Predslov

Na naše kurzy prežitia chodili rôzne typi ľudi. I keď myslim, že skoro všetci boli niečim
motivovaní, tak največšou motiváciou ku koncu kurzu bol hlad. Raz sme robili kurz pre
zmiešanú skupinu vojakov. Kurzu sa účastnili naši vojaci a vojaci spriatelených dvoch
zahraničných armád z krajin NATO. Je nutne poznamenať, že to všetko boli piloti
vojenských lietadiel. Kurz mal celkom úspech, až teda na jednu tému a to lov zvere a jej
konzumácia. I keď si do dnes myslím, že toto hodnotenie je rozporuplné. Keďže sme mali
dobré vzťahy so správcami lesov, tak na základe dohody, sme mohli v lese niečo málo uloviť,
vtedy konkrétene diviaka. Potom nasledovala prednáška s praktickou realizáciou
vyvrhovania,porcovania a spracovania mäsa. Všetko bolo v poriadku do doby, kým inštruktor
nerozkázal založiť oheň a mäso sa malo tepelne upraviť a skonzumovať. Keďže sme si
zahraničných pilotov považovali, chceli sme im pripraviť dobrú večernú opekačku
s naplnením si žalúdkov po 3 dňovom pôste. No ale to nám nevyšlo. Darmo sa inštruktor
snažil a urobil im vynikajúci poľovnícky jagerek, darmo sa snažil druhý inštruktor
a pripravoval s ostatnými slovenskými pilotmi diviači guláš a mäso na prírodno s inými
liečivými rastlinami. Zahraniční piloti nechceli ani počuť, že by to mali jesť. Nepomohlo ani
prehováranie, ani názorná konzumácia takto pripraveného jedla našimi pilotmi a inštruktormi.
Zahraniční piloti so slovami „čo nie je vo vákuovom sáčku, to nejedia....“ sa utiahli
k svojmu pristrešku a hladovali ďalej. No čo. Nakoniec treba dodať, že ani kúsok mäska
neostal na zmar, lebo Slováci sú už od prírody veľký jedáci a zvláš piloti... A tak v ten večer
slovenský piloti zaspávali s usmevom na tvári a so slovami ďakujeme, ktoré adresovali
ostatným zahraničným členom kurzu...

Patrik Žitník

Získanie a príprava stravy

Každý z nás potrebuje v priebehu dňa prijať určité množstvo energie, ktorá je
obsiahnutá vo výživných látkach vo forme cukrov (sacharidov), tukov (lipidov) a bielkovín
(proteínov) v potravinách. Taktiež potrebuje prijať určité množstvo minerálnych látok a
vitamínov, ktoré ako katalyzátory napomáhajú rozkladu výživných látok a tvorbe nových
organických látok, podieľajúcich sa na výstavbe tela a jeho funkčnosti. Bez vitamínov by
proces rozkladu a tvorby organických látok nebol realizovateľný.
Z hľadiska množstva príjmu energie sa môže každý človek stretnúť s niekoľkými
druhmi výživy. Klasická výživa predpokladá príjem dostatočného množstva energie
v potravinách pri dodržaní správneho pomeru výživných látok. Prijímanie nadmerného
množstva energie v potravinách pri nesprávnom pomere výživných látok má za následok
tučnotu (obezitu) v prípade, ak s nadmerným príjmom energie nie je spojený aj nadmerný
výdaj energie pri fyzických aktivitách človeka. Tento stav je chorobným stavom podobne ako
anorexia a bulímia, kedy človek z rôznych dôvodov nepríjíma dostačné množstvo energie
a dochádza k energetickému strádaniu tela.
Núdzová výživa predstavuje stravovanie osôb alebo skupín ľudí, ktoré nemajú
dostatočný prístup k bežným zásobovacím zdrojom potravín. Núdzová výživa môže byť
výživou v priebehu prežitia v teréne. Z energetického hľadiska je možné núdzovú výživu
rozdeliť' na havarijnú núdzovú výživu (600 kcal. maximálne počas tridsiatich dní, 120 g
sacharidov, 20 g bielkovín, 5 g tukov) a na dlhšiu núdzovú výživu (1800 kcal., 45 g bielkovín,
45 g tukov a 300 g sacharidov). Vo fáze havarijnej núdzovej výživy možno pri minimálnej
fyzickej aktivite a pri minimálnej potrebe výživných látok prežiť' až 30 dní bez výrazného
zdravotného poškodenia. V tejto fáze sa nekladie dôraz na prívod minerálnych látok,
stopových prvkov a vitamínov a počíta sa so studenou stravou a podľa možnosti aspoň s
jedným teplým jedlom denne (čaj, polievka, pokrm).
Dennú potrebu energie každého človeka podmieňuje najmä:
- vek,
- pohlavie,
- telesná výška, hmotnosť,'
- teplota ovzdušia a ročné obdobie,
- pracovné zaťaženie.
Muži vo veku od 19 - 34 rokov priemerne spotrebujú nasledovné množstvo energie:
- 1'ahká práca (2500 kcal),
- stredne -ťažká fyzická práca (2800 kcal),
- ťažká fyzická práca (3300 kcal).
Núdzovú výživu možno realizovať' za predpokladu, že základné požívatiny, ako sú
bielkoviny, tuky a cukry budú k dispozícii, aj keď' nie v plnej dostatočnej miere. Za tejto
situácie možno využívať' vhodné prírodné lokality, ktoré poskytujú doplnkovú stravu
rastlinného a živočíšneho pôvodu, zberom alebo lovom. Mnohé z týchto spôsobov sú
v mierových podmienkách nezákonné.

Za základ núdzovej výživy sa považujú obilniny. Okrem energetickej zložky obsahujú

skoro všetky látky potrebné pre ľudskú výživu. Pri konzumácii 1 kg obilia získa človek denne
okolo 12 500 kJ (asi 3000 kcal.).
Okrem obilnín možno získať' zberom rad planých rastlín, ktoré sú po patričnej úprave
vhodné ako netradičné doplnkové zdroje ľudskej výživy. Za doplnkové sa považujú preto, že
môžu na dlhší čas čiastočne alebo na kratší čas úplne nahradiť základné požívatiny.
Zloženie núdzovej dávky z hľadiska živín nie je zanedbateľné. Aby nedošlo k
trvalému poškodeniu organizmu, platia pre prijímanie živín niektoré všeobecné zásady. Prvou
podmienkou je nízky obsah kuchynskej soli (NaCI) v prijímanej potrave, pretože soľ' zvyšuje
nároky na prívod vody.
Odporúča sa znížiť' aj prívod bielkovín. Naopak sa počíta s vyšším podielom
sacharidov (škrobov), napr. vo forme kaše. Dostatočný energetický prívod (napr. vo forme
škrobov) nevedie k znižovaniu aktívnej telesnej hmotnosti po vyčerpaní tukových rezerv.
Ľudský organizmus nestačí pokryť' potrebu sacharidov z vlastných zásob ani na jeden deň.
Minimálnu dennú potrebu 100 g sacharidov na zaistenie funkčnej schopnosti jednotlivých
orgánov získa organizmus len z potravín.
Pri aplikácii núdzovej výživy sa javí ako najvhodnejší spôsob stravovania osôb v
skupine. Jednoduchými organizačnými opatreniami v skupine možno minimalizovať' denný
pohybový režim až do núdzovej pasivity, kedy je pohyb obmedzený len na prísun či prípravu
potravy a na úkony spojené s najnutnejšími hygienickými činnosťami. Ďalej je dôležité
obmedziť na minimum vplyv extrémnych klimatických podmienok (tepla a zimy) v
obývanom priestore.
Regeneračná výživa je špeciálna výživa na odstránenie následkov výživového
deficitu. Je určená pre obyvateľstvo, ktoré bolo dlhší čas odkázané na havarijnú núdzovú
výživu, pre chorých a ranených, pre ťarchavé ženy a pre deti po ťažkom výživovom deficite.
Trvá spravidla 3 až 6 mesiacov a prebieha v niekoľkých etapách.
V počiatočnej etape sa pridáva k bežnej dávke potravín regeneračný doplnok
v tekutom stave o množstve 15 g bielkovín, 32 g tukov, 217 g sacharidov, t. j. spolu 1760
kcal. Možno podávať' nemastné mlieko, nemastný bujón z chudého mäsa, čistú nekorenenú
polievku zo zeleniny (alebo mierne zapraženú) po 100 ml asi v intervale 1 až 2 hodín. Miesto
mlieka možno použiť' chudé mäso. Dávka 350 g sušeného mlieka sa rovná 500 g mäsa alebo
mäsových výrobkov.
V ďalšej etape sa prechádza na kašovitú stravu. Podáva sa jedlo bohaté na bielkoviny
živočíšneho pôvodu, najlepšie chudé mäso, spočiatku mleté, neskoršie sekané, vajcia, tvaroh
a syry. Dvakrát denne možno podávať' 1'ahko sparenú zeleninu a ovocie, ktoré sa odporúča
podávať' i v podobe štiav.
V tretej etape sa regeneračná výživa upravuje na mierne dráždivú. Podáva sa viac
korenia, káva, alkohol, majonézy, dvojitý mäsový vývar, kandované ovocie a múčniky. V
hojnej miere možno použiť' sladenú šľahačku, konské mäso (ak bude k dispozícii) a údeniny.
Jedlo sa často strieda. Obľúbené pokrmy sa periodicky zaraďujú 6 až 7 krát denne.
Ďalej sa odporúča zvýšiť' príjem vitamínov C, B1, B2, PP, fosforu, železa, sodíka a draslíka..
Preto sa odporúča konzumácia sušených vitamínových nápojov v prášku alebo
polyvitamínový prípravok Spofavit draže. Pri dospelých možno uvážiť' jednorázové podanie
alkoholických nápojov zodpovedajúce dávke 100 g etanolu.
V dennom režime treba veľa spať a vylúčiť námahu. Z uvedeného vyplýva, že zásady
regeneračnej výživy sa môžu uplatniť' len vtedy, ak bude zásobovanie obnovené v takej
miere, že uvedené produkty nebudú zničené a sféra zásobovania ich bude schopná poskytnúť.
Hladovanie je pre potrebu tejto príručky nedobrovoľný stav, kedy v dôsledku
totálneho nedostatku potravín dochádza k energetickému strádaniu tela. Človek má
minimálnu možnosť získať dostatočné množstvo potravín, čo sa v konečnom dôsledku
prejaví znížením jeho aktivity a energetických dejov v jeho tele.
Organizmus je, samozrejme, schopný v čase krátkodobého hladovania prežiť. No
akonáhle začne hladovať, urýchlene zapája všetky záchranné mechanizmy, aby prežil. Telo
ihneď zaregistruje, že sa prerušil príjem energie. Na to reaguje tak, že sa začne prepínať do
úsporného režimu – teda začne šetriť energiu, ako sa len dá. Pri väčšej námahe sa ľahko
unaví. Laicky hovoríme o tzv. spomalenom metabolizme. Dobre živený dospelý človek
vydrží hladovanie (ak má dostatočný prísun vody) až dva mesiace. Bez nej však len niekoľko
dní.
V prvých hodinách hladovania dochádza k uvoľneniu glukózy z pečeňového
glykogénu (glykogenolýza). Neskôr organizmus syntetizuje glukózu z niektorých
aminokyselín a iných látok (glukoneogenéza) a kryje svoje energetické požiadavky z tukov.
Alkalické rezervy organizmu klesajú: dochádza k prekysleniu. Odbúravanie tuku (Lipolýza)
vedie k tvorbe ketónových teliesok.

1. Technológia prípravy potravín

Hlavný význam spracovania potravín spočíva v ich úprave na pokrm. Potraviny sú v
podstate živý celok živočíšneho alebo rastlinného pôvodu, ktorý sa skladá z buniek. Bunky
obsahujú v rozličných zoskupeniach rôzne množstvo bielkovín, tukov, cukrov, minerálnych
solí a vitamínov. V ľudskom tele sa potraviny počas trávenia štiepia na mastné kyseliny,
aminokyseliny, jednoduché cukry a ďalšie látky, potrebné pre jeho činnosť. Tepelnou
úpravou sa zvyšuje stráviteľnosť' potravín a využiteľnosť' ich výživných hodnôt. Tepelnou
úpravou sa surová, tuhá, vláknitá potrava zmäkčuje, jej stavba a súdržnosť' sa narúša a
potrava sa stáva chutnejšou a stráviteľnejšou. Tepelnou úpravou sa ničia mikróby
spôsobujúce rozklad a jednak aj toxíny, najmä botulínový a čiastočne aj stafylokokový a
salmonelový toxín. Tým chránime organizmus pred prípadnými otravami potravinami.
Získané potraviny môžeme pripraviť' nasledovnými spôsobmi:
- varenie,
- dusenie,
- pečenie,
- vyprážanie.
 Varenie
Varenie je tepelná úprava potravín, pri ktorej teplo pôsobí na potraviny
prostredníctvom tekutiny alebo vodnej pary. Pri varení teplota dosahuje 100 °C. Varená
potravina musí byt' ponorená vo vriacej tekutine, ktorej použijeme len nevyhnutne potrebné
množstvo. Kvalitu potravín pripravovaných varením ovplyvňujú rôzne činitele:
- úprava pokrmov pred varením,
- druh, hodnota a zloženie potravín,
- množstvo a zloženie tekutiny,
- prísady pridávané do tekutiny,
- množstvo a intenzita tepla pôsobiace na potraviny,
- veľkosť', materiál a tvar nádoby na varenie.
Varením najčastejšie pripravujeme polievky a vývary. Polievky sú tekuté pokrmy,
pripravené z rozličných vývarov, z mäsa, zo strukovín, z obilnín, zemiakov, zeleniny, z
mlieka, zo syrov a z ovocia.
Biologická hodnota polievok závisí od použitých základných surovín, od spôsobu
varenia, zahustenia a pod.
Základom chutnej a silnej polievky je vývar. Vývar je odvar z mäsa a kostí s prísadou
koreňovej zeleniny a vhodného korenia. Čistý vývar je len pochutina s malým množstvom
výživných látok. Obsahuje menšie množstvo extrakčných látok, tuk, bielkoviny a minerálne
látky. Aj keď' energetická hodnota vývaru je veľmi malá ( 1 l vývaru má asi 63 až 84 kJ), pre
svoje mnohostranné použitie pri príprave rozličných druhov jedál (napríklad polievok a
omáčok} je veľmi hodnotným produktom.
Extraktívne látky dodávajú vývaru charakteristickú vôňu a chuť'. Dráždivý účinok
týchto látok zvyšuje chuť' do jedenia, ako aj dobré vylučovanie tráviacich štiav, čím
priaznivo vplýva na správny proces trávenia a dokonalé využitie požitých potravín.
Dusenie
Dusenie je tepelná úprava potravín v uzatvorenej nádobe pôsobením tepla, ktorá sa
dodáva prostredníctvom menšieho množstva tekutiny, vodnej pary a tuku. Teplota prostredia
pri dusení nemá presahovať' 100 °C. Potraviny dusíme v nádobách s dobre priliehajúcou
pokrývkou. Tekutina sa má odparovať' len v mininálnom množstve. Hodnotné látky sa
zachytia v šťave, ktorá sa podáva priamo s dusenou potravinou.
Pokrmy dusíme buď' vo vlastnej šťave alebo so zeleninovým základom podliatym
malým množstvom tekutiny. Tekutina, ktora počas dusenia dopĺňa, by mala byt' horúca aby
sa proces dusenia nenarušil. Pri dusení pokrm obraciame a miešame, polievame vydusenou
šťavou, čím zabránime vysušeniu povrchu. Tekutinu pridávame v malých množstvách tak,
aby sa potravina nevarila ale dusila. Dôležitou zložkou pri dusený je tuk, ktorého výber závisí
od pripravovanej potraviny a od spôsobu prípravy. Môžeme použiť' masť', slaninu alebo
rastlinný tuk.

Pečenie
Pečenie je tepelná úprava potravín, pri ktorej teplo pôsobí na potravinu priamo
prostredníctvom rozohriatých stien pečiaceho priestoru, nádoby a tuku. Na pečenie je
potrebná vyššia teplota ako na dusenie (cca 180 °C). Pri pečení sa bielkoviny na povrchu
zrážajú, voda z povrchu sa odparuje a vytvorí sa ochranná kôra, ktorá zabraňuje úniku
hodnotných rozpustných a nestálych látok a obmedzuje straty biologicky hodnotných a
aromatických látok.
Pred pečením delíme potraviny na kusy vhodnej veľkosti a tvaru, nemastné druhy
potravín pečieme s prísadou tuku. Potraviny sa pri pečení postupne podlievajú horúcou
tekutinou a to vývarom alebo vodou. Počiatočná fáza je charakteristická tým, že potravinu
treba prudko zapiecť', aby sa vytvorila ochranná vrstva. V ďalšej fáze pečenia znížime prívod
tepla a potraviny za občasného podlievania dopečieme. Počas pečenia potravinu obraciame
pomocou lopatky.

Pečenie na rošte
Príprava pokrmov na rošte (kovovej mriežke) je tepelná úprava pečením, pri ktorej
tepelný zdroj pôsobí priamo na potraviny. Zdrojom tepla je ohnisko. Na rošte pripravujem
najčastejšie mäsá ako sú rezne, rebierka, bifteky, ryby a hydina. Mäso pred tepelnou úpravou
upravíme osekaním, vykostením a prípadne obalíme plátkami slaniny. Pred pečením ako aj
počas pečenia potravinu potierame olejom. Pri pečení väčších kusov mäsa po prudkom
opečení znížime teplotu a rošt upravíme tak, aby teplota pečenia bola dostačujúca na
dopečenie mäsa. Potravinu postupne obraciame a pri pečení väčších kusov mäsa zrezávame
opečenú hornú vrstvu.

Pečenie na ražni
Príprava pokrmov na ražni alebo na kovovej ihlici patrí do tepelnej úprav potravín
pečením, pri ktorej, podobne ako pri pečení na rošte, tepelný zdroj pôsobí priamo na
potravinu. Pečením na ražni pripravujeme viac porcií naraz, alebo mäsov celku, ako
napríklad jahňacinu, hydinu, rozbíf a pod.
Na rozdiel od pečenia na rošte pečieme mäso napichnuté na kovovú ihlicu alebo drevený
ražeň uloženú vodorovne. Zdrojom tepla je ohnisko (pahreba). Mäso pred tepelnou úpravou
natierame olejom, solíme a koreníme. Ražeň otáčame ručne. Technika pečenia je rovnaká ako
pečenie na rošte. Odlišná je len dĺžka tepelnej úpravy vzhľadom na veľkosť' pečených
pokrmov.

Vyprážanie
Vyprážanie je tepelná úprava potravín pôsobením tepla, privádzanou k potravinám
prostredníctvom tuku, ktorý má teplotu 160 - 180 °C. Pri vyprážaní sa na povrchu vytvára
ochranná kôra, ktorá čiastočne obmedzuje straty minerálnych látok a bielkovín. Potraviny
určené na vyprážanie obaľujeme alebo namáčame do vhodných obalov z vajec, múky,
strúhanky, syra alebo mlieka. Vyprážaním obal získa charakteristickú chrumkavú do zlata
sfarbenú kôru.
Obličky predstavujú cennú potravinu najmä preto, že spomedzi všetkých vnútorností
obsahujú najviac bielkovín (18,4 %), minerálne látky a vitamíny. Pred kuchynskou úpravou
ich vnútro vyčistíme a vyperieme.
Krv je veľmi výživná. Čerstvá (surová) krv obsahuje priemerne 81 % vody, 18,1 %
bielkovín, 0,2 % tuku a 0,7 % popolovín. Čerstvá krv sa používa najmä do varených pokrmov
a do polievok. U zdravých zvierat je možné ju v menšom množstve konzumovať' surovú.

2. Získavanie a príprava rastlinnej stravy

K získaniu a prípravy rastlinnej stravy môžeme použiť plodiny poľnohospodárskych a
ovocinárskych kultúr a divo rastúce rastliny.

2.1. Rastlinná strava z poľnohospodárskych a ovocinárskych kultúr

Rastlinnú stravu z poľnohospodárskych a ovocinárskych kultúr konzumuje každý
človek úplne bežne bez toho, aby si uvedomil spôsobnej prípravy. Túto stravu možeme
rozdeliť' na obilniny, strukoviny, hl'uzoviny, zeleninu a ovocie.

2.1.1. Obilniny sú tradičnou súčasťou ľudskej potravy. Do radu obilnín patria

najpoužívanejšie druhy, akými sú raž, pšenica, ovos a jačmeň.
 Obilniny sa najčastejšie spracovávajú mletím na múku, z ktorej sa pripravujú rôzne
druhy pečiva. V núdzových situáciách je možné obilniny konzumovať' surové, varené,
pečené, pražené alebo v naklíčenom stave. Pri konzumácii 1 kg obilia získa človek denne
okolo 12 500 kJ (asi 3000 kcal.). Pred konzumáciou obilia je potrebné skontrolovať' a
odstrániť' nájdené semienka vreckatej huby kyjaničky purpurovej, ktorá je vo väčších
dávkach prudko jedovatá. V súčasnosti sa vplyvom osievania a triedenia prakticky
nevyskytuje.

Príprava náhrady chleba

Pri nedostatku pšeničnej múky sa na prípravu chleba používa ražná, jačmenná i
kukuričná múka, zemiaky, žalude, plané hrušky, jarabiny a hľuzy rôznych rastlín. Pridáva sa
ich zvyčajne asi 18 % v prípade núdze i viac. Pri príprave cesta na chlieb platia tieto zásady:
- ražná a jačmeňová múka sa zvyčajne pridáva k pšeničnej,
- kukuričná múka sa predbežne sparí tak, že sa horúca voda postupne vlieva do múky za
intenzívneho miešania. Takto sparená múka sa potom pridáva do cesta pri výrobe chleba,
- zemiaky sa najskôr uvaria, očistia a rozpučia na kašu, ktorá sa pridáva do chlebového
cesta,
- vylúskané jadrá dubových žaluďov sa dlhší čas varia vo väčšom množstve vody, ktorá sa
niekoľkokrát vymení, aby sa odstránila horká chuť'. Uvarené žalude sa rozdrvia a pridajú
do cesta,
- plané hrušky sa vysušia, rozomelú a miešajú s chlebovým cestom,
- lieskové jahňady sa najskôr dobre uvaria, precedia, vysušia a rozomelú na múčku, ktorá
sa pridáva k chlebovému cestu,
- pohánka, merlík biely a merlík zadný sa rozomelú a pridávajú k múke,
- ľalia zlatohlavá, bleduľa letná - cibule sa varia a rozpučené sa pridávajú k chlebovému
cestu. Surové cibule bledule sa nesmú jest', sú jedovaté,
- brezová kôra sa usuší, zomelie a pridáva sa k chlebovému cestu,
- lekno biele, leknica žltá - koreň i pakoreň sa pridávajú k cestu v uvarenom alebo
usušenom a rozomletom stave,
- pakoreň hasivky orličej sa dobýva v jeseni alebo na počiatku zimy, suší sa, rozomelie a
tiež sa pridáva k múke,
- stavikrv živorodý, vrbovka úzkolistá, bol'vešník obecný, lopúch, žabník skorocelový
korene sa sušia, zomelú a pridávajú k cestu,
- zrelé plody jarabiny sa zomelú a pridávajú sa k cestu,
- lišajník islandský sa suší a tiež sa pridáva k cestu.
Múka z gaštanov sa pripraví z 1500 g dužiny olúpaných gaštanov a 660 g usušenej
drviny. Gaštany sa olúpu, nastrúhajú na jemno a usušia. Ich horká chuť' sa odstráni tak, že sa
usušená drvina zaleje slanou vodou (na 2 litre 50 g soli) a 24 hodín sa nechá vylúhovať'.
Voda sa zleje a drvina sa niekoľkokrát prepláchne vodou. Znova sa usuší a potom rozdrví na
múku. Múka je vhodná na kombináciu s ostatnými druhmi múky v pomere 1 : 4.
Múka zo žaluďov sa pripraví z 1300 g dužiny olúpaných žaluďov a 470 g drviny z
usušených žaluďov. Múka sa pripravuje rovnakým spôsobom ako múka z gaštanov.

Celozrný chlieb pšenično-ražný bez droždia – samokvasený

300 g celozrnej pšeničnej múky
80 g celozrnej ražnej múky
150 g pšeničných otrúb
150 g varenej pšenice
200 ml vody
1 kávová lyžička soli
1 strúčok cesnaku, rasca
Obilie sa operie a nechá v tenkej vrstve uschnúť'. Pšenica a raž sa zomelú dostupnými
prostriedkami (v najväčšej núdzi i medzi dvoma veľkými kameňmi) a presiatím sa získa
múka a otruby. Celé zrná pšenice sa cez noc namočia a druhý deň sa varia v osolenej vode asi
2 hodiny. Múka, otruby, varená pšenica, rasca a utretý cesnak so soľou sa spracujú na
chlebové cesto. Urobí sa bochník, dá sa do vymasteného a otrubami vysypaného pekáča a
nechá sa 48 hodín kvasiť' v teplej miestnosti. Chlieb sa pečie asi 10 minút vo veľmi vyhriatej
rúre, potom sa dopeká asi 25 až 30 minút pri nižšej teplote. Balí sa do vlhkého obrúska, aby
zvláčnel.

Posúchy z celozrnej ovsenej múky

150 g celozrnej ovsenej múky
100 ml vlažnej vody
soľ', rasca
Celozrná ovsená múka sa osolí, pridá sa tlčená rasca, vlažná vody a vypracuje sa
cesto. To sa rozdelí na rovnaké diely, podsype sa múkou a vyvaľká na tenko. Osúchy sa pečú
na platničke po oboch stranách. Múku možno zameniť' i za jačmeňovú alebo pšeničnú.

Jačmeňové posúchy s cukrovou repou

100 g cukrovej repy
100 g celozrnej jačmeňovej múky voda
soľ'
Cukrová repa sa umyje, očistí a na jemno nastrúha. Pridá sa celozrná jačmeňová
múka, soľ', voda a spracuje sa na cesto. To sa potom rozdelí na rovnaké diely, ktoré sa
vyváľajú na tenké placky a pečú sa na sucho na platničke po oboch stranách.

Dôležitým aspektom pre výrobu chleba a posúchov je zhotovenie poľnej chlebovej

pece. Kónusová pec sa zhotovuje z tyčiek a hliny. Podlaha sa zhotoví z tehál a hliny. Na
urovnanom mieste sa vyhladí kruh s priemerom 85 cm, potom sa v tomto kruhu vykope zem
do hĺbky 10 cm a upraví sa dvojitá podlaha. Najskôr sa nasype vrstva piesku 2 až 3 cm, na ňu
sa položia tehly s hlinou vo vrstve 7 až 8 cm a hlina sa udupe. Na takto pripravenej podlahe
sa vytýči nový kruh s priemerom 70 cm. Obvod sa rozdelí na 17 dielov. Do každého dielu sa
zarazí kôl šikmo tak, aby sa nad stredom kruhu spojili vo výške asi 1,5 m a zviažu sa drôtom.
Z hliny a rozrezanej slamy sa pripravia valčeky s dĺžkou 40 až 60 cm a priemerom 10 až 15
cm. Týmito valčekmi sa drevený skelet obloží tak, že sa prvý rad zakope 3 až 5 cm do zeme.
Ako sa postupuje k vrcholu pece, valčeky sa robia menšie. Rady valčekov treba dobre spojiť'
pomocou prútia. Po dokončení sa celá pec zvonka i zvnútra vymaže ílom.
Namiesto dverí sa nechá otvor s rozmermi 25 x 25 (cm), ktorý sa zosilní prútím, aby
sa nezavalil valčekmi. Neskoršie, pri pečení chleba, sa zaviera príklopom z dosky alebo
prútia, vymazaného zmesou hliny a slamy.
Na reguláciu teploty a odchodu dymu pri zohrievaní sa na opačnej strane ako je dverový
otvor, zhotovia dve okrúhle diery asi s priemerom 10 cm, vzdialené od seba 30 až 40 cm a od
zeme asi 30 cm. Tieto diery sa uzatvárajú drevenými čapmi pomazanými hlinou. Slúžia na
odstránenie dymu z pece alebo na zníženie nadbytočnej teploty pri pečení. Pri sušení a
vyhrievaní pece vyhorí vŕšok a vytvorí sa otvor s priemerom 5 až 7 cm, ktorý slúži ako
komín. Pri pečení chleba sa uzatvára.
Pred pecou sa vykope jama pre 1'ahšie ukladanie chleba do pece.
Pec sa vysúša pomaly, až 8 hodín. Vzniknuté praskliny sa znova utesnia. Zohrievanie pece
pred pečením trvá 3 až 3,5 hodiny.
Najjednoduchší spôsob pečenia chleba je vo vyhriatej jame, vyloženej kameňmi. Do nej sa
vkladá cesto zabalené v lopúchových listoch. Tento priestor sa obloží zohriatými kameňmi a
utesní mačinami. Čas pečenia treba zvoliť' experimentálne vzhľadom na teplotu vyhriatej
jamy, veľkosť' jamy i množstva cesta.

Upražená pšenica alebo raž

100 g pšenice alebo raži
Pšenica sa operie a nechá usušiť'. Za stáleho miešania sa praží na sucho na platničke 2
až 3 minúty. Upražená pšenica má zlatú farbu, podáva sa teplá.

Bukvice
500 g bukvíc
240 g jadier
Jadrá sa z bukvíc vylúpajú nožom. Dajú sa použiť' na sladké i slané pečivo a úplne
nahradia orechy.

Naklíčená pšenica
100 g pšenice
voda
Pšenica sa operie a nechá cez noc namočená vo vode. Ráno sa voda vymení a znova
sa zaleje rovnakým množstvom vody, aby boli zrná z polovice ponorené. Naklíčia za 2 až 5
dní. Z pšenice vyrastie biely alebo zelený klíček. Pšenica sa je bez ďalšej úpravy. Možno ju
tiež pridávať do šalátov a polievok, už bez varenia.

Kaša z celozrnej pšeničnej múky

50 g celozrnej pšeničnej múky
500 ml vody
soľ
Do vriacej vody sa za stáleho miešania zavarí celozrná pšeničná múka, osolí sa a varí
asi 30 minút. Pšeničnú múku možno zameniť' i za ražnú alebo ovsenú.

Kaša z napučanej pšenice

100 g napučanej pšenice
50 g cibule
500 ml vody soľ'; korenie
Pšenica sa umyje, zaleje vodou a nechá sa do druhého dňa napučiť'. Varí sa 2 až 2 5
hodiny. Potom sa pridá soľ', korenie, nakrájaná cibuľa a ďalej sa varí až sa pšenica rozvarí,
na kašu.

2.1.2. Strukoviny sú zrelé semená motýl'okvetých rastlín. Pre vysoký obsah

rastlinných bielkovín, škrobu a dostatok nerastných látok (vápnik, fosfor, železo) sú
významnou zložkou potravín. Neobsahujú vitamín C. Strukoviny dlhým skladovaním tmavnú
a horknú. Staršie strukoviny potrebujú aj dlhší čas na tepelnú úpravu. Strukoviny majú byť
čisté, nečervavé a bez muškovitosti, ktorá ich napáda v období vegetácie. Do radu strukovín
patrí fazuľa, hrach, sója, bôb a šošovica.
Strukoviny sa najčastejšie upravujú varením. Pred tepelnou úpravou je ich nutné prebrať',
umyť' a nechať' namočené v čistej vode približne 12 hodín, aby škrob, ktorý obsahujú,
napučal. Čas varenia strukovín je 1 - 2 hodiny podľa druhu. Strukoviny sú pre väčší obsah
buničiny ťažšie stráviteľné.

2.1.3. Hľuzoviny sú rastliny, ktoré si počas svojho rastu ukladajú dôležité látky do
podzemných častí. Hl'uzoviny sa vyznačujú vysokým obsahom škrobov a cukrov. Jarné malé,
zelené zemiaky s klíčkami nemožno konzumovať', nakoľko obsahujú jedovatý solanín
Najčastejšie pestovanými hl'uzovinami sú cukrová repa, kŕmna repa a zemiaky.
Hl'uzoviny sa najčastejšie upravujú varením a pečením.

Polievka z topinambur
500 g topinambur
50 g celozrnej pšeničnej múky
10 g sušených húb
30 g cibule
soľ', majorán, rasca voda
Topinambúry sa umyjú a varia 15 až 20 minút. Sušené huby sa namočia na 15 minút
do vody. Múka sa na sucho upraží a nechá sa vychladnúť'. Potom sa zaleje studenou vodou,
pridá sa cibuľa, huby, soľ', rasca a varí sa 20 minút. Uvarené topinambury sa scedia, olúpu,
nakrájajú na kocky, vložia do polievky a 5 minút povaria. Dochutí sa majoránom.

Zemiaková polievka z cukrovou repou

1 1 vody
200 g cukrovej repy
100 g zemiakov
30 g mrkvy
30 g celozrnej pšeničnej múky soľ',
rasca, majorán, cesnak
Cukrová repa sa umyje, očistí, na hrubo nastrúha a zaleje vodou. Po 5 minútach varu
sa sladká voda scedí, repa sa znova zaleje vodou a povarí. Voda sa znova scedí. Tak sa
odstráni sladká chuť'. Múka sa nasucho upraží, zaleje vodou, pridajú sa nakrájané zemiaky,
mrkva, cukrová repa, osolí sa, pridá rasca a 20 minút sa varí. Dochutí sa cesnakom a
majoránom. Cukrovú repu môžu nahradiť' topinambury.

Knedlíky zo surových zemiakov so slaninou a cibuľou

400 g surových zemiakov
200 g celozrnej pšeničnej múky
80 g slaniny
50 g cibule soľ'
Zemiaky sa oškrabú, nastrúhajú na jemno, nakrájaná slanina sa rozpustí, pridá sa
cibuľa a mierne sa osmaží. Nastrúhané zemiaky sa zasypú celozrnou pšeničnou múkou,
osolia a pridá sa smažená cibuľa. Z cesta sa vykrajujú knedličky, ktoré sa vhodia do vriacej
vody a varia sa 7 až 10 minút. Ako príloha je vhodný špenát zo žihľavy alebo jarný šalát z
listov púpavy lekárskej alebo skorocele.

Zemiakové knedličky z jačmeňovej múky

300 g varených studených nastrúhaných zemiakov
200 g celozrnej jačmeňovej múky
soľ'
Zemiaky sa uvaria v kožke, olúpu sa a na jemno nastrúhajú. Pridá sa celozrná
jačmeňová múka a soľ'. Vypracuje sa cesto, tvoria sa guľaté knedličky, ktoré sa vložia do
vriacej vody. Varia sa asi 5 minút. Z rovnakého cesta sa môžu pripraviť' aj posúchy. Posypú
sa múkou a vyvaľkajú na tenko. Pečú sa na platničke na sucho po oboch stranách. Namiesto
jačmeňovej múky môže sa použiť' i ražná múka.
 2.2. Rastlinná strava pripravená z divo rastúcich rastlín
Prírodu možno označiť' ako obrovský a nevyčerpateľný zdroj potravy, ktorý sa stále
nedostatočne využíva. Z viac ako 350 tisíc rastlinných druhov možno asi tretinu využívať' na
výživu. Lúdia z nich však využívajú len asi 600 druhov. Ohromné množstvo zdrojov, ktoré
príroda poskytuje, zostáva nevyužitých. Hlavným dôvodom je nevedomosť', zakorenené
výživové návyky a zvyklosti, predsudky, obavy z otravy a hnusenie sa. Okrem zvykov a
predsudkov treba ešte počítať' s inými faktormi. Mnoho ľudí nepozná, čo všetko možno jest',
čo nám dáva príroda a akými spôsobmi možno jedlo pripraviť'. S touto nevedomosťou je
spojená aj obava pred otravou, ktorá je niekedy prehnaná a nesprávna, pretože veľké
množstvo rastlín je jedlých, pomerne málo je jedovatých. Príkladom sú huby, ktorých je v
našich lesoch viac ako 100 druhov, len niekoľko z nich je jedovatých. Napriek týmto
skutočnostiam nemožno predpokladať', že by príroda nášho štátu za súčasného stavu
umožnila plnú výživu len z plano rastúcich rastlín.
Za netradičné zdroje výživy sa považujú rastlinné zdroje, ktoré sú k dispozícii z divo
rastúcich rastlín. Sú to najmä zelené rastliny a stromy, z ktorých možno na výživu používať'.
K príprave stravy možno použiť tieto časti z divo rastúcich rastlín:
- nadzemné časti (listy, časti byle) na prípravu polievok, šalátov a príkrmov,
- podzemné časti, obsahujúce vo svojich orgánoch zvýšené množstvo zásobného škrobu
alebo iných sacharidov (slúži na prípravu kaší, po usušení a rozomletí ako prídavok do
chlebových surovín),
- plody rastlín, stromov a krov,
- čajové rastliny (ich listy alebo celé nadzemné časti možno použiť' na prípravu čaju alebo
vitamínových nápojov),
- koreninové rastliny (na vylepšenie chute a na náhradu korenia).

Listy sú spravidla bohaté na vitamíny, pakorene, korene a struky môžu byt' zdrojom
škrobu a iných sacharidov. Niektoré plody a semená sú výdatným zdrojom tukov. Všeobecne
povedané, z podzemných častí rastlín možno získať' dostatok energie, z nadzemných
biologickú hodnotu. Osobitne vysokú energetickú hodnotu majú orechy, žalude, bukvice a
gaštany.
Z hľadiska obsahu vitamínov sú na prvom mieste zeleninové rastliny a šaláty ako bohatý
zdroj vitamínu C a karotínov. Divé ovocie je bohaté na vitamín C. Podzemné časti rastlín
neobsahujú karotíny a majú menej vitamínu C Minimálna potreba vitamínu C na prevenciu
proti skorbutu činí 25 mg denne. Pri dlhšej núdzovej výžive sa počíta s priemernou dennou
potrebou 60 mg. Tejto potrebe zodpovedá v priemere 100 až 200 g skonzumovaných druhov
divých rastlín.
Na výživu treba používať' predovšetkým mladé rastliny alebo nové výhonky. U starších
rastlín stúpa obsah vlákniny a z hľadiska chuti sú už menej používateľné (stúpa ich horkosť').
V lete sa zbierajú mladé rastliny na vlhkých a tienistých miestach, a to len šťavnaté listy a
mladé vrcholky bylí. Horké látky sa odstraňujú sparením a vyliatím prvej vody po vare.
Niektoré rastliny strácajú varom časť' celkového množstva vitamínov, ale po kulinárskej
úprave sú mäkšie, chutnejšie a stráviteľnejšie. Odporúča sa pripravovať' pokrmy z viac
druhov rastlín.
Divé rastliny možno tiež konzervovať' sušením na vzduchu, v sušiarni alebo
nakladaním.
Pri používaní divých rastlín na výživu sa musia dodržiavať' tieto pravidlá:
- používať' len bezpečne známe rastliny,
- využívať' také rastliny, ktoré sa vyskytujú vo väčšom množstve a sú pritom zmyslovo
(senzoricky) i výživovo (nutrične) výhodné,
- zbierať' mladé a šťavnaté rastliny. Staré obsahujú viac vlákniny a menej využiteľných
zložiek, často bývajú horké. Šťavnatejšie, stráviteľnejšie a výživnejšie sú tie rastliny,
ktoré rastú v tieni,
- pri zbere rastlín treba dodržiavať' všetky hygienické zásady.
Divo rastúce rastliny je možné vyhodnotiť' aj z toxikologického hľadiska. V takomto
prípade sa ich používanie pre potrebu prípravy stravy vyhodnocuje podľa týchto zásad:
rod loboda: Uvádza sa ako špenátová zelenina, možno ho použiť' bez obmedzenia.
rod štiav: Limitom požívateľnosti je obsah kyseliny št'avel'ovej. Pri jeho spracovaní na
pokrmy si treba uvedomiť', že hranicou požívateľnosti pre dospelého človeka
je 80 g a pre dieťa 20 g štiavu.
rod stavikrv: Možno ho používať' v rovnakom rozsahu ako piepor. Vňať' j e veľmi
dráždivá. Pakoreň zo stavikrvu hadieho koreňa obsahuje 20 % trieslovín,
možno ho použiť' na prípravu čaju.
rod žihľava: Na prípravu pokrmov možno používať' listy i vňať'. Nie sú jedovaté,
používajú sa za šalátovú zeleninu.
rod rozchodník: Možno ho použiť' ako šalátovú zeleninu. Obsahuje cukry a kyselinu
jablčnú.
rod nátržník: Možno používať len listy, nie koreň. Upravené ako šalát majú upokojujúci
účinok. Nevaria sa, pretože zhorknú. Obsahujú 17 % trieslovín v sušine.
rod jahodník: Sušené listy sa používajú na prípravu čaju. Z toxikologického hľadiska je
nezávadný.
rod ruža: Kvety a listy sú bohaté na vitamín C, odporúčajú sa spracúvať' na šaláty. Tiež
použitie šípok sa pre vysoký obsah vitamínu C odporúča na prípravu čaju. rod
slivka: Používanie plodov je bez toxikologických problémov.
rod hruška: Používanie plodov je bez toxikologických problémov.
rod jarabina: Používanie plodov je limitované obsahom kyseliny sorbovej, ktorej prípustná
dávka činí 100 mg na deň.
rod hloh: Používanie plodov je bez toxikologických problémov.
rod ďatelina: Kvety i listy sú vhodné na prípravu čaju a šalátov.
rod breza: Limitom požívateľnosti je obsah saponínov a kyseliny betuloretinovej. Odporúča
sa užiť' len mladé listy v malých dávkach.
rod kyslička: Odporúča sa používať' len v malých dávkach.
rod ostružník: Používanie listov i ovocia je bez toxikologických problémov.
rod alchemilka: Listy i vňať' pôsobia sedatívne (upokojujúco) a spasmoliticky (uvoľnenie
kŕčov). Dávka je preto obmedzená na 20 g na osobu a deň.
rod slez: Listy ani kvety nie sú jedovaté. Je to slezovitá rastlina vhodná do polievok a na
zahusťovanie.
rod mrkva: Požívanie je úplne bez toxikologických problémov.
rod prvosienka: Všetky časti rastlín, najmä korene a kvety obsahujú saponíny, ktoré sú
toxické. Listy obsahujú menej saponínov, ale veľké množstvo vitamínu C. Odporúča sa požiť'
len niekoľko čerstvých listov na pokrytie potrebnej dávky vitamínu C.
rod zvlačec: Tento rod je nevhodný pre 1'udskú potrebu. Je to veľmi silné preháňadlo.
rod pľúcnik: Používa sa ako zelenina. Obsahuje slezy a triesloviny. Nie je jedovatý.
rod zádušník: Toxikologicky nie je závadný.
rod hluchavka: Obsahuje slez, triesloviny a saponiny. Kvet sa používa do čajových zmesí,
listy sú použiteľné ako šalátová zelenina a do polievok.
rod medovka: Toxikologicky nie je závadný.
rod materina dúška: Rastlina obsahuje 0,5 % silice. Je to vhodná náhradka tymiánu.
rod mäta: Bežne sa používa ako zelené korenie.
rod machovka: Plody možno kompotovať'. Používanie je bez toxikologických problémov.
rod skorocel: Listy obsahujú glykosidy, slezy a vitamíny. Používanie je bez
toxikologických problémov.
rod čakanka: Registruje sa ako zelenina.
rod púpava: Požívanie rastliny je bez toxikologických problémov. Koreň je liečebnou
drogou.
rod sedmokráska: Kvetný úbor sa používa ako prísada do čaju.
rod lopúch : Mladé korene sa používajú ako zelenina.
rod cesnak: Všetky odrody sa dajú použiť' miesto pestovaného cesnaku.
rod špargľa: Používa sa ako jemná zelenina.

Príprava pokrmov z divo rastúcich rastlín

Množstvo divo rastúcich rastlín, ktoré sa môžu využívať' ako netradičné zdroje
výživy, je veľmi pestré. To je výhodné i z hľadiska možných kombinácií niekoľkých druhov
rastlín, napr. pre prípravu polievok či príkrmov. Pri kulinárskej úprave sa používa rovnaké
množstvo surovín ako pri tradičnom varení. Čas varenia závisí od toho, či sa použijú mladé
svieže časti rastlín, prípadne listy alebo či sú suroviny z neskoršej vegetácie. V druhom
prípade treba varenie predĺžiť'. Varenie zeleninových rastlín trvá zvyčajne 15 až 30 minút a
prvá alebo druhá voda sa spravidla vylieva, pretože býva horkastá.

Šaláty
Ak sú rastliny na prípravu šalátov staršie, listy bývajú spravidla horkasté. Musia sa
ponechať' pred spracovaním niekoľko hodín v studenej vode.

Šalát zo skorocelových listov

300 g skorocelových listov
voda, soľ'
jablkový ocot, cukor
Mladé skorocelové listy sa operú, pokrájajú a zalejú nálevom z vody, jablkového oca,
soli a cukru.

Šalát z kysličky obyčajnej

300 g listov kysličky obyčajne
voda, soľ'
jablkový ocot, cukor
Šalát sa pripravuje rovnako ako zo skorocelových listov. Listy kysličky obyčajnej sú
však krehké a majú osviežujúcu nakyslastú chuť'.

Šalát zo štiavu
Príprava je rovnaká ako pri šaláte zo skorocelových listov. Šalát má výrazne kyslú
chuť'.

Šalát z listov púpavy lekárskej

Príprava je rovnaká ako pri šaláte zo skorocelových listov, mladé listy púpavy
lekárskej majú príjemnú lahodnú chuť', veľmi podobnú hlávkovému šalátu.

Šalát z potočnice lekárskej

Príprava je rovnaká ako pri šaláte zo skorocelových listov. Listy potočnice lekárskej
sú krehké, majú ostrejšiu korennú chuť'.
 Šalát z listov lobody
Príprava je rovnaká ako pri šaláte zo skorocelových listov. Mladé listy lobody majú
príjemnú chuť', podobnú zelenému hrášku.

Surové topinambury
Topinambury sa očistia, olúpu, umyjú a podávajú sa surové. Majú sladkastú chuť'.

Šalát zo sedmokrásky obyčajnej

Príprava je rovnaká ako pri šaláte zo skorocelových listov. Mladé listy majú
nevýraznú, mierne nakyslastú chuť'.

Špenáty

Špenát z mladých listov púpavy lekárskej

500 g listov púpavy lekárskej
20 g celozrnej pšeničnej múky
50 g cibule
soľ', majorán, cesnak
Listy púpavy lekárskej sa operú, na jemno nasekajú, mierne podlejú vodou, zasypú
múkou a dusia sa za občasného miešania asi 20 minút. Potom sa osolia a ochutia cesnakom
a majoránom.

Špenát z listov štiavu

Príprava je rovnaká ako pri predchádzajúcom recepte. Kyslá chuť' varením zmizne.

Špenát z listov nátržníka husieho

500 g listov nátržníka husieho
20 g celozrnej pšeničnej múky
soľ', cesnak
20 g tuku
50 g cibule
1 vajce
Listy sa operú, nasekajú na drobno. Na tuku sa spení cibuľa, pridá sa múka a pripraví
sa svetlá zápražka. Potom sa pridajú nasekané listy nátržníka husieho, soľ' a mierne sa
podlejú vodou. Dusia sa asi 20 minút, pridá sa vajce a špenát sa dochutí cesnakom.

Špenát zo žihľavy
Príprava je rovnaká ako pri špenáte z listov nátržníka husieho. Špenát má príjemnú
chuť'.

Špenát z listov láskavca

Príprava je rovnaká ako pri špenáte z listov nátržníka husieho. Špenát je chutný.

Špenát z listov slezu lesného

Príprava je rovnaká ako pri špenáte z listov nátržníka husieho. Špenát je chutný,
mierne horkastý.

Špenát z listov kozonohy hostcovej

Príprava je rovnaká ako pri špenáte z listov nátržníka husieho. Špenát je chutný.
 Špenát z alchemilky
Príprava je rovnaká ako pri špenáte z listov nátržníka husieho. Špenát je chutný.

Špenát z listov lobody

300 g listov lobody
10 g celozrnej pšeničnej múky soľ'
Listy lobody sa nasekajú na jemno, zalejú mierne vodou, osolia a pridá sa múka.
Špenát sa dusí asi 20 minút. Nemusí sa pridávať' korenie ani cesnak.

Polievka z listov lobody

1 1 vody
50 g celozrnej pšeničnej múky
100 g listov lobody
soľ'
Listy sa operú a nakrájajú. Múka sa na sucho upraží, zaleje studenou vodou, pridajú sa
nakrájané listy lobody a soľ'. Varí sa asi 20 minút. Možno pridať' i iné druhy zeleniny a
zemiaky.
Polievky sa môžu pripravovať' rovnako ako špenát z púpavy lekárskej, štiavu,
nátržníka husieho, láskavca, slezu lesného, kozonohy hostcovej a alchemilky.

Polievka z koreňa púpavy lekárskej

200 g koreňov púpavy lekárskej
50 g celozrnej pšeničnej múky
1 1 vody
tuk, soľ, rasca, cesnak
Korene sa očistia a nakrájajú na kolieska. Tie sa opečú na malom množstve tuku, čím
sa zmierni ich horká chuť'. Prisype sa múka a 1'ahko upraží. Potom sa zaleje vodou, pridá
soľ, rasca a varí sa 20 minút. Dochutí sa cesnakom. Korene púpavy lekárskej sa môžu jest'
i surové.

Kaša z planej zeleniny

Kaša sa pripraví z viac druhov rastlín. Možno použiť' napr. zmes cesnaku
medvedieho, menšie množstvo prvosienky bezlodyhovej, žihľavy dvojdomej a pod. Listy sa
povaria 5 až 10 minút, vyberú sa a nakrájajú alebo zomelú. V inej nádobe sa pripraví
zápražka, pridá sa cibuľa cesnaku medvedieho a rozomletá zelenina. To všetko sa dusí.
Potrebná hustota sa upraví vodou alebo vývarom. Pokrm sa prisolí a varí 15 až 20 minút.

Náhradka korenín

Náhradka čierneho korenia

Koreň i pakoreň kopytníka európskeho (surový a neusušený obsahuje škodlivé zložky,
preto ho nemožno používať' vo väčšom množstve, usušený alebo uvarený j e nezávadný),
usušené a rozdrvené listy saturejky, vŕšky stvolov rebríčka, z húb je možné použiť' medovec
korenistý.

Náhradka cesnaku
Cesnačka lekárska, 1'aničník drobnoplodý, cesnak sibírsky, listy a cibuľa cesnaku
medvedieho, cesnak hadí.
 Náhradka cibule
Cibuľa cesnaku medvedieho.

Náhradka polievkovej zeleniny

Listy a koreň pomaranky prímorskej a kozonohy hostcovej.

Aromatické plané rastliny

Používajú sa na zlepšenie chutí pečeného mäsa, šťavy a omáčok; saturejka materina
dúška, bobule borievky.

Obsah vitamínu C v planých a pestovaných rastlinách

Plané rastliny Vitamín C Pestované rastliny Vitamín C
(mg/100g) (mg/100g)
Ostružina Kapusta 22

malinová 40 Hlávková kapusta 60

Žihľava dvojdomá 105
Štiav kučeravý 120 Špenát 45
Skorocel väčší 140
Nátržník husí 360 Hlávkový šalát 8
Loboda lesklá 230
Ruža šípová 600 Zeleninová paprika 120
(plody)
Alchemilka 216
Jahoda obyčajná 200
(listy)

Obsah vitamínu C v planom a pestovanom ovocí

Druh ovocia plané Pestované
Vitamín C Vitamín C
(mg/100g) (/100g)
Jablká 15 7

Hrušky 5 4

Čerešne 33 8

3) Huby vo výžive
Huby boli pre svoju charakteristickú vôňu a najmä lahodnú chuť už oddávna
obľúbené na prípravu jedál. Dnes pokladáme huby predovšetkým za významnú pochutinu,
ktorá svojimi vôňovými a chuťovými vlastnosťami pôsobí na zmyslové orgány a tým zvyšuje
pôžitok z jedla. Ani výživná hodnota nie je zanedbateľná, a to najmä pri súčasnom
nedostatku zdrojov bielkovinovej potravy vo svete.
Plodnice húb obsahujú najmä vodu, ktorá tvorí 85-95 % ich hmotnosti. Pri lyofilizácii
1200 gramovej plodnice hríba dubového na výstavné ciele sa odčerpalo 1100 gramov vody,
teda viac ako 90 % pôvodnej hmotnosti. V sušine plodníc je 15-30 % bielkovín, z ktorých
podľa druhu huby je 1-4 % stráviteľných. Veľký význam majú voľné i viazané
aminokyseliny prítomné v hubách, pretože 1'udský organizmus mnohé z nich nevie
syntetizovať' a človek ich musí prijímať' hotové s potravou. Z cukrov je pozoruhodný vysoký
obsah manitu, trehalózy a glukózy. Dusíkatý polysacharid chitín, ktorý tvorí steny buniek
húb, je síce pre človeka nestráviteľný, podporuje však peristaltiku čriev a prispieva tak k
lepšiemu tráveniu. Obsah tukov v porovnaní s mäsom je nepatrný. Z minerálnych látok sú
huby bohaté najmä na fosfor a draslík, ďalej obsahujú vápnik, železo, mangán, med' a i.
Pomer, množstvo a zloženie minerálnych látok závisia od podkladu, na ktorom huba rastie.
Dôležitý je obsah vitamínov. Zo skupiny vitamín B obsahujú huby vitamíny B1 a B2, zistil sa
aj vitamín PP, C a D. Pre zmyslové vnímanie pokrmov z húb má základný význam ich vôňa,
ktorá závisí od prítomnosti aromatických olejov. Energetická hodnota húb je malá - 1 kg
čerstvých húb dodá 600-2000 J (150-500 kal.). Nízky energetický obsah možno výhodne
využiť' pri redukčnej diéte. Na korenenie jedál možno použiť' usušené a rozdrvené plodnice
druhov s výraznou chuťou, napr. med'ovca korenistého, rýdzika korenistého.

Zber húb
Kde huby zbierať'? Táto otázka zaujíma nielen praktických hubárov, ale aj tých, ktorí
zbierajú huby na určovanie a štúdium. Všeobecne možno povedať', že huby rastú vždy, všade
a za každého počasia. Nás zaujímajú najmä mykromycéty, pri ktorých študujeme plodnice,
preto sme závislí od mnohých okolností. Musíme sa dôkladne oboznámiť' s nárokmi
jednotlivých druhov na prostredie. Keďže huby potrebujú pre svoj vývin, a najmä pre tvorbu
plodníc veľa vody, zbierame ich po dažďoch a za vlhkého počasia. Za suchého počasia
vyhľadávame úzke doliny a tiesňavy, terénne preliačiny a tônisté, na sever obrátené svahy,
kde pôda tak rýchlo neuschne. Po drobných plodniciach pečiarkotvarých húb a diskomycétov
pátrame v hustých porastoch bylín a v jelšinách na brehoch potokov a riek. Pri zbere
drevných húb prezeráme v lese na zemi ležiace odumreté kmene stromov, konáre ponorené v
opadanom lístí na zemi i stojace živé a odumierajúce stromy, na ktorých vyrastajú plodnice
parazitických a saproparazitických druhov. Pozornosť' venujeme aj spáleniskám a trusu
veľkých zvierat, ktoré majú osobitnú makroflóru. S hubami sa stretávame aj v blízkosti
ľudských obydlí, v parkoch, záhradách, niekedy dokonca priamo v budovách.
Odpovedať' jednoznačne na otázku, kedy huby rastú, nie je jednoduché. Pozorovaním
húb, ktoré tvoria plodnice po celý rok, sa zistilo, že prvé maximum tvorby plodníc je od
polovice mája do polovice júla a druhú od konca augusta do konca októbra. Pravdaže, jarné
huby rastú na jar, letné v lete a jesenné od septembra do mrazov. Najmenej húb býva v druhej
polovici júla a začiatkom augusta, kedy je zvyčajne veľmi sucho. Výskyt húb ovplyvňuje aj
periodickosť' tvorby plodníc istého druhu. Niektoré huby totiž netvoria plodnice každoročne,
ako napríklad ovocné stromy dávajú dobrú úrodu iba v "úrodných rokoch."
Znovu upozorňujeme, že huby na určovanie a na kuchynské spracovanie nikdy neukladáme
spolu. Konzumné huby by sa zašpinili, ale najmä by sa mohli medzi ne zamiešať' jedovaté
druhy určené na štúdium. Dôsledok takejto nepozornosti netreba hádam bližšie zdôrazňovať'.

Jedlá z húb
Prvým predpokladom prípravy kvalitných hubových jedál je dobre poznať' jedlé huby
a vybrať' vhodné druhy. Treba sa vyvarovať' zámeny jedlých húb za jedovaté a nepoužívať'
druhy podozrivé alebo z hľadiska ich jedlosti neznáme. Plodnice musia byt' čerstvé a nesmú
byt' napadnuté larvami hmyzu alebo nahnité. Staré, nahnité alebo zaparené huby, ak sú aj
jedlé, môžu totiž ľahko vyvolať' nielen nevoľnosť', ale aj otravu. Nazbierané huby sa
usilujeme pripraviť' čím skôr, lebo skladovaním okrem iného huby vädnú a strácajú svoju
charakteristickú vôňu a chuť'. Jedlo z húb, ako aj iné jedlá ľahko podliehajúce skaze, podľa
možnosti neskladujeme. Ak však jedlo dáme do chladničky, nepokazí sa skôr ako jedlo z
mäsa alebo vajec.
 Na kvalitu pripraveného jedla vplýva jednak spôsob prípravy a výber vhodných
druhov húb. Na polievky sa hodní napr. tanečnica poľná, čírovnica májová, kučierka veľká,
čírovka zelenkastá, mladé hríby a plávky.
Huby treba dôkladne podusiť' alebo uvariť', aby boli ľahšie stráviteľné. Výhodnejšie a
z hľadiska výživy správnejšie je kombinovať' huby s mäsom, zeleninou, cestovinami a pod.
Najčastejším spôsobom konzervovania húb je sušenie. Sušenie húb je pomerne
jednoduché, nie je nákladné a sušené huby možno mimo hubárskej sezóny všestranne využiť'.
Pri sušení dbáme, aby sa huby nezaparili a pri rýchlom sušení nestmavli. Najvhodnejšia
teplota na sušenie je asi 40° C. Sušia sa najmä hríbovité huby a aromatické druhy.

Nebezpečenstvo otráv hubami

Najúčinnejším spôsobom predchádzania otravám hubami je prevencia. Každý, kto
zbiera huby, mal by poznať' nielen bežné jedlé huby, ale aj najnebezpečnejšie jedovaté a im
podobné jedlé.
Otravou hubami nazývame ochorenie, ktoré zapríčinili jedovaté látky, toxíny
obsiahnuté v hubách. Toxíny sa nachádzajú v plodniciach alebo v podhubí a jeho častiach,
prípadne ich huba vylučuje do okolia.
Podľa pôsobenia na ľudský organizmus môžeme jedovaté a škodlivé huby rozdeliť' na
niekoľko skupín:

A. Huby, ktoré vyvolávajú tráviace ťažkosti, ak sú nedostatočne tepelne upravené.

Otravy nebývajú ťažké a prejavia sa krátko po zjedení jedla z húb (do 3 hod., zriedka
neskôr) Prejavujú sa vracaním a hnačkami, niekedy sa pridružia aj ďalšie komplikácie. Do
tejto skupiny patrí predovšetkým hríb satanský a hríby z jeho príbuzenstva. Uvádza sa aj
čírovka mydlová, čírovec červenožltý, pečiarka zapáchajúca a ďalšie. Ľahké otravy pri
ochutnávaní surových plodníc a požívaní šalátov zo surových húb môžu zapríčiniť' aj
niektoré inak jedlé huby, napr. podpňovka obyčajná, strmul'ka inovat'ová, pôvabnica
fialová, pôvabnica voňavá, rýdzik pravý.
Preto sa neodporúča jest' surové huby, ale iba dôkladne uvarené, podusené.

B. Huby, ktoré sú jedovaté aj po dôkladnej tepelnej úprave

Toxíny húb v tejto skupine sa nedajú zneškodniť' ani dlhotrvajúcim varením, ani
konzervovaním. Zapríčiňujú nebezpečné otravy, v mnohých prípadoch smrteľné. V
plodniciach obsiahnuté toxíny pôsobia podľa svojej povahy na rozličné časti 1'udského
organizmu, čím vyvolávajú charakteristické príznaky otravy.
a) Najnebezpečnejšie sú huby, ktorých toxíny poškodzujú pečeň a obličky. Je to
muchotrávka zelená a jej formy i muchotrávka končistá, Sú to bielkovinové látky skupiny
faltoxínov a amanitotoxínov. Veľmi rýchlo sa vstrebávajú a sústreďujú sa najmä v pečeni.
Prvé príznaky otravy sa prejavia až po 8-12 hodinách, niekedy aj neskôr. Potom postihnutý
náhle pocíti nevoľnosť' a malátnosť', kolikové bolesti žalúdka, začne vracať', čo ho spolu s
hnačkou veľmi vyčerpá. Po 3-4 dňoch sa stav pacienta zdanlivo zlepší, no zasa sa prudko
zhorší a objaví sa žltačka. Pri 1'ahších prípadoch tieto príznaky ustupujú a v priebehu týždňa
sa pacient začne uzdravovať'. Pri ťažkých prípadoch zvyčajne pacient upadne do bezvedomia
a na 8.-12. deň otravy zomiera na zlyhanie pečene.
Otravy s podobným priebehom zapríčiňuje niekedy aj ušiak obyčajný. Ťažké prípady
môžu byt' smrteľné. Napriek tomu, že sa toxíny podarí niekedy varením odstrániť',
neodporúčame tento druh zbierať' na prípravu jedla.
b) Ďalšiu skupinu tvoria huby pôsobiace svojimi toxínmi na nervovú sústavu.
Toxíny muskarín a mykoatropín sa zistili v muchotrávke červenej a muchotrávke
tigrovanej. Niektoré druhy vláknin, biele druhy strmuliek, podľa niektorých aj prilbička
reďkovková a smrtul'ka prehnutá" obsahujú toxín muskarín.
Pri otrave mykoatropínového typu začne otrávený už po 30 minútach až 2
hodinách pociťovať' sucho v ústach a hrdle, nevoľnosť' (zvyčajne bez vracania), búšenie
srdca, neskôr poruchy videnia, bolesti hlavy a nezriedka je tento typ otravy sprevádzaný aj
halucináciami, prípadne agresivitou. Otrávený upadne do bezvedomia, po nadobudnutí
vedomia sa pomerne rýchlo, o niekoľko dní, uzdraví.
Pri muskarínovom type otravy býva bezpríznakové obdobie ešte kratšie (15-60
minút). Postihnutý pociťuje najprv celkovú nevoľnosť', tlak v hlave, potom sa dostaví
rozlievajúci sa pocit tepla v tvári, silné potenie a slinenie. Kolikové bolesti žalúdka sprevádza
vracanie a hnačky. Veľmi nepríjemné sú poruchy videnia, pri ktorých vidí pacient svoje
okolie akoby v hmle. Ľahká otrava prebehne aj s vymiznutím príznakov asi za 24 hodín. Aj
pri otravách muchotrávkou červenou a tigrovanou aj vláknicou Patoullardovou sú známe
smrteľné prípady.
c) Pri otravách hubami, ktoré postihujú tráviacu sústavu, je vždy krátke
bezpríznakové obdobie. Prvé príznaky otravy sa objavia o 2-4 hodiny o požití jedla z húb,
niekedy aj skôr. Otrávený opakovane a úporne vracia, má kolikové bolesti a hnačku. Pri
otravách niektorými druhmi sa pridružujú poruchy nervovej sústavy, ako sú bolesti hlavy,
poruchy videnia a celkové vzrušenie. Otravy hríbom satanským a hríbmi z jeho príbuzenstva
nebývajú ťažké. Vyvolávajú ich predovšetkým nedostatočne uvarené huby. Podobný priebeh
majú otravy pečiarkou zapáchajúcou, niektorými plávkami, pálčivými rýdzikmi, čírovkou
tigrovanou, kališníkom hnedooranžovým, niektorými strapačkami a tulipánovou fialovou.
Najťažšie sú otravy hodvábnicami, najmú hodvábnicou veľkou, ktoré môžu byt' smrteľné. Do
tejto skupiny jedovatých húb patrí aj pavučinovec plyšový, u nás pomerne zriedkavý.
Nebezpečný a zákerný je preto, lebo prvé príznaky otravy sa objavia o 2-12 dní po požití
huby. V Poľskú uvádzajú niekoľko smrteľných otráv týmto pavučinovcom.
Otravu môžu zapríčiniť' aj jedlé huby, ak boli prestarnuté alebo sa nesprávne
uskladňovali. Pre ich rozklade baktérie produkujú toxíny. Po použití jedla z húb sa niekedy
objavujú aj netoxické poruchy pripomínajúce na prvý pohľad otravu. Býva to najmä po
zjedení veľkého množstva húb na noc, pri ochoreniach tráviacej sústavy a pri neznášanlivosti
húb. "Ťažkosti zapríčiní často aj veľké množstvo tuku použitého na prípravu hubového jedla.

Prvá pomoc pri otravách hubami spočíva v prvom rade v odstránení zvyškov
jedovatých húb zo žalúdka a čriev. Ak otrávený vracia sám, podporujeme vracanie
podávaním teplej slanej vody. Ak nevracia, vyvoláme vracanie dráždením zadnej steny
hltana. Vyprázdnenie čriev umožníme podaním preháňadla (ricínový olej a pod.). Chorému
zásadne nepodávame žiadnu stravu a najmú nie alkoholické nápoje. Uložíme ho na lôžko,
prikryjeme a necháme pod dozorom. Okamžite zavoláme lekársku pomoc, alebo zabezpečíme
prevoz do nemocnice. Na začatie intenzívneho liečenia treba poznať' pôvodcu otravy. Preto
nespracované huby, zvyšky jedla, prípadne prvé zvratky so zvyškami húb treba poslať' na
mykologické vyšetrenie.

Sústava húb
Huby sa z mykologického hľadiska delia do čeľadí. Z dôvodov praktického využitia
húb sú spomenuté len najznámejšie a najčastejšie vyskytujúce sa čeľade.

Huby čeľade smrečkovitých patria medzi obľúbené jedlé huby. Hiskovka má plocho
rozložené apotéciá, kým smrčky a smrčkovky majú plodnice rozlíšené na hlúbik a zbrázdený
alebo jamkavý klobúk.
 Smrčok hybridný Smrčok vysoký

Huby čelade kuriatkovitých majú hlúbkaté alebo lievikovité plodnice s lištovitým

alebo žilkovitým hymenoforom. Patrí sem naša azda najznámejšia huba kuriatko jedlé a často
v trsoch rastúci lievik trúbkovitý.

Kuriatko jedlé Lievik trúbkovitý

Huby čelade hlivovitých stoja z vývojového hľadiska na rozhraní medzi

rozličnotvarými a pečiarkotvarými. Do tejto čeľade patria drevné huby s lupeňovitým
hymenoforom. Rod hliva má ostrie lupeňov celistvé, húževnatec zúbkaté.

Hliva ustricovitá
Huby čelade muchotrávkovitých majú veľké alebo stredné veľké plodnice, v
mladosti obalené celkovou, prípadne aj čiastočnou plachtičkou. Na hlúbiku je častý prsteň a
pošva. Hlúbik možno z klobúka vylomiť, je teda distinktný. Všetky muchotrávky majú na
báze hlúbika pošvu, okrem niekoľkých výnimiek aj prsteň. Okrem muchotrávky cisárskej,
ktorá má žlté lupene, majú všetky druhy muchotrávok biele lupene. Muchotrávka zelená je
smrteľné jedovatá, ale jedovaté sú aj iné druhy muchotrávok.

Muchotrávka červená Muchotrávka kráľovská Muchotrávka tigrovaná

Huby čelade pečiarkovitých, ktoré sú príbuzné predchádzajúcej čeľadi, majú

čiastočnú plachtičku zrastenú pevne s pokožkou klobúka. Bedle, bedličky a zrnivky majú
výtrusný prach biely, pečiarky fialovopurpurový až černastý. Veľké druhy bediel' a pečiarok
sú jedlé, pečiarka dvojvýtrusná a pečiarka záhradná sa vo veľkom umelo pestujú pod
obchodným názvom šampiňóny.
 Bedľa vysoká Pečiarka poľná

Huby čelade hríbovitých charakterizuje rúrkovitý hymenofor a hrubá mäsitá dužina,

ktorá pri viacerých druhoch na vzduchu mení faru. Jedine lupeňopórovec má na spodnej
strane klobúka lupene s početnými anastomózami. Výtrusný prach majú žltý, hnedý,
ružovkastý až černastý.
Rastú zvyčajne na zemi a tvoria mykorízu s mnohými drevinami. Medzi hríbovité
patria medzi praktickými hubármi najviac cenené huby. Na Slovensku sa vyskytujú druhy
rodov hríbovníkov, hríbnik, hríbovec, masliak, med'ovec, zlatohríb, rubínovec
lupeňopórovec, suchohríb, hríb, podhríb, kozák, šiškovec a tmavohríb; od ostatných
hríbovitých húb sa šiškovec odlišuje čiernym a tmavohnedým výtrusným prachom.

Masliak smrekovcový Meďovec korenistý

Plodnice húb čelade sliziakovitých majú slizkú pokožku klobúka, hrubé a riedke
lupene, ktoré v dospelosti černejú, a na hlúbiku miznúci slizovitý prsteň. Sliziaky rastú v
lesoch, kde tvoria mykorízu s ihličnatými drevinami.

Sliziak lepkavý Sliziak mazľavý

Huby z čeľade plávkovitých odlíšime od ostatných pečiarkotvarých húb podľa stavby

dužiny, lebo medzi hýfami dužiny plodníc sú skupiny guľovitých buniek sférocýst. Zistíme to
aj bez mikroskopu, ak z hlúbika vylúpneme nožom kúsok dužiny, ktorá sa vylomí ako
napríklad z jablka. Z plodníc zástupcov ostatných čeľadi rodu pečiarkotvarých sa nedá dužina
takto vylomiť', lebo je iba z dlhých hýf. V dužine plávkovitých sú aj osobitné hýfy -
mliečnice, z ktorých pri nalomení dužiny rýdzikov vyteká mlieko. Plávky majú upchaté
mliečnice. Výtrusný prach je čisto biely, biely so žltými odtieňmi až sýtožltý. Určovanie
rýdzikov a plávok je obťažné a nezaobíde sa bez dôkladného mikroskopického štúdia
jednotlivých častí plodnice, najmú ornamentiky výtrusov a hýf pokožky klobúka.
 Rýdzik surovičkový Rýdzik pravý Plávka mandľová

4. Získavanie a príprava živočíšnej stravy

Za mimoriadnych podmienok môžeme k získaniu a prípravy živočíšnej stravy použiť
telá cicavcov, vtákov, rýb, plazov a hmyzu. Z cicavcov môžeme použiť domáce zvieratá a
volne žijúce zvieratá (divá zver).

4.1. Divá zver

K získaniu stravy v dostatočnom množstve budeme nútení, hlavne v zimnom období,
vykonávat' lov zveri strelnou zbraňou alebo použitím nástrah a improvizovaných
prostriedkov. K takýmto spôsobom lovu musíme mať nielen potrebnú zručnosť', ale musíme
poznať' rôzne druhy divej zvery a spôsob ich života. Podľa týchto znalostí budeme nútení
voliť' adekvátny spôsob lovu, druh nástrahy a návnady, ktoré nám zaručia úspech lovu.
V strednej Európe je možné sa stretnúť' s divou zverou, ktorú zaraďujeme do čeľade
párnokopytníkov, mäsožravcov, hlodavcov, zajacovcov a hmyzožravcov.

Zisťovanie divej zveri

Ak chceme zver uloviť', musíme najprv poznať' jej stanovište, chodníčky, miesta, kam
chodí na pašu, kde ju možno stretnúť', pozorovať', ohodnotiť' a až po dobrom uvážení loviť.
Preto si musíme všímať' šľapaje, dĺžku kroku, rozkroku, močenie, trus, hrabaniská,
rýpaniská, ležiská, stopy po ohryze, odierky, bahniská atď.
Stopy čiže odtlačky chodidiel upozornia lovca na prítomnosť' zvery, pomocou nich
možno určiť' druh zver, vek, pohlavie i početnosť'. Najlepšie možno stopovať' zver za
mokrého počasia a na snehu, kde čerstvosť' stôp prezrádzajú ostré obrysy odtlačkov. Staršie
stopy majú na snehu obrysy zasypané alebo po odmäku zaoblené, na mokrej zemi sú staršie
odtlačky obschnuté.

Spôsoby lovu divej zveri

Divú zver môžeme loviť'odstrelom alebo do improvizovaných pascí. Do spôsobov
lovu odstrelom patrí postriežka a posliedka. Pri love zveri týmito spôsobmi musí lovec dobre
poznať' biológiu a etológiu zveri, jej priechody, miesta, kde sa chodí pást', zloženie okolitých
lesných alebo poľných porastov. Musí sa vedieť' orientovať' podľa smeru vetra, pretože
vietor nesmie viať' smerom od lovca k zveri. Ak by ho zver zvetrila, ušla by. Smer slabého
vetra možno zistiť' podľa smeru plameňa zápalky, prípadne naslineným prstom.
Pri postriežke si lovec vyhľadá vhodné stanovište pri priechode zveri alebo na
miestach, kde sa chodí pást'. Striehnuť' možno aj v húštinách, v skupine stromov alebo si
vopred pripraviť' zásed, prípadne záštitu. Na miestach, kadiaľ' častejšie prechádza zver, sa
budujú vysoké posedy a pozorovateľne, ktoré sú vhodnejšie na postriežku, lebo zver len
ťažko zvetrí lovca.
Pri postriežke je dôležité, aby prišiel lovec na miesto skôr, ako prichádza zver.
Prii posliedke sa poľovník ticho pohybuje po teréne a usiluje sa zver nájst', priblížiť'
sa k nej a uloviť' ju. Pri tomto spôsobe poľovania je dôležité dobre poznať' terén,
konfiguráciu terénu, smery lesných chodníkov a ciest, rôzne zvyky zveri, ležiská, hrabaniská,
stopy, trus atď.
Na posliedku sa chodí zvyčajne ráno alebo predvečerom, keď' zver vychádza zo
svojich úkrytov za potravou. Pri miernom daždi možno íst' na posliedku aj cez deň.
Pri posliedke musí lovec dodržiavať tieto zásady: pohybovať' sa pomaly, ticho a
sústavne pritom pozorovať' okolie, pohybovať' sa zásadne proti smeru vetra alebo aspoň v
smere bočného vetra.
Pri love divej zveri do pascí používame oká, ktoré sú zhotovené z drôtu, povrázka,
povrazu, silonu alebo z pleteného konského vlásia. Možno ich použiť' niekoľkými spôsobmi.
Použitím ok na palici sa zvieratá chytajú väčšinou za hlavu, alebo sa malé oká na hlodavca
umiestňujú pri dierach, kde hlodavce žijú. Ďalej to môžu byt' rôzne pevné oká napnuté medzi
dva kre, stromy, palice, tyče a pod. Možno tiež využiť' pasce a siete podobne ako pri love
vtákov.
Pri love treba vylúčiť' poranenie človeka zvieraťom, mnohé zvieratá môžu byť totiž
nositeľmi závažných ochorení, napr. besnoty.
V prípade núdze možno po dôkladnej tepelnej úprave konzumovať' i niektoré malé
živočíchy.

Ošetrovanie ulovenej divej zveri

Zver teba hneď' po ulovení dôkladne ošetrit', aby sa divina neznehodnotila. Divina po
ulovení podlieha určitým zmenám, ktorým sa ľudovo hovorí dozrievanie diviny.
V mäse prebieha chemický proces - autolýza (rozklad zložitých bielkovín na
jednoduchšie). Aby sa tento proces podporil, treba divinu po ošetrení ponechať' určitý čas po
vychladnutí odležať' v koži (neodratú alebo nešklbanú).
Raticovú zver po ulovení vyvrhujeme. Zver položíme na chrbát hlavu a hruď' na
vyvýšené miesto. prerežeme krk od ohryzka až po hrudník a ,pažerák s priedušnicou za
hrtanom takisto (niekedy spolu s jazykom). Hltan pri ohryzku narežeme a zauzlíme, aby
obsah žalúdka neznečistili hrudník. Ďalším rezom medzi hrudnou kosťou a zámkou otvoríme
brušnú dutinu a vyberieme všetky vnútorné orgány.
Vnútornosti sa vyberú z dutiny brušnej tak, že sa najskôr vytiahne koniec čreva s
konečníkovým otvorom, močový mechúr a potom ostatné vnútornosti.
Samčej zveri vyrežeme pohlavné orgány. Po odstránení bránice vyberieme aj srdce a pľúca.
Celú tráviacu sústavu zvyčajne na mieste vyvrhnutia zakopeme. Z vývrtu sa oddelia srdce,
pľúca, obličky, pečeň, slezina a jazyk, ktoré sa dajú ďalej upravovať' na konzumáciu. Po
vyprázdnení hrudnej a brušnej dutiny zdvihneme prednú časť' zveri a necháme vytiecť'
zrazenú krv. Po vyvrhnutí sa divina nesmie nikdy umývať'. Ak treba odstrániť' napr. zvyšky
obsahu žalúdka alebo čriev, vyutierame brušnú dutinu čistou utierkou alebo čečinou, zeleným
lístím, pŕhľavou apod.
Treba dávať' veľký pozor, najmä v lete, aby sa na divinu nedostal hmyz, pretože by ju
znehodnotil (vajíčka, larvy). Aby divina postupne chladla a pritom sa k nej nedostali muchy,
prikryjeme ju čečinou alebo pŕhľavou.
Po vyvrhnutí sa musí stiahnuť' koža, a to tak, že sa zviera zavesí za roztiahnuté zadné
nohy. Koža sa nareže na okraji stehna a vedie sa rez začínajúci od konečníka až po koniec
holennej kosti. Pritom sa koža okolo konca holene obreže dookola. Potom sa obreže okolo
konečníka. Nakoniec sa pomocou noža a palca odvíja a sťahuje dolu, smerom k chrbtu a
predným nohám. Predné nohy sa sťahujú obdobne ako zadné.
Sťahovanie kože väčších zvierat sa môže vykonať' i na zemi po vyvrhnutí.
Zajacovi hneď' po ulovení čo najskôr vytlačíme moč (zajaca chytíme za predné nohy a
tlakom na brušnú dutinu vytlačíme moč) a podľa predošlého popisu sa stiahne koža.
Po stiahnutí kože sa zverina rozdelí na väčšie kusy nasledovne:
- väčšia zverina sa pozdĺžne rozpolí popri alebo cez chrbticu,
 - oddelia sa predné končatiny s lopatkou,
- oddelí sa krk,
- oddelí sa hrudník a podľa veľkosti sa rozdelí na menšie časti,
- podľa potreby sa oddelí i bederná časť',
- oddelia sa stehná od panvy.
V prípade časovej tiesne sa kusy zveriny odrežú i s kožou podľa potreby.

Príprava pokrmov zo zveriny

Zverina je mäso štvornožcov voľné žijúcich v prírode. Mäso zveriny má oproti mäsu
jatočných zvierat bohatšie prekrvenú svalovinu a jej zloženie svalových vlákien je odlišné -
svalové vlákna sú jemnejšie, kratšie a obsahujú menej tukového tkaniva, najmä tuku
uloženého v medzibunkových priestoroch. Mäso zveriny je veľmi aromatické a má osobitú
príchuť'. Chutnosť' mäsa je však veľmi rozdielna. Nezávisí len od druhu mäsa, ale aj od
ročného obdobia, v ktorom bola zverina ulovená. Sfarbenie mäsa je rozmanité podľa druhu,
veku a niekedy aj podľa pohlavia. Mäso z mladých kusov je sfarbené do jasnočervená, mäso
so starších kusov je tmavočervené. Mladé kusy majú mäso krehké, u starších kusov
dosiahneme krehkosť' mäsa dlhším odležaním alebo nakladaním do moridla. Divina po
ulovení podlieha určitým zmenám, ktoré sa ľudové nazývajú dozrievanie diviny.
V mäse prebieha chemický proces - autolýza (rozklad zložitých bielkovín na
jednoduchšie). Aby sa tento proces podporil, treba divinu po ošetrení ponechať' určitý čas po
vychladnutí odležať' v koži (neodratú alebo nešklbanú).
Mäso zveriny na odležanie potrebuje dlhší čas. Najlepšie je, ak prvá etapa odležania
prebieha ešte kým je telo zvieraťa v koži alebo v perí. Vysoká zverina sa vyvrhne ihneď po
odstrele, nízka a pernatá zverina sa môže nechať' odležať' nevypitvaná 2 až 4 dni podľa
teploty prostredia. Výnimkou je pernatá vodná zverina ktorú nechávame odležať' iba 1 deň,
lebo jej mäso podlieha rýchlemu rozkladu. Je nutné zabrániť' prístupu hmyzu. Uľahčuje to aj
chladné zimné obdobie.
Mäso divých zvierat sa pripravuje rovnakým spôsobom ako mäso domácich zvierat.
Je však vhodné naložiť' ho na určitý čas do vhodného nálevu. Mäso potom zmäkne a stane sa
chutnejším. Na prípravu nálevu sa používa to, čo je v prírode k dispozícii. Najskôr sa
nadrobno nakrája cibuľa cesnaku medvedieho, mladé výhonky saturejky, mladé korienky
kopytníka európskeho, niekoľko listov kozonohy hostcovej a iné koreninové rastliny. Všetko
sa dá do vody a povarí. Potom sa nálev okyslí, ochladí a preleje sa dobre umyté nasekané
mäso tak, aby bolo celkom ponorené. Takto pripravené mäso sa nechá stať' 24 hodín, v zime
3 až 4 dni i dlhšie.
Z mäsa v náleve možno zvyčajným spôsobom pripraviť' guláš, polievky, omáčky a
iné pokrmy.

Choroby divej zveri

Správne a presné určenie choroby zveri z hľadiska jej následného možného požitia
dokáže posúdiť' iba veterinárna služba. Napriek tomu niektoré z chorôb zveri sú svojimi
prejavmi natoľko zreteľné, že ich dokáže rozpoznať' i vyškolený laik. Všetky choroby, ktoré
sa pri divej zveri vyskytujú možno rozdeliť' do troch skupín:
- nákazlivé choroby (infekčné),
- nenákazlivé choroby,
- parazitárne choroby.
Z hľadiska bezpečnosti požívateľnosti živočíšnej potravy sú pre človeka
najnebezpečnejšie nákazlivé choroby a niektoré parazitárne choroby.

Nákazlivé choroby sa podľa toho, aký mikroorganizmus ich spôsobil, delia na

vírusové, bakteriálne a iné.

Vírusové choroby prenosné na človeka

Slintačka je nebezpečná raticovej zveri, ktorá sa prenáša z napadnutých divo žijúcich
zvierat, domácich zvierat na 1'udí. V 1'ahkej forme je pre laika ťažko rozpoznateľná. V
zhubnej forme sa u zvierat i 1'udí tvoria na ústnej sliznici a jazyku vriedky a pľuzgiere.
Napadnutá zver kríva, nakoľko sa jej zapaľuje koža medzi raticami. Zver hynie náhle na
srdcovú porážku. Zverinu z týchto zvierat nie je možné s istotou konzumovať'.

Besnota patrí medzi veľmi nebezpečné vírusové nákazy, ktoré sa prenášajú z divej
zveri na domáce zvieratá a na človeka. Hlavným prenášačom tejto choroby sú mäsožravce,
líšky a jazvece. Hlavné príznaky besnoty sú pri všetkých zvieratách rovnaké. Choroba sa
prejavuje spočiatku podráždeným chovaním zvieraťa, neskôr nekontrolovateľnou zúrivosťou,
vo vyššom štádiu ochrnutím a smrťou. Na divo žijúcich zvieratách sa táto choroba prejavuje i
zmenou v správaní. Zver stráca plachosť', správa sa nezvyčajne, prestáva byt' ostražitá,
pohybuje sa v osídlených častiach. Na 1'udí sa najčastejšie prenáša fyzickým kontaktom
alebo priamo pohryzením nakazeným zvieraťom. Pri pitve nemožno zistiť' výraznejšie zmeny
na vnútorných orgánoch, nakoľko sa jedná o chorobu nervovej sústavy.

Parazitárne choroby prenosné na človeka

Motoličnatost' je veľmi rozšírená choroba raticovej zveri a domácich zvierat.
Spôsobujú viaceré druhy ploských cudzopasných červov - motolice. Parazitujú v žlčovodoch
pečene zveri, upchávajú ich a nakoniec spôsobujú opuchnutie a stvrdnutie pečene. Preto je
dôležité venovať' pozornosť' tomuto vnútornému orgánu pri vývrhu zveri a najmä pred
konzumáciou surovej pečene zvierat.

Trichinelóza je nebezpečná parazitárna choroba, ktorá sa vyskytuje hlavne u diviačej

zveri. Spôsobuje ju cudzopasník - svalovec špirálový. Nákaza sa prenáša konzumáciu
infikovaného mäsa nedostatočne tepelne upraveného. Cudzopasník sa nachádza v svalovine
vo forme larvy v stave cysty. Táto nákaza je prenosná aj na človeka. Jej určenie s istotou
vykoná iba veterinárna služba nakoľko sa na vnútorných orgánoch zveri prejavuje pre laika
len nepatrne. Opatrením pred nákazou je silná a dostatočne dlho trvajúca tepelná úprava mäsa
diviačej zveri.

Pásomnica a hlísty sú častým parazitárnym ochorením najmä u mäsožravcov. Zviera

postihnuté pásomnicou sa navonok môže prejavovať' celkovou ochabnutosťou a podvýživou.
Srsť' týchto zvierat môže byt' matná. Táto choroba sa na človeka prenáša nedodržaním
hygienických zásad pri manipulácií s vnútornosťami a výkalmi zvierat.

Určenie požívateľnosti nájdenej živočíšnej potravy

V situáciách, kedy vplyvom vážneho nedostatku potravy, ohrozujúcich život človeka
je možné využiť' ako zdroj potravy i zverinu nájdenú ako uhynutú. Dôležitým bodom pri jej
konzumácií je stanovenie požívateľnosti zveriny. Divo žijúca zver mohla uhynúť' následkom
mechanického poranenia, streľby, chorôb alebo na celkové vyčerpanie vplyvom klimatických
podmienok.
Pred konzumáciou takejto zveriny je dôležité stanoviť' dôvod jej úhynu. V prípade, že
sa jedná o úhyn vplyvom mechanického poranenia alebo streľby je možné za určitých
podmienok takúto zverinu konzumovať'. Skôr ako sa zaháji manipulácia so zverinou je
dôležité vonkajšou obhliadkou posúdiť' znaky požívateľnosti.
Zverina nie je požívateľná ak vplyvom rozkladu tkaniva sa srsť' zveri uvol'ňu e a je
možné túto srsť' ľahko uvolniť' i s kožou. Koža rozkladajúceho sa zvieraťa je sfarbená do
tmavomodrá, sivá, tmavosivá, až čierna so zjavným zápachom po rozklade. Brušná dutina je
vplyvom prebiehajúcich rozkladajúcich procesov vydutá, nafúknutá. Po vniknutí noža do
brušnej dutiny sa uvolní značné množstvo plynu. Vnútornosti sú v rôznom štádiu rozkladu,
čo sa okrem zápachu prejavuje najmä zmenou ich tvaru a sfarbenia. Prierez svaloviny je
sliznatý, sfarbený od tmavomodrá , sivá až do zelenej farby najmä v blízkosti kosti. Vývar z
mäsa a kostí je kalný a zapácha. Takýto nález zveriny je možné považovať' za
nekonzumovatel'ný.
Zverina vhodná pre konzumáciu má nasledovné prejavy:
- oko zveri je vypuklé, nezakalené,
- srsť' sa neoddeľuje samovoľné, ani pri silnejšom ťahu,
- srsť' zveri je súvislá bez známok parazitárneho ochorenia,
- farba kože je svetlo ružová alebo červená,
- okolie análneho otvoru nieje znečistené množstvom riedkych výkalov alebo stopy po
krvi,
- sliznica očí, nozdier a papule zvieraťa nieje znečistená množstvom hlienu,
- zverina v mieste brušnej dutiny neprejavuje známky nafúknutia ( rozkladu),
- vnútorné orgány majú podľa druhu červenú alebo tmavočervenú farbu,
- pečeň nemá známky po bielych škvrnách a uzlinách, je prirodzenej farby a veľkosti ,
- mäso je na reze suché, prirodzené voňajúce, pevné a pružné, nelepí sa a neostávajú po
pritlačení priehlbiny,
- pri priereze svaloviny na kosť' má svalovina rovnomernú farbu, nenachádza sa v
blízkosti kosti zelené sfarbenie,
- vývar z mäsa je mastný, číri a prirodzene voňajúci.

Príprava vnútorností
Vnútornosti zvierat, hydiny, zveriny a rýb sú veľmi cennou a biologicky hodnotnou
surovinou. V porovnaní s ostatnou svalovinou zvierat sa vyznačujú najmä tým, že majú oveľa
vyšší obsah minerálnych látok a vitamínov.
Pretože rýchlo podliehajú skaze pripravujeme jedlá iba z čerstvých vnútorností. Medzi
vnútorností rátame mozog, jazyk, pľúca, pečeň, žalúdok, obličky, sleziny a krv. Mozog
obsahuje veľké množstvo tuku, cholesterolu a lecitínu, menšie množstvo
bielkovín a purínových látok. Z minerálnych látok obsahuje najmä vápnik a fosfor. Je
pomerne ťažšie stráviteľný než iná svalovina.
Jazyk patrí medzi vyhľadávané pochúťky, obsahuje vitamíny skupiny B.
Pľúca obsahujú množstvo minerálnych látok, väzivové, kolagénové a elastické vlákna, preto
ich pri kuchynskej príprave musíme nakrájať' na drobné kúsky alebo zomlieť'.
Srdce sa vyznačuje tuhším svalovým tkanivom, obsahuje množstvo minerálnych látok a
vitamínov. Srdce je ťažšie stráviteľné. Pripravuje sa najčastejšie varením alebo dusením.
Pečeň je spomedzi vnútorností najcennejšia, vyznačuje sa najmä vysokým obsahom
minerálnych látok (železo, fosfor) a vitamínov (A, B, C). U zdravých zvierat je možné ju v
menšom množstve konzumovať' surovú.

Najjednoduchšie techniky prípravy pokrmov z mäsa

Polievka z mäsa divých zvierat
Mäso sa dobre umyje, rozseká sa aj s kosťami na drobné kúsky a dá sa variť'. Kosti sa
potom vyberú, pridajú sa huby a zápražka a povarí sa asi 10 minút. Nakoniec sa polievka
prisolí. Na zlepšenie chuti sa pridá koreninová zelenina. Takto sa dá pripraviť' polievka aj z
vtákov.
 Pečenie na rošte
Menšie kusy mäsa sa posolia a položia na čistý rošt.

Pečenie na ražni
Posolené malé kúsky mäsa sa napichnú na drôt alebo na tenký kolík, opatrne a pomaly
sa otáčajú a pečú nad ohňom. Podľa možností sa potierajú tukom.

Pečenie mäsa v íle, hline a inej zelenine

Väčšie kusy mäsa alebo celý očistený vták a menšie očistené zviera sa najskôr
posolia, obalia v hline (blate) s konzistenciou hustého cesta, postavia na oheň a zo všetkých
strán sa naň navŕšia žeravé uhlíky. O 1 až 2 hodiny je mäso upečené (blatistý obal popraská).

Polievka z potočných rakov s prídavkom iných potravín

Očistený a opraní raci sa vložia do vody a varia sa 5 až 10 minút. Po uvarení
sčervenajú a jednotlivé časti tela sa 1'ahko oddeľujú. Po vybratí sa rak zbaví hlavy a
vnútorností. Ostatné časti sa varia v ďalšej nádobe tak dlho, až sa mäso oddelí od kostry.
Uvarené a rozsekané mäso sa precedí cez riedke sito tak, aby ním prešli drobné kúsky mäsa a
polievka. Kúsky panciera sa vyhodia. Do získanej polievky sa môžu zavárať' ďalšie prídavky,
napr. ryža, cestoviny, krúpy, zápražka a pod.
V prípade núdze možno po dôkladnej tepelnej úprave konzumovať' i niektoré malé živočíchy.

4.2. Vtáky a hydina

Vtáky a hydina poskytuje kvalitné mäso, ktoré v mnohom ohľade prevyšuje mäso
jatočných zvierat. Toto mäso totiž obsahuje viac bielkovín z vyššou biologickou hodnotou a
je 1'ahšie stráviteľné. Svalové vlákna sú jemnejšie a spojovacie tkanivo medzi nimi je slabo
vyvinuté. Celkom čerstvé mäso je tuhšie ale odležaním sa stáva chutným, krehkým a
nadobúda typickú chuť'. Zdravé mäso vtákov a hydiny má svetloružovú alebo bielu farbu.
Vtáctvo sa rozdeľuje natieto hlavné rady:
- hrabovce
- holubovce
- zúbkozovce
- dravce
- sovy
- spevavce
- a iné...
Z dôvodu rozmanitosti a širokého druhového zastúpenia vtáctva v priestore Európy
nieje možné v tejto práci roztriediť' a vymenovať' jednotlivé druhy. Preto nižšie uvedené
údaje platia všeobecne pre väčšinu vtáctva.

Lov vtáctva
Vtákov možno loviť' buď strelnými zbraňami, alebo improvizovanými prostriedkami.
Medzi improvizované prostriedky lovu patrí lov rukami, lov do ôk, lov do lapáka, lov
pomocou kornútka a lov pomocou rybárskych háčihov.

Lov rukami
Zistí sa hniezdo, po zotmení sa osvieti vreckovou lampou a vták sa veľmi ľahko chytí.

Lov do ôk
Oká sú vhodné na lov väčšiny vtákov. Spôsob, čas lovu a miesto na inštaláciu oka,
ako i návnadu, treba zvoliť' podľa zvykov vtákov. U vodného vtáctva sa oká upevnia na
brehoch v miestach s najvyšším výskytom kačíc a iného vtáctva a to tak aby boli uložené
volne na bahnitom podklade. Miesto sa zakŕmi obilím alebo inou potravou. pohybujúce vtáky
sa zachytia do pripravených ôk. Podobne je tomu i iných druhov vtákov.

Lov pomocou lapákov

Lapák možno pripraviť' tým spôsobom, že sa vykope jama, do ktorej sa nasype
návnada a hore sa zvolí vhodný spôsob na uzavretie jamky po vletení vtáka. Možno použiť'
prútený košík, či plochý kameň. Alebo sa z dostupného materiálu (doska, ohnutý prút) sa
zhotoví rám, na ktorý sa pripevní sieť. Potom sa jedna strana podoprie palicou a pasca je
pripravená.

Lov pomocou kornuta

Kornút sa pripraví z papiera a vnútri sa vymaže lepidlom z imela. Plody imela sa
rozpučia, povaria sa a získaná hmota sa mieša až vznikne hustá homogénna masa. Pred
kornút a do neho sa položí niekoľko zrniek, napr. kukurica. Keď' vták zastrčí zobák do
kornuta, aby sa zmocnil zrna, kornút sa mu prilepí na hlavu a zakryje mu oči. Vták sa 1'ahko
chytí. Týmto spôsobom sa chytajú zväčša vrany a havrany.

Lov pomocou rybárskych háčikov

Lov pomocou rybárskych háčikov je možné podľa použitej veľkosti háčikov a hrúbky
šnúry použiť' na všetky druhy vtáctva. Dôležitá je návnada použitá na háčiku. Použiť' je
možné rôzne červy, väčší hmyz, obilniny a strukoviny, chlieb alebo syr. Takto pripravená
udica sa umiestni alebo zavesí v blízkosti výskytu vtáctva.

Ošetrovanie uloveného vtáctva

Vtáky a hydinu pred pečením a dusením zbavíme peria šklbaním, oparením horúcou
vodou alebo stiahnutím kože. Zabitý vták sa ponorí do horúcej vody a potom sa zbaví peria.
Stačí ho ponoriť' len na taký čas, až sa perie 1'ahko oddelí. . Malé zvyšky peria sa odstránia
opálením nad ohňom. Prípadne sa oddelí hlava a urobí sa rez pod kožou na brušnej strane, od
chvosta až po hlavu a koža sa aj s perím stiahne. V mieste brušnej dutiny sa urobí rez a z
vtáka sa odstránia vnútornosti.. Z vnútornosti sa použije len pečeň a žalúdok, ktorý sa
starostlivo vyperie. Pri vyberaní pečene treba dávať' pozor, aby sa nevyliala žlč. Znehodnotí
sa tým pečeň i mäso.

Príprava stravy z vtáctva

Pokrmy z vtákov sa môžu pripravovať' pečením na ražni, dusením a varením. Mäso sa
môže pridávať' aj do iných pokrmov Po vybratí vnútorností a vymytí môžeme spolu s
vybranými a očistenými vnútornosťami pripravovať' varením, pečením alebo dusením.
Pernatá zver: drop veľký, morka divá, hlucháň obyčajný, tetrov obyčajný, jariabok hôrny,
bažant obyčajný, jarabica poľná, husi divé, kačice divé, lyska čierna, sluka hôrna, holuby a
hrdličky.

Jednoduché spôsoby skladovania potravín

Pri núdzovom skladovaní potravín možno na dlhodobé uchovanie odporučiť' pivničku
vyhĺbenú v zemi na chránenom tienistom mieste, najlepšie v lese v svahu orientovanom na
sever. Vstupnú časť treba zákryt' vrecovinou, prípadne na kratší čas riešiť' ochranu s
možnosťou hermetického uzavretia. Hĺbka pivničky musí byt' 50 až 60 cm, vnútrajšok
obložený drevenými fošňami, guľatinou a pod. V takto vytvorenom skladovacom priestore
dochádza k pomerne malému kolísaniu teplôt v porovnaní s vonkajšou teplotou.
 Počas zimného obdobia, keď' sa vonkajšie teploty pohybujú od -15 °C do +5 °C,
neklesne teplota v pivničke pod -2 °C. Na jar a v jeseni, keď' vonkajšie teploty kolísajú od +5
°C do +20 °C, je v pivničke okolo +10 °C. V lete, kedy teploty dosahujú +30 °C, nevystúpi
teplota v pivničke nad +15 °C. Oveľa väčšie problémy v pivničke spôsobuje vyššia vlhkosť'
vzduchu. Tá činí skoro celý rok v takto uzavretom priestore 70 až 75 %. Vysoká vlhkosť'
vzduchu klesá len v období dlhodobých mrazov.
Do núdzovo pripravenej pivničky preto treba ukladať' vybrané potraviny a ošetriť' ich
predovšetkým vzhľadom na zmienenú vlhkosť' vzduchu, ktorá na nich spôsobuje mnohé
závady. Len veľmi málo požívatín môže byt' uložených v pôvodnom balení. Sú to
predovšetkým potraviny, ktorých obal zabraňuje prenikaniu vodných pár ako napr. obaly z
rôznych fólií, alobalu a pod. Medzi tieto výrobky patrí napr. sušené mlieko, rôzne hotové
polievky, detské výživy, kompóty a tiež cestoviny, ktoré sú balené v špeciálnej lakovanej
fólii. Pri týchto potravinách dochádza pri skladovaní vplyvom vlhkosti k rozlepovaniu
vreciek. Na akosti cestovín sa však tento fakt neprejaví ani po jednom roku skladovania.
Aj ostatné potraviny treba skladovať' tak, aby boli vhodne chránené proti vlhkosti. Pri
väčšine potravín balených v papierových obaloch napr. múka, strukoviny, cukor a iné stačí
dôkladné zabalenie do igelitových vreciek a previazať' gumičkou. Pre skladovanie na dlhší
čas j e výhodnejšie ich uchovanie v dózach z plastov s uzáverom.
Pri neošetrených potravinách v papierových obaloch dochádza pomerne skoro k
nežiadúcim zmenám, najmä u potravín, ktoré 1'ahko podliehajú pôsobeniu vlhkosti, napr. soľ'
alebo cukor. V prvých mesiacoch skladovania dochádza najskôr k stvrdnutiu obsahu a
neskoršie k jeho vytekaniu (najmä soľ').
Na konzervovanie potravín teplým vzduchom alebo dymom sa môžu používať' aj
rôzne improvizované sušiarne. Najjednoduchší typ je sušiareň v podobe trojnožky ,môže sa
zriadiť' aj ako jama vykopaná v zemi Zo všetkých improvizovaných spôsobov je
najdokonalejšia sušiareň postavená na svahu Dôležité je aby údené mäso bolo nasolené a tak
čiastočne konzervované. Soľ' je možné nájst' v krmelcoch a soliskách pre zver. Ďalej je
dôležité aby k mäsu nemal prístup hmyz. Preto sa v letnom období uprednostňuje údenie a v
zimnom sušenie mäsa.

4.3. Sladkovodné ryby

Rybie mäso je pre bohatý obsah bielkovín biologicky vysoko hodnotným a 1'ahko
stráviteľným pokrmom. Pre tieto vlastnosti sú ryby vítaným a chutným doplnkom jedálneho
lístka.
Z dôvodov úspešného lovu rýb je dôležité poznať' najrozšírenejšie druhy, ich spôsob
života, potravu a výskyt. Sladkovodné ryby sa rozdeľujú na lososovité ryby, kaprovité ryby,
št'ukovité ryby, ostriežovité ryby a sumcovité ryby.

Lososovité ryby
Pstruh potočný, pstruh dúhový, sivoň americký, hlavátka obyčajná, síh severný, lipeň
obyčajný.

Kaprovité
Kapor obyčajný, karas obyčajný, plotica obyčajná , jalec obyčajný a tmavý, červenica
obyčajná, boleň obyčajný, lieň obyčajný, podustva obyčajná, hrúz obyčajný, mrena obyčajná,
belička obyčajná, pleskáč vysoký, nosál' obyčajný, lopatka dúhová.
Ostriežovité
Ostriež riečny, zubáč obyčajný, zubáč volžský, hrebenačka obyčajná, slnečnica pestrá,
ostračka vel'koústa.
 Na základe biologických rozdielov rôznych druhov rýb je možné ryby ďalej rozdeliť'
na :
- dravce (lososovité, ostriežovité, št'ukovité, sumcovité),
- všežravé ryby (kaprovité),
- bylinožravé ryby (amur biely, tolstolobik).
Podľa výskytu v rôznych vrstvách vody ďalej ryby delíme na:
- hladinné (niektoré druhy kaprovitých),
- strednej vrstvy vody (kaprovité, ostriežovité, št'ukovité, lososovité),
- hlbinné (úhor riečny, sumcovité).
Podľa výskytu v rôznych typoch vodných tokov rozdeľujeme ryby na:
- ryby horských a podhorských riek (lososovité),
- ryby riek stredného pásma (kaprovité, ostriežovité, št'ukovité, sumcovité),
- ryby stojatých vôd (kaprovité, ostriežovité, št'ukovité, sumcovité).

Spôsoby lovu rýb

Na základe predošlých informácií o spôsobe života, výskytu a výberu potravy je
možné stanoviť' spôsob lovu jednotlivých druhov rýb. Vo všeobecnosti je možné rybolov
rozdeliť' na lov rýb udicou, lov rýb do rúk a lov rýb rôznymi technickými pomôckami.

Lov rýb udicou

Lov rýb udicou je v športovom rybárstve jediným povoleným spôsobom lovu. V
prípade, že je vojak odkázaný na núdzové stravovanie, môže využiť' i tento spôsob lovu rýb.
Lov rýb udicou si však vyžaduje rybárske vybavenie, znalosť' rôznych druhov rýb, znalosť'
ich výskytu a potravy. K lovu rýb na udicu je ďalej potrebné poznať' rôzne spôsoby lovu.
Podľa použitého rybárskeho vybavenia delíme rybolov na lov rýb na dne (na ťažko), lov rýb
na hladine a vo vodnom stĺpci (na plávanú) a lov rýb na prívlač.
Lov rýb na dne (na ťažko) je spôsob rybolovu, kedy návnada leží v menšej alebo
väčšej hĺbke na dne toku podľa loveného druhu rýb. Týmto spôsobom sa najčastejšie lovia
kaprovité, ostriežovité a sumcovité druhy rýb. K takémuto spôsobu lovu je potrebná výstroj
pozostávajúca z rybárskeho lanka, pohyblivého závažia a háčika.
Lov rýb na hladine a vo vodnom stĺpci (na plávanú) je spôsobom lovu rýb, kedy je
návnada umiestnená pomocou plaváka na hladine alebo v stanovenej hĺbke vody a to podľa
loveného druhu rýb. Takýmto spôsobom je možné loviť' všetky druhy rýb.
K tomuto spôsobu lovu je potrebné rybárske vybavenie pozoastávajúce z rybárskeho lanka,
plaváka (pomôcky udržujúcej návnadu v stanovenej hĺbke), drobného závažia a háčika.
Lov rýb na prívlač je spôsob lovu, kedy ťahaním návnady za šnúru napodobňujeme
pohyb rôznych vodných živočíchov, rýb a vyprovokuje rybu k záberu. Týmto spôsobom je
možné loviť' najmä dravé druhy rýb (lososovité, št'ukovité, sumcovité). K tomuto spôsobu
lovu je potrebné rybárske vybavenie pozostávajúce z rybárskeho lanka, menšieho závažia
a blyskáča.
Vzhľadom na rozmanitosť' rôznych druhov rýb a zvolený spôsob lovu je nutné zvoliť'
podľa loveného druhu rýb i adekvátnu nástrahu. Nástrahy sa vo všeobecnosti rozdeľujú na
prirodzené nástrahy, pripravované nástrahy a umelé nástrahy.
Najlepšiu účinnosť' zo škály nástrah majú vždy prirodzené nástrahy. Ako prirodzenú
nástrahu považujeme väčšie, či menšie živočíchy vyskytujúce sa vo vodnom prostredí a v
jeho blízkosti ako napríklad červy a slimáky, larvy a kukly múch hmyz alebo drobné rybky.
Ako najúčinnejšia nástraha pre väčšinu rýb sú červy a rôzne larvy a kukly múch.
Vyhľadávať' tieto nástrahy je možné v blízkosti vodného toku pod kameňmi, v pôde, v
tlejúcom lístí a v mraveniskách.
Za pripravované nástrahy možno považovať' najmä nástrahy rastlinného typu. Tieto
nástrahy môžu byt' pripravené z bežných potravín ako je chlieb, syr, mäso a zelenina. Aj keď
väčšina z nich nie je prirodzenou potravou rýb, konzumujú ich . Okrem tejto skupiny bežných
potravín existujú aj špeciálne pripravené nástrahy. Do skupiny pripravovaných nástrah patria
semená a zrniny (kukurica, ryža, pšenica, hrach, fazuľa), zelenina (zemiaky, mrkva), chlieb,
syry a cestoviny. Tieto nástrahy je možné nastražovat' najmä v strednom stĺpci vody podľa
druhu lovenej ryby. Najčastejšie je možné uloviť' ryby kaprovité.
K lovu najmä dravých rýb (lososovitých, št'ukovitých, ostriežovitých) je možné
použiť' i umelé nástrahy. Do skupiny umelých nástrah sa radia blyskáče (ťahané lesklé
pomôcky opatrené háčikom imitujúce drobné ryby) a umelé mušky (imitujú náletový hmyz a
jeho rôzne štádiá). Tieto nástrahy sa vyznačujú najmä osobitým spôsobom zhotovenia. Ich
výzor by mal pripomínať' bežnú potravu rýb. Blyskáče je možné improvizovane vyrobiť' z
rôznych menších kúskov lesklého plechu alebo z kovových uzáverov rôznych nápojov.
Umelé mušky je možné improvizovane vyrobiť' z háčika, z kúskov peria vtáctva a
rôznofarebných nití.

V tečúcich riekach , horských a podhorských je možné uloviť' najmä lososovité ryby

na prirodzenú nástrahu alebo na vhodne zvolenú umelú nástrahu. V takýchto riekach sa ryby
vyskytujú najmä v blízkosti koreňov stromov, v blízkosti trávnatých brehov, v tíšinách s
rotujúcou vodou, v blízkosti prítokov, v tíšinách za kameňmi a pod vodnými spádmi alebo
zvalenými stromami.
V riekach stredného pásma hlbšieho typu sa vyskytujú najmä kaprovité ryby,
ostriežovité ryby a št'ukovité ryby. Najúčinnejšou nástrahou bude opäť' prirodzená nástraha,
ktorú je potrebné vyhľadať' v blízkosti vodného toku. Účinné sú i pripravované nástrahy
z chleba a zrnín. Najúspešnejším spôsobom lovu bude lov na plávanú a na ťažko. Pri
spozorovaní výskytu dravcov je možné použiť' i umelú nástrahu. V riekach stredného pásma
sa ryby vyskytujú najmä v blízkosti brehov, v blízkosti prekážok vo vodnom toku, v menších
tíšinách a na dne rozľahlejších tíšin.
V stojatých vodách je možné uloviť' všetky druhy rýb okrem niektorých druhov
lososovitých rýb. Použiť' je možné všetky spôsoby lovu na udicu ako i uvedených nástrah. V
stojatých vodách, jazerách, priehradách a slepých ramenách je potrebné vyhľadávať' ryby v
blízkosti brehov, v blízkosti vodných prekážok a rastlinstva, v blízkosti hladiny, v strednom
stĺpci vody alebo na dne v hĺbke cca do 6 m.

Na rybolov pomocou udice má počasie veľký vplyv. Pri zmene počasia, tlaku, teploty
a sily vetra, menia ryby podľa výskytu potravy, prúdenia vody a zákalu svoje stanoviská.
Prípadne pri náhlych zmenách počasia prestanú prijímať' na určitý čas potravu. Najväčší
vplyv na úspešnosť' lovu má náhla zmena počasia.
Náhle zhoršenie počasia núti ryby zaujať' hlbšie stanoviská v blízkosti rôznych
prekážok. Rovnako tak dlho trvajúce horúce počasie núti ryby vyhľadať' najmä hornú vrstvu
vody s dostatočným obsahom kyslíka.
Zlepšenie úspešnosti lovu možno očakávať' pri postupnom zlepšovaní počasia, po
dlhotrvajúcom daždivom počasí. V letnom období je lov rýb úspešný najmä v ranných a
podvečerných hodinách, kedy je aktivita rýb najvyššia. V zimnom období je úspešnosť' lovu
najvyššia najmä na poludnie v horných vrstvách vody.

Lov rýb do rúk

Jedným zo spôsobov lovu bez použitia udice alebo iných technických pomôcok je lov
rýb do rúk. Jedná sa o najstarší spôsob lovu. Tento spôsob lovu sa vykonáva najmä v
horských a podhorských riekach v blízkosti brehov a vodných prekážok a rastlín, v hĺbke
nepresahujúcej cca 80 cm. Princípom tohto lovu je vyhľadanie ukrytých rýb medzi kameňmi,
v koreňoch stromov a v iných vodných prekážkach s následným uchopením ryby. Lovec pri
tomto spôsobe lovu musí vyhľadať', jemne uchopiť' rybu za hlavu a zadnú časť' tela, pevne
stlačiť' a vyhodiť' ulovenú rybu na breh.

Lov rýb rôznymi technickými pomôckami

Lov rýb rôznymi technickými pomôckami je tradičný spôsob lovu rýb na riekach a
stojatých vodách. Tento spôsob lovu sa podľa použitých pomôcok delí na lov rýb pomocou
rôznych bodcov, lov rýb pomocou sieťok a košov a lov rýb pomocou prehradenia toku.
Lov rýb pomocou rôznych bodcov je možné vykonať' pomocou improvizovane
zhotovených bodcov a vidličiek so spätnými háčikmi. Princípom tohto lovu je vyhľadanie
určitého druhu ryby, pomalé priblíženie a presné zasiahnutie ryby bodcom. K uľahčeniu
vyhľadávania boli v minulosti využívané najmä nočné hodiny s umelým osvetlením hladiny
horiacimi fakľami alebo umelým svetlom. Týmto spôsobom je možné loviť' najmä väčšie
druhy rýb.
Lov rýb pomocou sieťok a košov sa v minulosti často používal najmä na lov menších
druhov rýb v tečúcich ako i v stojatých vodách. Princípom tohto spôsobu lovu je ulovenie
ryby do improvizovane vyrobených podberákov, sieťok a košov samovoľným vplávaním
ryby alebo ich nahnaním do týchto pomôcok. Úspešnosť' lovu je najmä v menších tečúcich
vodách, kedy lovec vyhľadá výhodné prekážky vo vodnom toku, kamene, rastlinstvo, pod
prekážkou v smere toku vody uloží alebo pridrží podberák , či sieťku a vlastným pohybom
nadženie rybu do pripravenej pomôcky. Improvizovaný podberák môže vojak zhotoviť' z
maskovacej siete alebo z vrecoviny vhodne umiestnenej v ráme.
Lov rýb pomocou prehradenia toku je využívaný najmä v horských a podhorských
riekach s malou hĺbkou a šírkou. Princípom tohto lovu je priečne prehradenie a nasmerovanie
toku do určitého miesta, v ktorom je ryby možné ľahšie uloviť'. Takýmto miestom môže byt'
plytčina alebo vytvorená menšia zátoka.
V zime sa môžu horské potoky na čas vysušiť' nasypaným snehom. Ryby sa ľahko
ulovia. V letnom i v jesennom období možno ryby otráviť' pomocou divizny. Väčšie
množstvo nazbieraných rastlín sa rozotrie na kameni. Po nasypaní do vodného toku
(hlbočina, rybník) voda zbelie, spení sa a omámené ryby vyplávajú na hladinu.
V zime sa ryby nachádzajú v hĺbkach. Na lov možno použiť' fľašu s úzkym hrd om,
naplnenú karbidom alebo nehaseným vápnom. Voda pomaly reaguje s obsahom fľaše a tvorí
sa plyn. Tlak vo fľaši stúpa až dôjde k výbuchu. Omráčené ryby vyplávajú na hladinu.
Ďalšie možné spôsoby lovu sú pomocou koša bez dna, pomocou vrše z vŕbového prútia,
udice, slučky, ktorá sa používa na lov šťúk. V zime sa dobre loví v otvoroch v 1'ade, okolo
ktorého sa ryby sústreďujú. Dobre sa lovia i pstruhy, hlavátky, candáti, jalci, šťuky a sumce
na blyskáč, ktorý možno 1'ahko zhotoviť' i z plechového obalu konzervy.
Prehľad sladkovodných rýb vhodných na vyživuje uvedený v tabuľke 9.

Znaky akosti rýb

Živá ryba má byt' dobre vykŕmená, má mat' čulé pohyby, nepoškodené šupiny a nemá
mat' zjavné znaky po prekonaných chorobách. Čerstvo zabitá ryba má jasné, mierne
vyčnievajúce oči, nezabahnené šupiny a žiabre. Žiabre sú sýto červené, príklopy žiabier sú
pevne uzavreté. Mäso j e na tlak prstom tuhé a pružné.
Staršia, dlhšie zabitá ryba má zakalené, vpadnuté oči, koža je mäkká, šupiny sa 1'ahko
odlupujú. Žiabre sú sýto červené až žlto šedé, zahlienené, zabahnené, a nepríjemne páchnuce.
Príklopy žiabier odstávajú. Mäso je na tlak prstov mäkké, prst sa 1'ahko preborí, koža sa trhá.
Brucho je naduté.
 Príprava pokrmov z rýb
Ryby sa najskôr zbavia šupín strúhaním nožom smerom od chvosta k hlave. Po
očistení sa dobre opláchne otvor po odstránení rebier. Ryby sa rozrežú na polovice, vyvrhnú
sa vnútornosti okrem mliečia a ikier, ktoré možno jest'. Veľmi známe sú ryby na ražni,
vyprážané a pečené ryby. Na núdzovú výživu možno použiť' aj všetky druhy plevelných rýb.
Ryby je možné pripravovať' varením, dusením, pečením a vyprážaním.

Rak riečny
Žije v čistých riekach, potokoch, jazerách a rybníkoch pod previsnutými brehmi,
kameňmi, koreňmi stromov. Loví sa rukami najlepšie v noci za pomoci lampy. Raky sa varia
v slanej vode alebo sa pečú na ražni. Tepelne je upravený vtedy, keď' mu sčervená pancier. Je
sa mäso z veľkých klepiet a chvosta.
Očistení a opraní raci sa vložia do vody a varia sa 5 až 10 minút. Po uvarení
sčervenajú a jednotlivé časti tela sa 1'ahko oddeľujú. Po vybratí sa rak zbaví hlavy a
vnútorností. Ostatné časti sa varia v ďalšej nádobe tak dlho, až sa mäso oddelí od kostry.
Uvarené a rozsekané mäso sa precedí cez riedke sito tak, aby ním prešli drobné kúsky mäsa a
polievka. Kúsky panciera sa vyhodia. Do získanej polievky sa môžu zavárať' ďalšie prídavky,
napr. ryža, cestoviny, krúpy, zápražka a pod.
V prípade núdze možno po dôkladnej tepelnej úprave konzumovať' i niektoré malé živočíchy.

4.4. Alternatívne zdroje potravy

Žaby
Na prípravu pokrmov možno použiť' zelené a sivé žaby žijúce pri vode. Po zabití
prebodnutím hlavy sa odrežú nohy (stehienka), stiahne sa koža až po prsty, ktoré sa odrežú.
Stehienka sa umyjú, osolia, obalia v múke a vypražia. Používajú sa aj ako prídavok do
polievok.
Skokan zelený sa loví podobne ako rak. Jedia sa len stehienka buď' upečené alebo
uvarené. Z predných nôh trupu možno pripraviť' polievku.

Hady
Najskôr treba hadom odseknúť' hlavu. Koža sa okolo krku odtrhne a trocha sa stiahne
smerom od chvosta. Potom sa okolo krku uviaže povraz, druhý koniec povrazu sa uviaže na
vetvu tak, aby bolo možné pracovať' zhruba vo výške našich očí. Koža sa opatrne sťahuje až
ku konečníkovému otvoru a na tom mieste sa spoločne s vypadnutými vnútornosťami odreže.
Mäso treba umyť', rozsekať' na kusy a potom piecť'. Mäso treba umyť', rozsekať' na kusy a
potom piecť' alebo vyprážať'.
Užovky žijú na vlhších slnečných miestach. Lovia sa rukami alebo do vidlice za
hlavu. Koža sa sťahuje, mäso sa pečie, vypráža alebo varí.
Vretenice žijú na slnečných kamenistých svahoch. Chytajú sa buď' palicou, alebo za
hlavu vidlicou a hneď' sa usmrtí. Mäso je veľmi chutné. Pripravuje sa ako užovka. Vždy sa
stiahne koža, vnútornosti pritom vypadnú, odsekne sa hlava a mäso sa dôkladne opláchne.

Jašterice
Podobne ako hadov treba ich naj skôr usmrtiť' a potom stiahnuť' kožu. Vnútornosti
treba vybrať' odrezaním okolo chvosta, a to všetko vrátane hlavy vyhodiť'. Mäso sa riadne
umyje, osolí a pripravuje ako rybie mäso.
 Jašterica zelená žije na slnečných a suchých miestach. Loví sa do slučky alebo
úderom pružného prútia. Pred tepelnou úpravou sa koža sťahuje. Mäso sa pečie, vypráža
alebo varí. Okrem vnútorností a hlavy sa je celé telo.

Slimák záhradný
Najviac sa vyskytujú na jar za daždivého počasia. Je sa svalnatá mäsitá noha. Zabíjajú sa tak,
že sa ponoria do vriacej vody. Pred tepelnou úpravou sa musí niekoľkokrát umyť' slimačia
noha v čistej vode, aby sa odstránil sliz. Potom sa nohy môžu piecť', vyprážať' alebo
pripravovať' v polievkach či gulášoch.
Ulity slimákov sa na niekoľkých miestach prederavia nožom, potom sa položia na
žeravé uhlíky. Dierky slúžia na to, aby vyšla tekutina a sliz. Slimákov treba prepiecť' zo
všetkých strán, vybrať' z ulít, oddeliť' jedlú časť' (nohu), osoliť' a môžu sa jest'.
Slimáci sa umyjú, vložia do horúcej vody a varia sa asi 5 minút. Potom sa voda odleje
a zostávajúci materiál sa znova zaleje čistou vodou. Po opätovnom povarení sa slimáci
špičkou noža vyberú z ulity. Oddelia sa vnútornosti (poznajú sa podľa zelenkavej či hnedej
farby) a spolu s ulitou sa vyhodia. Na prípravu pokrmov sa používa len nohy, ktorá sa musí
ešte niekoľkokrát umyť'. Sliz sa dá tiež odstrániť' vytieraním v soli. Z očistených slimákov sa
pripravuje ražničí, guláš, sekaný rezeň, fašírka, kaša atd.'. Mäso sa však musí dlhšie variť' či
dušiť'.

Škľabky (riečne, rybničné)

Riečna škľabka je 1'ahko ulovitel'ný lastúrnik so silnými vajcovitými lastúrami. Žije v
riekach, v slepých ramenách riek, rybníkoch a jazerách rovinatých oblastí. Mäso sa používa
na prípravu polievok a gulášov.
Na jedlo sa používajú celé uzavreté škľabky. Po dôkladnom umytí sa nožom škľabky
otvoria a polovica lastúry s mäsom sa postaví na platňu, ražeň a pod. Posolí sa a posype
jemne nastrúhanými koreninovými rastlinami. Pridá sa aj niekoľko kvapiek oleja. Po 10
minútach sa môžu jest'. Ich výskyt je však vzácny.

Korytnačky
Korytnačky sa používajú najčastejšie na prípravu polievok. Najskôr sa odreže hlava,
potom nohy a chvost. Pancier sa postaví na oheň a po chvíli sa pozdĺžne rozpolí. Vnútornosti
sa vyvrhnú, mäso sa umyje, naseká na kusy, posolí a dá sa variť'. Keď' je mäkké, vyberie sa a
v ďalšej nádobe sa dusí asi 15 minút. Potom sa zapráši múkou a po miernom zmäknutí sa
zaleje vývarom. Nakoniec sa pridá koreninová zelenina a povarí sa ešte asi 15 až 20 minút. Z
mäsa možno pripraviť' i guláš. V našich podmienkach sa korytnačka vyskytuje len vzácne.

Mravčie larvy
Larvy sa najskôr očistia a riadne umyjú. Najjednoduchšia príprava je vyprážanie na
tuku. Možno ich používať' na zlepšenie chutí, napr. polievok. Mravčie larvy možno používať'
aj do mletých rezňov. Rovnakým spôsobom sa pripravujú i červy žijúci pod kôrou stromov.

Kobylky
Všetky druhy kobyliek, vyskytujúce sa u nás, sa môžu jest' vyprážané.

Základné funkcie a príznaky nedostatku

niektorých dôležitých vitamínov

Vitamín Prízna nedostatku

 Funkcia

normálny stav buniek, kože a slizníc, zmena na oku (šeroslepost', slzenia,

A tvorba a funkcia očného farbiva zápaly) , suchosť' kože a slizníc

premena vápnika a fosforu Krivica (zmeny rastu,

mäknutie a deformácia kostí,
D
vybočenie chrbtice, ohnutie dlhý ch
kostí
látková premena poruchy rozmnožovacích
E
funkcií, odumieranie plodu
K zrážanlivost' krvi sklon ku krvácaniu
látková premena únava a bolesti svalov, bolesti hlavy,
B1
nechutenstvo
látková premena v svaloch pečeni, oku zápal okrajov viečok, zápal
B2 a koži pier a jazyka, trhliny ústnych
kútikov, svetlo plachosť'
súčasť' enzýmov, látková premena zápaly kože, chudokrvnost'
B6
aminok selín
látková premena aminokyselín, tukov, suchá červená koža, hnačka, psychické
PP sacharidov, krvného farbiva zmeny (1'ahostajnost' alebo
podráždenosť)
B 12 tvorba červeňých krviniek zhubná chudokrvnost'
pevnosť' cievnej steny, vývoj skorbut (zdurenie a krvácanie ďasien
chrupaviek, kostí a zubov, ochrana krvácanie zo svalov a podkožia),
proti infekciám, tvorba hormónov, mierne formy - únava, znížená
C
odolnosť' látková premena v tkanivách odolnosť proti najrôznejším
ochoreniam, nechutenstvo, znížená
výkonnosť

Základné funkcie a príznaky nedostatku

niektorých dôležitých vitamínov

Nerastná
Funkcia Príznaky nedostatku
látkana
Sodík stálosť' vnútorného prostredia únava, nechutenstvo, svalové kŕče
chlór
Draslík normálna normálna činnosť' svalov, svalová ochablosť
premena, bielkovín a sacharidov
Vápnik súčasť' kostí a zubov, tvorba odvápnenie kostí, svalová únava
energie, premena hlavných živín
Fosfor Vý'stavba kostí a zubov, tvorba odvápnenie kostí, svalová únava
energie, premena hlavných živín
Síra premena aminokyselín , poruchy detoxikačných
detoxikačné účinky mechanizmov pri otravách jedovatými
 látkami
Železo súčasť' červeného krvného farbiva chudokrvnost'
Horčík súčasť' kostí, akvitátor enzýmov, poruchy svalovej činnosti
nervovo-svalová dráždivosť'
Jód súčasť' hormónu štítnej poruchy činnosti štítnej žľazy
žľazy(thyroxin)
Fluór tvorba kostí a zubov zubné kazy
Med' súčasť' enzýmov, tvorba krvi chudokrvnost'
Zinok látková výmena poruchy látkovej výmeny
Mangán aktivita enzýmov, činnosť' žliaz s oneskorenie rastu, chudokrvnost'
vnútornou sekréciou

Spracoval a napísal
MVDr. Michal Ondovčík