Prečo kooperativizmus?

V mojej práci sa zaoberám témou kooperativizmu, presnejšie založením kooperatívneho

podniku. Otázka sociálnej spravodlivosti v spoločnosti vo mne zarezonovala natoľko, že sa jej
venujem dodnes vo zvýšenej miere a akýkoľvek boj za myšlienky sociálne spravodlivej
spoločnosti považujem za správny. Téma kooperativizmu je pre mňa zaujímavá z hľadiska
hľadania alternatívnej formy vlastníctva výrobných prostriedkov. Karl Marx popísal vo
svojich dielach veľmi presne nespravodlivý spôsob fungovania kapitalistickej spoločnosti
založenej na vykorisťovaní človeka človekom a nadhodnote, ktorú vytvára zamestnanec
zamestnávateľovi. Samotné chápanie sveta pojal prostredníctvom výrobných vzťahov. Z tohto
hľadiska rozdelil spoločnosť na vlastníkov výrobných prostriedkov – buržoáziu a tých, ktorí
im predávajú svoju prácu – proletariát. Táto na prvý pohľad jednoduchá forma sociálnej
stratifikácie je základom nespravodlivosti dnešného kapitalistického sveta. Marx hovorí o
zospoločenštení (socializácii) výrobných prostriedkov, t.j. o kontrole zamestnancov nad
fabrikou, respektíve spoločnosťou, v ktorej pracujú. Osobne zastávam názor, že socializácia
výrobných prostriedkov je forma, akou dokážeme dosiahnuť skutočnú sociálne spravodlivú
spoločnosť založenú na hodnotách demokracie, tolerancie, spolupráce a solidarity.

V minulosti bol termín zospoločenštenie výrobných prostriedkov najmä v krajinách

takzvaného východného bloku chápaný ako znárodnenie, čo znamenalo, že vlastníka kapitálu
vystriedalo štátne vlastníctvo. Z hľadiska efektivity možno nad vtedajšími spôsobmi
vlastníctva, výroby a regulácie polemizovať, ale to nie je cieľom mojej práce.
Zospoločenštenie neznamená zoštátnenie naopak, chápem ho ako odovzdanie kontroly nad
výrobou, rozhodovaním a tým determinovaným vlastným osudom do rúk samotných
zamestnancov.

Termín socializácia je vlastný myšlienke kooperativizmu. Z tohto hľadiska v mojej práci

opisujem jeho históriu, základné ideové východiská a aktuálne príklady fungovania doma i vo
svete. V mojej publikácii v mnohom čerpám z príkladu spoločnosti Mondragón Corporación
Cooperativa v Španielsku, ktorá zamestnáva skoro 100 000 ľudí pod heslom „Humanity at
work“, ale aj družstva COOP Jednota, s. d. , Slovensko. V praktickej časti sa zameriavam na
možnosť založenia kooperatívneho podniku a jeho efektívneho fungovania v aktuálnych
ekonomických a legislatívnych podmienkach Slovenska.

Pri štúdiu literatúry a najmä praktických príkladov fungovania kooperativistického hnutia som
sa opieral najmä o zdroje v španielskom, respektíve portugalskom jazyku.

Verím, že práca, ktorú držíte v rukách, obohatí vaše poznatky a možno aj vás vyprovokuje k
uvažovaniu o alternatívach voči nespravodlivosti dnešného sveta.

Ľudská spoločnosť a uspokojovanie jej potrieb

Od počiatku vývoja ľudskej spoločnosti sa ľudia združovali do skupín v ktorých sa vytvárali
rôzne formy vzťahov. Základným dôvodom tohto prirodzeného ľudského správania sa bolo
efektívnejšie zabezpečenie subjektívnych a kolektívnych potrieb ako zabezpečenie stravy,
ochrany a vzájomnej pomoci. Inak to nie je ani v spoločnosti dneška. Pravicový politicko-
ekonomický model, či už hovoríme o pravicovom konzervativizme alebo liberalizme
vyzdvihuje ľudskú individualitu nad kolektívne potreby a tým popiera základné tvrdenie, že
človek je tvor spoločenský. Z ekonomického hľadiska zástancovia pravicových socio-
ekonomických teórií vyzdvihujú neustálu súťaž medzi jedincami v prostredí slobodného trhu
ako najlepšie možné riešenie fungovania spoločnosti. Usporiadanie spoločnosti podľa teórie
predstaviteľa klasickej ekonómie Adama Smitha, ktorú opísal so svojom diele Bohatstvo
národov, „že hybnou silou každej ekonomiky je prirodzená povaha človeka – egoistu a jeho
úsilie uspokojiť vlastné potreby“ (1) v zásade zlyhalo a spôsobilo sociálnu katastrofu v
mnohých krajinách sveta. Naopak svet 21.storočia otvára oči mnohým ľuďom, ktorí hľadajú
alternatívu voči aktuálnej spoločensko-ekonomickej formácií. Obyčajní ľudia už dávno zistili,
že jedinou cestou ako prežiť je spojiť sa za účelom dosiahnutia spoločných cieľov.

A.Maslow vypracoval teóriu „hierarchie potrieb“, ktorá vytvára tzv. pyramídu potrieb.

Samozrejme existuje veľa pohľadov na členie potrieb človeka, v princípe však môžeme ĺudské
potreby rozdeliť podľa nasledovných kritérií:
Samotná hierarchizácia potrieb vyplýva z prirodzenej zákonitosti, že pre efektívne uspokojenie
individuálnych potrieb je nutné v prvom rade uspokojiť celospoločenské a skupinové potreby,
takisto pre uspokojenie sekundárnych potrieb je nutné v prvom rade uspokojenie primárnych.
Je logické, že človek pred sebarealizáciou či kultúrnym vyžitím v prvom rade potrebuje
zahnať hlad, smäd a mať zabezpečené bývanie a bezpečie. Uspokojovanie primárnych potrieb
sa v zásade prelína so sociálnymi potrebami. Samotná hierarchizácia potrieb vyplýva z
prirodzenej zákonitosti, že pre efektívne uspokojenie individuálnych potrieb je nutné v prvom
rade uspokojiť celospoločenské a skupinové potreby, takisto pre uspokojenie sekundárnych
potrieb je nutné v prvom rade uspokojenie primárnych. Je logické, že človek pred
sebarealizáciou či kultúrnym vyžitím v prvom rade potrebuje zahnať hlad, smäd a mať
zabezpečené bývanie a bezpečie. Uspokojovanie primárnych potrieb sa v zásade prelína so
sociálnymi potrebami.

Výrobné vzťahy
Výrobné vzťahy sú výťahy medzi článkami vo výrobnom procese, t.j. uvedomelej činnosti,
ktorej cieľom je výroba určitého produktu. Výrobné vzťahy počas existencie ľudskej
spoločnosti menili svoju podobu.

Základom akéhokoľvek života je proces výmeny látok medzi organizmom a prírodou.

Väčšina živých organizmov vie túto výmenu uskutočňovať sama, bez pomoci iných
príslušníkov svojho druhu. Žijú izolovane a pokiaľ sa rozmnožujú pohlavným spôsobom,
stačí im k reprodukcií svojho života letmé stretnutie s jedincom opačného pohlavia. Človek
vo svojom “zvieracom štádiu” zrejme fungoval rovnakým spôsobom a často krát žil v prírode
sám. Pokiaľ áno, tak určite už v prvých fázach premeny na civilizovaného človeka túto
schopnosť stratil. Naučil sa žiť, brániť sa a získavať potravu t.j. zabezpečiť svoje primárne
potreby iba v skupine, prostredníctvom organizovanej deľby práce. V ľudskej spoločnosti sa
utvorili vzťahy spolupráce a nutnosť vzájomnej komunikácie. To človeka robí človekom. Z
pôvodného spotrebovávania prírodných zdrojov prešiel na ich pretváranie a obnovovanie. Zo
svojho živočíšneho húfu začal prácou vytvárať ľudskú spoločnosť. Dejiny ľudstva, to sú
predovšetkým dejiny jeho hospodárskej činnosti.

Úvod do politickej ekonómie

Politická ekonómia je spoločenská veda, ktorá študuje vzťahy v spoločenskej produkcii a
analyzuje redistribúciu statkov v rôznych fázach rozvoja ľudskej spoločnosti. Pri nasledujúcej
analýze výrobných vzťahov v ľudskej spoločnosti, nespravodlivosti a nerovnosti medzi ľuďmi
a hľadaní alternatívy bude pre nás základnou metódou skúmania.
Nespravodlivosť vo výrobných vzťahoch kapitalistickej spoločnosti

Pri výrobe hmotných statkov pôsobí nielen človek na prírodu, ale vznikajú vzťahy medzi
ľuďmi samotnými. Tieto vzťahy nazývame výrobnými vzťahmi a sú súčasťou každej
spoločenskej a výrobnej činnosti ľudí. Samotná výroba zahrňuje výrobné sily a výrobné
vzťahy a tvorí ich jednotu. Výrobné vzťahy sú neoddeliteľnou súčasťou pracovného a
výrobného procesu v spoločnosti. Od nich závisí aj samotná sociálna stratifikácia v
spoločnosti, t.j. či je zamestnanec človek otrokom, nevoľníkom, námezdným robotníkom,
alebo je vlastníkom výrobných prostriedkov, či je vykorisťovateľom, alebo vykorisťovaným.
Z toho sa odvíja aj fakt, či závody a továrne pracujú na obohatenie ich vlastníkov, alebo na
uspokojenie potrieb zamestnancov. Napokon pri skúmaní spravodlivosti vo výrobných
vzťahoch môžeme vychádzať z predpokladu, že kolektívne záujmy majú byť nadradené
individuálnym. Sú teda existujúce výrobné vzťahy v klasických kapitalistických podnikoch
spravodlivé?

V globalizovanom kapitalistickom svete dochádza k jeho rozdeleniu na bohatý a chudobný

kapitalizmus. (2)

Pracovný proces, pracovná sila, výrobné vzťahy, produkty a odcudzenie

Práca je akt vzájomného pôsobenia medzi človekom a prírodou. Človek vedome pretvára
prírodu s cieľom vytvárať funkčné hodnoty, lepšie povedané objekty, s cieľom uspokojiť
potreby. V tomto procese pretvárania dochádza aj k transformácii samotného človeka, mení
svoju prirodzenosť, rozvíja svoje schopnosti a mení prostredie, v ktorom vykonáva svoju
prácu. Ľudská činnosť s cieľom vytvárania funkčných hodnôt tvorí výrobný proces. Tento
proces sa skladá z viacerých častí a to:

1) výrobné sily

2) objekt výroby a

3) pracovné prostriedky použité v procese na jeho výrobu. Objekt výroby a pracovné

prostriedky vo svojej jednote tvoria súbor, ktorý sa nazýva výrobné prostriedky. Sú to už
existujúce materiálne hodnoty (nástroje) alebo hodnoty pretvárané pomocou týchto
prostriedkov na finálny objekt.

Spoločenské vzťahy vo výrobe môžeme zosyntetizovať do troch bodov:

1)Súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov v rámci ktorého existuje útlak a

vykorisťovanie. Vlastníci si privlastňujú hodnoty vytvorené zamestnancami a sú tí, ktorí
rozhodujú o ich využití.
2)Výmena, ktorá sa uskutočňuje v rámci voľného trhu, udáva statkom hodnotu a určuje formy
obchodu.
3)Spoločenská deľba práce, v rámci ktorej každá osoba získava špecifický sociálny status vo
výrobe, za ktorý je hodnotená rozdielne.

Spôsob výroby je forma a spôsob, akým sa spoločnosť organizuje s cieľom produkcie

materiálnych hodnôt.

Zmeny v sociálnej stratifikácií spoločnosti 21.storočia

Kapitalizmus dnešných dní sa v zásade veľmi nelíši od kapitalizmu, v ktorom jeho samotnú
podstatu v 19. storočí analyzovali Karl Marx a Fridrich Engels. Principiálne zákonitosti obehu
kapitálu, triedneho rozdelenia spoločnosti (aj keď táto otázka ostáva otvorená a budeme sa ňou
zaoberať ďalej) a produkcie nadhodnoty fungujú dodnes v nezmenenej podobe s iba odlišnými
technologickými vymoženosťami. Filozofia zostala rovnaká. Sociálna stratifikácia sa v zásade
nezmenila. Stále je spoločnosť rozdelená na bohatých a chudobných, vlastníkov výrobných
prostriedkov a tých, čo predávajú svoju prácu, na buržoáziu a proletariát. Skladba novodobej
buržoáznej triedy zostala rovnaká, s rovnakými záujmami a stále rovnakými metódami ich
napĺňania. Proletariát naopak zmenil svoju štruktúru. Rozvojom vedy a techniky a
informatickou revolúciou sa diferencoval a dnes už nemôžeme hovoriť len o skupine
námezdných robotníkov a roľníkov. Samozrejme, forma námezdnej práce zostala, no tiež sa
diferencovala. Dnes existuje niekoľko druhov práce a vykorisťovaný už nie je len
zamestnanec, ale často krát aj malý živnostník, ktorý je nútený v nejakej spoločnosti pracovať
na živnosť, t.j. nevzťahujú sa naňho napríklad ochranné mechanizmy zákonníka práce. V
mnohých spoločnostiach v rámci imidžu existujú aj rôzne vzdelávacie programy pre
zamestnancov, čím prichádzame k novému prvku vo vzťahu zamestnanec- zamestnávateľ, tzv.
investície do rastu zamestnanca. Otázka je, nakoľko sú takéto investície skutočne „do
zamestnanca“ a nakoľko v princípe „do výkonnejšieho zamestnanca“. Pre lepšie pochopenie
uvedieme príklad. Je to ako keď si niekto vylepšuje počítač. Kúpi si väčší pevný disk či
operačnú pamäť (RAM-ku), aby zvýšil jeho výkonnosť. Nainštaluje nový softvér. Tak isto
dnes berú súkromné, ale aj štátno-kapitalistické spoločnosti svojich zamestnancov - ako stroje,
do ktorých treba občas investovať. V modernej ekonomike sa to označuje pojmom investície
do ľudského kapitálu (3). Napokon jednoduchosť pomocnej administratívnej práce na počítači
či inom elektronickom zariadení sa vôbec nelíši od principiálnej jednoduchosti neodbornej
fyzickej práce v manufaktúre 19.storočia. Táto problematika by sa dala snáď najlepšie
vysvetliť v dvoch rovinách:

1. Neodborná fyzická práca za poloautomatizovanou linkou na výrobu káblových

zväzkov do automobilov. Majiteľ spoločnosti investuje do poloautomatizovanej linky, ktorá
mu umožní ušetriť finančné prostriedky na ľudskom kapitále, pretože vďaka nej zvýši
produktivitu práce pri menšom počte zamestnancov. Počet zamestnancov zníži napríklad o
polovicu a časť finančných prostriedkov investuje do vyškolenia zamestnancov na prácu na
novom stroji. V konečnom dôsledku polovica zamestnancov stratila prácu a jeho investícia do
druhej polovice sa deje len za praktickým účelom, aby zvyšní zamestnanci vedeli s týmto
zariadením efektívne pracovať a vytvárať tak pri vyššej produktivite práce vyššiu nadhodnotu
– teda zisk plynúci majiteľovi fabriky.

2. Práca obchodného zástupcu poisťovne, ktorý pracuje na živnosť. Majiteľ nadnárodnej

finančnej spoločnosti, ktorá poskytuje poisťovacie služby, investuje do svojho “zamestnanca”,
s ktorým nemá reálne žiadne pracovno-právne záväzky v prípade vôle ho môže prepustiť z
dôvodu nízkej efektivity jeho práce, pretože takýto zamestnanec pracuje na vlastné riziko a v
spoločnosti ho drží iba jeho efektivita – suma ním zarobených peňazí pre spoločnosť.
Investícia do takéhoto zamestnanca je s cieľom zvýšiť jeho obzor o predávaných produktoch,
aby mohol efektívne napĺňať stanovený mesačný plán zarobených firemných peňazí, z ktorých
dostane rovnakú almužnu ako polo kvalifikovaný robotník v automobilových závodoch.
Samozrejme reálna suma peňazí je iná, no pevný pracovný čas zamestnanca vo fabrike je
niekedy aj polovičný ako ten, čo na svoju prácu vyhrádzajú flexibilní zamestnanci finančných
inštitúcii pri istote zarobených peňazí, ktorá sa v prípade finančníkov začína každý mesiac od
nuly.

V prípade týchto dvoch príkladov investícii zamestnávateľa do zamestnanca vidíme aj nové

formy námezdnej práce v 21. storočí v našej krajine doteraz nevídané. Aký je rozdiel medzi
stredoškolsky vzdelaným a vyškoleným obchodným zástupcom finančnej spoločnosti, ktorý
pracuje denne 16 hodín v napätí a strese a robotníkom vo fabrike, ktorý 8 hodín strávi v
špinavých montérkach, zarábajúc na svoje živobytie? V zásade žiadny. Mentálny rozdiel
medzi zamestnancami v týchto dvoch profesiách je ten, že obchodný zástupca zamestnanec v
slušnejšom civilnom oblečení síce s možno rovnakým vzdelaním, ako ten robotník si myslí, že
je v rebríčku sociálnej stratifikácie na inej úrovni, považuje sa za silného zástupcu strednej
triedy a jeho priority väčšinou odráža jeho materiálne bohatstvo, ktoré prezentuje navonok: má
cieľ si kúpiť auto, značkovo sa obliecť a s malomeštiackou závisťou sa podobať smotánke,
ktorú nám ako vzory spoločenskej kultúry prezentujú médiá. Neklamme si. Dnešný robotník
má podobné materiálne ciele. Jeho triedne povedomie je nulové a závisť voči finančníkovi o to
vyššia. Rozdiel v tom, ako ich zamestnávatelia vykorisťujú medzi nimi však v zásade nie je
žiadny.

Pre oboch zamestnancov v práci nastáva proces odcudzenia práce. Samozrejme, existujú
výnimky ľudí, ktorých baví ich profesia aj pri súčasných podmienkach a vo svojej práci vidia
zmysel života z rôznych dôvodov. Zaoberajme sa však majoritnou časťou zamestnancov na
Slovensku, ktorí idú do práce, lebo musia z niečoho žiť a nezamýšľajú sa nad svojou prácou
ako nad tvorivou činnosťou, ktorá prináša do ich života sebarealizáciu, ale sú nútení pracovať
zo zištných, existenčných dôvodov. Súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov prináša so
sebou spoločenský jav, ktorý sa nazýva odcudzenie práce. Marx opisuje proces odcudzenia (4)
zo štyroch hľadísk:

1. Vzťah robotníka k produktu svojej práce ako k cudziemu produktu, ktorý má nad ním moc.
Súkromný vlastník výrobných prostriedkov zbavuje robotníka produktov jeho vlastnej práce.
Tým, že zamestnanec nemá k vyrábaným produktom žiaden vzťah, je iba ich producentom a
často krát si za svoju mzdu zbavenú nadhodnoty ani tieto produkty nemôže dovoliť.

2. Vzťah práce k aktu výroby, k samej výrobnej činnosti.

Pracovný proces odcudzuje robotníka od samého seba, práca sa mu javí ako zameraná proti
samej sebe, ako nútená práca.

Zamestnanec chodí do práce iba z nevyhnutnosti, z boja o prežitie. Ako platený zamestnanec
nie je okrem nízkej mzdy ničím motivovaný. Najmä stupňujúcou sa kontrolou pri pásovej
výrobe a aroganciou zamestnávateľa sa musí do práce nútiť, je z nej znechutený.

Pri sebe sa cíti teda robotník až mimo práce, a v práci sa cíti mimo seba. Doma je keď
nepracuje a keď pracuje nie je doma.

Prispôsobenie a prinútenie sa pracujúceho k práci spôsobuje pocit nepríjemnosti v práci. Ak je

doma cíti sa príjemne to znamená nie je v práci a naopak.

Jednotlivé osoby majú ohraničenú sféru činnosti, len minimálna časť z nich dostáva vzdelanie.
Osobám bez súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov zostáva len veľmi malý priestor
na rozvoj vlastných schopností.

Zamestnanec aj napriek vyššie popísaným vzdelávacím programom nemá čas na ďalší

osobnostný rast. Jeho vzdelávanie v kompetencii zamestnávateľa je zamerané na zvyšovanie
produktivity jeho práce, nie na jeho intelektuálny vývoj. Vzhľadom na to, že je od neho
vyžadovaná pasivita, teda nie participácia na riadení a samotnom pracovnom procese, dokonca
je táto pasivita vynútená (zakazovanie činnosti odborov, zastrašovanie, ale aj únava z práce v
nevhodných pracovných podmienkach...), nemá zamestnanec priestor na sebarealizáciu, seba
motiváciu a upadá do pasivity, flegmatizmu a nezáujmu o prácu, do ktorej chodí lebo musí.

Je lovcom, rybárom alebo pastierom, alebo kritickým kritikom a musí ním zostať, ak nechce
stratiť prostriedky na život.

Bežný zamestnanec je často krát veľmi zviazaný svojimi životnými podmienkami a riziká,
ktoré prináša jeho prílišná aktivita či zmena práce, sú natoľko veľké, že ľudia (najmä staršie
generácie) spravidla zotrvajú na jednom pracovnom mieste až do dôchodkového veku (v tom
lepšom prípade), alebo do prepustenia z práce.

3. Odcudzenie od rodového života

Preto tým, že odcudzená práca pozbavuje človeka predmetu jeho produkcie, pozbavuje ho aj
jeho rodového života, jeho skutočnej rodovej predmetnosti.

4. Odcudzenie človeka človeku

Teda vo vzťahu odcudzenej práce každý človek pozerá na druhého človeka podľa meradla a
vzťahu, v ktorom je on sám ako robotník.
V spoločnosti sa dostávajú do popredia negatívne vlastnosti, ako egoizmus, pokrytectvo,
závisť, prílišný individualizmus a i.

Proces zvecnenia ľudských vzťahov vedie k nedôvere medzi jednotlivcami a determinuje

vyššie popísané negatívne ľudské vlastnosti. Ľudské vzťahy sú odstupňované a vytvárané
podľa úžitku, aký dokážu priniesť. Je to štádium, keď sa všetko, čo ľudia donedávna pokladali
za nescudziteľné stalo predmetom výmeny, teda niečím scudziteľným, predajným: cnosť,
láska, priateľstvo, presvedčenie, vedenie, lojalita, svedomie atď., jedným slovom všetko
vrátane ľudských hodnôt sa stalo záležitosťou obchodovania. Takéto vzťahy vytvárajú
negatívne fenomény ako “známosti“ či lásky za peniaze v podobe ľudských „zlatokopov a
zlatokopiek“. Nastúpila doba všeobecnej korupcie, univerzálneho kupliarstva, v ktorej sa
každý predmet, či fyzický alebo morálny stáva predmetom obchodovania na trhu, kde získava
svoju hodnotu. Ľudské a spoločenské vzťahy nadobudli odstrašujúcu predmetnosť, nahradili
sa tovarovými vzťahmi.

Ako sa teda zmenila sociálna stratifikácia spoločnosti? V zásade nijako. Buržoázia zostala
buržoáziou, iba proletariát naoko rozdelila do rôznych skupín, ktoré sa na prvý pohľad od seba
odlišujú, no v princípe sú vykorisťované rovnakými spôsobmi, trpia rovnakými problémami
(5) a ich ciele sú taktiež rovnaké.

Súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov a tvorba

nadhodnoty :
Nadhodnota je tá časť novej hodnoty, ktorú vytvára práca námezdného robotníka v
materiálnej výrobe nad hodnotu jeho pracovnej sily a ktorú si bez náhrady privlastňuje
kapitalista, t. j. hodnota vytvorená nezaplatenou prácou robotníka (nadprácou); rovná sa
rozdielu medzi robotníkom vytvorenou hodnotou a hodnotou jeho pracovnej sily
spotrebovanej pri výrobe; jej veľkosť závisí od dĺžky pracovného dňa a pomeru medzi nutným
a nadbytočným časom, t. j. od stupňa vykorisťovania robotníkov (6).

„Kapitalistický spôsob privlastňovania, vyplývajúci z kapitalistického spôsobu výroby, teda aj

kapitalistické súkromné vlastníctvo je prvou negáciou individuálneho súkromného vlastníctva
založeného na vlastnej práci.“ Tento Marxov výrok opisuje skutočnú podstatu súkromného
vlastníctva výroby. Ak je totiž súkromným vlastníkom osoba alebo obmedzený počet osôb a
zvyšní zamestnanci sú námezdní zamestnanec, vzniká v samotnej kapitalistickej spoločnosti
antagonizmus, ktorý spočíva v pozbavení námezdných zamestnancov súkromného vlastníctva.
Logicky, v globalizovanom tzv. imperialistickom štádiu kapitalizmu sa zlučujú spoločnosti na
vytváranie ešte väčších ekonomicko-výrobných gigantov s cieľom získať čo najväčší trhový
podiel a čo najnižšie náklady. Aké benefity z tohto procesu má obyčajný človek, námezdný
robotník, súčasť svetového neoproletariátu 21.storočia? Žiadné. Súkromné vlastníctvo neslúži
väčšine, ale menšine, ktorá v skutočnosti pozbavuje pracujúceho akéhokoľvek súkromného
vlastníctva a tým pádom ho neguje.

Výroba a výmena tovarov v ľudskej spoločnosti existujú už tisícročia, no až v kapitalizme sa

stávajú úplne rozhodujúcim činiteľom života spoločnosti a jednotlivcov. V trhovej ekonomike
sa prakticky všetko stáva predmetom obchodovania, na trhu získava všetko svoju hodnotu a
stáva sa predmetom predaja a kúpy. Z etického a morálneho hľadiska preniká túžba po zisku
do všetkých sfér spoločenského bytia, do medziľudských vzťahov. Z hľadiska marxistickej
teórie existuje v kapitalistickom hospodárstve zákon hodnoty. Hodnotu a teda aj cenu tovaru
určuje spoločensky nutný pracovný čas vynaložený na jeho výrobu. Typickou črtou hodnoty v
trhovom hospodárstve však je, že cena nie je konštantná a nikdy sa nerovná presne hodnote
daného tovaru. Tento fakt ozrejmím na jednoduchom príklade predaja automobilov:

Predpokladajme, že hodnota istého typu automobilu je 10 000,- €, ale na trhu po

automobiloch nie je veľký dopyt po tomto produkte. Výrobca zle odhadol záujem kupujúcich a
vyrobil viac automobilov, ako bolo potrebné. Trh ihneď reaguje zakolísaním cien. Cena
automobilu klesá pod jeho hodnotu. Ten istý automobil už nestojí 10 000,- € ale jeho trhová
cena sa v istom období zníži na 8 000,- €. Výroba tohto typu automobilu sa obmedzuje a
výrobca investuje do výroby iného typu automobilu, alebo sa preorientuje na výrobu iných
produktov. Samozrejme v rámci prepojenia jednotlivých podnikov niektoré nevydržia toto
kolísanie cien a sú nútene zastaviť výrobu so všetkými sociálnymi a hospodárskymi
dôsledkami. Po určitom čase sa však môže stať, že cena automobilu stúpne na jeho hodnotu,
ba dokonca nad jeho hodnotu napríklad 11 500,- €.

Na trhu vládne zákon ponuky a dopytu, ktoré ovplyvňujú utváranie cien. Ak je dopyt po tovare
väčší, než ponuka, ceny stúpajú, a naopak, ak viazne dopyt, ceny klesajú. Preto vlastníci
výrobných prostriedkov prostredníctvom marketingu, konkrétne reklamy ovplyvňujú dopyt po
produktoch, často umelo vytvárajú potreby zákazníkov len preto, aby sa určitý druh tovaru
predal. Aká je však skutočná hodnota daného tovaru a aká jeho cena? Výmennú hodnotu, t.j.
cenu tovaru určujú dva faktory:

• Úžitková hodnota tovaru, tzn. napríklad užitočná hodnota látky je, že si ju môžeme obliecť,
alebo úžitková hodnota mobilného telefónu je možnosť komunikácie. Úžitkovou hodnotou
teda rozumieme účel, na ktorý dokážeme využiť daný tovar.

• Hodnota výrobných faktorov, ktoré výrobca využíva na produkciu daného tovaru, z čoho
najdôležitejšiu zložku tvorí ľudská práca. A práve otázka vynaloženej ľudskej práce je
základný faktor, o ktorom uvažujeme pri posudzovaní sociálnej spravodlivosti niektorej z
foriem vlastníctva výroby.

V trhovom hospodárstve spočíva vykorisťovanie na nepriamom hospodárskom donútení, na

vykorisťovaní námezdnej (platenej) práce. Pripomeňme si základnú sociálnu stratifikáciu v
kapitalistickej spoločnosti vzhľadom na vzťah jednotlivých sociálnych skupín k výrobným
prostriedkom. Na jednej strane existuje skupina súkromných vlastníkov výrobných
prostriedkov a na druhej strane neustále rastúca masa námezdných zamestnancov nútených
predávať svoju pracovnú silu na trhu práce ako tovar. Hodnota tohto osobitného druhu tovaru
sa pritom rovná hodnote existenčných prostriedkov, nevyhnutne potrebných pre život
robotníka a jeho rodiny a na prípravu a obnovu jeho pracovnej sily (7).

Výsledkom výrobného procesu je výrobok, ktorý sa vyznačuje tým, že má väčšiu hodnotu, než
hodnota nakúpených a spotrebovaných výrobných prostriedkov a hodnota použitej pracovnej
sily. Tomuto prírastku hodnoty nad hodnotu peňazí, ktorými sa zálohovali spotrebované
výrobné prostriedky a pracovná sila, hovoríme nadhodnota. Nadhodnotu dosahuje výrobca,
vlastník výrobných prostriedkov, ktorých súčasťou je aj ľudská pracovná sila predajom
novovytvoreného výrobku. Je to jeho zisk, ktorý je hlavnou hybnou silou a napokon aj cieľom
v trhovom hospodárstve. Vznik nadhodnoty vysvetlím na jednoduchom príklade:

Napríklad životné náklady robotníka a jeho rodiny na jeden deň predstavujú 4 hodiny jeho
práce. V tomto prípade robotník za 4 hodiny vytvorí hodnotu, ktorá sa rovná hodnote jeho
pracovnej sily. Túto hodnotu mu vlastník výrobných prostriedkov zaplatí vo forme mzdy.
Robotník však pracuje ďalej s predpokladom, že úžitková hodnota jeho pracovnej sily sa
uplatňuje ďalej počas celého pracovného času a tým vytvára tomu zodpovedajúcu ďalšiu
hodnotu. To znamená, že z celkovo vyrobenej hodnoty za osem hodín robotník dostane vo
forme mzdy zaplatené iba 4 hodiny a zvyšok si privlastní súkromný majiteľ.

Samozrejme, že je nutné investovať isté finančné prostriedky zo zisku (nadhodnoty) do

rozvoja spoločnosti, nákupu nových strojov, spotrebného materiálu atď. No reálny pomer
Home Socializmus XXI. storočia Manifest Vzdor!u
Manifest Vzdor!u
Sobota, 16 Január 2010 21:53
Mnohí si dnes myslia, že ľavica je mŕtva, keďže reálny socializmus padol.
Mladých ľavičiarov preto pokladajú za nevzdelaných pubertálnych rebelov
s Che Guevarom na tričku, ktorí obhajujú minulý režim bez toho, aby vedeli,
aké zločiny sa v ňom napáchali. Nie je to však tak. Sme mladá generácia
ľavicovo zmýšľajúcich ľudí, ktorí nie sú zaťažení minulým režimom,
nenesú zaň zodpovednosť a neobhajujú ho. Naším cieľom nie je neustále sa obracať do
minulosti a velebiť systém, ktorý sme nezažili, a s ktorým nemáme nič spoločné. Našim
cieľom je definovať priority mladej radikálnej ľavice v 21. storočí. Základnou úlohou štátu, ak
má mať jeho existencia vôbec nejaký zmysel, je postarať sa o svojich občanov, zabezpečiť im
možnosti na uspokojovanie ich potrieb. Sme presvedčení, že základom modernej,
prosperujúcej spoločnosti, založenej na spravodlivosti a solidarite, je zdravé, vzdelané
a bezpečné obyvateľstvo. Dnešná realita však neumožňuje občanom uspokojiť ani tieto
základné potreby, ako potom majú byť slobodní a rozvíjať sa? Bez kvalitného bezplatného
zdravotníctva a školstva a vymožiteľnosti práva to však nikdy nebude možné.

Slovenské zdravotníctvo je na pokraji totálneho zrútenia. Nemocnice sú až po uši zadlžené,

lekári a sestry nedostávajú platy, zdravotnícke vybavenie je zastarané a pacienti ležia
v katastrofálnych podmienkach v rozpadávajúcich sa štyridsaťročných nemocniciach. Dôvod
je jednoduchý – nie sú peniaze. Ziskové segmenty zdravotníctva, ako napríklad záchranky či
laboratóriá, sú totiž sprivatizované, hŕstka súkromníkov teda ryžuje na tom, čo malo byť
zdrojom financovania stratových oblastí. Pravicové riešenie je taktiež prozaické – všetko
spoplatniť, nech si pacienti za lekárske zákroky pekne platia sami. Tí, ktorí nemajú z čoho,
majú smolu, môžu sa skúsiť operovať či liečiť sami, prípadne zomrieť na základné, liečiteľné
ochorenia. Tento systém „úspešne“ funguje napríklad v USA, kde sú v jeho dôsledku milióny
ľudí bez prístupu k zdravotnej starostlivosti. USA sú navyše bohatá krajina, ako podobný
„liberálny“ systém funguje napríklad v afrických štátoch, je už iný príbeh. Chorý človek nemá
čas ani prostriedky na vzdelanie a prácu. Preto má byť zdravotníctvo v rukách štátu a má byť
absolútnou prioritou štátneho rozpočtu tak, aby mal každý prístup k základnej starostlivosti.

O kvalite nášho školstva svedčí výraz „učiteľský plat“, ktorý sa stal synonymom žobračenky,
ktorá ledva vystačí na pokrytie nevyhnutných nákladov. O to väčšia tragédia je, že postihnutí
sú práve tí, ktorí majú vychovávať a vzdelávať novú generáciu, od ktorej závisí budúcnosť
sveta. Táto generácia sa však učí v rozpadnutých triedach, so zdemolovanými učebnými
pomôckami a z roztrhaných dvadsaťročných učebníc. Vysokých škôl máme zasa
niekoľkonásobne viac, ako potrebujeme, pomaly v každej väčšej dedine vzniká nová
„univerzita“. Vyše sedemdesiat percent maturantov pokračuje v štúdiu na vysokej škole, čo
samozrejme ďaleko presahuje kapacity pedagógov, ktorí potom lietajú po celej republike.
Netreba azda pripomínať, že na úkor kvality. Naša vraj ľavicová vláda navyše spoplatnila
externé školstvo, čím vytvára absurdný systém, v ktorom neštuduje ten, ktorý má vedomosti,
ale ten, ktorý má peniaze. Preto je nevyhnutné, aby štát drasticky zredukoval počet vysokých
škôl na niekoľko kľúčových centier vzdelávania a výskumu, ktoré bude výdatne finančne
podporovať. Iba takéto školy môžu vychovať špičkových odborníkov v potrebných oblastiach,
ktorí sú pre rozvoj spoločnosti nevyhnutní.

Pracovať a vytvárať hodnoty sa však nedá, pokiaľ ľudí ohrozujú zločinci a pokiaľ politici
masovo rozkrádajú naše zdroje. Slovenská polícia však opakovane dokazuje svoju absolútnu
neschopnosť a skorumpovanosť, spomeňte si len na útek údajného bankového lupiča
Červenku cez okno na záchode, vraždiacich kukláčov v Polomke, mučenie rómskych detí
v Košiciach, zmlátenie slovenských demonštrantov pri návšteve čínskeho prezidenta či
bombu, nechtiac prepašovanú do Írska v batožine nič netušiaceho cestujúceho. Frekvencia,
s akou sa policajné škandály opakujú, svedčí o tom, že autority tieto problémy nie sú ochotné
riešiť, a v skutočnosti im ide o úplne iné záujmy. Štátne peniaze sa v nepredstaviteľných
množstvách strácajú cez nástenkové tendre, predaje emisií či kšeftovanie s pozemkami,
a premieňajú sa na stíhačky, drahé autá a vily našich politikov. Tieto problémy má riešiť
justícia, ktorá však dlhodobo patrí k najnedôveryhodnejším inštitúciám v štáte. Súdy
rozhodujú dlho, nekompetentne a v mnohých prípadoch prinajmenšom podozrivo, kamarátstvo
predsedu najvyššieho súdu s kosovským mafiánom je iba čerešničkou na torte. Preto je
nevyhnutné, aby štát riadili ľudia, ktorí budú od silových zložiek vyžadovať najvyššiu kvalitu
práce. V polícii a v súdnictve musia pracovať najlepší profesionáli s vysokým morálnym
kreditom. Nie je možné, aby sudcovia beztrestne „zabúdali“ predĺžiť väzby mafiánskym
vrahom, či aby policajti nechávali ujsť zločincov a vylievali si zlosť na slušných občanoch.

Kde na to všetko však vziať peniaze? Najlepším zdrojom sú strategické podniky, ktoré sa
musia vrátiť do rúk štátu, aby vytvárali zisk pre nás všetkých. Najväčšie priemyselné závody,
dopravná infraštruktúra, pôda a lesy dnes patria zahraničným boháčom a hodnoty, vytvorené
slovenskými pracujúcimi, odchádzajú do zahraničia, kým štát zápasí s existenčnými
problémami. Na Slovensku je peňazí dosť, len sa rozlievajú a rozkrádajú. Štátne vlastníctvo
strategických podnikov, prísny zákon o preukazovaní pôvodu majetku a progresívna daň majú
byť základnými zdrojmi príjmov štátu.

Minulý režim priniesol isté sociálne vymoženosti, dopustil sa však mnohých

neospravedlniteľných zločinov voči nevinným ľuďom. Takzvaný reálny socializmus sa zmenil
na diktatúru straníckej oligarchie, aj preto tento skostnatený, byrokratický a nefungujúci
systém odmietli sami ľudia v uliciach. Pozerať sa históriu len čierno-bielo, jedných zbožňovať
a druhých zatracovať, je nesprávne. Vždy treba porovnať dobré a zlé, a z toho vyvodiť záver.
Preto minulý režim odmietame a nechceme jeho návrat. Práve naopak, hľadáme uplatnenie
ľavicových hodnôt a myšlienok v budúcnosti.

Sme presvedčení, že v súčasnosti žiadna z etablovaných politických strán nenapĺňa tieto

hodnoty a ciele. Stranu Smer-SD, ktorá sa vyhlasuje za ľavicovú, ovláda silná skupina
mecenášov, ktorá používa ľavicovosť iba ako marketingový ťah. V skutočnosti však vláda pod
vedením Smeru ponechala v platnosti všetky zásadné pravicové opatrenia – rovnú daň,
súkromné zdravotné poisťovne či dôchodky, a nezískala do rúk štátu žiaden strategický
podnik. Popri tom však kolaboruje so zlodejmi a šovinistami a nehanebne okráda občanov
o ich majetok. Na druhej strane, tragikomická KSS sa utápa vo vnútorných žabomyších
vojnách a okrem nekritického zbožňovania minulého režimu nemá žiadnu reálnu agendu.
Preto Vzdor! združuje mladých ľudí, ktorým leží na srdci budúcnosť nás všetkých, a ktorí
veria, že ľavicové myšlienky nie sú mŕtve a len prostredníctvom ľudskosti,
solidarity, spravodlivosti a vytrvalého vzdorovania systému dosiahneme slušný život pre
všetkých – socializmus 21. storočia.

Vzdor!

Samosprávny socializmus – cesta skutočnej demokracie

Sobota, 30 Január 2010 23:31
Jedným zo základov budovania novej spoločensko-ekonomickej formácie
musí byť skutočná participačná demokracia. Dosiahnutie čo najvyššej
participácie ľudí na politickom a spoločenskom procese je možné iba cestou
odbúravania prežívajúcich byrokratických štruktúr, pričom základom by mali
byť komunity a autonómne – samotnými pracujúcimi riadené podniky a
organizácie.

Už jedna zo základných ekonomických teórií popisujúcich spoločenské vzťahy v

kapitalistickej spoločnosti – Marxova teória o výrobe nadhodnoty potvrdzuje pozitívny efekt
kooperatívneho vlastníctva teda konkrétnej, praktickej participácie človeka na výrobnom
procese. Základom spoločenských vzťahov v kapitalizme je súkromné vlastníctvo
výrobných prostriedkov (tj.súkromné podnikanie), ktoré sa vyznačuje osobitným cieľom
akumulácie kapitálu v prospech kapitalistu (tj.vlastníka výrobných prostriedkov), ktorý
systematicky vykorisťuje pracujúceho (námezdného robotníka, ktorý predáva spoju prácu na
trhu práce). Nie je možné zazlievať súkromnému podnikateľovi, že pracujúcemu neodvádza
mzdu v hodnote jeho skutočne vykonanej práce, pretože v tom prípade by sme popreli
základný cieľ súkromného podnikania a to akumuláciu zisku. No práve týmto sa dostávame k
rozhodujúcemu bodu a to skutočnej nespravodlivosti tohto systému. V prípade súkromného
podnikania zamestnanci pracujú na to, aby zamestnávateľovi vytvárali zisk, tým si vlastne
zabezpečujú vlastné podmienky na prežitie. No rozdiely medzi mzdou, ktorú pracujúci získava
za vykonávanú prácu a mzdu majiteľa spoločnosti sú markantné a nespravodlivé. Výsledné
hodnoty vytvárané pracovným kolektívom vo fabrike nie sú spravodlivo prerozdeľované
medzi všetkých zamestnancov, ale privlastňuje si ich zamestnávateľ.

Neodmietame malopodnikanie či živnosť ako súčasť hospodárstva socializmu

21.storočia, no jednoznačne najvyššie zastúpenie vo výrobno-spoločenských vzťahoch
musia mať kooperatívy, tj.podniky riadené svojimi vlastnými zamestnancami popri
samozrejmom štátnom vlastníctve strategických podnikov. Pri kooperatívnom vlastníctve
neexistujú vykorisťovateľské vzťahy, pretože každý člen kooperatívy si je zároveň vlastníkom
podielu v spoločnosti. Nevzniká antagonizmus medzi vlastníkom podniku a pracujúcimi.
Vlastnou participáciou a záujmom o chod spoločnosti sú zamestnanci motivovaní k aktivite,
pretože sa nemožno spoliehať na manažment podniku, pretože zamestnanci sú si sami
manažérmi. Výsledná vyprodukovaná hodnota tvorená vyrobkami alebo službami je
prerozdeľovaná rovnako resp. s omnoho menšími rozdielmi medzi všetkých pracujúcich.
Vytvára sa tak samozrejme priestor pre zdravú súťaživosť a neustále napredovanie, čo
determinuje záujem pracujúcich na efektívne využívanie voľného času (ktorého majú
samozrejme viac, pretože sa nemusia báť o svoju existenciu ako pri súkromnom podnikaní) a
štúdium. Zamestnanci neupadajú do pasivity a neustáleho nadávania na vedenie podniku a
vedúcich pracovníkov, pretože iba od nich závisí ich samotné ohodnotenie a úspech
kooperatívy. Ďalším z významných sociálno-psychologických faktorov je menšie napätie
medzi pracujúcimi a odbúranie stresu z každodenného strachu o stratu zamestnania. Taktiež
tieto pozitívnejšie vzťahy a motivácia môžu viesť k lepšiemu sociálnemu zabezpečeniu a
solidarite keďže nadhodnota, ktorá by patrila vlastníkovi výrobných prostriedkov môže byť
buď použitá na zvýšenie miezd, na rozvoj kooperatívy alebo do zvyšovania sociálnej
starostlivosti o podieľnikov: zdravotná starostlivosť, vzdelanie, dôchodok atď.

V kapitalizme človek nevlastniaci výrobné prostriedky je nútený vytvárať nadhodnotu svojmu

zamestnávateľovi, odvádzať svoje dane byrokratickému aparátu, ktorý platí ďalšie súkromné
spoločnosti za služby, ktoré si objednáva a napokon všetky nákupy nevyhnutné pre život,
počnúc fundamentálnymi potrebami vykonáva u ďalších kapitalistov, ktorí v cenách svojich
výrobkov pričítavajú ďalší zisk, tj.je vykorisťovaný niekoľkokrát.

Preto si myslíme, že základom zdravej a sociálne spravodlivej spoločnosti je všeobecná

participácia ľudí, počnúc zamestnaním a končiac politickou participáciou. Aj to je pre nás
socializmus 21.storočia.

Už len Peru a Kolumbia sú v Latinskej Amerike konformné voči politike

severoamerického impéria: Veľvyslankyňa Venezuely v Maďarsku Adriana Gottberg
Karol Klobušický | 24.11.2009

V mesiaci november 2009 sme sa v Budapešti stretli s veľvyslankyňou

Venezuely v Maďarsku Adrianou Gottberg, s ktorou sme sa rozprávali o
hospodársko-politickej situácii vo Venezuele, o životnej úrovni jej
obyvateľstva a o zahraničnopolitických problémoch v Latinskej Amerike.
Pred desiatimi rokmi sa vo Venezuele začal proces hospodársko-politických a
ekonomických zmien, ktorý je nazývaný aj bolívarskou revolúciou. Ako tento proces
hodnotíte po 10 rokoch?

Je to už 10 rokov počas ktorých bojujeme za zmenu vo Venezuele. Je to už 10 rokov, čo

začala vláda prezidenta Cháveza. Revolúcia však trvá viac ako 10 rokov. Začala sa ešte v roku
1989 v rámci Caracazo. Bol to pomalý, dlhý a zložitý proces, pretože sa odohrával v
podmienkach mieru. Nebola použitá žiadna agresia, neboli porušované ľudské práva ani
napádaná akákoľvek spoločenská trieda. Uvedený proces sa odohrával v etapách. Prvú etapu
predstavovala transformácia získanej politickej moci na moc ekonomickú. Sme
monoproducentskou krajinou a závisíme od ropy. Náš ropný priemysel absolútne závisel od
Spojených štátov amerických. Mali praktickú kontrolu nad všetkými našimi ropnými
spoločnosťami a zisky z ťažby ropy patrili veľmi malej skupinke ľudí. Neexistovalo ich
spravodlivé prerozdeľovanie a preto zvyšok populácie nemal možnosť ich zdieľať. Z tohto
dôvodu existovala v krajine obrovská chudoba. Až 80% populácie bolo chudobných, z čoho
36% obyvateľov žilo v extrémnej chudobe. V roku 2002, po štrajku v petrochemickom
priemysle, ktorý vyvolali vlastníci a manažment ropných spoločností a tým zapríčinili veľkú
ekonomickú krízu, ktorá mala podkopať Cháveza, venezuelský ľud mal tak jasno vo svojich
cieľoch, že odpovedal tak, ako to vtedy nikto, ani samotná vláda nečakali: odpovedal omnoho
väčšou podporou prezidentovi Chávezovi. To dalo prezidentovi legitimitu prevziať kontrolu
nad ropnými spoločnosťami. Bolo nevyhnutné začať realizovať zmenu. Implementácia
sociálnych misií závisela vo veľkej miere od znárodnenia. Tak sa začala prvá fáza
revolučného procesu, ktorá mala za úlohu zmeniť životný štýl tých osôb, ktoré boli odsunuté
na okraj spoločnosti a pokúsiť sa zaradiť ich späť do normálneho života: do práce a na štúdiá
prostredníctvom vzdelávania a odborného rastu. Bol to dlhý proces pretože veľká časť
populácie bola vynechaná zo vzdelávacieho procesu celých 40 rokov. Chceli sme teda, aby
boli títo ľudia zaradení do pracovného a vzdelávacieho procesu. V tejto etape, ktorá
pokračuje, je podstatné zabezpečenie profesného rastu populácie spoločne s uplatňovaním
práva na vzdelanie a prístupom k vysokoškolskému vzdelaniu, a tiež uplatnňovaním práva na
zdravotnú starostlivosť.

Základom tohto procesu bolo teda znárodnenie?

V tejto etape sa nachádzame v súčasnosti. Jej základom je odovzdanie kontroly nad

strategickým majetkom do rúk ľudu, ktoré, ak označíme za znárodnenie, tak áno.

Znárodnenie strategického bohatstva je opatrením typickým pre socialistické štáty. V

krajinách Latinskej Ameriky sa spomína názov Socializmus 21. storočia. Mohli by ste
vysvetliť jeho vzťah k marxizmu?

Na začiatku revolúcie sa ukázalo, že vo Venezuele nie je dostatok teoretických základov pre

budovanie alternatívy. Keď začala explózia zmien, nebol dostatok teoretických základov u
ľudí, pretože malá skupina obyvateľstva žila vo veľkom bohatstve a 80% populácie bolo
chudobných a nemalo prístup k štúdiu. Ľudia nemali ani základné teoretické vedomosti, podľa
ktorých by mohli bojovať. Začali bojovať za to, čo považovali za podstatné, a to za ľudské
práva. Na začiatku boja stáli ľudia ale akejkoľvek teoretickej základne. Socializmus 21.
storočia sa stal jednou z možností teoretického základu pre boj. Postupom času sa táto teória
rozvíja. Samozrejme, svet sa nemôže zhodnúť na jednoznačnom vymedzení problémov. Pre
vysvetlenie: v roku 2007 som mala možnosť zúčastniť sa na stretnutí FAO, kde bol hlavnou
témou hlad vo svete. Účastníci hodnotili 10 rokov boja proti hladu a priši k záveru, že za tento
čas nebol počet hladujúcich vo svete znížený, naopak, na následky hladu a podvýživy
každoročne zomiera o 56 miliónov ľudí viac. Poukazuje to na skutočnosť, že kapitalistický
systém zlyhal. Zlyháva tiež model kapitalizmu v európskych krajinách, ktorý je chápaný ako
humánnejší. Preto sme sa rozhodli nájsť vlastnú cestu rozvoja, pričom teraz sa nachádzame v
prvej etape, v etape štúdia a profesionálneho rastu. Vo Venezuele to nazývame kádrovou
výchovou. Študujeme teoretické základy rôznych politických procesov, snažíme sa však
dosiahnuť to, čo je možné: pre nás to je socializmus. Zároveň však nechceme opakovať chyby
z histórie a ani ísť podľa teoretických ideologických základov, ktoré zlyhali. Ako povedal
prezident Chávez: „Ešte stále nemáme jasnú predstavu o tom, čo to vlastne ten Socializmus
pre 21 storočie je." Vo Venezuele konečne začíname žiť ako ľudia. Do spoločnosti sa vnáša
viac solidarity a úcty, nie z kresťanského alebo iného náboženského hľadiska, ale v zmysle, že
sme ľudia a solidarita je jedným zo základných pilierov ľudskej spoločnosti a spolužitia. To
sa odzrkadľuje aj v politických procesoch. Je to vidieť napríklad pri organizácii ALBA
(Alternativa Bolivariana para las Américas). ALBA je v základoch skutočná solidarita. Nielen
Venezuela, ale aj iné krajiny Latinskej Ameriky sú dejiskom veľkých spoločensko-
politických zmien. A to napomáha spolupráci pri vytváraní vlastných modelov fungovania
spoločnosti v rôznych krajinách. Nie sme marxistickí, leninskí ani iní dogmatici. Snažíme sa o
vytvorenienašich vlastných modelov. Je tiež dôležité umožniť solidaritu aj postihnutým
osobám, osobám s istým postihnutím a pochopiť, že sú to taktiež ľudia a majú právo na
participácii. Je jedno či má človek pocit, že je robotník, že je farmár, campesino a pod.
Vznikli mnohé nové organizácie, ktoré sa týmto problémom zaoberajú. Dôležitá je
organizácia žien, organizácia študentov, organizácia postihnutých, organizácia robotníkov a
títo všetci sa musia organizovať, pretože cítia, že majú právo niečo dosiahnuť, dosiahnuť
zmenu v ich prospech, dosiahnuť možnosť občianskej participácie. A toto je základná
myšlienka: participácia ľudí.

Venezuela má aj napriek prezentovaným výsledkom množstvo problémov. Jedným z

výrazných problémov je korupcia. Ako sa s týmto problémom vysporadúva prezident a
vláda?

Je to veľmi ťažké, nie je to Kubánska revolúcia, ale revolúcia s veľkými finančnými zdrojmi
predovšetkým z ropy. Ako som povedala, ľudia nemali silné teoretické základy a treba mať na
zreteli ľudí, ktorí boli v priebehu desaťročí súčasťou rôznych venezuelských politických strán,
z ktorých všetky boli pravicové. V prostredí týchto ľudí bola vysoká miera korupcie. Ľudia,
ktorí boli súčasťou politických procesov v minulosti, sa tiež dostali do práve prebiehajúceho
procesu. Veľa z nich to robí z vôle byť revolucionárom, ale byť revolucionárom za množstvo
„tekutých peňazí", ktoré Venezuela má. Tento fakt je jedným z vysvetlení vysokej korupcie.
Základom je tvoriť novú generáciu ľudí, pretože ide o dlhotrvajúci a zložitý problém, ktorý sa
snažíme sa vyriešiť. Zlyhalo veľa antikorupčných opatrení. A preto je dôležité zmeniť etiku,
implementovať novú etiku nasledujúcej generácií. Prichádzajúca generácia bude mať úplné
iné politické postoje. Venezuela je mladou krajinou, kde sa generácie rýchlo vystriedajú. Sme
krajina držaná mladými, striedame sa a prakticky už my sme stará generácia. Jediná nádej,
ktorú máme, je, že etika novej generácie bude odlišná. To je najpodstatnejšie, vplyv na novú
generáciu: aby mala iné hodnoty a aby sa nekontaminovala starými spôsobmi, ktoré tu boli
počas predchádzajúcich rokov. Korupcia, rozkrádanie... Toto sa nezmení zo dňa na deň.
Musíme počkať na novú generáciu ľudí, ktorí budú v budúcnosti stáť v čele politických
procesov. Pretože všetky ostatné možnosti už zlyhali.

Vo Venezuele pretrvávajú silné ekonomické problémy. Čo je ich príčinou?

Spomeňte si na problém chudoby. Dôležité je odstrániť reálnu chudobu. Ide o princíp

„zaradenia vylúčeného", o zaradenie chudobných ľudí nachádzajúcich sa na okraji spoločnosti
naspäť do systému. Ešte pred pár rokmi bolo 80% populácie chudobných. Chudobní ľudia
boli vylúčení zo spoločnosti, nemali prístup ku vzdelaniu ani k zdravotníctvu. Z toho 36%
bolo extrémne chudobých, takých, ktorí nemali prístup ani k jedlu. Túto skupinu zaraďujeme
späť nielen prostredníctvom peňazí, ale celkovým zlepšovaním životnej úrovne občanov.
Banka nezávislého ľudu (Banco del Pueblo Soberano) poskytuje ľuďom pôžičky s výhodnými
podmienkami. Ľudiamôžu požiadať o pôžičku a pokúsiť sa založiť si napríklad firmu alebo
družstvo, aby pomohli produkcii. Ale toto nie je problém. Problém nie sú peniaze. Problém je
spoločenské vylúčenie. Ľudia jednoducho nevedia, ako... Nevedia ako pracovať, ako
participovať na občianskom živote. Keď sme začínali so sociálnymi misiami, hlavným
dôvodom bolo naučiť ľudí, ako na to. Mnoho ľudí nevedelo písať a čítať, boli negramotní.
Princíp je dať ľuďom možnosť tak profesionálneho, ako aj etického, humánneho ako
politického rastu. Chceme ľuďom zabezpečiť dôstojný život a ten dosiahneme v prvom rade
prostredníctvom vdelávania. Ale na to je potrebná sebadisciplína a občianska zodpovednosť,
to je fundamentálne. Ľudia majú možnosť dostať pôdu, ale načo im bude pôda bez toho, aby
vedeli pôdu obrábať? Bohužiaľ, existuje skupina ľudí, ktorí dnes kvôli ekonomickému
vylúčeniu zo spoločnosti nie sú schopní tvoriť ani intelektuálne, ani manuálne hodnoty. Ak
dokážeme týchto ľudí zaradiť späť a vychovať ich, potom bude veľa problémov vyriešených.
Problém nie je bývanie, peňazí je dosť. Ale ak ľudia nevedia, ako si postaviť dom, kam si ísť
kúpiť byt, tak im sú peniaze zbytočné. Musia byť povinní študovať, formovať sa. Toto sa stále
podrobuje kritike zo strany súkromných médií, nad ktorými má kontrolu istá opozičná časť
spoločnosti: vraj rozdávame peniaze ľuďom čo nechcú pracovať. To nie je o tom, že by
nechceli pracovať. Nemajú ako pracovať, keď nie sú vzdelaní. V prvom rade ich treba
vzdelať, a preto dostávajú plat, ako každý robotník. Istú časť peňazí aj tak platia za štúdium,
pričom po jeho ukončení sa im peniaze vrátia. Týmto sa buduje disciplína v práci, ale aj v
štúdiu. Je to veľmi pomalý proces a preto kritici vravia, že nenapredujeme. Pre nás to však nie
sú malé, ale veľké pokroky, pretože neočakávame, že výsledok príde v tejto generáciíi.
Výsledky budovania Socializmu 21.storočia očakávame v budúcej generácii. Na to musia byť
ľudia intelektuálne vyššie, vzdelaní a rozhľadení. To bude generácia, ktorá bude žiť v
socializme.

Aký je vo Venezuele systém sociálnej podpory vysokoškolských študentov?

Pre mladých Venezuelčanov, a tiež politicky vzdelaných zahraničných študentov existuje

projekt štipendií. Inštitúcia s názvom Fundayacucho poskytuje vysokoškolské štipendiá,
vďaka ktorým po celom svete študuje viac ako 300 000 študentov, ale aj 300 zahraničných
študentov z Číny, Francúzska, Nemecka, Španielska a i. vo Venezuele. Začíname tiež s s
Maďarskom. Toto má za cieľ formovať človeka budúcej generácie.

Aká je súčasná miera analfabetizmu v porovnaní s obdobím pred vládou Huga

Cháveza?

Momentálne máme vo Venezuele nulový analfabetizmus, predtým bol na úrovni 10%.

Pretrváva však funkčný analfabetizmus, ktorý je omnoho zložitejšie poraziť. Veríme, že aj
vďaka ďalším vzdelávacím misiám sa nám časom podarí odstrániť aj tento druh
analfabetizmu - prostredníctvom misií primárneho vzdelávania Robinson. Potom môžu ľudia
prejsť k sekundárnemu až k vysokoškolskému vzdelávaniu.

Horúcou témou je spor o amerických vojenských základniach na území Kolumbie. V

čom tento spor spočíva a aké opatrenia v tejto súvislosti podniká venezuelská vláda?

Zdroje problému sú v politickom modele Kolumbie, ktorý vychádza zo záujmov

severoamerického impéria. Hlavný problém Spojených štátov je, že strácajú vplyv v regióne.
Stratili svoje vojenské základne v Ekvádore a vidia, že latinskoamerická integrácia pokračuje
vo veľmi pozitívnom zmysle. ALBA je silný model integrácie a každým dňom silnie. Ak
zničia model integrácie, budú mať silu. Momentálne však vďaka integračnému procesu
strácajú na sile. Je tiež dôležité poznamenať, že silnejú kontakty latinskoamerických krajín s
Čínou a Ruskom, ktoré majú na región veľký vplyv. Latinská Amerika je región veľmi bohatý
na prírodné bohatstvo. Máme minerály, najväčšie zásoby pitnej vody, ropu, zemný plyn...
Nemajú záujem o ľudí, majú záujem o toto bohatstvo. Momentálne však nad týmto
bohatstvom prakticky strácajú svoju moc. Zostala už len Kolumbia a Peru, ktoré sa sú
konformné voči politike impéria. 10 rokov pracovali na tzv. kolumbijskom pláne (Plan
Colombia). Hľadajú možnosti ako si udržať vplyv a môcť tak vykorisťovať krajiny Južnej
Ameriky. Preto sa rozhodlo, že bude vhodné umiestniť tých 7 základní na území Kolumbie.
Čo je pre nás problém? Myslia si, že to bude beztrestné, pre všetkých, ktorí budú pracovať na
základniach. Po druhé, budú mať väčšiu možnosť intervenovať prostredníctvom letectva.
Kolumbia môže hocikedy požiadať USA o intervenciu. A napokon je to podľa nás narúšanie
mierového spolunažívania v regióne z ich strany. Samozrejme, že ich cieľ nie je boj proti
drogám, cieľom je jednoznačne preventívna vojna. Z hľubovoľného dôvodu nás môžu
napadnúť a budú argumentovať bojom proti drogám.

V regióne strednej a východnej Európy pôsobí viacero vlád, ktoré deklarujú svoj
ľavicový charakter, vrátane maďarskej alebo slovenskej. Aká je spolupráca
venezuelskej vlády s týmito vládami, respektíve s politickými stranami v tomto regióne,
ktoré deklarujú svoj ľavicový charakter?

Áno existujú vlády, ktoré sa deklarujú ako ľavicové, ale nerozvíjajú vzťahy s Venezuelou. Je
to tak napríklad tu v Maďarsku. Nemajú k Venezuele otvorený a pozitívny vzťah. Aj keď sa
tvária ako ľavicové, v skutočnosti realizujú záujmy Spojených štátov. Spojené štáty vedia,
ako ovládať politické strany v EÚ. V chudobnejších krajinách tak robia predovšetkým
prostredníctvom pôžičiek z Medzinárodného menového fondu. Aj napriek tomu sa Venezuela
snaží zmeniť vzťahy vo svete, ktorý bol predtým zväčša prepojený výhradne so Spojenými
štátmi. Pre Venezuelu je dôležitejšie vytvárať vzťahy s malými krajinami, založené na iných
hodnotách a väčšej rovnocennosti. Vzťah rovnocenný, humánny, spravodlivý. Čo sa týka
Maďarska, máme podpísať dohodu o spolupráci v oblasti vzdelávania. Maďarsko môže
dodávať učiteľov, podporiť univerzity a pod. Venezuela môže dodávať energie, veď ropa je
naše najväčšie bohatstvo. Je to v podstate jediná vec, ktorú môžeme vyvážať. Ostatné veci,
ktoré sa u nás produkujú, sú určené na pokrytie potrieb vlastného obyvateľstva. Väčšinu
tovarov musíme importovať. Jediná komodita určená na export je ropa, na čom sa zakladá
veľa dohôd s rôznymi krajinami. S tými, ktoré majú záujem. Venezuela chápe, že vzťah so
svetom nie je monopolný. Vzťahy sa nerobia nasilu. Chceme rovnocenné vzťahy s ostatnými
krajinami.

Prečo končí demokracia pred bránami fabriky?

Author: Ľuboš Blaha

Tento text kopíruje a rozširuje prednášku Ľ.Blahu z

konferencie Participatívna demokracia - neutopické
experimenty. V neskrátenej verzii ho nájdete aj v jeho knihe
„Späť k Marxovi?".

V povojnovom období sa medzi teoretikmi demokracie

objavilo viacero závažných otázok: Prečo demokratické práva
občanov platia iba vo vzťahu k štátu, no nie vo vzťahu k
súkromným podnikom? Prečo je autokracia nelegitímna v prípade vlády, no celkom bežná v
prípade firiem? Prečo vlastník môže vykonávať neobmedzené panstvo nad svojimi
zamestnancami bez toho, aby sa zodpovedal občanom? Žijeme v demokracii, alebo nie?
Viacerí americkí teoretici demokracie dospeli k názoru, že pokiaľ berieme myšlienku
demokracie vážne, mali by sme sa seriózne zaoberať otázkou: prečo súkromné firmy v
demokratických krajinách fungujú na autokratickom princípe?

Ako je možné, pýta sa americký ľavicový demokrat Benjamin Barber, že libertariáni z duše
nenávidia verejnú tyraniu, ale absolútne nič nenamietajú voči súkromnej tyranii, resp. voči
praxi v súkromných korporáciách? Pokiaľ je zamestnanec vystavený napospas autokratickej
moci svojho vedenia, nejde podľa nich o zásadné narušenie slobody, zatiaľ čo neobmedzený
výkon štátnej moci je chápaný ako najvyššia forma neslobody. Takýto dvojaký meter však
podľa Barbera nie je legitímny. Napríklad, ak má mať jednotlivec právo slobodne voliť
reprezentantov verejnej moci, prečo by takéto právo výberu nemal mať v prípade súkromnej
moci, a teda v rámci firiem a podnikov? Túto myšlienku obšírnejšie rozobral americký
komunitarista Michael Walzer, jeden z najvplyvnejších obhajcov tzv. ekonomickej
demokracie.

Môže pán Pullman vlastniť mesto Pullman?

M. Walzer svoju argumentáciu postavil na historickom príklade amerického mesta Pullman.
Toto mesto vybudoval muž menom George Pullman a neskôr si nárokoval autokratickú moc
nad obyvateľmi tohto mesta. Keďže mesto vystaval, vybudoval, investoval doň svoje peniaze
a zabezpečil preň pracovné príležitosti, považoval ho za svoje súkromné vlastníctvo a chcel
nad ním vykonávať také isté právomoci, ako majú súkromní vlastníci nad svojimi podnikmi.
Občania mesta boli v zásade zmierení so svojim osudom. Tí, ktorí nesúhlasili, mohli mesto
opustiť, nikto im nebránil. Keďže však mali v meste prácu a potrebovali živiť svoje rodiny,
urobili tak iba niekoľkí. Autokratická ambícia pána Pullmana sa však pochopiteľne stretla s
odporom štátu a najmä liberálnych aktivistov. Pán Pullman bol zbavený svojej autokratickej
moci nad mestom v mene liberálneho ideálu slobody občanov voči politickej moci.

Čo je však pozoruhodné, argumentácia pána Pullmana je celkom v súlade s libertínskym

presvedčením. Prečo bol zbavený svojej moci, pokiaľ libertínska argumentácia pripúšťa
existenciu súkromného panstva vlastníkov podnikov a odôvodňuje ho vynaloženou energiou a
riskom podnikateľa, súkromnými investíciami podnikateľa a dobrovoľnosťou zo strany oboch
strán? Liberáli prirodzene argumentovali, že ani tieto skutočnosti, resp. zásluhy pána
Pullmana nezakladajú dôvod, aby si uzurpoval verejnú moc nad svojim mestom. Otázka však
znie, prečo je autokracia nelegitímna v prípade mesta Pullman, no nie je nelegitímna v
prípade súkromného podniku? Prečo majú ľudia nárok na demokraciu iba ako občania štátu,
nie však ako zamestnanci podniku? Prestávame byť na pracovisku občanmi?

Prečo demokracia končí pred bránami pracoviska?

Walzer upozorňuje na fakt, že v súčasnosti existuje mnoho vlastníkov, ktorí autokraticky
riadia svoje podniky, v ktorých pracujú stovky a tisíce ich spoluobčanov. Títo vlastníci riadia
a kontrolujú pracovné životy svojich spoluobčanov a túto svoju moc nad nimi vysvetľujú
presne tak ako George Pullman. Odvolávajú sa na svoje vlastnícke práva, ku ktorým ich
oprávňuje ich podnikateľská iniciatíva, vlastné investície a vynaložená energia. Odvolávajú sa
aj na dobrovoľnosť, presne tak ako pán Pullman. Hovoria, že vládnu nad svojimi
zamestnancami presne tak, ako človek vládne veciam, ktoré vlastní. Podľa Walzera však ide o
nepochopenie výsad vlastníctva, ako aj fenoménov podnikateľskej iniciatívnosti, investovania
a riskovania. Vlastníci si nárokujú moc nad svojimi spoluobčanmi, na ktorú nemajú žiadne
právo.

Liberínski teoretici sa často odvolávajú na dobrovoľnosť zamestnancov, ktorí bez výhrad

akceptujú deficit demokracie na pracovisku. O akej dobrovoľnosti však hovoria? Pokiaľ
človek potrebuje zamestnanie, aby dokázal zabezpečiť svoje deti a rodinu, nebude sa pod
hrozbou straty zamestnania predsa priečiť autokratickým metódam svojho zamestnávateľa. O
slobode voľby nemožno hovoriť v prípade, ak je vykonávaná z existenčných dôvodov alebo v
prípade nerovnej pozície vyjednávajúcich strán. V prostredí trhového mechanizmu sa väčšina
„dobrovoľných“ zmlúv uzatvára medzi nerovnými účastníkmi, ktorí sa líšia buď
ekonomickou silou, informáciami alebo sociálnym postavením. Trh tak poskytuje slobodu iba
tým najsilnejším. Formálna dobrovoľnosť je teda iba ilúziou na zakrytie aktov dominancie.

Navyše sa možno pýtať, či dobrovoľnosť zakladá dôvod pre autokraciu? Pokiaľ v

nedemokratických krajinách ľudia neprotestujú voči tyranovi, znamená to, že jeho panstvo je
legitímne? S tým by asi súhlasil máloktorý libertínsky teoretik. V prípade súkromného
podniku je však odrazu každý libertarián plne odhodlaný brániť vlastnícke práva majiteľa
podniku a demokratické práva občanov, pracujúcich v podniku, ho odrazu vôbec nezaujímajú.

Libertíni občas zabúdajú, že sme si nevybrali pravidlá hry, ktorú sme nútení hrať. Na trhu
práce sa bežný človek neocitá zo svojej vôle či z nejakého rozmaru. Jednoducho nemá na
výber. V tom spočíva základné obmedzenie slobody, ktoré obhajcovia formálno-právnej
slobody obvykle nereflektujú. Slovami D. Bella: „Nástup trhovej ekonomiky a priemyselnej
revolúcie nikto neodhlasoval...“. Ak nám záleží na hodnote slobody, je nevyhnutné pýtať sa aj
na legitimitu systému, v ktorom sa jednotlivci (nie dobrovoľne) nachádzajú.

Aj vo vzťahu k zamestnávateľom ide o slobodu občanov

Podľa Walzera neexistuje zásluha, ktorá by niektorým ľuďom dávala právo, aby vládli nad
nami ostatnými. Aj keby išlo o expertov, ktorí ako jediní dokážu efektívne spravovať
konkrétny podnik (čo v prípade vlastníkov akciových spoločností a veľkých korporácii platí
iba zriedkavo), neznamená to, že títo experti môžu vykonávať neobmedzenú moc nad svojimi
zamestnancami. Veď aj v prípade miest sú do funkcií vyberaní profesionálni manažéri, ktorí v
súlade so svojou expertízou riadia konkrétne mesto. Sú však zodpovední vyššej autorite, a tou
sú v konečnom dôsledku občania. Komu je zodpovedný vlastník?

Walzer v súlade s liberálnou požiadavkou na slobodu od vonkajšej moci predkladá návrh, aby
boli aj firmy, v ktorých je dnes vykonávaná autokratická moc nad zamestnancami, riadené
demokratickými princípmi. Na analógii mesta a firmy poukazuje na spôsoby, ako môže byť
demokratická moc v podniku realizovaná. Môže ísť o priamu demokraciu, proporcionálnu
reprezentáciu, jednokomorovú či dvojkomorová legislatívu, regulačné komisie, verejné
korporácie atď. V princípe nezáleží na spôsobe prijímania politických rozhodnutí, pokiaľ
budú demokratické. Ide o to, aby boli súkromné rozhodnutia, vykonávané v rámci firiem a
podnikov, chápané ako politické, ako výkon moci a nie ako voľné užitie vlastníctva. Na
striktné oddelenie súkromnej a verejnej moci v tomto kontexte neexistuje dôvod. Neexistuje
dôvod, aby boli súkromníkom povolené autokratické metódy na pracovisku, zatiaľ čo vo
verejnej sfére by boli takéto metódy odmietané v mene slobody občanov. Podľa Walzera vždy
ide o slobodu občanov, bez ohľadu na to, či vo vzťahu k zamestnávateľovi alebo k štátu.
Práve v mene slobody obhajuje ekonomickú demokraciu v podnikoch a firmách.

Ekonomická demokracia
Okrem Walzera patrí k najznámejším obhajcom tzv. ekonomickej demokracie známy
americký teoretik demokracie Robert Dahl. Ak je ospravedlniteľná politická demokracia,
podľa Dahla je nevyhnutne ospravedlniteľná aj ekonomická demokracia. Analógia je pritom
jasná. Tak isto ako štáty, aj firmy prikazujú, zakazujú, vytvárajú pravidlá, obmedzujú,
sankcionujú. Najvyššou sankciou pre zamestnanca je strata zamestnania, resp. výpoveď, ktorá
pre mnohých zamestnancov znamená odsúdenie k životu bez prostriedkov, v neistote a
strádaní, a teda k podmienkam často horším, než v tých najprísnejších väzniciach. Moc
súkromných vlastníkov a manažérov preto treba podrobiť demokratickej kontrole presne tak
isto, ako sa to deje v demokratických štátoch v prípade verejnej moci. Ako dokladá americký
politológ Charles Lindblom, je iba ideologickým mýtom, ak niekto predpokladá, že
rozhodnutia súkromných korporácií sú iba ich súkromnou záležitosťou. Naopak, súkromné
korporácie majú stále väčší vplyv na verejný záujem a hlboko ovplyvňujú osudy jednotlivcov.
Nemajú však na tento svoj politický vplyv žiaden mandát.

Ako tvrdí Dahl, existujú rôzne formy vlastníctva, aj pokiaľ pripustíme ekonomickú
demokraciu. Možno hovoriť o individuálnom vlastníctve (na spôsob akciovej spoločnosti, v
ktorej budú akcionári iba jednotliví zamestnanci), možno hovoriť o štátnom vlastníctve (to by
zastrešovalo zamestnaneckú samosprávu), možno hovoriť o spoločenskom vlastníctve (na
spôsob juhoslovanského samosprávneho socializmu, ktoré dáva symbolické nároky na
vlastníctvo celej spoločnosti) a možno hovoriť o kooperatívnom vlastníctve, resp. o tzv.
cooperatives (fungujúce na spôsob individuálneho vlastníctva, ale nie na báze akcionárov,
ktorých vlastnícky podiel môže byť vysoko nerovný, ale na báze členstva, t.j. obyčajného
zamestnaneckého vzťahu v podniku). Najväčšiu pozornosť medzi radikálne demokratickými
teoretikmi pútala práve posledne spomínaná možnosť, t.j. cooperatives. Tento projekt má
takisto svoje viac či menej úspešné historické podoby.

Mondragon
Najúspešnejším projektom je tzv. Mondragon, ktorý vznikol v roku 1959 v španielskom
Baskicku a postupne sa rozrástol na 160 samostatných cooperatives, zahŕňajúcich 23 tisíc
členov. Aby bol udržiavaný duch kooperácie, žiadna z cooperatives nemá viac než 500
členov. Podľa štatistík korporácia Mondragon vykazuje dvakrát väčšie zisky než priemerná
korporácia v Španielsku. Mondragon má vlastnú banku, poisťovne, školy, univerzity,
nemocnice. Jeho bázou je kresťanská sociálna doktrína, z ktorej tvorcovia Mondragonu
vyvodili princípy ekonomickej demokracie. Na rozdiel od amerických projektov známych ako
ESOP (Employee Stock Ownership Plan). Mondragon nie je iba o participácii zamestnancov
na podnikových ziskoch, ale aj o participácii na vlastníctve a vedení. Každý nový člen
Mondragonu sa automatický stáva spoluvlastníkom a spolupodieľa sa na voľbe manažmentu a
ďalších riadiacich funkciách. V Mondragone, prirodzene, nevládne žiadne rovnostárstvo.
Existuje tu však regulácia sociálnych nerovností, ktorá nedovoľuje, aby najvyššie mzdy
prekročili štyri a pól násobok najnižších miezd.

Liberínski kritici často hovoria o nedostatočnej kompetentnosti zamestnancov, od ktorých

nemožno očakávať, že dokážu riadiť podnik. Ako však tvrdí Dahl, v projekte ekonomickej
demokracie netreba zo strany zamestnancov predpokladať nejakú vysokú miery expertízy a
kompetentnosti pri riadení podniku. Zamestnanci si jednoducho zvolia tých, ktorí budú
kompetentní, a teda profesionálnych manažérov. To isté sa deje v súkromných akciových
spoločnostiach, v ktorých sú vlastníci, resp. držitelia akcií, rovnako nekompetentní riadiť
konkrétne podniky ako zamestnanci.

Námietky kritikov konceptu spoločenského vlastníctva sa týkajú predovšetkým nedostatku

motivácie. Projekt cooperatives však dokazuje opak. Ak sú zamestnanci spolumajiteľmi
podniku, ich motivácia pracovať je väčšia, pretože aj od toho závisí ich konečná odmena. Ich
motivácia je podľa Louisa Puttermana dokonca vyššia ako u vlastníkov veľkých firiem. Aj
malý nárast zisku môže mať pre zamestnanca väčší význam ako veľké dividendy pre
bohatého vlastníka.

Projekt ekonomickej demokracie bol v západných krajinách podporovaný aj niektorými

vládami. Cooperatives boli založené na severozápade Spojených štátov. Išlo o drevárske
firmy na výrobu lepeniek (plywood cooperatives) a ekonomické výsledky niektorých z nich
boli viac než uspokojivé. V USA vznikol aj štátom sponzorovaný projekt tzv. Tennessee
Valley Authority, ktorý takisto niesol črty cooperatives. Projekty ekonomickej demokracie
boli v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch aktuálne aj v západnej Európe, známy bol
predovšetkým tzv. Meidnerov plán či návrh dánskej sociálnodemokratickej strany z roku
1973. V Nemecku sa šíril tzv. model „spolu-determinácie“.

Po nástupe novej pravice sa téma ekonomickej demokracie postupne dostala do úzadia. Zdá
sa, že nastáva čas opätovne sa ňou zaoberať. Požiadavka ekonomickej demokracie je totiž z
hľadiska základných princípov demokratického štátu plne legitímna. Navyše, keďže väčšinu
času strávia občania štátu práve na pracovisku, požiadavka ekonomickej demokracie by mala
byť pre každého demokraticky zmýšľajúceho človeka jednou z najnaliehavejších tém
modernej demokratickej spoločnosti.

Príbeh výrobnej samosprávy III.

Švédske lontagarfonder
Author: Ľuboš Blaha
Na Slovensku sa nedávno otvorila otázka kooperatívneho,
resp. družstevného vlastníctva, a to v súvislosti so zavádzaním
tzv. sociálnych podnikov. „Ide o protikrízové opatrenie,“
tvrdia vládni politici. „Nejde o krízu, ide o politický program
sociálnej demokracie,“ trvá na svojom opozícia. Zdá sa, že
pravdu majú obe strany.

Niet pochýb, že sociálne podniky na Slovensku vznikali predovšetkým ako odpoveď na

hospodársku krízu, no zároveň možno potvrdiť, že podpora kooperatívneho vlastníctva patrí
medzi základnú ideovú výbavu sociálnej demokracie v západnej Európe. Ťažko však sociálnu
demokraciu na Slovensku obviňovať z ideologizmu. To by musela pristúpiť k omnoho
ráznejším opatreniam. Ekonomická demokracia, o ktorej presadzovanie sa pokúšali viaceré
sociálnodemokratické strany v Európe, je totiž radikálnejším projektom ako sú slovenské
sociálne podniky. Svedčia o tom napríklad skúsenosti zo Švédska či Nemecka zo 70. a
80.rokov 20.stotočia.

Podstata kooperatívneho vlastníctva

O čo ide pri kooperatívnom vlastníctve? Ako píše britský ekonóm Ronald Dore, zatiaľ čo v
normálnej kapitalistickej firme si kapitál (vlastníci), prostredníctvom svojich manažérov,
prenajíma prácu (zamestnancov), v prípade kooperatívnej firmy (kooperatívy) je to práca
(zamestnanci), ktorá si prostredníctvom zvolených manažérov, prenajíma kapitál. Zatiaľ čo v
prípade kapitalistického podniku je teda kapitál účelom o sebe a cieľom je jeho neustále
sebazhodnocovanie, v prípade kooperatívneho podniku je kapitál iba prostriedkom a cieľom
je vyššia kvalita života. V konečnom dôsledku sa dostávame do sféry spoločenského
vlastníctva, resp. k projektu výrobnej samosprávy.

Pod ekonomickou demokraciou si však nemusíme zákonite predstavovať iba zmenu

vlastníckych vzťahov, ktorú v tejto súvislosti akcentujú hlavne moderní neomarxisti (napr.
Rodney Peffer či Jon Elster). Posilňovanie kooperácie medzi vlastníkmi, manažérmi a
zamestnancami môže vychádzať aj z iných dôvodov. Jedným z nich je prehlbovanie
demokracie, a to aj na sféru pracovného procesu. To je dôvod, ktorý akcentujú predovšetkým
radikálni demokrati (napr. americkí filozofi Michael Walzer či Robert Dahl). Iným dôvodom
je snaha štátu o kontrolu nad investičnými tokmi. To je dôvod, ktorý je dôležitý najmä v
časoch ekonomickej krízy. Veľmi silne prítomný bol aj v argumentácii švédskych odborov a
vládnych sociálnych demokratov v 70. rokoch. Napokon, medzi argumenty v prospech
ekonomickej demokracie patria aj apely na sociálnu spravodlivosť (napr. americký filozof
John Rawls) či snaha o ekonomickú efektivitu (skúsenosti z baskickej korporácie Modragón
či latinsko-amerického hnutia „ozdravených fabrík“).

Meidnerov plán
Ako sme už naznačili, jedným z dôvodov presadzovanie ekonomickej demokracie je snaha
štátu o získanie kontroly nad investičnými tokmi. Štát totiž nesie zodpovednosť za úspešnú
hospodársku aj sociálnu politiku v krajine, no nedrží páky, ktorými by mohol priamo
ovplyvňovať ekonomiku a investície. Tie sú v rámci trhového hospodárstva v rukách
súkromného sektora. Ako však získať väčšiu kontrolu nad investíciami? Švédska sociálna
demokracia v spolupráci s odbormi predstavila roku 1975 praktický návrh, ako tento cieľ
dosiahnuť.

Autorom tejto koncepcie bol nemecký rodák, hlavný intelektuál švédskeho odborového hnutia
Rudolf Meidner. Podľa neho mali byť vytvorené špeciálne fondy zamestnancov, ktoré by
kontrolovali odbory a ktoré by neboli zdaňované. Zdroje do fondov by boli získané
prostredníctvom dodatočných odvodov pre zamestnávateľov a vyšším zdanením zisku firiem.
Zamestnanecké fondy by časom umožnili nákup akcií súkromných podnikov, v ktorých
zamestnanci pracovali. Tým by sa dosiahol vplyv zamestnancov na riadenie spoločností, ako
aj na investičnú politiku firiem. Ako sa vyjadril Meidner: „Švédske robotnícke hnutie
dosiahlo novú fázu vo svojom vývoji. Čoraz viac sa ukazuje, že obrátilo pozornosť k otázkam
výrobného procesu, keďže vyčerpalo základné možnosti pre politické otázky distribúcie. Po
dosiahnutí politickej demokracie na sklonku prvej svetovej vojny a dosiahnutí sociálneho
štátu v predošlých troch desaťročiach nasleduje tretia úloha: boj za ekonomickú demokraciu.“

Cieľ: zlepšiť postavenie zamestnancov v pracovnom procese

Príbeh švédskeho experimentu s ekonomickou demokraciou bol politicky a spoločensky
veľmi turbulentný. Projekt dostal názov lontagarfonder (t.j. robotnícke fondy) a jeho tvorcom
bola pracovná skupina, vytvorená odbormi, na ktorej čele stál spomínaný Meidner, Anna
Hedborgová a Gunnar Fond. Hoci iniciátorom pracovnej skupiny bolo vedenie odborov,
volanie po ekonomickej demokracii vyšlo zdola.

Na samom počiatku tohto príbehu stál prekvapivý štrajk v štátnom podniku v severošvédskom
mestečku Kiruna z decembra roku 1969. Vedenie švédskych odborov aj vládnej sociálnej
demokracie boli týmto štrajkom šokované, pretože základnou požiadavkou zamestnancov
nebolo zvýšenie miezd, ale otázka ich postavenia v pracovnom procese. To bola rázna zmena
postoja zamestnancov. Prioritou prestali byť platy. Stali sa ňou demokratické práva v rámci
firmy. Odbory reagovali vytvorením Meidnerovej komisie, no politicky sa danou otázkou
spočiatku zaoberali iba okrajovo. Až v polovici 70. rokov, kedy sa na čelo odborov dostal
Ake Nilsson (paradoxne jeden z tých, ktorí v minulosti proti radikálnej požiadavke
ekonomickej demokracie protestovali) začali odbory požiadavku ekonomickej demokracie
aktívne presadzovať. Narazili však sprvoti iba na vlažnú reakciu sociálnej demokracie a
obrovskú vlnu odporu zo strany podnikateľov a pravice.

Žiadne vyvlastňovanie
Stojí za zmienku, že ekonomická demokracia mala už v tom čase vo Švédsku silnú teoretickú
tradíciu. Ešte v roku 1928 jeden z najvplyvnejších teoretikov švédskej sociálnej demokracie
Ernst Wigforss navrhoval vytvorenie zamestnaneckých fondov za účelom kontroly
investičného procesu zo strany pracujúcich. Takáto koncepcia sa spájala s ideologickým
vymedzením známym pod hlavičkou „funkcionálny socializmus“, resp. podľa pravicových
kritikov „fondový socializmus“. V 20. rokoch bol takýto koncept atraktívny pre celú európsku
sociálnu demokraciu, ktorá na III. Kongrese Socialistickej robotníckej internacionály roku
1928 prijala programový dokument, v ktorom sa vzdala zrušenia kapitalistického vlastníctva,
no apelovala na kontrolu výroby zo strany robotníkov. Nečudo, že základné heslo švédskych
odborov z 30. rokov znelo: „Demokracia sa nemôže zastaviť pred bránami tovární.“

V polovici 50. rokov túto myšlienku oživil Per Edvin Skold, bývalý švédsky minister financií.
Aj jeho koncepcia vychádzala skôr z potreby kontrolovať investičný proces než zo starosti o
práva zamestnancov. V roku 1959 (a teda v čase, kedy vznikol v baskickom Mondragóne
prvý kooperatív) ideu ekonomickej demokracie teoreticky obhájil už spomínaný Wigforss vo
svojej práci s názvom Možno sa pohnúť z mŕtveho bodu? (Can the Deadlock Be Broken?), v
ktorej sa prihlásil ku koncepcii „sociálnych podnikov bez vlastníkov“. Meidner v 70. rokoch
nadviazal na Wigforssovu koncepciu a vytvoril kontúry modelu ekonomickej demokracie, v
rámci ktorého by nedošlo k socializácii starého kapitálu, ale k vytvoreniu kolektívnej správy
nového kapitálu. Nešlo teda o vyvlastnenie kapitálu, ale o tvorbu nového kapitálu, ktorý by
bol kolektívne vlastnený zamestnancami.

Podráždené reakcie podnikateľov a pravice

Ako sme už naznačili, Meidnerova správa z roku 1975 vyvolala v švédskej spoločnosti
neobvyklé turbulencie. Hoci švédsky sociálny štát stál na sociálnom partnerstve a historickom
kompromise medzi odbormi a zamestnávateľmi z roku 1938, iniciatíva ekonomickej
demokracie narazila na tvrdý odpor veľkých podnikateľov. Tradičný švédsky sociálny dialóg
bolo ohrozený.

Zamestnávatelia, na čele s patriarchom švédskeho priemyslu Marcusom Wallenbergom, ostro

zaútočili na odbory a obrátili sa od politiky kompromisu k politike konfliktu. Niekto zaťal do
osieho hniezda. Meidnerov plán narazil na hranice kompromisu medzi sférou kapitálu a práce.
Akoby skutočne platilo, že tam, kde ide o vlastníctvo, končí akákoľvek zábava. Podnikateľské
subjekty a pravicové strany okamžite vypovedali spoločenský konsenzus, pritvrdili vo svojej
rétorike a obrátili sa k neoliberálnym Hayekovým konceptom. Na vzniknutú situáciu
reagovala švédska sociálna demokracia na čele s Olafom Palmem a vynaložila veľké úsilie na
zmiernenie Meidnerovho plánu.

Čiastočný úspech švédskej sociálnej demokracie

Trvalo desaťročie, kým došlo k praktickým politickým krokom, ktoré však už dávno stratili
Meidnerovu razanciu a radikálnosť. V roku 1984, keď sa sociálna demokracia po dvoch
volebných obdobiach opäť dostala k moci, boli vytvorené zamestnanecké fondy na báze
umiernenej koncepcie Per-Olofa Edina, ktorej podstata už nespočívala v komplexnej
myšlienke zavedenia ekonomickej demokracie, ako skôr v snahe o zvýšenie kontroly nad
tokom investícií vo švédskej ekonomike. Pravda, dôležité je, že Švédsko získalo určitú
kontrolu nad tokmi investícií a pomohlo tým rozvoju svojho hospodárstva.

Pokiaľ sa na projekt ekonomickej demokracie vo Švédsku pozeráme ako na dvojfázový

proces, môžeme vidieť, že v rámci prvej fázy (zvyšovanie demokratických práv
zamestnancov vo vzťahu k výrobnému procesu, kontrole rozhodnutí, spoluúčasti na
rozhodovacom proces a pod.) došlo k viacerým ústupkom zo strany podnikateľov. Odbory
dosiahli v tejto oblasti úspechy nielen vo Švédsku, ale aj v Nórsku či Dánsku, nehovoriac o
Nemecku. Akonáhle sa však prešlo do druhej fázy (vytvorenie zamestnaneckým fondov s
ambíciou ohroziť kapitalistické vlastníctvo), podnikatelia sa rázom vzbúrili a odmietali čo i
len drobné ústupky.

Nemecký model kodeterminácie

Menej radikálne, no napriek tomu odvážne návrhy prichádzali aj z Nemecka. V tejto krajine
sa pre model ekonomickej demokracie rozšírilo označenie „kodeterminácia“. Tento model bol
odštartovaný v Nemecku hneď po skončení druhej svetovej vojny. V banskom priemysle v
Severnom Porýní-Vestfálsku docielili odbory po roku 1945 od britskej okupačnej moci súhlas
k tomu, aby v dozorných radách podnikov pod britskou správou fungovalo tzv. paritné
spolurozhodovanie medzi zamestnancami a akcionármi. Neskôr, v roku 1952 sa odbory
dohodli s konzervatívnym kancelárom Konradom Adenauerom na prijatí zákona o
vnútropodnikových pravidlách, v rámci ktorého získali zamestnanci vplyv na otázky
personálnej podnikovej politiky či na otázky pracovnej doby. Zamestnanci v rámci tohto
projektu dosiahli zhruba tretinové zastúpenie v správnych radách. V hospodárskych
záležitostiach však mali iba právo na informácie.

Zmena k lepšiemu nastala až za socialisticko-liberálnej koaličnej vlády Willyho Brandta v

roku 1972, keď bola posilnená participácia zamestnancov na rozhodovaní a riadení podnikov.
Ani reforma zákona o vnútropodnikových pravidlách však neuspokojila nároky odborov. K
vyvrcholeniu celého procesu došlo až v roku 1976, kedy bol prijatý zákon o spoluúčasti na
rozhodovaní. Podľa tohto zákona sa dozorné rady podnikov s viac než 2000 zamestnancami
obsadzovali rovnakým pomerom zástupcami akcionárov aj zamestnancov. Vzhľadom na tlak
koaličnej liberálnej FDP, ktorá nechcela ani počuť o obmedzovaní dispozičných právomocí
vlastníkov kapitálu, však zákon obsahoval aj dôvetok, podľa ktorého v prípade nerozhodného
hlasovania mali právo rozhodnúť o veci zástupcovia akcionárov. Nároky odborárov tak neboli
uspokojené. Ich koncept kodeterminácie bol extenzívnejší a počítal aj s participáciou
zamestnancov na ziskoch. Spokojné neboli ani podnikateľské zväzy, ktoré kvôli údajnému
porušeniu vlastníckeho práva podali sťažnosť na ústavný súd. Ten však ich žiadosť zamietol.
Ekonomická demokracia totiž nie je v rozpore s vlastníckym právom.

Súkromné verzus kolektívne vlastníctvo

Zásadný rozdiel nemeckej koncepcie kodeterminácie v porovnaní so švédskym Meidnerovým
plánom spočíval v tom, že v rámci nemeckého modelu mali jednotliví zamestnanci
participovať na ziskoch svojich podnikov na individuálnej báze, resp. svoj diel si mohli
nechať vyplatiť, predať ho či inak speňažiť. Podobné návrhy predkladali v 50. rokoch aj
švédski liberáli, ktorí neskôr razantne vystúpili proti Meidnerovmu plánu. Naopak, v
Meidnerovej koncepcii išlo o kolektívne vlastníctvo, ktoré ponúkalo zamestnancom možnosť
skutočného zvýšenia svojho vplyvu na chod podniku. Skrátka, v Meidnerovom pláne nešlo o
vytvorenie „národu malých kapitalistov“, ale o víziu demokratického socializmu.

Ako tvrdil samotný Meidner, „kodeterminácia švédskeho typu môže byť chápaná ako krok na
ceste k zospoločenšteniu, no nie je to zospoločenštenie ako také... Čiže požiadavka, ktorá bola
sformulovaná vo Švédsku, vychádza z formy socializácie, ktorá korešponduje s ideami a
tradíciami demokratického socializmu, a to aj napriek tomu – alebo práve preto – že to
znamená rozhodujúci krok na ceste od sociálneho štátu založenom na súkromnom vlastníctve
k novej forme spoločnosti“. Bez ohľadu na rozdiely nemeckého a švédskeho modelu bol však
projekt ekonomickej demokracie v 70. rokoch v európskych sociálnych štátoch na vzostupe a
príklady zo Švédska či Nemecka dokazujú, že niektoré projekty sa stali aspoň čiastočne
úspešné.

Štátne zásahy vo svete

Radikálnejšie projekty ekonomickej demokracie síce od 80. rokov postupne stratili na
politickej podpore, no viacerí, predovšetkým ľavicoví teoretici im naďalej venovali zvýšenú
pozornosť. Navyše, záväzok spoluúčasti zamestnancov na riadení podnikov sa stal súčasťou
zákonodarstva väčšiny hospodársky najvyspelejších štátov Európy, rozvinuli ho aj Spojené
štáty americké (v súčasnosti sa na participačných programoch v USA zúčastňuje 23,3%
podnikov) a v rámci koncepcie kigyoizmus sa stal základom japonského hospodárskeho
zázraku. Napríklad, v Austrálii bol zahájený vládny program, ktorý mal zabezpečiť do roku
2009 zdvojnásobenie podielu zamestnaneckej participácie v ekonomike tejto krajiny.

Ako sa oplatí dodať, tlaky na zospoločenšťovanie súkromného vlastníctva boli v 70. rokoch
typické pre viaceré sociálne štáty, vrátane Veľkej Británie, kde Labour Party plánovala
zoštátnenie 20-25% najväčších priemyselných podnikov či Francúzska, kde Mitterandova
socialistická vláda v 80. rokoch pristúpila k zdvojnásobeniu štátneho vlastníctva (z 11% na
22%) a takmer úplnému zoštátneniu bankového sektora. Trendy, ktoré viedli k posilňovaniu
sociálneho štátu sa však príchodom 80. rokov postupne rozplynuli a až do začiatku
hospodárskej krízy na sklonku roka 2008 vo svete dominovala neoliberálna ideológia, ktorej
alfou a omegou boli tézy o posvätnosti súkromného vlastníctva a voľného trhu.

Solidarita, férovosť a spolupráca

Ako možno zhrnúť, existuje mnoho príkladov, že projekt ekonomickej demokracie aspoň v
umiernenom chápaní využívajú takmer všetky vyspelé ekonomiky sveta. Do druhej radikálnej
fázy, ktorá ohrozuje kontrolu nad vlastníctvom zo strany kapitalistov, sa však tento projekt v
žiadnej západnej krajine nedostal. Príklady úspešných kooperatív sa teda vzťahujú iba na
jednotlivé podniky či korporácie, napr. Mondragón, AK Press či viacero latinskoamerických
spoločností.
Sociálna demokracia, ale predovšetkým radikálne ľavicové hnutia, však naďalej ekonomickú
demokraciu považujú za súčasť svojho programu a tvorbu kooperatívnych podnikov
podporujú. Možno len dúfať, že súčasné skromné návrhy v budúcnosti prerastú na väčšie
projekty, ktoré predznamenajú nové sociálno-ekonomické usporiadanie založené nie na
hodnotách nerovnosti, chamtivosti a ziskuchtivosti, ale na hodnotách solidarity, férovosti a
spolupráce.

http://www.akademickyrepozitar.sk/akademici

Firmy v regióne: Ako sa firmy stávajú členmi komunity

Hoci investori sú opticky vo výhode, spolupráca s komunitou je pre
nich kľúčová

Skôr než čerstvo dostavaný levický paroplyn vyrobil prvý kilowatt elektrickej energie,
mestský basketbalový klub vstúpil do sezóny pod názvom Slovintegra Levice. A prvého
júna sa levické deti mohli dosýta najesť cukríkov z produkcie nového závodu holandského
Leafu, ktorého zahraniční manažéri objavili Deň detí. Dva príklady úžitku z rozvoja
podnikania. A spôsoby, ako firma hľadá svoje miesto v komunite.

Keď „balíš“ dievča, treba byť milý na jej kamarátky. Akokoľvek málo manažérsky táto rada
znie, pre firmu, ktorá sa chce usadiť v novej lokalite, je inšpirujúca. Paralel s partnerskými
vzťahmi či rodinným životom je viac.

Manažérski teoretici poznajú množstvo návodov, ako sa firma môže zžiť s domovskou
lokalitou. Od jednoduchých odporúčaní, napríklad podpory nejakej miestnej aktivity, až po
komplexné teórie spoločenskej zodpovednosti, v ktorých radia, ako sa stať dobrým susedom a
korporátnym občanom.

Samospráva a štát

V súkromnom živote je snaha získať si priazeň očividná na oboch stranách. Hoci si rodičia
dievčaťa zo začiatku voči mládencovi držia odstup, dcéru vydať chcú. Obdobne je to medzi
samosprávami a firmami, ako o tom svedčia okolnosti príchodu ktorejkoľvek významnejšej
investície.

Samosprávy chcú privábiť investorov, ktorí by do mesta alebo obce priniesli prácu a rozvoj.
Pripravujú priemyselné parky, ponúkajú nevyužívané voľné priestory či rozostavané objekty.
V prípade veľmi zaujímavých, mnohomiliardových investícií do hry vstupuje i štát.
Ťažko by sa hľadal výrečnejší príklad ako príchod juhokórejskej automobilky Kia Motors.
Odhliadnuc od chýb takmer všetkých zainteresovaných, snaha, „aby to fungovalo“,
nechýbala.

Teplička nad Váhom, Žilina i slovenská vláda o investíciu za miliardu eur – silný miestny,
regionálny a celoštátny rozvojový impulz – stáli. A hoci sa Kia nechala dlho, a vzhľadom na
výšku štátnej pomoci nákladne, presviedčať, projekt bol bytostne dôležitý aj pre ňu. Firma
budovala vôbec prvý výrobný závod v Európe.

Samospráva má na príchod investorov väčší vplyv než štát so svojou investičnou agentúrou a
stimulmi. Ukazuje to „kauza“ pneumatikárskej firmy Hankook v lete roku 2005.

Ponuka ministerstva hospodárstva – presnejšie, jeho vtedajšieho šéfa Pavla Ruska – bola
jedna z najštedrejších v histórii. Vláda ju napokon nepodporila a Kórejčania do Levíc neprišli.
No mesto zabojovalo a dnes, dva roky po Hankooku, má priemyselný park s pestrým tuctom
investorov.

Člen komunity

Investori sú opticky vo výhode, obvykle si vyberajú z viacerých lokalít. No od okamihu

rozhodnutia sú pre nich vzťahy v novom pôsobisku kľúčové. Už len preto, že pri rozbehu
podnikania hovoria oficiálni zástupcovia obce či mesta do mnohých dôležitých oblastí.

Príklad: masívna kolekcia úradných povolení a stanovísk, ktoré treba skompletizovať, než
firma začne stavať fabriku. Možnosť dobrej a pružnej komunikácie so samosprávou je
natoľko lákavá, že ovplyvňuje investičné rozhodnutia. Či dobrá a pružná bude, zistia firmy už
pri úvodných rokovaniach o svojom projekte.

Faktorom môže byť i veľkosť lokality. Holandský Leaf si Levice vybral aj preto, že „v
menšom meste sa nám skôr podarí byť vplyvnejším členom komunity“, konštatuje šéf
koncernu Leaf Peter Bennemeer.

Prínosom pre obe strany je organizovaná komunikácia samosprávy so súkromným sektorom.

V Humennom založili Klub podnikateľov mesta. Na pravidelných stretnutiach debatujú o
rozvoji mesta aj o verejných akciách. Pamätný deň mesta začiatkom septembra tak oslávila
samospráva, no využili ho i firmy. Niektoré prispeli finančne, iné zorganizovali vlastné
podujatia.

Trvalá práca

No nie je to iba o úradníkoch v samospráve či z hľadiska celkového podnikateľského

prostredia o vláde. Pre firmu je dôležité budovať si dobré meno u všetkých obyvateľov mesta,
obce, okolitého regiónu. Ak má v novej fabrike reálne vyrábať, potrebuje vzdelaných,
kvalifikovaných a motivovaných ľudí. Ak sa v regióne dobre uvedie, pomáha si zlepšovať
štruktúru najdôležitejších aktív – personálu.
 Pri aktuálnej situácii na trhu práce, keď sa stávajú
vzácnymi nielen vysoko kvalifikovaní odborníci, je to jeden z kľúčových faktorov
podnikateľského úspechu. „Ľudia si vyberajú prácu najmä podľa mzdy, no tí najlepší čoraz
viac aj podľa mena firmy,“ mieni primátor Ilavy Štefan Daško.

Najdôležitejším prejavom zodpovedného správania je čo najúspešnejšie podnikať. Pretože to

firme umožňuje poskytovať to, čo jej okolie najviac chce – trvalú prácu pre obyvateľov.
Ilavský okres mal pred desiatimi rokmi takmer dvadsaťpercentnú nezamestnanosť. V
súčasnosti sú to necelé tri percentá. „Ďakujeme úprimne, miestny biznis sektor,“ odkazuje Š.
Daško zahraničným a domácim investorom.

Primátor Ilavy si uvedomuje, že mesto sa musí stále snažiť, aby bolo atraktívne pre nových
investorov. Lebo podnikateľský svet okrem rozvoja pozná aj opačné rozhodnutia. A tak
vďaka tomu, že podnikaniu v Ilave a jej okolí sa darí, nedávne oznámenie obuvníckej firmy
Rieker o zatvorení tamojšieho závodu nevyvolalo žiadne väčšie obavy ľudí o prácu.

Rozhodujú miestni

Ako si môžu firmy budovať dobré meno nad rámec toho, že ľuďom dávajú prácu? Napríklad
ochotou nechať okolie pocítiť, že sa podnikaniu darí. „Prišli sme na Slovensko okrem iného aj
zlepšiť si nákladovú štruktúru, no časť z tohto prínosu chceme dať mestu naspäť,“ potvrdzuje
šéf Leafu pre Slovensko Peter Obdeijn.

Preto Leaf pre levické deti v tomto roku zorganizoval oslavu ich medzinárodného sviatku.
Produktové portfólio, teda cukríky a žuvačky, iba pomohli, usmieva sa P. Obdeijn.

V Holandsku, domovskej krajine Leafu, sa Deň detí nijako zvlášť neoslavuje. „No keď sme
prišli na to, akú má popularitu, vedeli sme, že je to dobrý spôsob, ako ukázať ľuďom, že firma
stojí o ich priazeň,“ dodáva. Obdobne, dňom otvorených dverí využil Leaf príležitosť
predstaviť sa ľuďom pri slávnostnom spustení výroby.

Komunitná ekonomika (Community Economic

Laboratories)

S přizpůsobováním Ameriky nové realitě nedostatkových úvěrů, trvale méně dostupných

energií, vysoké míry nezaměstnanosti, narůstajícího bezdomovectví a prudce klesajících
daňových výnosů budou potřebné nové strategie napomáhající přizpůsobení narůstajících řad
lidí s nízkými příjmy. Státní politika navržená k usnadnění úvěrování, snižování úročení
hypoték nebo poskytování základní finanční podpory (včetně rozšiřování podpor
v nezaměstnanosti) může pomoci krátkodobě, ale z dlouhodobějšího hlediska bude mnoho
potřeb lépe naplňováno lokálně prostřednictvím převážně dobrovolnických neziskových
organizací, družstev a hybridních veřejno-soukromých agentur a programů.

Strategií, která stojí za vyzkoušení, je zakládání volně koordinované národní sítě místních
Laboratoří komunitní ekonomiky (Community Economic Laboratories, CELs).

Pojem “laboratoř” se navrhuje, protože druhy snah a iniciativ, které budou nejlépe sloužit
komunitám za rychle se vyvíjejících ekonomických okolností, nemusejí být na počátku jasné
nebo vůbec známé – budeme muset experimentovat. Dokonce není vůbec nutné ani důležité,
aby takto pojaté subjekty přijaly navrhovaný název. Některé komunity mohou dát přednost
mírně odlišným názvům z politických důvodů: Například v červených státech (tradičně
republikánských, protože mapy volebních výsledků v USA označují státy s převahou
republikánů červeně, zatímco převážně demokratické státy modře, pozn. J.K.) by se lépe
mohla hodit Laboratoř místního podnikání.
V každém případě posláním všech CELs bude zvyšování osobní a komunitní odolnosti.

I když jsou zboží a služby většině obyvatelstva tradičně dodávány prostřednictvím tržních
vztahů založených na zaměstnaneckých a obchodních vztazích mezi jednotlivci a na zisk
orientovanými podniky, i za dobrých časů někteří jednotlivci příležitostně (a jiní trvale)
vyžadují zvláštní pomoc, která je obvykle poskytována neziskovými organizacemi služeb
nebo vládními programy. Ve zvlášť těžkých časech – takových, jaké teď národ zakouší –
velká množství jednotlivců a rodin ztrácejí práci a příjmy a tím i přístup ke zboží a službám,
které jim dříve poskytovalo tržní hospodářství. Zároveň vlády se snižujícími se daňovými
příjmy jsou tvrdě tlačeny, aby zajistily dostupnost služeb pro rychle rostoucí řady
nezaměstnaných. V takové době by mohlo být užitečné prozkoumat nové a inovované
způsoby podpory soběstačnosti prostřednictvím koordinace nejrůznějších družstevních,
neziskových, tržních a vládních aktivit, které budou vycházet z jedinečných místních
podmínek a budou se jim přizpůsobovat.

Základní myšlenka je jednoduchá: CELs by měly být multifunkčními centry, která

pomáhají lidem postiženým těžkými časy. Měly by tak činit nabídkou výběru služeb, stejně
jako možností pro sebezdokonalení, výukou, pomocí při vzniku živností a účastí na
komunitním životě. Některé možné příklady:

* potravinové družstvo
* jídelna pro chudé
* komerční středisko zpracování, konzervace a skladování potravin dostupné za nízké ceny
(nebo na základě vzájemné výpomoci) malým místním producentům
* komunitní zahrada s individuálními záhonky s možností sezónního pronájmu, stejně jako
komunitní záhony pěstující plodiny pro kuchyni pro chudé
* středisko zdravého života nabízející zdarma nebo levně kursy výživy, vaření a jógy
* zdravotní poradenství zdarma (a/nebo na základě výměnného obchodu)
* poradenství a služby pro duševní zdraví
* půjčovna nářadí
* středisko zprostředkování práce propojující lidi s nevyužitými schopnostmi a dovednostmi a
potřeby komunity může fungovat za peníze nebo prostřednictvím výměnného obchodu
* právní poradna
* recyklační středisko zpracovávající odpad na zdroje různých druhů včetně kompostu a
druhotných surovin a na znovu použitelné výrobky
* úvěrové sdružení nabízející nízko úročené nebo dokonce bezúročné půjčky (model švédské
banky JAK
* družstevní inkubátor
* vedení a zúčtovací středisko místní měny
* inkubátor podniku místní dopravy, může zahrnovat sdílení aut, sdílení cest a půjčovnu
jízdních kol stejně jako uzel veřejné dopravy
* ubytovací informační centrum propojující dostupné ubytování s lidmi, kteří potřebují
střechu nad hlavou včetně pronájmů a možností legálního squattingu v zabavených
nemovitostech, stejně jako různé formy sdílení bydlení
* komunitní vzdělávací středisko nabízející zdarma nebo levně kursy dovedností užitečných
pro obživu v nové ekonomice – včetně zahradničení, péče o zdraví, vycházení se
skromnějšími prostředky, úspor energií, izolací staveb atd.

I když není zásadní, aby CEL měla v komunitě jediné fyzické sídlo, bylo by zřejmě výhodou,
kdyby sídlila na dostupném význačném místě: Jednotlivci a rodiny, kteří právě ztratili práci
nebo čerství bezdomovci mohou být dezorientovaní, méně mobilní nebo z jiného důvodu
neschopní dostat se do různých místně rozptýlených středisek služeb a příležitostí.
Dostupných komerčních prostorů v centrech mnoha měst je kvůli krizi už nadbytek; kdyby
CEL byla schopná získat k užívání významnou prázdnou budovu, kde dříve sídlila banka
nebo obchodní dům, sama fyzická přítomnost v takové budově by napomohla prostřednictvím
její architektonické hodnoty úsilí členů komunity sdružit se ve prospěch jejich sousedů.
K jiným možnostem patří opuštěná nákupní centra nebo prázdné montované haly.

Podobně jako nákupní střediska by CELs mohly být nejúspěšnější, kdyby “kotvily” se dvěma
nebo třemi základními podniky – z nichž potravinové družstvo a/nebo jídelna pro chudé,
organizace komunitních služeb, úvěrové nebo dopravní družstvo by mohly být těmi
správnými. Menší prostory by se mohly najímat nebo nabízet jako naturální příspěvky práce
nebo služeb neziskovým organizacím a družstvům různých druhů ve stavu zrodu.

Projekt jako celek by mohl být zastřešen místní neziskovou organizací, družstvem nebo
nějakou servisní agenturou. Ideální pro tento účel jsou CAPs (Community Action
Partnerships, síť více než 1000 neziskových organizací pomáhajících chudým v USA – pozn.
J.K.), ale stát se partnery nebo převzít vedení by mohly i jiné místní organizace. Jednotná
celostátní “nálepka” CEL bude pro komunitu mnohem méně důležitá než vědomí vlastnictví
jedinečné úspěšné laboratoře. Nicméně celostátní síť by mohla napomoci rychlému rozšíření
nejlepší praxe, úspěšných příběhů, výzev a dalších relevantních informací.

Existující modely – třeba i dílčí – mohou být rozpoznány jako úvodní kroky, následované
podporou jednoho nebo více pilotních projektů. Experimentujte!

Cieľom projektu je nachádzanie súvislostí komunitných procesov a súčasného

spoločenského vývoja.

Komunita je miesto uzdravovania a rastu

Jean Vanier
“Skutočná komunita nevznikne zo skupiny otrokov, či z ľudí, ktorí vyžadujú aby ich tí druhí
urobili šťastnými.”

Anthony de Mello

Na týchto stránkach sa môžete dostať k ucelenejším informáciám tvorbe spoločenstiev, vývoji

komunít, komunitného hnutia a spriaznených aktivít na Slovensku i vo svete.

Podľa údajov organizácií sledujúcich vývoj v tejto oblasti je na celom svete viac než tisíc
zámerne budovaných spoločenstiev, komunít. Veľká časť z nich je navzájom rôznym
spôsobom poprepájaná. Asi najvýznamnejším sieťovým zoskupením komunít a ekodedín je
GEN (Global Ecovillage Network). Podľa údajov komunitnej siete v Rusku je na území
bývalého zväzu okolo tisíc fungujúcich alebo rozbiehajúcich sa komunít. Na Slovensku
nenáme ani také dobré ekonomické zázemie ako vo vyspelých krajinách, ani také
katastrofálne podmienky, ako sú v Rusku. Nemáme ani takú tradíciu budovania komunít od
čias hnutia Hippies.

Na Slovensku je povedomie o komunitách veľmi nesúrodé, každý si pod nimi predstavuje

niečo iné, od komunistických vízií komún, cez kresťaské a heretické hnutia až po komunity
rozkladajúceho sa hnutia Hippies. Pokúsime sa v tomto smere poskytnúť určité vodítka
roztriedením a systematikou zdrojov a viery, z ktorej čerpajú.

Stránka poskytuje informácie a … záujemcom o komunity, komunitný fenomén, facilitáciu

skupín a zmenu firemnej paradigmy.

Venuje sa dvom veľmi úzko prepojeným veciam:

• mapovaniu a sprístupňovaniu súčastnej situácie a postavenia komunitných

aktivít najmä na Slovensku a v Čechách, ale i vo svete
• ozrejmovaniu procesu, ktorým sa pri vytváraní spoločenstva alebo komunity
prechádza a uvedomeniu možností a ziskov, ktoré proces prináša. Ako na úrovni
osobnej, tak aj spoločenskej a korporátnej.

Tento proces, je veľmi jednoduchý ale pre nás, zvyknutých na život v západnej
civilizácii, veľmi náročný.
Pre zlepšenie súčastného stavu medziľudských vzťahov by bolo žiadúce, aby ho každý poznal
tak, ako to bolo vo všetkých pôvodných kultúrach. Venovať by sa mu mali deti od prvých
ročníkov základných škôl. Porozumeniu tomuto procesu zasvätil známy americký
psychoterapeut Scott M. Peck veľkú časť svojho života. Vypracoval a publikoval metodiku
zážitkového semináru hlboko ozrejmujúceho tento proces. Veril, že môže byť základom pre
vytvorenie lepšieho a bezpečnejšieho sveta pre ľudí žijúcich na planéte Zem.
Nazval ho community buildig workshop. My ho nazývame Zážitkový seminár budovania
spoločenstva a sprostredkovávame záujemcom možnosť, si ním prejsť.

http://kriza.vsieti.sk/node?page=1
Stratégia postupného odpojovania je konštruktívnou
alternatívou katabolického kolapsu
Strategie postupného odpojování je konstruktivní alternativou katabolického kolapsu.
Společnost v katabolickém kolapsu, které docházejí nezbytné zdroje, kanibalizuje vlastní
produktivní aktiva, aby nahradila přísun zdrojů, a končí tím, že konzumuje sama sebe.

Strategie postupného odpojování není katabolická, ale metabolická; čerpá z existujících

zdrojů předtím, než nedostatky začnou být vážné, a využívá jich k přemostění trhliny mezi
existujícími systémy, které pravděpodobně selžou, a trvalými systémy, které dosud nebyly
vybudovány. Současně s tím, pokud je prováděna správně, nezatěžuje existující systémy tak,
aby způsobila jejich pád před tím, než se stane nezbytným. To je to, k čemu mohlo dojít,
pokud by průmyslový svět sledoval slibné iniciativy 70. let, místo aby se na třicet let odpoutal
od reality, což nás stálo šanci na hladký přechod k udržitelné budoucnosti. V kolektivním
měřítku je tato možnost dnes už dávno mimo hru, ale lze ji dosud uskutečnit v menším
měřítku na bázi jednotlivců, rodin a komunit.