PRESS

Hana Lasicová

PRAVDIVÝ
ˇ
PRÍBEH LZI
 Maminke

Copyright © Hana Lasicová, 2010

Bratislava september 2010
 Ďakujem Tomášovi Janovicovi,
Punareve – za hlbší pohľad, Adele, Kate
– za sňanie pochybností, jednej blízkej
trpezlivej osobe, Janke, Evite a Oľge
– za nevídané naštartovanie udalostí,
Marike – za umožnenie, Jurajovi – za to,
že tam so mnou bol, maminke – za inšpiráciu
a humor, Šušovi – za rozhodnutie,
a mojej Žoke, ktorá išla tisíc kilometrov,
aby ma zachránila.
 P R AV D I V Ý P R Í B E H L Ž I

Ak sa chceš z nejakých kurióznych dôvodov nažrať v ne-

kresťanských hodinách, choď do brasserie, kde si môžeš dať
cibuľovú polievku a croque monsieur.

Áno, viem, Ludovic, najlepšie menu by nemalo obsahovať

viac ako päť predjedál, pätnásť hlavných jedál a zo päť de-
zertov, správne som to vyčíslila? Bežné menu býva také
skromné, že väčšinou je len napísané na kúsku zloženého
papiera, poprípade na malom stojane, ktorý je umiestnený
na každom stole. V mnohých prípadoch, hlavne v malých
reštauráciách, je jedálny lístok nečitateľným písmom načar-
baný kriedou na obrovskú tabuľu alebo dokonca na zrkadlo,
ktoré je buď umiestnené na najvyššom a najviditeľnejšom
mieste v reštaurácii, kam všetci uprene žmúria, alebo ho
nosia od stola k stolu podľa želania zákazníkov. Častá scéna:
úslužná čašníčka sa mocuje s obrovskou tabuľou medzi tes-
ne napchatými stolmi reštaurácie.
Napriek tomu, že Ludovic mi lezie na nervy, musím mu
uznať, že táto jednoduchosť vedie k tomu, že sa môžete spo-
ľahnúť, že jedlá sú – po a: čerstvé, a po b: všetky ich vie ku-
chár pripravovať ako svoje špeciality. A že sú to naozaj špe-
ciality, o tom svedčia aj vždy preplnené reštaurácie. Všetky
tieto malinké priestory sú nemožne prepchaté ľuďmi, čaš-
níkmi a zariadením. Stoja tu tie najmenšie stoly na svete,
obkolesené stoličkami a pohovkami, na ktorých sa tlačí celý
Paríž. Ludovic ma, „podľa bontónu, Nathalie“, nechá vždy
sadnúť si k stene, na lavicu alebo na pohovku, zatiaľ čo on sa
ako správny džentlmen uskromní s nepohodlnou stoličkou

59
H A NA LAS I COVÁ

oproti. Za maličké, často okrúhle kovové stolíky, na ktoré sa

ledva zmestia dva taniere, sa bez problémov natlačia aj šty-
ria ľudia. Čo sa však na stôl vždy musí zmestiť, sú dva pohá-
re na víno a carafe d’eau – karafa s vodou. Vo Francúzsku to-
tiž platí zákon, že každý „pocestný“ má nárok na pohár vody.
A tak sú reštauračné zariadenia povinné dať svojim zákaz-
níkom vodu zadarmo. Pravdaže, nie je to Evian, ide len o ne-
jakú vodu z bohvieakého vodovodu, ale ani tak to nie je na
zahodenie. Však aj tak ňou s Ludovicom len zapíjame ob-
jednané víno, ktorého si dáme buď „u verre“, čiže jeden po-
hár, alebo rovno celú ľašu. Dobrým vynálezom francúzske-
ho reštauračného stolovania je takzvaný „demi-pichet“ –
krčiažtek naplnený rozlievaným vínom. Na také polovičné
opitie. Pre tých, ktorí sa chcú tváriť, že by celú ľašu predsa
nikdy v živote...

S Ludovicom v reštaurácii nesedíme v družnej mlčanlivej

nevraživosti. Nie. Podľa francúzskeho konverzačného úzu si
tam väčšinou zopár hodín posedíme v nezmyselnej hádke.
– Ludovic, čo budeme robiť cez víkend? Nechceš ísť do
Versailles? Alebo, zoberieš ma do Disneylandu?
– Baaaah... écoute... hmmmm... (Ludovic funí a vykrúca sa.
Časy, keď ma balil na Disneyland, sú očividne už dávno
preč.)
– Ludo, tá vaša francúzština, to je neuveriteľná reč. Samé
prestávky, odmlky, hmkania, funenia. To neexistuje ni-
kde inde na svete, aby človek vyslovoval celé vety a sú-

60
 P R AV D I V Ý P R Í B E H L Ž I

vetia, ktoré sa tvária, že majú zmysel, no v skutočnosti

nedávajú reči žiaden obsahový význam.
– Čo tým myslíš? Prečo musíš byť vždy taká negatívna?
Francúzština je prastará reč, ktorá vznikla...
– Ale mám pravdu! Vy ste samé bah oui... c’est... franche-
ment... écoute... voilà... c’est juste... bah, c’est ça, quoi.
– Mohla by si ma, prosím ťa, neprerušovať? Francúzština
má svoje základy v galských a latinských...
– V slovenčine by sa to vôbec nedalo! Každý by si myslel,
že hovoriaci jedinec má nejakú výraznú rečovú a prav-
depodobne aj kognitívnu chybu, a asi by mu veľmi rých-
lo a nemilosrdne naznačili, aby už konečne vyklopil, čo
má na srdci.
– My na rozdiel od vás vieme konverzovať, ty mi stále ská-
češ do reči a celkovo sa nevieš správať pri stole, všimla
si to aj moja rodina, takže by si mohla vyvinúť trochu
úsilia a vypočuť si históriu nášho jazyka, ktorého pred-
chodca zaznel v Ríme, keď bojovník Vercingetorix...
Asi som naozaj zle vychovaná. V hlave mi hneď vyvstane
obraz plavovlasého vrkočatého Vercingetorixa, ktorý uka-
zuje Caesarovi igu borovú, a potom sa premení na Asterixa
s okrídlenou helmou, s tučným Obelixom naháňa po gal-
ských lesoch diviaky a kričí: „Tí Rimania sa zbláznili!“ Lu-
dovica už nepočúvam, zdá sa mi, že sa už ani nenachádza pri
stole v Le Diwan, ale niekde na prelome osemnásteho a de-
vätnásteho storočia. Fraternité, šmaternité. Ludovic, Francú-
zi a ich národná hrdosť. Už ma to unavuje. Stále totiž žijú v ča-

61
H A NA LAS I COVÁ

soch Napoleona a nevedia sa zmieriť so stratou svojej nad-

radenosti. Pre nich ešte stále existuje. A myslím tým oba
subjekty predošlej vety, aj nadradenosť, aj Napoleona.
Pri vedľajšom stole, na piaď od môjho stehna, sa zatiaľ
rozvíja úplne iný typ rozhovoru, tiež podľa všetkých pravi-
diel francúzskej zhovorčivosti, len v pozitívnejšom naladení.
On a ona tam spoločne džavocú o všetkom, čo im práve na-
padne, sú zhovorčiví, s radosťou vypĺňajú hodiny, ktoré ich
delia od objednávky poslednej kávy. On a ona, obaja obleče-
ní do uniformy z tesných džínsov, trička s potlačou, saka
a farebného šálu.
On, len čo si sadne, začne konverzovať:
– Fíha, aké je to tu pohodlné! Je to tu fakt strašne pohodl-
né. Aj ty sa cítiš tak pohodlne?
– Ujde to. Aha, jedálny lístok, počkaj, čo si dáme. Hm, čo
by som si tak mala vybrať?
– Počkaj, len aby som sa z tej stoličky nezosypal. To by
bolo, čo? A toto, tento obrázok tu bol vždy? Nikdy som si
ho nevšimol. Ty si si ho predtým všimla?
– Ja hej. Takýto podobný visel vždy na záchode u mojej
babičky vo Franche-Comté.
– Áno? Ja som si ho nikdy nevšimol, predstav si.
– Keď sa už rozprávame o mojej babičke, tak takúto po-
lievku vždy robievala. Možno by som si ju mala dať.
– Hm, neviem, môže to tu byť dobré. Ja vcelku dôverujem
tunajšej kuchyni, je to tu spoľahlivé, rád sem chodím,
som rád, že som tu s tebou.

62
 P R AV D I V Ý P R Í B E H L Ž I

– Aj ja s tebou, si veľmi milý. Aha, pozri sa, napríklad toto

jedlo som nikdy nemala! Vôbec ho nemám rada, určite
si ho teda nedám. Ale toto som zase nemala už dávno.
Nemala by som to znova skúsiť, čo myslíš?
– Ani ja som to už dávno nemal, ale myslím, že som si to
tu už raz dal. Bolo to pred rokmi, ale mám z toho taký
pocit, že to bolo celkom dobré. Mimochodom, chcel som
ti už dávno povedať, Cécile, v mojom hlbokom vnútri sa
cítim skôr ako komunista než ako socialista.
Rečníci, majstri small-talk. Všetci do jedného vedia použí-
vať rôzne konverzačné úskoky, okľuky a zvraty, ktoré vy-
tvárajú dojem, že sa vám už-už chystajú odhaliť tie najtaj-
nejšie stránky ľudského bytia, a pritom len šikovne zabíjajú
plynúci čas.

„Viete, čo vám musím určite povedať? Neuveríte!“

„Počkajte, počkajte.“
„Ako by som vám to najlepšie podala…“
„No, skrátka, nebudem chodiť okolo horúcej kaše.“
„Nemám čo skrývať, treba to povedať priamo.“
„Vtedy to bolo tak, dnes je to zase inak.“

Aj Ludovic si celkom dobre vystačí sám so sebou, nemá

zmysel ho prerušovať, povedať mu, že ma to, čo mi tu za sto-
lom učiteľsky vysvetľuje, vonkoncom nezaujíma, že som sa
to všetko učila už na strednej škole a že mi je celý Vercin-
getorix spolu s Académie Française srdečne ukradnutý.

63
H A NA LAS I COVÁ

Domov už ideme mlčky, popri piatkovo vysvietenej syna-

góge, popri zatiahnutých vchodoch garážových obchodov.
V spálni si ľahneme vedľa seba, urazené ticho nabíja izbu ne-
znesiteľnou atmosférou.
Vtom k nám doľahne známy hlas. Monsieur Cohen a jeden
z jeho nespočetných siahodlhých telefonátov. Ludovic vo
vedľajšej tme otrávene vzdychne a obráti sa na bok. Je ne-
možné nezapočúvať sa. Monsieur Cohen sa túto noc rozho-
dol rozdávať telefonické rozumy. Možno si zriadil poradňu.
– Len sa ožeň, Stéphane! Marie-toi!
Cez stenu znie burácajúci zachrípnuto-alkoholický hlas.
Po chvíli pochopím, že radí kamarátovi z mokrej štvrte, kto-
rý rozmýšľa, či by mal pristúpiť na požiadavku istej dievčiny,
ktorá ho, pravdepodobne v nejakom pomätení zmyslov, chce
za manžela.
– Tu proites toute ta vie! Budeš mať z toho celý život
osoh, Stéphane! Len sa ožeň! Marie-toi! Ožeň sa, po-
zveš ma na svadbu! Bude sa o teba starať. Prídeš do-
mov, spraví ti večeru, porozprávate sa, čo deň dal, bu-
dete spolu. V noci si k nej ľahneš do postele, budete sa
maznať. Bude to dobré, vravím ti. Nebudeš viac sám. Je
z toho samý osoh! Radím ti dobre, len sa ty, Stéphane,
ožeň!
Chudák Monsieur Cohen. Vôbec nevie, o čom hovorí.

Odborná analýza jednotlivých kúskov Mojej časovej torty

sa tu končí. Začína byť jasné, že niečo očividne nie je v po-
riadku, a nesúvisí to len s časovým manažmentom. Moje by-

64
 P R AV D I V Ý P R Í B E H L Ž I

tie akoby pozostávalo buď z osôb, udalostí a činností, ktoré

ma nebavia, alebo z vysnených výplodov mojej fantázie. Niet
divu, že sa mi zdá, akoby sa mi ani neoddalo žiť. Niet divu, že
hibernujem.
Kedy ma prestala napĺňať moja práca? Kedy mi začala
pripadať bezobsažná a nezmyselná? Vždy to tak nebolo.
Alebo som sa klamala? Je to moja chyba alebo chyba práce
alebo chyba prostredia? Ide len o túto prácu alebo o prácu
všeobecne? Prečo ma táto činnosť neuspokojuje, ba dokon-
ca ubíja, keď druhí ju robia celé roky, celé desaťročia a ne-
ťažkajú si? Nechce sa mi pracovať? Som lenivá? Alebo sa
mám príliš dobre?
Aký životný zmysel môžem nájsť v aktivite, ktorá obsa-
huje celodenné sedenie za stolom a vyhýbanie sa nejakým
mediánom a kontingenčným tabuľkám? A aj keby som celý
deň strávila robením tabuliek, aký by to malo zmysel alebo
účinok? Možno keby som celý deň sadila zemiaky na poli
a potom si pozrela, ako rastú, tak by som z toho mala lepší
pocit, ako keď vytvorím nejaké súbory s nespočetnými ana-
lýzami a štatistikami, ktoré potom odovzdám nič netušiace-
mu klientovi, ktorý zase do iremnej pokladnice odvedie
mastnú sumu za perfektný výkon.
Ako sa môže ten nešťastník Marcel celý deň skláňať a nie-
čo riešiť za svojím stolom, ako keby práve jeho práca zmysel
mala? Irituje ma to. A iritujú ma aj všetky moje kolegyne:
Sabine, Corinne, Emilie, ktoré v živote nemali žiadne ambí-
cie. Ako dobre sa im bez nich žije! Prečo ma niečo vo mne
núti objavovať neprekonateľné problémy tam, kde všetci

65
H A NA LAS I COVÁ

veselo mávnu rukou a sú radi, že môžu len tak fungovať?

Majú oni pocit, že žijú?
A to každodenné úmorné cestovanie do práce! Už ma to
nebaví. A nielenže ma to nebaví, mňa to bytostne otravuje.
Vyslovene ma ubíja sedieť každý deň v nejakom vagóne
a rátať stanice:
Voltaire – Richard Lenoir – St-Ambroise – Oberkampf (keď
som si doteraz nenašla miesto na sedenie, už si ho nenáj-
dem) – République – Strasbourg St-Denis – Bonne Nouvelle
(iróniou je, že táto stanica sa volá „Dobrá správa“) – Grands
Boulevards – Richelieu Drouot – Chaussée d’Antin La Fa-
yette – Havre Caumartin (už sa takmer nedá dýchať) – St-Au-
gustin – Miromesnil – St-Philippe du Roule – Franklin D. Roo-
sevelt – Alma-Marceau (umieram!).
A večer zase naspäť v opačnom poradí.
Linka zelenej farby. Tak ju zaznačujú na mapách paríž-
skeho podzemia. Zelená znamená nádej. A naozaj, akoby na
podporu tejto idey sú na tejto trase samí „Saints“. Svätý
Ambróz, svätý Augustín, svätý Filip z nejakého Roule. A k to-
mu tá dobrá správa. Nenadchýna ma to. Som presvedčená
luteránka.
Uvedomuje si niekto, okrem mňa, že celá táto bezobsažná
činnosť a tieto nezmyselné podmienky cestovania, ktoré ma
vyčerpávajú, mi zaberajú takmer polovicu dňa? Polovicu
z času, ktorý by som mohla venovať inej, kreatívnejšej, lepšej,
krajšej činnosti. Činnosti, ktorá by ma presadila napríklad
ako hviezdu vo ilmovej industrii alebo ako dramaturgičku
v oblasti divadla. Laureátka cien, ovenčená úspechom, lev

66
 P R AV D I V Ý P R Í B E H L Ž I

salónov. Nie je táto práca a všetko, čo s ňou súvisí, jedným

z tých faktorov, ktoré mi bránia v plnohodnotnom živote?
Ktoré ma nútia uzatvárať sa do svojej prázdnoty? Nebudem
sa ja musieť tohto faktora pekne potichučky zbaviť?
Áno, áno, ja viem, viem, čo si myslíte. Splnila som si sen
mnohých. A ako ľahko. Akoby som za to ani nič nedala. Skrz
známosti svojho ochotného priateľa a s troškou šťastia som
začala žiť a pracovať v Paríži, a to nie ako au-pair alebo ako
nejaká asistentka, ale ako špecialistka vo svojom odbore.
Všetko by malo byť o. k. Prečo sa napriek tomu tak strašne
nudím? Prečo sa cítim taká sama, taká opustená, nepocho-
pená, bez družnosti, vnútorne vyprahnutá a vysušená? Bez
emócií a vášne. Robot. Nudiaca sa bytosť. Je to moja hlavná
črta? Nudiť sa?
Ale však ja sa len tak strašne nudím, pretože sa rada za-
bávam, pretože mám rada, keď sa niečo okolo mňa deje,
pretože mám rada pohyb. Všetci a všetko je však strnulé,
zastavené, rigidné, bez akcie. Preto som prestala chodiť von
medzi ľudí. Zdajú sa mi nudní, len tak sedia a rozprávajú sa,
poprípade niečo popíjajú alebo jedia. To ma má baviť? Však
už celý deň jem, pijem a sedím. To mám v tom pokračovať aj
vo svojom voľnom čase? A pritom sa ešte tváriť, že je to
úžasné? Že sa skvele bavím? To hádam nikto odo mňa ne-
očakáva. To si radšej doma pozriem dobrý diel Buffy, pre-
možiteľky upírov.
– Ako sa môžeš pozerať na tieto fašisticko-násilnícke se-
riály, ktoré ničia našu európsku kultúru svojou prízem-
nosťou? Okrem toho, už dávno bolo dokázané, že ľudia,

67
H A NA LAS I COVÁ

ktorí pozerajú viac ako hodinu denne televízor, výrazne

prestávajú disponovať sociálnymi schopnosťami, ktoré
sú dôležité v našej individualistickej spoločnosti, aby
sme aspoň...
To, pravdaže, hovorí Ludovic. Tento neuveriteľný Ludovic,
ktorý aj vtipný neškodný feministický seriál využije ako
ospravedlnenie svojho všeobecného znechutenia zo mňa,
ako zámienku na to, aby ma prinútil cítiť sa pred ním vinná.
Mám pocit, že sa dusím, lapám po vzduchu, zase raz som
v naučených koľajach, spútaná a neviem sa pohnúť ani do-
predu, ani dozadu.
A predsa len, kde sa to všetko, čo medzi nami bolo, pode-
lo? Tá láska, ktorá tam predsa bola ešte pred chvíľou, minu-
lý mesiac, týždeň, ešte včera tam bola, cítila som ju, stále ju
cítim. Tak prečo to už nejde a prečo mi to začína byť jedno?
Všetok môj sociálny život, moje emócie, moja súdržnosť sa
vždy vzťahovali na neho, na Ludovica. Však ešte len nedávno
som si od neho s nehou čítala správu Je t’aime, mon amour.
Ludovic, ktorý si spieva v sprche, Ludovic, ktorého kroky
vŕzgajú v snehu, ktorý sa na mňa usmieva, túli sa ku mne
v noci, hladká ma po vlasoch. Ludovic pri menhire na ostro-
ve v Golf de Morbihan. Ludovic na Space Mountain II v Dis-
neylande. Kde je? Kam zmizol? Bol tu vôbec niekedy?
Cítim sa opustená, sama, a to napriek neustálej prítom-
nosti Monsieur Cohena, ktorý ma utešuje tým, že je na tom
ešte horšie ako ja. Aj tak všetko, čo vo mne zostáva, je prázd-
nota. Na stanici Saint Augustin, tam, kde sa končí nástupište
a začínajú sa koľajnice strácajúce sa v tme tunela, je veľká

68
 P R AV D I V Ý P R Í B E H L Ž I

tabuľa. Na nej je nápis, čierne na bielom: Attention au vide!

Pozor na prázdno. Každý deň pri cestovaní metrom prejdem
okolo, ráno a večer, a pozerám sa na tieto slová. Chce mi
vesmír alebo Régie Autonome des Transports Parisiens niečo
naznačiť?
Lebo áno, okolo mňa sa rozprestiera prázdno. Som sama
vo svojom vesmíre. Ten pocit, že všade, kam pozriem, je len
bezvzdušný nekonečný priestor a ja sa vznášam, celkom sa-
ma. Nič známe, nič teplé neexistuje. Som len ja v čiernote.
Časová diera, na ktorú som narazila hneď na začiatku svojej
psychologickej analýzy, je pre môj stav, moje rozpoloženie,
moje bytie vysloveným symbolom. Je jeho vyjadrením. To
prázdno, ktoré sa rozprestiera vo vnútri mňa, ovplyvňuje
moje emócie, moje myslenie, moje vnímanie času a priesto-
ru. Je to akási čierna diera, ktorá ma pohlcuje.
Čierna diera pohlcuje aj toto nádherné mesto, ktoré ma
obklopuje. Jeho krásu vnímam len v riedkych okamihoch.
Oveľa častejšie sa rozčuľujem nad jeho nemožnosťou. Na-
príklad, prečo v tomto prekliatom meste posledný rok ne-
prestajne pršalo? V zime v lete. Cez leto som chodila do prá-
ce v čižmách a kabáte pri desiatich stupňoch. Takto som si to
teda nepredstavovala. Možno je na vine ten melancholický
vlhký vietor, ktorý fúka odniekadiaľ z Normandie, od oceánu.
Predsa len, klíma tu už nie je stredomorská. A z vetra sa vraj
dá aj zblázniť.
Niekedy si večer len tak zoberiem jeden z vélos, bicyklov,
ktoré sú porozostavované po celom Paríži v uzamknutých
papučiach a dajú sa prenajať za euro. Bicyklujem sa po cyk-

69
H A NA LAS I COVÁ

listických trasách, po bulvároch, po kruhových objazdoch

na betóne Arc de Triomphe, na dlaždičkách Place de la Bas-
tille, dávam znamenia rukou. Už som aj prišla na to, ako pred-
biehať autobusy, ktoré tiež chodia po cyklistických chodníč-
koch. Vtedy mám pocit naplnenia, mám pocit, že som sú-
časťou niečoho väčšieho.
Súčasťou Paríža. Je ako osoba, ktorá ma stále sprevádza,
ale ktorú si ako keby nie vždy uvedomujem, neberiem ju
dostatočne na vedomie. Paríž romantický, chaotický, bon-
vivant, prekvapivý, zelený. Paríž štrajkujúci, pulzujúci na
otvorených priestranstvách, neprístupný, kultúrny, po-
chmúrny, vzdelaný. Paríž, ktorý pretína Seina ako nezahoji-
teľná jazva, Seina, ktorá svojím pomalým tokom dáva najavo,
že nemá nič spoločné s rýchlymi stredoeurópskymi riekami.
Niekedy popoludní dáva mesto pocit, že tiež pomaly lenivo
plynie, že čas nezohráva žiadnu rolu, že ku šťastiu stačí len
sa prechádzať a sedieť v pouličných kaviarňach.
Tento život, ak sa tie nádychy a výdychy, ktoré do úmoru
opakujem každý deň, vôbec dajú tak nazvať, ma ťaží. Je zase
príliš konvenčný, jednoduchý, naučený, oklieštený. Ak nič
nespravím, diera vo mne sa bude stále rozrastať. Na konci
života si nebudem pamätať, ako som ho prežila. A nebude to
preto, že budem trpieť Alzheimerom. Budem ležať na smr-
teľnej posteli a nebudem ani vedieť, ako som sa tam dostala.
Budem si hovoriť, jediné, čo si presne pamätám, je, že som
prišla do Paríža za Ludovicom a zrazu som sa ocitla tu.
Budem si to rátať na prstoch a nejako sa mi to celé nebude
zdať.

70
 P R AV D I V Ý P R Í B E H L Ž I

Cítim sa ako nedobrovoľný hosť v nejakej zlej talk-show.

Sedím na nepohodlnej krikľavej stoličke a prehnane veselá
moderátorka ma predstavuje znechutenému obecenstvu.
– Natália sa dostala vo svojom živote do bodu, kde si uve-
domila, že má takzvane všetko a že nič z toho ju neteší.
Natália, čo myslíš, prečo ťa nič neteší? Prečo sa nudíš?
V maminej pseudopsychologickej príručke, ktorá dlhé
mesiace ležala na jej nočnom stolíku, som si prečítala: „Ne-
môžeme dať viacej dní životu, len viac životu dňom (mana-
žérske motto).“
Takéto rady si môžete, moji milí ezoteristi, strčiť za klo-
búk. Kvôli vám mám pocit, že moju túžbu po čomsi inom,
novom treba vnímať ako symptóm liečiteľnej neurózy. Keď
som nespokojná so svojou situáciou, tak si predsa mám pre-
čítať knihu s nejakými úžasnými radami, ktoré v jednej vete
opíšu celý môj problém a ešte mi aj blahosklonne ukážu
cestu správneho riešenia (pričom „cesta je cieľ“). Keď sa
necítim dobre, nech si predsa dám Xanax, zhltnem Lexaurín,
nech navštívim psychoterapeuta, zacvičím si, povytieram
zadky v starobinci. A pri tom všetkom nech myslím pozitív-
ne a hlavne – nech sa snažím vyťažiť zo života viac a ešte
viac, prinútiť ho, vyžmýkať ako citrón, dokázať, mám na to
predsa nárok.
Prečo by som však mala robiť viac. Práve naopak, možno
by som mala robiť menej. Menej sa snažiť, menej sa prispô-
sobovať. Odhodiť svoju puritánsku striedmosť, naučené am-
bície a zaužívané názory. Akceptovať nedokonalosť. Riadiť
sa viac dionýzovským princípom. Plynúť ako rieka. Zostúpiť

71
H A NA LAS I COVÁ

na samé dno a zase ísť hore. Všetko zmietnuť a vystavať.

Podľa seba. Celá sa znovuobjaviť, znovuvymyslieť. Savoir
vivre.

72
 P R AV D I V Ý P R Í B E H L Ž I

2.
Od mojich posledných úvah prešlo zopár upršaných a tma-
vých zimných mesiacov. A zrazu som si všimla, že keď pri-
chádzam domov z práce, ulice už nie sú naplnené ponurým
mestským šerom a ráno na schodisku už nemusím zapínať
elektrické osvetlenie, pretože jeden tenký svetelný lúč po-
maly putuje po schodoch od okna chodby obráteného do
dvora. Tour Eiffel, v poslednom čase len akási holá železná
konštrukcia, sa akoby začala obúvať do maličkých zelených
lístočkov. To ožívajú platany na Champs de Mars.
V Paríži sa začala jar, všade som to videla, to prebúdzanie.
Trávy, kvety, stromy vynímajúce sa oproti železným plotom
a zabetónovaným plochám. Kontrasty a symbióza. To je es-
tetika mestskej prírody.
V Bois de Boulogne sa na strmých brehoch Malého os-
trova začínajú objavovať celé záľahy narcisov. Sú tu vysoké
narcisy žlté ako kuriatka, narcisy akoby strapaté od vetra,
biele narcisy s červenými, so žltými a s oranžovými korun-
kami ako nejakí králi prírody. Tráva v záhradách a parkoch
je čerstvo zelená a hustá, akoby to bola srsť akéhosi mimo-
zemského zvieraťa, ktoré mám neodolateľnú chuť pohlad-
kať. O chvíľu sa v Jardin du Luxembourg z nenápadných stro-
mov stanú nezarámované obrazy. Na okamih zažiaria a po-
tom sa celý rok budú znova pohybovať v sivom priemere. To

73
H A NA LAS I COVÁ

zakvitnú čerešne a načuchrané sakury. A vo vetre začnú po-

letovať ružové lupienky.
Všetko ožíva a ja som tu, stále na tom istom mieste. Ráno
na Avenue du Président Wilson, večer na Rue de la Ro-
quette. Sama. V Paríži.
Minulú noc sa mi snívalo, že som chcela ísť do Disneylan-
du, ale nemohla som sa tam dostať. Poznáte tie sny, keď po-
trebujete súrne niečo dôležité vykonať, ale nie ste toho
schopní, pretože vašu pozornosť odvádza milión maličkostí,
do cesty sa vám stavajú rôzne banálne prekážky, zrazu sa
ocitáte na úplne inom mieste a nakoniec si uvedomíte, že to,
čo ste chceli spraviť, sa už spraviť nedá, že je už na to príliš
neskoro.
Ja som si vo sne kúpila lístok do Disneylandu, ale až do-
datočne som zistila, že musím ešte kúpiť lístok aj niekomu
inému, niekomu neznámemu, kto tam však musel za kaž-
dých okolností ísť so mnou. Pri vstupnej bráne som potom
zistila, že som si svoj vlastný lístok zabudla doma. Bežala
som domov tak rýchlo, ako som len vládala, ale po ceste
som sa stratila a nevedela som nájsť cestu späť. Dlho som
blúdila dokola popri vysokých múroch a zatvorených brán-
kach. Keď som sa konečne vrátila k hlavnej bráne Disney-
landu, nadišla akási určitá hodina a už bolo neskoro na
vstup, park sa zatváral. Okolo mňa bol dav ľudí, ktorý sa valil
opačným smerom, než ako som išla ja. Všetci sa snažili do-
stať do hotelov, kde boli kolektívne ubytovaní. V ružovom
šere kráčali v jednom smere rodičia, deti, páry. Nevládala
som proti tejto rieke ľudí bojovať. A pritom som tak strašne

74
 P R AV D I V Ý P R Í B E H L Ž I

túžila prechádzať sa v parku. Tak veľmi som sa chcela pre-

viezť na divokom drevenom tátošovi na veľkom farebnom
kolotoči, ale jediné, čo som dokázala, bolo dostať sa po búd-
ku pokladnice s jednou mimoriadne nepríjemnou paňou
vnútri.
No tak hádam naozaj už stačilo!
Takto sa ďalej nedá existovať, musím sa konečne vzchopiť
a niečo vykonať, veď som aj sama sebe na smiech. Prišla
som do Paríža, aby som niečo zažila, aby som si žila vlastný
život, a zatiaľ mám pocit, že tu vnútorne vysychám. Vskutku
som vyprahnutá ako púšť. Musím ukončiť všetko, čo mi v ži-
vote prekáža. Nechcela som to predsa spraviť už dávno? Zdá
sa mi, že som sa na to už minule chystala. Nakoniec však
akosi vyprchalo moje odhodlanie. Prečo som to len tak dlho
odkladala, veď som to už mohla mať dávno za sebou. Alebo
som čakala, že sa to samo od seba nejako vyrieši?
Ako prvé sa zbavím Ludovica. Len... Akým spôsobom?
Ako mu to povedať, oznámiť? Začať len tak medzi rečou?
– Ahoj, Natália, ako sa máš?
– Zle.
– A to už prečo?
– Lebo sa chcem s tebou rozísť a neviem, ako ti to mám
povedať.
Viac-menej sa to tak nakoniec aj udialo. Najprv sa nedal.
Okamžite nasadil tvár muža, ktorý má v živote nejaké tie zod-
povednosti. Druhá šanca. Všetko je predsa v poriadku. Mož-
no nejaké minimálne problémy. S tým sa však pasujú všetky
páry po určitom čase. Ale prečo všetko hneď rušiť, pretože

75
H A NA LAS I COVÁ

je zopár vecí momentálne trochu nepohodlných. Spolu to

zvládneme, sme si to dlžní. Treba všetko zmietnuť zo stola
a konštruktívne vystavať.
Mala som pocit, že zrazu odniekadiaľ spoza chrbta vy-
tiahne lippchart a začne na ňom graicky znázorňovať úska-
lia nášho vzťahu, aby ho mohol porovnať s úskaliami vzťa-
hov vo všeobecnosti, a potom červenou ixkou na biely pa-
pier nakreslí stúpajúcu krivku akčného plánu. Na konci sa
pokloní a bude očakávať, že mu s nadšením zatlieskam.

Mimochodom, naozaj som mohla Ludovicove povahové

črty vytušiť už skôr. Načo som vyštudovala psychológiu?
(Hoci diplomovú prácu som nakoniec robila z inej oblasti.)
Načo som činná v oblasti ľudských zdrojov?
Keď som ešte pracovala doma, robila som výberové kona-
nia pre jednu veľkú irmu s mimoriadne vysokou luktuá-
ciou. Zamestnanci tam jednoducho nechceli zostávať. Bolo
to ako začarované, mesačne sme naberali aj sto nových ľudí.
Pohovory na stredné a vyššie pozície okrem iného spočíva-
li aj v tom, že kandidáti museli podať päťminútovú prezen-
táciu svojich pozitívnych schopností a svojich negatívnych
stránok alebo – ako sme to diplomaticky nazývali – stránok
na rozvoj. Takýchto prezentácií som videla hádam na stovky.
Napríklad:

76
 P R AV D I V Ý P R Í B E H L Ž I

Slovník
famille nombreuse mnohopočetná rodina
Bon courage! Veľa zdaru!/Držím palce!
Permettez,
Monsieur/Madame. Prepáčte, pane, pani.
Je crois que je t’aime. Myslím, že ťa ľúbim.
malgré moi mne napriek
ewige Wiederkunft večný návrat
Truth lies in the eye
of the beholder. Pravda závisí od toho,
kto posudzuje.
Grande Ecole označenie kategórie lepších
francúzskych vysokých škôl
Stuff as dreams
are made on Látka, z ktorej sa robia sny
(Shakespeare, Búrka)
charmant šarmantný
hôtel particulier vznešený súkromný
mestský dom
logo de la maison logo domu/značky
boulangerie pekáreň
brasserie piváreň
vider et gratter vypitvať a oškriabať
(šupiny)

251
H A NA LAS I COVÁ

poissonnier predavač rýb

boucher mäsiar
fromager predavač syrov
fruits et légumes ovocie a zelenina
à emporter so sebou
tilleul, camomille,
menthe lipový, kamilkový, mätový
province vidiek
croque monsieur toast so šunkou a so syrom
Ecoute. Počúvaj.
bah oui... c’est...
franchement... écoute...
voilà... c’est juste... bah,
c’est ça, quoi áno, zhluk predlžovacích
slov bez väčšieho
spoločného zmyslu
Académie Française inštitúcia, založená r. 1635,
ktorá má za úlohu deinovať
francúzsky jazyk
Marie-toi! Ožeň sa!
Tu proites toute ta vie! Budeš mať z toho celý život
osoh!
Je t’aime, mon amour. Ľúbim ťa, láska moja.
Attention au vide! Pozor na prázdno!
Régie Autonome
des Transports Parisiens RATP, Parížska hromadná
doprava
vélo bicykel

252

savoir vivre
A nous deux, Paris!
bien entendu
péniche
Go! Vas-y!
people
age Re-Perfect
Pro-Calcium Nuit
revitalift Double Lifting
Yeux vive la fashion
attitude le hit des It bags
Je suis désolée,
Monsieur l’agent.
Qu’est-ce que c’est,
le dossier?
Attendez, Madame, je vais
juste ouvrir votre dossier.
bourgeois-bohèmes
Vraiment n’importe quoi!
star-crossed lovers
P R AV D I V Ý P R Í B E H L Ž I
vedieť žiť, vedieť si užívať
život (elegantne a dobrými
spôsobmi)
A teraz uvidíme,
kto z koho, Paríž! (podľa
Stendhala)
pravdaže, to sa rozumie
druh člna na riečnu plavbu
Vpred!
ľudia
skomoleniny francúzskych
a anglických slov
Je mi ľúto, pán agent.
Čo to je, dossier?
Počkajte, otvorím váš
„dossier“.
buržujskí bohémi
Neuveriteľné! Nezmysel!
(fráza)
nešťastní milenci
(Shakespeare)
253
H A NA LAS I COVÁ

Weltordnung svetský poriadok

Blue Elephant Modrý slon
Avoir ou ne pas avoir
de la classe. Mať alebo nemať
eleganciu.
mademoiselle slečna
evening wear večerné šaty
Concession à perpétuité Prenajatie hrobu na večnosť
Aux Grands Hommes
la Patrie
Reconnaissante. Veľkým mužom
ich vďačná vlasť.
Où est l’Arc de Triomphe? Kde je Arc de Triomphe?
Tu peux me passer le sel,
s’il te plaît? Môžeš mi podať soľ, prosím?
Ça fait 450 Euros,
Mademoiselle. Je to 450 eur, slečna.
Voilà les principales
règles de notre société. Tu sú hlavné zásady
našej spoločnosti.
Bonjour, Madame,
un cornet de cinq Euros
avec poire caramel, moka
tiramisu et mandarine
chocolat. Dobrý deň, madame,
kornútok za päť eur
s karamelizovanou

254
 P R AV D I V Ý P R Í B E H L Ž I

hruškou, moka tiramisu

a čokoládovou
mandarínkou.
Tout de suite,
Mademoiselle. Hneď, slečna.
Merci, Madame. Ďakujem, Madame.
courtoisie slušnosť
Vous êtes un gros connard! Ste veľká sviňa!
leurs de lys kvety ľalie, o. i. symbol
francúzskych kráľov
raison d’être zmysel bytia
C’est Virgil.
Virgil est l’ami de Nathalie. To je Virgil.
Virgil je kamarát Nathalie.
ma petite moja malá
le Sud juh
le jardin záhrada

255
Vydalo vydavateľstvo Evitapress, s. r. o.,
Bratislava ako svoju dvadsiatu publikáciu.
Copyright © Hana Lasicová, 2010

Vydanie prvé.

Roman Piffl
G rafick ý dizajn a o bá lka :
Zodpovedná redaktorka: Eva Urbaníková
Jazyková úp rava: Darina Belanová

Tlač:
AD TEAM, s. r. o.,
Trnava
www.adteam.eu

www.evitapress.sk
ISBN 978-80-89452-10-1