala. Vylízala som misku – niečo ta-
ké som si nikdy predtým nedovolila urobiť. Spôsobné sprá-
vanie som mala tak nezmazateľne vštepené, že som si pri-
krývala ústa aj pri zívnutí za volantom auta. Myšlienka, že
na to viac nemusím dbať a že odteraz by som mohla robiť,
čo len chcem, bola mojou prvou šťastnou myšlienkou od
stanovenia diagnózy. Predstava získanej voľnosti ma trochu
povzbudila, a tak som sa rozhodla dať si sprchu. Pomyslela
som si, že prúd vody možno pomôže mojej napätej mysli.
Otočila som kohútikom a vyzliekla sa. Obzrela som si
svoju nahotu v zrkadle. Vyzerala som ako duch, desivo vy-
desený, uprene hľadiaci do prázdna. Na tvári som mala stá-
le výraz ako pri oznámení diagnózy. Moje oči vyzerali ako
dva uhlíky zapadnuté v snehu.
Hnev, ktorý som hodiny potláčala, sa mi pomaly predie-
ral cez hrdlo von ako veľká guča oceľových vlákien. Z mo-
jich úst vyšiel výkrik zrodený kdesi v temnom kúte mojej
bytosti, o ktorom som dovtedy netušila. Dlane mi s plesnu-
tím narazili na stenu kúpeľne, akoby chceli udržať chvejúcu
sa handrovú bábiku, na ktorú som sa premenila. Bosými
nohami som vydupkávala na dlážke staccato. Rukami som
búšila do odrazu svojej hlúpej, nečistej, neodpustiteľne ska-
zenej bytosti v zrkadle, pohľad mi divo blúdil a hľadal neja-
ký cieľ, na ktorom by sa zastavil. Odvrátila som sa od svojho
odrazu a vošla do prúdu horúcej vody, oboma rukami som
schmatla sprchový záves, mykala som ním, trhala, ťahala

30
hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 31

musím vám niečo povedať

a napínala, až kým sa nevyšklbol z kovových krúžkov a ne-

padol na mňa. Zosunula som sa na dlážku, ovinula okolo se-
ba mokrý igelit a oprela hlavu o pariace sa dlaždice. Do ho-
lého chrbta mi bodali vrelé kvapky vody a po tvári mi stekali
horúce potôčiky.
Dezintegrácia. Hanba. Odmietanie. Temnota. Zomiera-
nie. Smrť. Koniec.
Ako som len mohla dopustiť, aby sa mi to prihodilo?
Ako?
Ako?
Nakoniec som sa postavila a nabrala odvahu pozrieť sa
do popraskaného zrkadla, po ktorom stekali kvapky skon-
denzovanej vody. Odraz svojej tváre som videla iba rozma-
zane. Prinútila som sa odkráčať z kúpeľne do spálne, kde
som dolu tvárou padla na posteľ. Ako som tam ležala, prišla
mi na um neodbytná myšlienka, že HIV nemám len ja. Nie-
kto ma nakazil a ja som musela zistiť, kto to bol. Žalúdok sa
mi zovrel už len pri predstave telefonátov, ktoré by som ma-
la vybaviť. Hrozne som sa bála niekomu povedať, že to mám,
ale rovnako, ako som nechcela vyjsť s pravdou von pred
svojimi bývalými partnermi, nechcela som nechať zomrieť
ich ani ich priateľky.
Kto ma nakazil?
Dva roky pred svadbou som mala pomer výlučne s An-
drewom. Obaja sme podstúpili HIV testy, takže som vedela,
že ani jeden z nás nepriniesol HIV do manželstva. Podvie-
dol ma a nakazil, keď sme boli svoji? A čo Antonio? Keďže ja
som pred predpísaním antikoncepcie absolvovala prehliad-
ku a jeho som sa opýtala, či niekedy užíval vnútrožilové dro-
gy alebo mal styk s prostitútkou či s mužom, a on na všetky
otázky odpovedal nie, nepoužívali sme kondóm. Naozaj
som si nemyslela, že som v nebezpečenstve. Ako dvadsať-
ročná som bola úplne paranoidná, čo sa týka sexuálne pre-

31
hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 32

R EGA N H OFM A N N

nosných chorôb, ale o niekoľko rokov neskôr som o tom

prestala toľko uvažovať – a nikdy som nepočula o žene, kto-
rá získala HIV počas nechráneného sexu s heterosexuál-
nym mužom.
Tesne pred spaním som si naliala pohár vody a otvorila
malú plastovú nádobku s tabletkami proti AIDS. Okrem lie-
kov na upokojenie mi lekár predpísal antiretrovírusový liek
na boj s HIV. Nasypala som si modro-biele tabletky do ruky
a s pohľadom upretým na lesklé gélové kapsuly som si pri-
pomenula, čo mi povedal lekár: „Nevyliečia vás ani nezasta-
via HIV, aby nezničil váš imunitný systém. Ale môžu vám
predĺžiť život tým, že znížia intenzitu, s akou vírus napadne
vaše imunitné bunky.“
Hodila som si pilulky do úst, prehltla ich a zbožne som si
zaželala, aby mal pravdu.

Celý týždeň som sa bála niekomu zavolať. V hlave som si

neustále opakovala plán svojho útoku, tak ako nervózny gam-
bler prehadzuje kocky vo svojich prstoch, akoby mu mohli
dať signál, kedy nastal optimálny moment na ich vrhnutie.
Nakoniec som sa rozhodla porozprávať sa najskôr s Anto-
niom a potom s Andrewom.
Poprosila som Antonia, aby sa so mnou stretol v reštau-
rácii Cracker Barrel neďaleko môjho bytu. Chcela som ísť na
hlučné verejné miesto, kde by sme určite nemohli nikoho
poznať. Hojdacie kreslá na terase, pestrofarebné karamelové
tyčinky v pohároch, vyprážané jablká a zelenina, to všetko
pôsobilo domáckym a bezpečným dojmom. Toto útulné
miesto by mohlo zmierniť silu faktu, že zomieram a že on
možno zomrie tiež.
Neexistuje žiaden úvod, ktorý by mal predchádzať ozná-
meniu takejto správy. Ani som sa oň nesnažila. Kým sme
s Antoniom čakali na stôl, sedeli sme vonku v hojdacích

32
hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 33

musím vám niečo povedať

kreslách a hľadeli na parkovisko, povedala som mu priamo,

že moje HIV testy boli pozitívne.
Toto oznámenie som si nespočetnekrát nacvičovala pred
tým istým zrkadlom, v ktorom som pozorovala trvalú pre-
menu svojej tváre. Pred tým, ktoré som rozbila v záchvate zú-
rivosti. Ale keď slová vychádzali z mojich úst, nešlo to podľa
plánu. V duchu som si predstavovala, že moja tvár ostane po-
kojná, odrážajúca niečo medzi odpúšťaním a ospravedlňova-
ním sa, pretože som stále nevedela, či ma nakazil on, alebo či
to vôbec má. Namiesto toho mimické svaly zapracovali opač-
ne a na mojej tvári sa zračila bolesť, hnev a smútok.
Nik z nás dlhšie neprehovoril. Nervózne sme sa hojdali
na terase, jediným zvukom bolo tiché vŕzganie drevených
kresiel. Spomínala som si, ako som niekedy snívala o tom, že
jedného dňa budem stará a budem sa hojdať do konca živo-
ta. A teraz som ako dvadsaťosemročná robila presne to isté.
Pozorne som skúmala Antoniovu tvár. Nezdalo sa mi, že
o tom vedel. Bledá pokožka na čele pod rozstrapatenými
vlasmi sa mu zvraštila od nefalšovaného zdesenia. Pohľad sa
mu prehĺbil, modré oči mu sčerveneli a naplnili sa slzami
(kvôli sebe?, kvôli mne?). Počas predchádzajúcich dní som
sa v mysli dookola zaoberala všetkými možnosťami vrátane
myšlienky, že ma nakazil zámerne, rovnako ako keď žena ote-
hotnie, aby si udržala partnera. Náš vzťah som náhle ukon-
čila ja a on protestoval; nebola som pripravená randiť tak
skoro po rozvode. Bolo ťažké rozpoznať skutočnú povahu
jeho reakcie len na základe jeho tváre znehybnenej šokom.
Opýtala som sa ho: „Testovali ťa vôbec niekedy na HIV?“
„Nie,“ odvetil stručne, ale nie ústupčivo.
„Picháš si drogy? Spávaš s mužom? S prostitútkou? Si pro-
miskuitný?“ pritlačila som naňho druhýkrát.
Len čo som vyslovila tieto otázky, uvedomila som si, aké
sú nezmyselné. Bola som HIV pozitívna a ani jedna z týchto

33
hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 34

R EGA N H OFM A N N

otázok nebola tá pravá; nič nevysvetľovalo, prečo som teraz

nositeľkou vírusu.
Prv než mal šancu odpovedať, vyšla hosteska a poveda-
la, že náš stôl bude pripravený trochu neskôr. Pevne sa ob-
jala rukami, aby sa chránila proti vetru, a opýtala sa nás, či
nám nie je zima a či by sme radšej nešli čakať dnu ku kozu-
bu, kde si môžeme zahrať dámu.
„Prečo nie?“ povedala som.
Sadli sme si ku kozubu a civeli na obriu hraciu plochu.
Nadmerne veľké červené a čierne kamene a jednoduchosť
ťahov, ktorých cieľom je zlikvidovať protivníka, sa zdali ana-
lógiou predstavy o dvoch ľuďoch, ktorí sa zblížia až za hra-
nicu svojej intimity, no podvádzajú sa a klamú, preskakujú
svoje obranné línie, až kým jeden nepredbehne druhého.
Urobil mi Antonio to isté?
Antonio sa snažil o znovuzískanie rovnováhy. Začal na-
hlas premýšľať, aby našiel odpoveď, ako mohol dostať HIV.
Opýtal sa ma, či si pamätám veľkú jazvu na jeho nohe. V myš-
lienkach som sa vrátila späť k času, keď som si prvýkrát
všimla kľukatú červenú čiaru na jeho stehne. Prešla som po
nej prstom a hneď som si uvedomila, ako veľmi ho to muse-
lo bolieť. Keď som sa ho na to opýtala, vyrozprával mi ro-
mantický príbeh, rozprávku o prekonávaní samého seba,
ktorá obsahovala popíjanie a jazdenie na nebezpečných ko-
ňoch v tme argentínskej noci. Cválajúc po pampách spadol
a nabodol sa na stĺp plota. Keď priatelia začuli jeho krik,
naložili ho dozadu na nákladiak a odviezli do najbližšej de-
dinskej nemocnice, kde dostal krv.
„Ak to mám a nakazil som ťa,“ povedal, „stavím sa, že
som to dostal tam.“
Vtedy som si myslela, že je od neho statočné zvažovať
myšlienku, možno dokonca len predpoklad, že je pravdepo-

34
hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 35

musím vám niečo povedať

dobnejšie, že nakazil on mňa, ako opačne. No nastal deň,

keď som to pochopila ako dôkaz jeho viny.
Uprene som sa dívala do jeho ľadovomodrých očí a spo-
mínala si, aké to bolo zamilovať sa doňho. Stretli sme sa na
póle; hrávali sme ho obaja. V jeden deň ma požiadal, aby som
mu pomohla s trénovaním jeho koní. Jazdili sme na lúke, zra-
zu za mnou zaostal asi osemnásť metrov a kľakol si na zem
vedľa koňa. Najprv som si myslela, že spadol. Ale znova nasa-
dol a prišiel ku mne s poľným kvietkom, ktorý pre mňa od-
trhol. Spomínala som, ako v neskorom popoludňajšom slnku
natiahol ku mne ruku a zlatisté lúče osvetľovali jemné chĺpky
na jeho paži, ktorá bola od celoživotnej práce s koňmi samý
sval. Vyzeral veľmi nežne, zdravo a silne. Teraz, ako tu predo
mnou sedel, nevedela som si z pamäti vymazať tento výjav.
Keď sme už konečne sedeli pri stole, predstierali sme, že
najdôležitejšou vecou je pre nás objednávanie a jedenie. Ne-
dokázali sme sa dokonca rozprávať ani o tom, čo to zname-
ná, že som HIV pozitívna.
Po prvé, nemala som predstavu, čo to znamená.
Po druhé, nevedela som, ako je to s ním, čo znemožňo-
valo celú debatu o HIV. Takže namiesto toho sme hovorili
o všeličom možnom, len aby sme vyplnili ticho. Položila
som mu hlúpu otázku: „Ako sa darí tvojej mladej kobylke?“
„Dobre. Začal som ju už trénovať.“
„Zdá sa, že bude výborná.“
Bolo ťažké pokračovať v predstieraní dobrej nálady. Čaš-
níčka sa nás prišla opýtať, či nechceme dezert.
„Už len účet,“ vyhŕkli sme obaja naraz.
Usmial sa na mňa. Prišlo mi na vracanie. Bolo pre mňa
dosť ťažké stretnúť sa s ním tak skoro po rozhodnutí, že ne-
máme spoločnú budúcnosť; no za týchto okolností to bolo
na nevydržanie.

35
hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 36

R EGA N H OFM A N N

Zložili sme obrúsky na stôl a poobzerali sa trápne okolo.

Moja myseľ bola plná zmätených myšlienok. Nenávidela
som ho, lebo ma možno nakazil. Nenávidela som to, že som
mu to musela povedať, a on je možno negatívny. Bála som
sa, že ak to má tiež, chcel by sa ku mne možno vrátiť. Čo ak
je jedinou osobu, ktorá by bola teraz schopná milovať ma?
Obliekol si kabát, povedal, že pôjde na testy a dá mi ve-
dieť. Na rozlúčku sme sa objali. Moje srdce veľmi túžilo po
silnejšom objatí. Ale nevedela som, či som dostala HIV od
neho, alebo či ho pre HIV neodpudzujem ja, pretože ma
len stisol za lakte. Udržala som medzi nami medzeru, tak
ako som pred mnohými neskazenými rokmi udržiavala
vzdialenosť od chlapcov počas foxtrotu v kostole v Prince-
tone.

Vždy keď som sa pokúšala užiť lieky, takmer som sa za-

dusila. Nalepili sa na seba a potom na stenu môjho hrdla.
Spomenula som si, že lekár mi dal číslo na Gay Men’s Health
Crisis, AIDS podporné centrum v New Yorku. Vylovila som
číslo z peňaženky a rozhodla sa zavolať im a opýtať sa, či je
to bežné.
Telefón zodvihol recepčný.
„Zdravím vás. Nie som gay a nie som ani muž, len som
zistila, že mám HIV a ja... ja skutočne potrebujem pomoc,“
vykoktala som.
Uistil ma, že Gay Men’s Health Crisis pomáha všetkým
ľuďom s HIV. Povedala som mu, že temer vždy ma napne na
vracanie, keď sa pokúšam dostať tabletky dole hrdlom, zo-
vrie sa mi už vtedy, keď ich mám na jazyku. Muž na druhom
konci linky sa ma opýtal, či verím na vizualizáciu. Odvetila
som: „Trošku. Ale nie som si istá...“
On na to: „Okej, dávajte si vždy len po jednej tabletke,
takže sa na seba nenalepia. Keď si položíte tabletku na jazyk,

36
hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 37

musím vám niečo povedať

predstavujte si, že je to vojak, ktorého posielate vybojovať

vojnu vo vašom tele.“
Prekvapivo to fungovalo.
Každé ráno, napoludnie a večer som zoradila svoj malý
batalión tabletiek a prihovorila sa im. Veľké biele tabletky,
ktoré som poslala do boja, boli légie pechoty, menšia v tvare
diamantu bol plukovník. Ja som bola generálom, dávala som
im povely. Pri predstave ich smrtiacej sily sa moje hrdlo zra-
zu otvorilo a ony jemne skĺzli nadol. Už nikdy som necítila,
že sa vrátia naspäť hore.

Výsledky Antoniovho testu boli pozitívne. Oznámil mi

to cez telefón; nebola som pripravená stretnúť sa s ním zno-
va, a tak som bola radšej, že zavolal. Sama som si vôbec ne-
vedela poradiť so svojou diagnózou; ako by som pomohla
jemu? Bolo mi na zbláznenie, keď som sa snažila vyhodno-
tiť, ako sa to stalo – každému z nás. Rozmýšľala som, či by
sme sa nemali dať dokopy, či má zmysel byť spojení víru-
som, ktorý ohrozuje oba naše životy. V našom temnom prí-
behu boli náznaky Rómea a Júlie, ale nezdalo sa mi správne
dať sa znova dokopy, vytvoriť spojenectvo smrti len z dôvo-
du, že sme teraz mali zábrany pred všetkými ostatnými.
Keď som sa unavila analýzou, ako, kedy a prečo sa to
všetko stalo, a cítila som sa dostatočne silná, aby som sa
s tým vyrovnala, zavolala som Andrewovi. Po našom rozvo-
de sa presťahoval do Connecticutu. Aby som bola úprimná
– aj keď som sa domnievala, že by som sa s ním mala stret-
núť osobne, nevedela som na to nabrať silu. Čím skôr som
potrebovala vedieť, či je okej. Po vypočutí správy ostal ne-
uveriteľne pokojný a sľúbil, že mi zavolá hneď, keď bude mať
výsledky testu. Opýtala som sa, či nechce, aby som priletela
a bola s ním, keď dostane výsledky. Odvetil, že bude v po-
riadku.

37
hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 38

R EGA N H OFM A N N

Prekvapilo ma, že obidvaja, Antonio i Andrew, ostali po

vypočutí mojej správy pokojní. Uvažovala som, či to bolo
preto, že boli v šoku, že boli nešťastní kvôli mne, že ich
ochromil strach o seba.
A možno boli správne všetky tri možnosti.
Ďalší týždeň sa mučivo vliekol.
Bála som sa, že Andrew je pozitívny – a ak je, nikdy mi
to neodpustí alebo si to neodpustím sama. Bála som sa, že
ak je pozitívny, povie o tom každému. A obávala som sa
tiež, že ma nakazil on.
Nakoniec mi Andrew zavolal a oznámil, že je HIV nega-
tívny a že príde, aby sa so mnou stretol. Priletel, čím mi dal
najavo, ako veľmi so mnou cíti, a rozosmial ma prvýkrát po
dlhých týždňoch. Sedeli sme na pohovke, na ktorej som strá-
vila celý prvý deň po stanovení diagnózy a na ktorej som
neskôr povedala svojej mame, že to vyzerá tak, že stratí svo-
ju dcéru oveľa skôr, ako si myslela.
Takže bolo pravdepodobné, že som nepreniesla vírus na
Antonia, ale že on nakazil mňa. Keďže sme obaja s Andre-
wom podstúpili pred svadbou testy s negatívnymi výsled-
kami a keďže Antonio mal HIV, väčšia časť záhady sa vyrie-
šila. Nemyslela som si, že Andrew mi bol počas manželstva
neverný, ale dvojnásobne sa mi uľavilo, keď jeho test dopa-
dol negatívne – bol zdravý a nepodvádzal ma.
Hneď som sa cítila lepšie, lebo ja som bola opatrná a ni-
komu som, ani nevedomky, neublížila. Zbavila som sa stra-
chu, že mám na rukách cudziu krv, a venovala som sa tomu,
ako a možno prečo ma Antonio nakazil. Predpokladala som,
že o svojej situácii vedel alebo mal dôvod domnievať sa, že
mohol byť ohrozený vírusom.
Nespočetné dni som strávila sama vo svojom byte, ne-
schopná pracovať, neschopná myslieť alebo cítiť, predstavo-
vať si či jesť. Prvýkrát od určenia diagnózy som čelila straš-

38
hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 39

musím vám niečo povedať

nému démonovi menom depresia, zapríčinenému pocitom

uväznenia v tele, ktoré ma zradilo a umiera príliš mladé.
Počas týchto dlhých dní som si trápila mozog, aby som
objavila nejaké vodidlo k tomu, či o tom Antonio vedel, ale-
bo nie. Spomenula som si na večeru v čínskej reštaurácii.
Škriepili sme sa, či sa vôbec hodím k jeho otvorenej povahe.
Bol Talian – na verejnosti naplno prejavoval lásku, šťastie
a náklonnosť, a ja som bola podľa neho ľadová princezná.
Medzi hltmi vyprážanej ryže frustrovane povedal: „Ty
nevieš, čo je to láska. Ja by som kvôli tebe aj zomrel.“
A mal pravdu. Vtedy som nedokázala takto milovať. Ne-
bola som pripravená, aby ma niekto miloval tak, že by kvôli
mne aj zomrel. Zdá sa, že teraz nemám na výber.
Po mnohých nociach, keď som sa trápila pri analyzova-
ní všetkých spoločne strávených chvíľ, som nebola schopná
nájsť nejaký záver. Nakoniec som to vzdala. Bola som vy-
čerpaná; chorá a unavená z toho, ako sa snažím nájsť to naj-
horšie na človeku, ktorého som niekedy ľúbila. Takže som sa
rozhodla veriť Antoniovi aspoň to, že o HIV nevedel. Musel
vedieť, že sa niekedy v živote vystavil riziku, ale znova – urobila
som len to, že som spávala s pekným mužom, ktorý nevedel
o svojom HIV, a bolo možné, že on tiež len spával s pekným
dievčaťom, ktoré takisto nevedelo, že je nositeľom vírusu.
Možno, že mi povedal pravdu.

39
hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 296

REGAN HOFMANN
musím vám niečo povedať
I have Something to Tell You
Copyright © 2009 Regan Hofmann
All rights reserved. No part of this book may be used
or reproduced in any manner whatsoever without
the written permission of the publisher.
Translation © 2011 Alica Baloghová
Slovak edition © 2011 Evitapress

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tohto diela sa nesmie zverejniť, skladovať
vo vyhľadávacom systéme alebo vysielať v akejkoľvek
forme alebo akýmikoľvek prostriedkami bez predošlého
písomného súhlasu vydavateľa ani inak šíriť s ľubovoľnou
formou väzby či obálky, než s akou sa vydala.

Z anglického originálu I have Something to Tell You,

ktorý vyšiel vo vydavateľstve Simon & Schuster, Inc.,
preložila Alica Baloghová
Vydalo vydavateľstvo Evitapress, s. r. o., Bratislava 2011
ako svoju 28. publikáciu.
Vydanie prvé.

Grafický dizajn a obálka: Roman Piffl

Zodpovedná redaktorka: Eva Urbaníková
Jazyková redaktorka: Darina Belanová
Tlač: FINIDR, s. r. o., Český Těšín
www.finidr.cz

www.evitapress.sk
ISBN 978-80-89452-23-1