Teoretické lýceum “Jozefa Gregora Tajovského” v Nadlaku

Atestát zo slovenského jazyka a literatúry

Ľudovít Štúr - vedúca obobnosť slovenského života

Školiteľka: Kandidát:
Elena Darina Kmeťova Valentin-Florin Tosețchi

Nadlak
2017
0
1
 V tridsiatych a štyridsiatych rokoch 19. storočia, keď sa slovenské národné hnutie
dostalo do novej fázy, poprední obrodenskí činitelia pozdvihli sloveskú literatúru na najvyšší
stupeň. Toto nové literárne pokolenie, podľa svojho najvýznamnejšieho predstaviteľa Ľudovíta
Štúra je známe v dejinách slovenskej literatúry pod menom Štúrova škola.
Ľudovít Štúr patrí medzi vynikajúce osobnosti slovenského ľudu, k veľkým súvekým
revolucionárom Európy 19. storočia. Celý svoj život venoval verejným a národným záujmom
ľudu. Vykonával mnohostrannú básnickú, vedeckú, organizačnú a politickú činnosť,
prostredníctvom ktorej propagoval nové pokrokové myšlienky.
Ľudovít Štúr pochádzal z učiteľskej rodiny. Narodíl sa 18. októbra 1815 v Uhrovci.
Domáce a okolité prostredie umožnilo Štúrovi spoznať zblízka život uhorskej šľachty, lebo
v Uhrovci žil gróf Karol Zay, horlivý maďarizátor, ktorý mal úzke styky s vynikajúcimi
osobnosťami krajiny toho času.
Prvé školské znalosti dostal Štúr od svojho otca Samuela. Ako dvanásťročný opustil
rodný dom. Dva roky študoval na gymnáziu v Rábe, idúc po stopách brata Karola. V Rábe
študoval nemčinu a maďarčinu, ale zásluhou profesora Leopolda Peca sa obznámil s dielami
Šafárika, Kolára atď. Od svojho profesora počul prvý raz s nadšením rozpravať o slovanskom
svete, a preto keď roku 1829 prešiel na lýceum do Bratislavy, vystupoval s pocitom hrdosti na
svoju slovanskú prílušnosť. Bratislava, i keď v prvej polovici 19. storočia prestávala plniť
funkciu hlavného mesta Uhorska, ostávala ešte vždy najvýznamnejším priemyselným
a kultúrnym strediskom na Slovensku. Vo vývine slovanského národného obrodenia zohralo
rozhodujúcu úlohu bratislavské lýceum, na ktorom študovali mnohí vynikajúci slovenskí
predstavitelia ako Karol Štúr, Samo Chalupka, Daniel Lichard a pod. Títo roku 1828 založili
Spoločnosť reči a literatúry československej, ktorej predsedom bol profesor Juraj Palkovič.
V januári 1834 Štúr opúšťa Bratislavu, lebo jeho rodičom pribudli ďalšie dve deti a nazdávali
sa, že Ľudovítovo vzdelanie je už dostatočne a on, hoci mu bolo ťažko opustiť štúdium,
nechcel byť rodičom na ťarchu a nastúpil na miesto pisára v rodisku na panstve grófa Zaya.
Odišiel so slzami v očiach, ale ešte toho istého roku sa vrátil späť a odvtedy začína jeho
blahodarné učinkovanie medzi študujúcou mládežou. Jeho návrat rozvinul činnosť aj
v Spoločnosti. Bol knihovníkom, tajomníkom a napokon roku 1835 bol zvolený za
podpresedu.

2
 Ľudovít Štúr pretvoril Spoločnosť na vlasteneckú organizáciu, v ktorej študujúcu
mládež prebúdzal najmä národne svojimi rušnými diskusiami o najaktuálnejších politických
otázkach, súvisiacich s prebúdzaním národov z feudálneho spánku. Ako miestopreseda
Spoločnosti dopisuje si s Kollárom, Jungmanom, Palackým a „celým Slovenskom“, ako píše
mládež k národnej činnosti, prebúdzať spiacich na celom Slovensku, aby už konečne vzhliadli
na svoju sirotu – vlasť. Takto popri literárnej a kultúrnej činnosti Spoločnosť nadobudla aj
politický ráz, čo priviedlo viedenskú vládu k tomu, aby zakázala študentské spoločnosti.
Činnosť Spoločnosti nahradil Ústav (katedra) reči a literatúry československej.
Roku 1838 odišiel Štúr na dva roky na univerzitu do Halle, kde študoval jazykovedu,
históriu a filozofiu, čo neskoršie uplatnil vo svojej činnosti a tvorbe. Po návrate z Nemecka sa
zastavil v Hradci Králove u priateľa Jaroslava Pospíšila. Ešte počas študijného pobytu v Halle
sa rozšírila správa po Slovensku, že ho zvolili za profesora teólogie na kežmarskom lýceu.
Túto funkciu Štúr odmietol, lebo bola proti jeho zámerom, o ktorých mnohí nevedeli a ani
vedieť nemohli. A tak sa Štúr vrátil do Bratislavy, kde sa stal zástupcom profesora Palkoviča.
Svojimi rečníckymi schopnosťami, znalosťou jazykov, literatúr a dejín oduševnil všetkých.
Táto činnosť zanechala na všetkých štúrovcoch trvalé stopy. Vystúpil aj proti maďarizačným
úsiliam. Nedal sa získať na stranu generálneho inšpektora škôl grófa Karola Zaya a v spise
Starý i nový svet Slovákú (1841) protestuje proti maďarizačnému úsiliu. Podobný ráz majú aj
iné Štúrove spisy namierené proti Kossuthovmu hlásaniu, že Slováci sa nemajú pokladať za
národ (Žaloby a ponosy Slovákov, 1843).
Ľudovít Štúr vystupuje aj za novú spisovnú slovenčinu. Na odrodilcov ukazuje, že
„keď sa niekto odrodí, národ nemá za čím banovať, lebo nestratil v ňom ani múdru hlavu, ani
veľkého ducha“. (Ľ. Štúr, Politické state a prejavy, SVKL, Bratislava 1954, str. 20). Pre Štúra
jazyk znamená boj za jednu z najzákladnejších podmienok existencie národa.
Pre uzákonenie slovenského spisovného jazyka Štúr napísal Nárečja slovenskuo alebo
potreba písanja v tomto nárečí a Náuka reči slovenskej.
Roku 1843 je Štúr pozbavený námestníctva katedry z ústavu, i keď sa nedokázala
žiadna vina. Ostáva naďalej v Bratislave a venuje sa kultúrnej a politickej práci. Na jeho návrh
sa založil celonárodný spolok Tatrín (1844 - 1848), ktorého cieľom bolo vydávať slovenské
knihy a podporovať študujúcu mládež. Tatrín bol prvou organizáciou slovenského národného
života.

3
 O rok neskoršie Štúr získal povolanie na vydávanie novín: Slovenskie národne noviny
s literárnou prílohou Orol tatranský (1845 - 1848). V novinách uviedol desiatky článkov
a štúdií na najrozmanitejšie osvetové a politické témy, ktoré svedčia o jeho protifeudálnom
a revolučnom zmýšľaní. Jeho návrhy sú namierené proti feudalizmu, lebo v nich ide
o zrušenie robôt, zdanenie šľachty, zveľadenie obchodu a priemyslu, rozšírenie školstva,
demokratické prisluhovanie spravodlivosti pri súdoch a i. Roku 1847 sa stal Štúr poslancom
v okresnom sneme, kde pokračuje v svojom protifeudálnom boji. O tom svedčia jeho Reči na
uhorskom sneme.
Reči na uhorskom sneme Ľudovíta Štúra boli prednesené medzi rokmi 1847-1848, keď
bol poslancom na uhorskom sneme za mesto Zvolen. Sú to politické prejavy zo 17. novembra
1847, 21. decembra 1847, 15. januára 1848, 6. marca 1848 a 13. marca 1848. V nich Štúr
odhodlane bojuje za zrušenie poddanstva, čím sa zaradil medzi popredných predstaviťelov,
ktorí bojovali za zrušenie feudalizmu.
Medzi najvýznamnejšie prejavy patrí Reč na uhorskom sneme 21. decembra 1847.
V tomto pamätnom snemovom prejave Štúr žiada zrušenie robôt, rozšírenie vzdelanosti
krajiny, rozvitie preimyslu a pod. I keď zrušenie urbárskych robôt, Štúr videl prostredníctvom
dobrovoľného výkupu, t.j. podľa zákona z roku 1840, predsa žiada taký výkup, ktorý by
najmenej zaťažil poddaných.
V Reči na uhorskom sneme z 15. januára 1848 Štúr sa znovu vracia k otázke
vzdelávania ľudu a žiada, aby vo všetkých školách sa zadržala materinská reč, lebo: „Každý
učiteľ z každodennej skúsenosti zná, že je reč materinská najlepšia, najspôsobnejšia
k vyučovnaniu, bo v tejto nielen myslieť, ale aj cítiť sme naučení, a k dobrému vyučovaniu
z vzdelávaniu aj toto je potrebné“.
V máji 1848 sa Štúr zúčastnil v Liptovskom Mikuláši na zhromaždení, kde sa
sformovali Žiadosti slovenského národa. Ťažisko Žiadostí tvorili však národné otázky:
spoločný snem, školy v materinskom jazyku (lýceá, gymnáziá, univerzity), vrátiť pôdu
roľníkom a iné.
Ľudovít Štúra, podobne ako významný rumunský revolucionár N. Bălcescu, radostne
vítal revolúciu z roku 1848. V stati Nový vek (1848) píše: „ ... nebude viac náš biedny ľud
mozoliť, aby sa druhí pásli a kŕmili, a pili a výskali, tancovali a hodovali, čo on sám medzitým
v hlade a smäde bolestne vydychoval a sotva, že oddýchol, nebude viac ľud náš musieť čakať

4
so svojimi skromnými úrodami na panské dežmy, kým sa jeho milosti zapáči najpeknejšie
kríže a snopy z úrody mu povyberať, nebude mu viac pán súdiť a ľud náš po panských
stoliciach sa zrážať: všetko toto je už zrušené a do večnej priepasti zhodené, ľud náš je už
slobodný, už bude raz obyvateľ krajiny a človek“. Predčasne sa však radoval z revolučných
udalostí. Maďarská revolučná vláda nesúhlasila s programom slovenských činiteľov a vydala
príkaz, aby Štúr, Hurban a Hodža, vedúci národného hnutia, boli zatknutí. Štúr utiekol do
Čiech, zúčastnil sa na Slovanskom zjazde v Prahe, bojoval na barikádach. Vrátil sa do Viedne,
kde spolu s Hurbanom a Hodžom utvorili Slovenskú národnú radu, ktorá viedla výpravy proti
uhorskej vláde, čím sa slovenský odboj dostal na stranu reakčnej Viedne. Pomocou cárskych
vojsk bola zlikividovaná maďarská revolúcia, posledné revolučné ohnisko v Európe toho času.
„I keď Štúr nikdy nespájal osud Slovenska alebo iných slovanských národov s existenciou
rakúskej monarchie, jednako vplyvom zložitých okolností dostáva sa aj on postupne na pôdu
austroslavizmu a otvoreného boja proti maďarskej revolúcii. Štúrov príklon na stranu
viedenského dvora v revolučných bojoch rokov 1848-1849 však neprínáša splnenie jeho
nádejí a značí ukončenie jeho priamej politickej činnosti“. (Dejiny slovenskej literatúry II,
SAV, Bratislava 1960, str. 371-372).
Po revolúcii sa Štúr usadil v Modre, kde sa pod policajným dozorom stará o výchovu
detí svojho staršieho brata Karola, ktorý zomrel v roku 1851. V decembri 1855 sa poranil na
poľovačke, a keď opäť sa dvíhali pokrokové sily, Štúr v mladom veku zomrel (12. januára
1856). Na jeho poslednej ceste sprevádzal ho celý národ.

Ľudovít Štúr bol básnikom, jazykovedcom, literárnym teoretikom a kritikom:

Medzi jeho prvými literárnymi prácami boli Básne české, ktorými ideove i umelecký
kliesnil cestu novej poézii. Tieto básne písal ešte po česky, lebo istá časť slovenských
vzdelancov požívala češtinu ako spisovný jazyk až do roku 1843.
Cyklus básní Dumky večerní vydal v časopise Kvéty medzi rokmi 1838-1840.