obalka_odsudeny:Layout 1 10.1.
2011 21:10 Page 1
Vladislava Hoffmannová
Vyštudovala Fakultu telesnej výchovy a športu
Univerzity Komenského v Bratislave, neskôr
získala titul doktorka pedagogiky.
Trinásť rokov pôsobila ako pedagogička
na strednej škole, s mládežou pracovala
aj v Centre medzinárodných výmen detí
a mládeže. V roku 1996 ukončila špecializované
štúdium pre súdnych exekútorov a svoje
vedomosti v tejto oblasti uplatňovala na
Krajskom súde v Bratislave. V súčasnosti
pracuje v súkromnej firme.
Kniha Odsúdený vznikla na základe
jej príbehu a príbehu jej syna Lukáša,
ktorý bojoval s drogovou závislosťou.
Desivý Prespávala som načierno v práci, sem-tam u známych či
Tento príbeh sa nekončí, tento príbeh pokračuje. Aj ja
budem dúfať, že nie tragicky. Podobných príbehov píše rodinný u kamarátky, párkrát ma prichýlila aj suseda, keď bolo jasné,
že Lukáš nevie, že som len dve poschodia pod ním. Už som so
život stovky, áno, je to autor neúnavný, krutý a nie vždy trojuholník: sebou nosievala základnú hygienickú výbavu, zubnú kefku
a pár kúskov bielizne, u ochotnej Božky som si mohla veci aj
spravodlivý. Kniha je zdrvujúca, prečítate ju však na
jeden dych. Odporúčam ju najmä rodičom, hlavne tým,
matka, syn oprať. Keď som nenocovala u nej, volala mi a vždy mala ka-
tastrofické správy.
ktorí si myslia, že problém drog sa ich predsa netýka. a drogy „Vlaďka, u vás je zas nejaký buchot.“
„Vlaďka, z vášho bytu ráno odchádzali s Lukášom aj traja
Pomôže hádam predísť takýmto tragédiám a upozorní Cigáni. Asi tam nocovali.“
na to, že na Slovensku je už veľa odborníkov v oblasti „Vlaďka, zmizla tá vysoká tuja z tvojho balkóna.“
„Vlaďka, Lukáš ti sťahuje celý byt!!!“
drogových závislostí, s ktorými sa oplatí komunikovať Bolo mi to jedno, už som zachraňovala vlastný zdravý
predtým, než je už neskoro. Luky, držme si palce! rozum. Nedalo sa. Lukáš síce nevedel, kde prespávam, no vy-
volával mi každé tri hodiny vo dne aj v noci.
Dušan Cinkota, herec „Kde si, mami?“
Q „Nestaraj sa.“
„Nebola si už dávno doma...“
Lukyho príbeh sa stal súčasťou aj môjho životného „Doma? Náš domov si zničil, Lukáš. Všetko, na čo som roky
šetrila, aby sme to mali, si predal a prefetoval. Čo odo mňa,
príbehu. Táto kniha hovorí o osude ženy – zúfalej matky, preboha, ešte chceš?“
ktorá svojho syna tak veľmi chcela chrániť, že mu tým „Príď domov, mami. Preberieme to všetko.“
Išla som. Až tak mi to bolo jedno. To, čo som videla, mnou
HOFFMANNOVÁ BACIGALOVÁ
možno ešte viac škodila. Bol to však iba a len Luky, však dokázalo otriasť. To, čo kedysi bolo naším domovom, sa
kto mal v rukách drogu a rozhodol sa ju užívať. zmenilo na holobyt. Prázdne izby, prázdne steny, všetko, čo sa
VLADISLAVA & EVA
VLADISLAVA
Nech je šťastný koniec tejto knihy nádejou pre tých, dalo speňažiť, bolo preč.
„Nebudem tu ani minútu, Luky, nič ma tu nedrží. Rob si
ktorí ju potrebujú. Pre ostatných nech je príležitosťou
zamyslieť sa, či namiesto pohŕdania nemajú dostať HOFFMANNOVÁ tu sám, čo chceš.“
„Nenávidíš ma, však?“
nádej aj tí najbiednejší. Ako hovorí stará múdrosť: & EVA BACIGALOVÁ „Je mi úplne jedno, čo, kde a s kým robíš. Hoci aj v tejto
diere.“
Ak zachrániš jediný život, zachrániš celý svet. „Ty ma tu necháš?“
Laco Ďurkovič, televízny reportér Všetko sa vo mne vzbúrilo.
„Pre mňa za mňa tu aj zdochni! Rozrúb to tu, zober si, čo
a občiansky aktivista chceš, a daj mi už konečne svätý pokoj. Ja som s tebou na-
dobro skončila.“ Slzy sa mi tlačili do očí, keď som na syna opäť
vrieskala. Od bezmocnosti a úplného zúfalstva. Nezostal mi
nič dlžný.
„Chápem, nechceš ma. Nechceš mi nič dať, lebo ma ne-
znášaš. A vieš čo? Ty už nie si moja mater.“
Už som nevládala bojovať. Zostal mi len strach. Z toho, či
toto je naozaj úplné dno, alebo klesneme ešte niekam hlbšie.
Z toho, že pre vlastného syna som sa stala len zdrojom peňazí
a on pre mňa zdrojom obrovských problémov.
PRESS
Autentický príbeh o tom, že drogy neničia len narkomana
odsudeny:Sestava 1 10.1.2011 16:16 Page 4

Venujem všetkým milujúcim rodičom,

ktorí so svojimi deťmi prežili s drogami
pád až na dno. Predovšetkým však tým,
ktorým by tento príbeh mohol včas
otvoriť oči a pomohol konať správne.
Možno lepšie ako ja...

Copyright © Vladislava Hoffmannová,

Eva Bacigalová 2011
odsudeny:Sestava 1 10.1.2011 16:17 Page 117

Odsúdený

24
Nespomínam si, kedy sa to všetko definitívne zlomilo.
Prišlo to pomaly, tak akosi uveriteľne, nechcem povedať,
že prirodzene, to by už znelo príliš sarkasticky. Zrazu to
nebolo tak, že ja vyzvedám, čo Lukášovi chýba, a niečo ta-
ké bezvýznamné ako peniaze mu kedykoľvek dám, ak
mám. Zrazu to bez akejkoľvek zdvorilostnej predohry fun-
govalo tak, že odo mňa peniaze neustále pýtal a ja som
mu neustále odpovedala, že mu ich dať nemôžem, lebo
žiadne nemám.
Načo ich potrebuje, som sa nedozvedela. Vždy mal po-
ruke jednu zo svojich univerzálnych odpovedí typu – poži-
čal som si a musím vrátiť, je to len dočasné, to nerieš, aj
tak by si tomu nerozumela...
Naozaj som tomu nerozumela. Nebolo mi jasné, kde
miznú čoraz väčšie a väčšie sumy peňazí, no už mi jasné
bolo, že z dočasného stavu sa stal stav trvalý. Otázka zne-
la, čo v domácnosti nenájdem, keď prídem popoludní
z práce. Z vynášania vecí do záložne sa stala každodenná

117
odsudeny:Sestava 1 10.1.2011 16:17 Page 118

Vladislava Hoffmannová & Eva Bacigalová

realita. Dnes, s odstupom času, vôbec nechápem, ako som

mohla byť taká hluchá a slepá a neuvedomovala som si, že
ten stav nie je ani trochu normálny. Lukáš väčšinou do
dvoch či troch dní založené veci doniesol domov, no
o ďalšie dva dni boli znova preč.
Pre istotu som si cestu z práce naplánovala tak, aby
som išla okolo Lukyho „obľúbených“ záložní a včas zistila,
čo zas budem doma hľadať márne. Ešte som si vravela, že
dobré to síce nie je, ale s paranojou to už snáď trochu pre-
háňam. Neuplynul ani mesiac, keď som pred výkladom
záložne stuhla ako soľný stĺp – bol v nej môj mohutný dre-
vený stojan na kvety! Ten mi padol do očí ako prvý. Hneď
vedľa neho stála moja práčka a na práčke môj televízor.
O práčku bol opretý obraz, ktorý uplynulých dvadsať ro-
kov neopustil moju spálňu. Ráno pred ôsmou som odišla
do práce, o pol štvrtej popoludní som polovicu svojej do-
mácnosti našla v záložni!
To už nebola hra o fazuľky. Luky predsa musel zohnať
niekoho s veľkým autom, vynosiť veci z bytu a previezť
ich do záložne. A ten niekto mu pri tom pokojne asistoval.
Nechápala som to. Nechápala som, ako môj syn premýšľa
a prečo to robí. Vtedy som sa s ním vedela len do krvi po-
hádať, v poloprázdnom byte sme na seba ziapali ako dva-
ja šialenci, Lukáš dostal odo mňa aj zopár výchovných ro-
dičovských po papuli a padali aj vyhrážky, že to bolo po-
slednýkrát a ak sa to zopakuje, vyhodím ho z domu.
Navonok som sa snažila pôsobiť ako prísna matka, kto-
rej si syn nemôže dovoliť skákať po hlave, no výsledok bol

118
odsudeny:Sestava 1 10.1.2011 16:17 Page 119

Odsúdený

smiešny. Smiešnotragický. Ešte rozbombardovanejšie ako

náš byt bolo moje vnútro, v plnej sile som si uvedomovala,
že sa deje čosi, čo vôbec nemám pod kontrolou, no hlavne,
čomu ani trochu nerozumiem a čo už vlastnými silami
nedokážem zastaviť. Neovládala som sa pri hádkach s Lu-
kášom, jedna bezradná zúfalá mama bola schopná už len
kričať, nadávať a hystericky gestikulovať.
A po skončení výmeny názorov trieskať dverami.
„Aaauuu,“ zaručal raz Lukáš a vybehol z izby. Červený
nebol len v tvári, ľavou rukou si držal pravú a z dlane mu
tiekla krv. Vo dverách, ktorými som tresla, zostal jeden
jeho prst.
„Kurva, čo som komu urobil, že vlastná mater ma chce
zabiť!“ Reval ako zmyslov zbavený. „Ty ma teda musíš
brutálne nenávidieť! Neboj sa, je to vzájomné.“
Začal sa zúrivo prehrabávať v kuchynskej linke, zhodil
pritom pár hrncov a príbory, ktoré sa sušili v odkvapká-
vači. Rámus sa rozliehal po celom dome.
Ježišikriste, on hľadá nôž!!!
Napokon vybral len čistú utierku na riad, omotal si ju
okolo krvácajúcej ruky a za hlasného kurva a do piče vypa-
dol z domu.
Zas som utierala krv. Krv vlastného syna.
Ktorého som skoro zabila!
Uteká k lekárovi so zranením, ktoré som mu spôsobi-
la ja.
Môj milovaný, vypiplaný, jediný syn, môj malý Lukáš-
ko môže pokojne ísť na políciu a udať ma za ublíženie na

119
odsudeny:Sestava 1 10.1.2011 16:17 Page 120

Vladislava Hoffmannová & Eva Bacigalová

zdraví. Najprv ho stlčie otec, potom ho týra matka, no to

je vážne rodinka ako z obrázka.
Nezvládla som to. Možno som to kedysi myslela na-
ozaj dobre, ale všetko dopadlo najhoršie, ako sa len dá.
Ako to hovorí to múdre príslovie? Cesta do pekla býva čas-
to vydláždená dobrými úmyslami.
Zlyhala som – najprv ako manželka, potom ako matka.
Manžel na mňa kašle, syn ma nenávidí. To je bilancia uply-
nulých dvadsiatich rokov môjho života. Dala som im všet-
ko, čo som vedela a čo som dať mohla. A výsledok?
Nič. Dokonalé nič. Len prázdnota, výčitky svedomia
a strach z budúcnosti.
Na čo mám ešte čakať, na akú zmenu? Čakala som dve
desaťročia, a keď to zhrniem, opäť mi z toho vyjde to isté –
nič. Už nemá význam sa o čosi pokúšať. Nemám na to si-
lu, nemám sa o koho oprieť.
Sama som nanič. Nič neviem a nič si ani nezaslúžim.
Ani žiť!
Skončím to.

120
odsudeny:Sestava 1 10.1.2011 16:17 Page 121

Odsúdený

25
Dá sa vyskočiť z okna, dá sa obesiť, skočiť pod vlak alebo
aspoň pod električku, podrezať si žily. No hnus! Zvláštne,
že žena aj pri takýchto rozhodnutiach rozmýšľa v čudne
praktickej rovine – hlavne, aby nenarobila veľa špiny a ro-
boty pre iných.
Z desiateho poschodia je možné vyskakovať so stoper-
centnou istotou výsledku. Ale následky budú odstraňovať
záchranári, policajti, lekári, patológovia a ešte aj údržbári
ciest a chodníkov. Ako sa vešia, ani neviem, nechápem,
ako si samovrah amatér dokáže spraviť funkčný uzol so
zručnosťou stredovekého skúseného kata. Po podrezaní
žíl vznikne rovnaký neporiadok ako po skoku z okna alebo
pod dopravný prostriedok. Ešte mi napadlo, že sa dá aj
utopiť, ale prísť k petržalskému Draždiaku a len tak sa po-
noriť do jeho stojatej vody a čakať na smrť mi prišlo tea-
trálne. Aj skákanie z mosta do Dunaja, hoci tam je výsle-
dok asi istejší a rýchlejší.
Rozhodla som sa pre lieky.

121
odsudeny:Sestava 1 10.1.2011 16:17 Page 122

Vladislava Hoffmannová & Eva Bacigalová

Čistá práca, prakticky žiadna bolesť, jednoducho si

ľahnete a už sa nezobudíte. Nech sa svet a všetci v ňom
hoci aj zbláznia, vás už sa to netýka, nič už nie je vaša
starosť.
Zbohom a majte ma radi!
Pche, kto mňa asi tak má rád?
Stačí len zbohom.
To im napíšem a idem na to.
Sadla som si za stôl s papierom a s perom a pustila sa
do písania listu na rozlúčku. Pre Lukáša. Išlo to ľahko.
S vedomím, že je to to posledné, čo tu po mne zostane,
som písala bez akýchkoľvek zábran. O tom, ako som robi-
la všetko pre to, aby sa mal dobre, o tom, že to napriek
mojej snahe nevyšlo. O tom, že viac naozaj neviem dať.
Neviem. Viem len, že som zlyhala, že mi nič nevyšlo tak,
ako som si to predstavovala, a že ten pocit je taký neznesi-
teľný, že ho musím ukončiť. Raz a navždy.
„Konečne si budeš môcť život zariadiť tak, ako chceš ty
sám. Už ti nebudem do toho hovoriť, čo sa patrí a čo nie, ty
sám vieš najlepšie, čo ťa urobí šťastným...“ písala som
a myslela na to, ako sa tým naozaj všetko krásne vyrieši.
Prebehla som tie štyri husto popísané strany ešte raz, či
som na niečo podstatné nezabudla.
Zabudla. Na dosť podstatnú vec.
Kričala na mňa z každej vety, ktorú som napísala, lebo
v každej každučkej som použila slovo SÁM.
Možno vyriešim samovraždou svoj problém, ale Lukáš
tu na tie svoje zostane úplne SÁM!

122
odsudeny:Sestava 1 10.1.2011 16:17 Page 123

Odsúdený

Lebo jeho mama to vzdala.

Myslela viac na seba a na svoje „dobro“.
Nie, nie, nie, to nemôžem spraviť. Nech vykrikuje, koľ-
ko chce, že ho nenávidím a seriem na neho, nemôžem sa
na neho takto zbabelo vykašľať. Neviem síce, ako mu po-
môcť, ale musím sa o to aspoň pokúsiť. Som jeho mama
a on môj jediný syn.
Koncept listu na rozlúčku som odložila. Nezahodila,
len odložila. Veď človek naozaj nikdy nevie, kedy sa mu
niečo také môže zísť.
Ešte raz, tentoraz dôkladnejšie, som poutierala krvavé
šmuhy po Lukášovi, vzala pod pazuchu žehličku, zamkla
za sebou dvere a odišla na políciu.

123
odsudeny:Sestava 1 10.1.2011 16:17 Page 124

Vladislava Hoffmannová & Eva Bacigalová

26
Ak neviem Lukášovi pomôcť vlastnými silami, musím
požiadať o pomoc aj niekoho iného. Ja pre neho už nie som
autorita, moje názory, požiadavky, príkazy a rozhodnutia
sú mu ukradnuté. Dokonca ma nenávidí.
Ale kto s ním spraví poriadok? Kto okrem mňa sa ním
vôbec bude zaoberať? Naozaj zaoberať. Má dvadsaťdva ro-
kov, nemôžem ho potrestať zákazom vychádzok, konzu-
mácie zmrzliny alebo pozerania rozprávok.
Čo mám spraviť a kam mám ísť?
Obvodné oddelenie polície bolo tri ulice od nás. Za obi-
tými zamrežovanými vchodovými dverami bol na stene
prilepený ošúchaný plagát s vysmiatou uniformovanou
sexy blondínkou so želiezkami a s obuškom na boku
a s textom: „Sme tu pre vás.“
Tak fajn, som tu dobre.
„Želáte si?“ ozvalo sa z reproduktora pri zvončeku.
„Dobrý deň, chcem nahlásiť krádež.“

124
odsudeny:Sestava 1 10.1.2011 16:17 Page 125

Odsúdený

Odporný zvuk bzučiaka na dverách, idem dnu. Už ma

čaká policajt, počet jeho frčiek na náplecníkoch mi nič
nehovorí.
„Akú krádež chcete nahlásiť?“ Vypýta si moje doklady,
posadí sa k stolu za storočný písací stroj, mňa usadí opro-
ti sebe. Pozerá na žehličku, ktorú som si položila do lona.
„Miznú mi veci z bytu.“
„Niekto sa k vám vlámal?“
„Nie, robí to môj syn. Má kľúče, býva tam. Jednoducho
odnáša všetko, čo sa odniesť dá, a ja mu v tom neviem
inak zabrániť.“
„Čo tá žehlička?“ premohol svoju zvedavosť.
„Keď sa odtiaľto vrátim domov, možno by tam už ne-
bola.“
Vzdychol si a prisunul stoličku bližšie k písaciemu stolu.
„Chcete na neho podať trestné oznámenie?“
„Chcem, aby sa tým, čo stvára, začal už niekto zaobe-
rať.“
„Ak napíšeme oznámenie, bude sa to vyšetrovať. Podľa
toho, čo hovoríte, je páchateľ jasný, váš syn môže skončiť
vo väzení.“
Čo to zas robím vlastnému synovi?
„Myslím, že nemám iné východisko. Musím to spraviť
aj za túto cenu.“
O pár týždňov mi domov poštou prišlo uznesenie. Po-
stupne spolu viac ako desať uznesení!

125
odsudeny:Sestava 1 10.1.2011 16:17 Page 126

Vladislava Hoffmannová & Eva Bacigalová

Vo veci podozrenia z trestného činu krádeže podľa paragrafu

247, odsek 1, písmeno a Trestného zákona, ktorého sa dopustil
Lukáš Hoffmann tým, že z bytu svojej matky na ulici XY bez
zjavného použitia násilia odcudzil 1 ks práčky zn. Tatramat, čím
poškodenej Vladislave Hoffmannovej spôsobil celkovú škodu vo
výške sedemtisíc korún...
Ďalšie uznesenie sa týkalo 1 ks žehličky zn. Brown
a 4 ks obrazov, spolu za desaťtisíc korún. Ďalšie 1 ks video-
rekordéra zn. Daewoo za osemtisíc korún, na ďalšom bol
hriankovač, mixér zn. ETA, starožitná váza a žehlička ne-
zistenej zn., spolu za sedemtisíc korún. Nasledovali „rôz-
ne druhy šatstva“ za jedenásťtisíc päťsto korún, mikro-
vlnná rúra zn. Moulinex a fritéza zn. Moulinex, príborová
súprava, posteľná bielizeň a kávová súprava z čínskeho
porcelánu, 5 ks sklenených karáf a obedová súprava, písa-
cí stroj zn. Consul, súprava pohárov, 1 ks televízor zn. Hi-
nari. Ďalšie a ďalšie tisícky korún...
Všetky uznesenia sa končili rovnakým záverom.

Rozhodnutie
podľa paragrafu 159, odsek 2 Trestného poriadku s poukazom
na paragraf 11, odsek 1 písmena h Trestného poriadku odkladám,
keďže trestné stíhanie je podmienené súhlasom poškodeného,
a ten nebol daný.
Lukáša predvolali na políciu a vypočuli. Ku krádežiam
sa priznal. V tom čase sa však už priznal aj mne. So všet-
kým. Práve preto som všetky obvinenia stiahla.

126
odsudeny:Sestava 1 10.1.2011 16:17 Page 127

Odsúdený

27
Z peňazí, ktoré mi v tom čase zostávali, som už nedokáza-
la pokryť všetky náklady na domácnosť. Auto aj bez demon-
tovaného rádia tak naozaj išlo do bazára.
„Aspoň budú nejaké prachy,“ prehodil Luky ironicky,
keď si všimol, že zmizlo z parkoviska pred domom.
„Budú, ale určite nie pre teba,“ odvrkla som bez toho,
aby som sa na neho hoci len pozrela. Ani to ním nepohlo,
oči sa mu opäť začali horúčkovito lesknúť.
„To auto síce nebolo najnovšie, no podľa mňa by ho moh-
li predať pokojne aj za päťdesiattisíc,“ zamyslel sa.
„To nerieš, Luky,“ použila som jeho obľúbenú najuni-
verzálnejšiu odpoveď na všetko. Nepočúval ma.
„Aspoň polovicu by si mi mohla dať. Potrebujem veľmi
súrne na...“
„Ja tie peniaze potrebujem oveľa súrnejšie. Nič ti ne-
budem dávať.“
„Však ty si to ešte rozmyslíš.“

127
odsudeny:Sestava 1 10.1.2011 16:17 Page 128

Vladislava Hoffmannová & Eva Bacigalová

Znelo to hrozivo. Veľmi zlý pocit som mala aj z toho, že

v nasledujúcich dňoch mi Lukáš aj dva- či trikrát denne
volal, aby sa spýtal, či už je auto predané.
„Do ktorého bazára si ho vlastne dala?“ začal zisťovať
asi po týždni. Viditeľne nervózny, dokonca sa mi zdalo, že
sa chveje.
„Do toho ťa naozaj nič nie je, Luky.“
„Prečo mi to nechceš povedať, mami?“
„Nechceš mi najprv ty vysvetliť, načo to potrebuješ
vedieť?“
„Potrebujem, pretože... potrebujem.“
„Čo je to za odpoveď?“
Začal sa prehrabávať vo vreckách, z jedného vytiahol
zhúžvané tri stovky. Pozeral na ne, akoby neveril vlast-
ným očiam. Naozaj sa mu triasli ruky.
„Potrebujem tie peniaze.“
„Žiadne ti nedám, Luky. Ani keď sa auto predá.“
V tom čase už bolo dávno predané, no musela som to
tajiť pred vlastným synom. Bohužiaľ som vedela, že ak by
na to prišiel, znova by ma dokázal uhovoriť, presvedčiť,
ohlupovať a zmanipulovať tak, že by som mu peniaze ur-
čite dala. Lukáša však poháňala akási čudná, čoraz nebez-
pečnejšia vášeň. Začal obchádzať všetky bazáre v meste
a zisťovať, v ktorom je naše auto.
„Ty ma klameš, mami,“ privítal ma doma, len čo som
prekročila prah. Pootvorená zásuvka, v ktorej som odvždy
skladovala najdôležitejšie doklady a písomnosti, hovorila
za všetko – hrabal sa mi vo veciach. „Auto som v žiadnom

128
odsudeny:Sestava 1 10.1.2011 16:17 Page 129

Odsúdený

bazáre nenašiel. Je už predané, však? Máš peniaze, však?

Sú niekde tu?“ Otvoril ďalšiu zásuvku.
„Prestaň,“ skríkla som na neho. Bolo v tom viac stra-
chu ako zlosti. Čo sa to, preboha, s tým chlapcom zas deje?
„Čo si to dovoľuješ, prekutávať zásuvky ako zlodej? Ne-
hanbíš sa?“
Vbehla som do izby a narýchlo kontrolovala obsah zá-
suviek. Snáď v nich naozaj nebolo nič, čo by mohol vziať
a speňažiť. Rodné listy, list vlastníctva, výpisy z banky,
všetko vyzeralo na svojom mieste.
Lukášovi akoby sa minula tá horúčkovitá energia, čo ho
poháňala, odovzdane klesol na gauč a neprítomne sa na
mňa pozeral.
„Neželám si, aby si bral veci z môjho bytu, opakujem ti
to už po tisíci raz. Lukáš, takto to ďalej nemôže ísť. Sme tu
teraz len my dvaja, odkázaní jeden na druhého. Mali by
sme si navzájom pomáhať a nie, že ja budem chodiť do
práce a ty budeš míňať moje peniaze. Ani neviem na čo.
Dosť, už toho naozaj bolo dosť! Takto to už ďalej nemôže
pokračovať...“
Rovnala som doklady v zásuvkách a pritom zo mňa
išiel súvislý monológ o všetkom, čo sa vo mne za posledné
mesiace nazbieralo. Zmiešané s neurčitými obavami, so
strachom a, samozrejme, so starým známym pocitom
osobného zlyhania. Niekde som zas musela urobiť chy-
bu, keď namiesto toho, aby som konečne žila harmonickým
životom, tu opäť vrieskam na vlastného syna a harmóniu
som nevidela ani z rýchlika. Bolo mi z toho mizerne.

129
odsudeny:Sestava 1 10.1.2011 16:17 Page 130

Vladislava Hoffmannová & Eva Bacigalová

„Počuješ?“ Vyventilovala som to tým, že som zas

zvreskla na Lukáša. „Tak počuješ?“
No úžasné. Mne tečú nervy a jeho to vôbec nezaujíma.
A ešte sa tvári, že spí. Detinské. To robil naposledy ako
škôlkar.
Ležal rozvalený na gauči, oči zavreté, výraz človeka
duchom neprítomného. Akoby ani nedýchal. Mala som
fakt plné zuby jeho pretvárky, pomykala som ho za plece.
„Počúvaš ma vôbec, Lukáš?“
Ruka mu bezvládne klesla k zemi.
On nespal.
On... omdlel?
Čo sa mu stalo? Bože, veď som snáď nebola k nemu ta-
ká hnusná, že z toho odpadol.
„Luky, preboha, čo ti je?“
Nereagoval vôbec na nič. Hlava mu klesla na hruď, nit-
kovito dýchal, z minúty na minútu bol bledší a bledší.
„Preber sa, Luky, prosím ťa, preber sa!“ Triasla som je-
ho plecami, fackala som ho po lícach, skúšala jeho pulz.
Nešlo mi to, ten môj mi búšil až kdesi za očami a ruky sa
mi triasli. Nadvihla som mu viečka, trepotali sa za nimi roz-
šírené tmavé zreničky. Nikdy som také čosi nevidela.
Rýchlo, záchranka!
Operátorka na druhom konci telefónu bola rutinne
pokojná.
„Kedy odpadol, pani?“
„Asi pred desiatimi minútami. Jednoducho prestal ko-
munikovať, ani teraz nereaguje na nič.“

130
odsudeny:Sestava 1 10.1.2011 16:17 Page 131

Odsúdený

„Dýcha normálne? Nedusí sa?“

„Dýcha slabo, vyzerá, ako keby spal.“
„Je chorý na srdce, pľúca, máva závraty?“
„Nie, vôbec nie. Má len dvadsaťdva rokov.“
„Berie nejaké lieky?“
„Nie, žiadne.“
„Zostaňte pri ňom, posielame k vám sanitku.“
„Prosím vás, kedy príde?“
„O chvíľu je u vás.“
Zastala pred naším domom o hodinu. Nie, nie, bolo to
v skutočnosti naozaj len pár minút, no mne sa zdali neko-
nečné. Luky stále ležal bezvládne na gauči, z pootvorených
úst mu vytekali sliny. Kriste na nebi, čo sa mu stalo?
Starší záchranár s bradou a fúzmi, ktoré mu dodávali
dôveryhodnosť, vyzeral, že mi snáď bude vedieť na túto
otázku odpovedať. Prišiel aj s asistentom, obaja v reflex-
ných oranžových vestách a s kufríkom s veľkým červe-
ným krížom. Čakala som ich v otvorených dverách.
„Dobrý večer, kde máte pacienta?“ Nestrácali čas.
Kládli mi podobné otázky ako operátorka v telefóne.

Bezvládnemu Lukášovi už medzitým rutinnými po-

hybmi merali tlak a fonendoskopom počúvali srdce.
„Pozri sa,“ nahol sa asistent k lekárovi.
„Čo si zistil?“ Obaja sa sklonili nad Lukášovu tvár, asis-
tent mu malou baterkou svietil raz do jedného, raz do dru-
hého oka.
„Vidíš to?“

131
odsudeny:Sestava 1 10.1.2011 16:17 Page 132

Vladislava Hoffmannová & Eva Bacigalová

„Vidím. Je to jasné, priprav dva kubíky naloxonu.“

Asistent vybral z kufríka priesvitnú ampulku, jej ob-
sah zručne vtiahol do injekčnej striekačky. Fúzatý lekár
medzitým potrel Lukášovo predlaktie dezinfekciou.
„Mladý muž, preberte sa,“ ťapkal lekár Lukyho po líci.
„Ako sa voláte?“
Lukáš sťažka otvoril oči, ruky, nohy ani ústa ho zatiaľ
neposlúchali, aj keď to vyzeralo, že sa snaží niečo povedať.
„Volá sa Lukáš,“ pošepla som lekárovi. Bola som zrelá
na to, aby aj mne pichol niečo na upokojenie. „Bude v po-
riadku?“
„Lukáš, Lukáš, počujete ma?“ pokračoval zdravotník
v jeho oživovaní. „Viete, čo sa vám stalo? Lukáš?“
„Nemmi... soum... žžži,“ vychádzali z neho len nearti-
kulované zvuky.
Asistent medzitým vložil do kufríka fonendoskop
s tlakomerom, vypisoval ešte akýsi papier.
„Tu mi to, prosím, podpíšte,“ pozrel sa povzbudivo na
mňa. „A potrebujeme jeho občiansky a poistenecký pre-
ukaz.“
Začala som prehľadávať Lukyho vrecká na vetrovke.
„Mami,“ zaznelo zrazu ťažko, ale už dosť zrozumiteľne
z Lukyho úst. „Mami.“
Dvíhal hlavu, pokúšal sa posadiť, hľadal ma pohľa-
dom.
„No výborne, mladý muž. Vitajte medzi nami. Tak teda
pôjdeme.“ Záchranári ho začali stavať na nohy.

132
odsudeny:Sestava 1 10.1.2011 16:17 Page 133

Odsúdený

„Vy ho beriete so sebou?“ spýtala som sa prekvapená.

„Prečo? Idem s vami.“ V sekunde som si stihla obuť čižmy
a cez plecia prehodiť sveter.
„To nie je potrebné, zajtra príde aj sám, keď ho dáme
trochu do poriadku.“
Zarazila som sa.
„A on už nie je v poriadku?“
Lekár sa na mňa zvláštne pozrel. Pochopil, že naozaj
nechápem.
„Pani Hoffmannová,“ chytil Lukyho pod jednu pazu-
chu, asistent pod druhú a odchádzali z bytu, „váš syn sa
predávkoval. Je nafetovaný.“

133
odsudeny:Sestava 1 10.1.2011 16:17 Page 280

Vydalo vydavateľstvo Evitapress, s. r. o.,

Bratislava 2011 ako svoju 25. publikáciu
Copyright © Vladislava Hoffmannová,
Eva Bacigalová, 2011

Vydanie prvé.

Grafický dizajn a obálka: Roman Piffl

F o t o n a o b á l k e : Matúš Lago
Z o d p ove d n á r e d a k t o r k a : Eva Urbaníková
J a z y k ov á ú p r av a : Darina Belanová

Tlač:
FINIDR, s. r. o.,
Český Těšín
www.finidr.cz

www.evitapress.sk
ISBN 978-80-89452-20-0