obalka.qxp 2.5.
2007 21:07 Page 1
Bozkáva ma. Chce sex. Jeišikriste, jeišikriste.
¼avou rukou som sa opierala o jeho predlaktie,
v pravej som drala kabelku.
„Pusti ju,“ povedal Jakub.
„Èo?“ vydýchla som medzi bozkami.
„Tú kabelku. Pusti ju.“
Ani bohovi, pomyslela som si, a kabelka padla
na zem.
Jakub sa ku mne pritisol, cez trenky, ktoré mal
na sebe, som cítila, e myšlienky na sex sa len
tak ¾ahko nevzdá. Ruka mi tam nevdojak skåzla,
dotkla som sa ho, ale potom som dlaò odtiahla.
„Pekne voniaš,“ zašepkal mi do vlasov.
„Nevyspím sa s tebou,“ povedala som.
„Dobre,“ zdvihol ma, prehodil cez plece a nie−
sol ma... asi do spálne.
Mohla som krièa a kopa a by rozkošne ne−
dostupná, viem. Lene to by som potom nemala
èas premýš¾a, ako sa z tejto situácie dosta. Keï
ma poloil na poste¾, myslel si, e vyhral.
„Nie,“ posadila som sa rozhodne.
Usmial sa, poloil ma spä, bozkával mi krk,
dekolt, dal mi dole ramienka na šatách... Leala
som ako zamrznutá a premýš¾ala, èi sa u zaèal
Milionár...
„… výnimoèná prvotina z Evitinho pera. „Milujem ¾udí,
s ktorými sa nenudím.
Pre všetky zradené eny, pre tie, ktoré nevedia, Otvorený Evita vtrhla do redakcie Eva
èi ešte niekedy dokáu dôverova a ¾úbi, príbeh lásky a do môjho ivota ako
pre tie, ktoré kvôli jednému ne(v)hodnému 21. storoèia j víchrica. Tehotná 25−roèná
z pera známey
VŠETKO alebo NIÈ
chlapovi stratili samy seba, pre ne všetky bude víchrica s nádhernými oèami
tento skvostne napísaný príbeh terapiou...“ moderátork a notesom plným výborných
Lucia Kollárová, autorka bestselleru By tou druhou z lásky a novinárky nápadov na èlánky.
Tak sme sa zoznámili.
Vedela som, e je pohotová moderátorka,
a zakrátko som zistila, e je i výnimoèná
novinárka. O nieèo neskôr som ju spoznala
„Linda, rozprávaèka príbehu, je zúfalá manelka, aj ako vtipnú kamarátku, neúnavnú matku
ktorá chce spozna všetky tváre sexu v meste. Kým sa a talentovanú hráèku squashu.
pozrie do zrkadla a zistí, e u je aj sama jednou z nich, Evita peèie fantastické koláèe.
Evita ju nechá dospie z frivolnej pôitkárky na zrelú Píše texty piesní a spieva.
enu udobrenú s hormónmi i osudom. So sviným štýlom Je aj príleitostná keramièka
slovenskej Haliny Pawlowskej, s dôvtipným slovníkom a brušná taneènica.
a v hravej, navonok bezstarostnej forme. V zmyselnom A dlhoroèná autorka Zakázaných strán.
svete, kde si jedno citoslovce obèas zaslúia obidve Choroby môjho dieaa konzultujem
pohlavia, je VŠETKO tak, ako má by. NIÈ však nie je zásadne iba s òou.
isté. Všelièo býva v ivote inak, ako by mohlo by.“ A viem, e pre kamarátov funguje ako
Dalibor Hladík, publicista
EVA URBANÍKOVÁ nonstop psychoterapeutka cez telefón.
Má rozsiahlu kninicu a u dlho si dávame
navzájom tipy na výborné knihy.
EVA URBANÍKOVÁ
VŠETKO
Tá posledná mi urobila najväèšiu rados.
„Koneène humor, koneène sviei jazyk a reálne Dríte ju v ruke.
postavy! Vdy som èítala Evitine èlánky, lebo Príjemné èítanie.“
boli vtipné a ozajstné, take som sa na túto Katarína Patvarošová, šéfredaktorka mesaèníka EVA
alebo
NIÈ
kniku hrozne tešila. Oprávnene.“
Zuzana Fialová, hereèka
DRZO A BEZ SERVÍTKY O VZAHOCH, KTORÉ NÁM VALCUJÚ ZMYSLY
evita_pc.qxp 25.4.2007 8:52 Page 256

Všetko alebo niè

Vydala
Mgr. Eva Urbaníková – EVITA
Vydanie prvé.
Copyright © Eva Urbaníková 2007

Jazyková úprava:
Darina Belanová, Renáta Kováèová
Obálka a grafický dizajn:
Roman Piffl

Tlaè:
Dolis, s. r. o., Bratislava

ISBN 978−80−969684−0−4
evita_pc.qxp 25.4.2007 8:52 Page 5

VŠETKO ALEBO NIÈ

Prológ
Babka vtedy zomrela neskoro na jar, u sa vlastne za−
èínalo leto. Bolo dos, horúco, pamätám si to, lebo mi
v aute išla naplno klíma, hoci som mala angínu, a tele−
fón som h¾adala v oranovej kabelke, ktorú nosím, len
keï je viac ako 25 stupòov. Zatelefonovala mi to mama,
ktorá napriek lekárskej profesii smr, svojich blízkych
nikdy nezvláda, hystericky plakala a ešte hysterickejšie
sa ma pýtala, ako môem by, taká pokojná. Nechápala,
preèo som okamite nenabúrala do prvého ståpa a nero−
nila slzy. Babku som ve¾mi ¾úbila. Zosobòovala pre mòa
všetko, èo som ako die,a mala rada – prázdniny, èerešne
a èerstvý chlieb so slivkovým lekvárom. Prijala som jej
smr, so smutným konštatovaním, e tak to chodí. Ale
nie preto, e by som bola bezcitná mrcha, skôr preto, e
som u pár dní bola schopná myslie, iba na jedno. Na
Jakuba.
O dva roky zomrel dedko. Aj to mi zatelefonovala ma−
ma. Prerývane vzlykala a mne to stislo srdce, lebo ešte
tri dni predtým sme spolu sedeli na obede a ja som mu
s¾úbila, e sa budem viac usmieva,. Ale neplakala som.
Skúšala som si privola, vlahu do oèí tým, e som na
klavíri hrala Memory z muzikálu Cats a pozerala som sa
na prázdne hojdacie kreslo, v ktorom obyèajne pri tej
skladbe sedával. Niè. Prehrabávala som sa vo fotkách,
v jeho veciach, v spomienkach. Niè. Stála som nad jeho
hrobom, poèula smrkanie, tiché poplakávanie a hlboké
5
evita_pc.qxp 25.4.2007 8:52 Page 6

EVA URBANÍKOVÁ

vzdychy. Cítila som èudné prázdno, zrazu som sa neteši−

la na Vianoce, ale neplakala som. Lebo všetky slzy, ktoré
mi mali tiec, po lícach, to u dávno mali za sebou.
Kvôli Jakubovi.

6
evita_pc.qxp 25.4.2007 8:52 Page 7

VŠETKO ALEBO NIÈ

1.
Prvýkrát v tom roku sme s Vandou sedeli na terase
podniku, kam sme zvykli chodieva, vdy, keï sme okla−
mali èas, kolegov, frajerov a zopár dotieravých pseudo−
kamarátok. Prvýkrát to poèasie dovolilo a náš stôl bol
pripravený tak, ako sme ho na jeseò opúš,ali.
Nahlas som sa smiala.
„Si šibnutá,“ teatrálne sa oprela o chrbát stolièky
a spustila: „Keï to na mòa ide, ešte bojujem s presved−
èením, e urèite pri tom èudne vyzerám, take sa tomu
bránim, a pustím to a vtedy, keï chlap h¾adá mobil, aby
zavolal na psychiatriu.“
„Mici, pred orgazmom myslíš na to, ako vyzeráš, keï
ho máš?“
„Áno. Som zakomplexovaná.“
„A èo robíš, keï ho nestihneš zastavi,?“
„Vdy ho stihnem zastavi,.“
„To sa nedá!“
„Nevedia to len zvieratá, moja.“
„A kedy sa rozhodneš, e ho pustíš?“
„Keï ma chlap presvedèí, e som krásna.“
„Ale nie kadý vie, e ,a má o tom presviedèa,!“
„Neboj sa, rýchlo to pochopí, pretoe od prvej chvíle,
èo sa ocitneme v posteli, poèúva len moje ospravedlne−
nia za to, ako vyzerám.“
„Prosím???“ zakrièala som.

7
evita_pc.qxp 25.4.2007 8:52 Page 8

EVA URBANÍKOVÁ

„Hovorím ti, e som zakomplexovaná! Ja tých chlapov

proste upozorním na to, e mám ve¾ké brucho a malé
kozy.“
„Vanda, ty nemáš ve¾ké brucho.“
„Mám malé kozy.“
„Keï to chlapovi povieš, okamite si to všimne!“
„Áno, ale keïe si chce zakefova,, tvrdí mi, e krajšie
nevidel.“
„A ty mu uveríš.“
„Nie, ale upokojí ma to.“
„O. k., berme to ako...“
„No, to som zvedavá...“
„Je to istý úchylný druh predohry.“
„Nie je to úchylné, keï vidím, e mi mu pozerá na
stehná, poviem mu, e u sa, ia¾, trasú...“
„Výborne, Vandi,“ rehotala som sa.
„Nemôem za to.“
„U sa ti nejaký mu ospravedlnil za to, e nevyzerá
ako mladý Redford?“
„Nie.“
„Napriek tomu si si na neho vyliezla a vyšantila si sa.“
„Èo ti šibe? Neviem to, keï som hore.“
Nieko¾ko ¾udí sa obrátilo, tak nahlas som sa smiala.
Èašník, ktorý nás u dobre poznal a ktorý sa vdy tešil,
keï sme dorazili, lebo naša prítomnos, s¾ubovala vzruše−
nie, prišiel k stolu a opýtal sa, èi si ešte dáme.
„Ja som autom,“ povedala som.
„Aj ja,“ pridala sa Vanda.
„Tak si ešte dáme, ale u iba streky,“ obrátila som sa
na neho.
„Dnes je vám veselo,“ zbieral zo stola prázdne po−
háre.

8
evita_pc.qxp 25.4.2007 8:52 Page 9

VŠETKO ALEBO NIÈ

„Áno,“ odpovedala som. „Áno. Vanda zistila, e vyze−

rá ako nepodarená sestra E.T. mimozemš,ana.“
„No,“ ostal stá, s táckou na polceste. „Patríte k naj−
krajším zákazníèkam v tomto podniku.“
„To preto, lebo vieme obleèením zakry, nedostatky,“
oznámila mu sucho Vanda.
„Ty nie si kompletná.“
„Som zakomplexovaná.“
„Milujem ,a, Mica,“ so smiechom som sa k nej
naklonila a pobozkala ju na ústa.
„Aj ja teba milujem, zlatko,“ našpúlila pery.
Èašníkovi sa pohli nohavice. Obe sme na neho pozre−
li, oèervenel a rýchlo odišiel.
„Take ty to nevieš, keï si hore,“ vyfúkla som dym
z cigarety.
„Ale asi to viem, ale nie som si istá, èi to robím dobre,
chápeš?“
„Skús si pritom èupnú,, chlapi to milujú.“
„Mne to pripadá také èudné, keï som hore.“
„Lebo ,a vidí, to preto.“
„Hlavne nie kadému môem poveda,, nech ma
vedie... Oni sú v tomto idioti, myslia si, e kadá to vie
ako pornohereèka a e keï na òom sedím kolmo napich−
nutá, neviem, èo od rozkoše...“
„Tak neseï kolmo!“
„Veï nesedím.“
„Daj sa do takého uhla, aby ti to bolo aspoò príjemné.“
„Jeiš, nebudem sa o tom rozpráva, so enou, ktorá
je schopná milova, sa za denného svetla!“
Vyloila som si nohu na prázdnu stolièku. Znovu som
sa zasmiala, lebo som si spomenula na to, ako si Vanda
vo fakultnej nemocnici odmietla vyzliec, tielko, keï jej

9
evita_pc.qxp 25.4.2007 8:52 Page 10

EVA URBANÍKOVÁ

mali robi, EKG, a lekár mojej mame vtedy zavolal, e to

bola posledná známos,, ktorú pre jej pekné oèi bol
ochotný vyšetri,. Mono ho vytoèilo to, e ja som si to
EKG cez tielko fotila. Neviem. Bol to starý pán, nikdy
nebol enatý a na Vandine vnady pod tielkom sa celkom
tešil... Aj keï boli malé.
„Pod¾a mòa to vieš ve¾mi dobre,“ povedala som. „Len
moc pozeráš televízor.“
Vietor zmenil smer a dym z Vandinej cigarety mi za−
halil celú tvár.
„Nešlukuj,“ povedala som. „Bude ti zle.“
Zamyslene hodila rukou. Mlèky som jej posunula víno,
ktoré èašník chvatne poloil na stôl, a na dúšok som vy−
pila to svoje. Bolo teplo.
„Vanda, si krásna ena, nerieš takéto hlúposti.“
Pokrútila hlavou a zahasila do polovice vyfajèenú ci−
garetu.
„Preèo mám š,astie len na takých hajzlov, ktorí mi
ešte aj povedia, e by som so sebou mala nieèo robi,?“
opýtala sa potichu.
Pokrèila som plecami.
„Neviem, moja. Fakt neviem.“
Ani jedna z nás netušila, e o pár dní natrafí na èlove−
ka, ktorý jej v posteli povie, e jej krásu by na stupnici
od jeden po desa, ohodnotil na 6,4. Napriek tomu, e
Vanda vyzerala tak, e som ju kadému chlapovi pred−
stavovala len s malou dušièkou. Bola kráááásna.
„Išla by som na výlet,“ povedala po chvíli. „Potrebu−
jem, aby sme boli spolu, Mici.“
Prikývla som. Viem, o èom hovorila. Muzika, alkohol,
náhodní mui s hladnými oèami a potom hurónsky
smiech, keï sme spolu, samy dve, zaspávali v našom
kedysi spoloènom byte.
10
evita_pc.qxp 25.4.2007 8:52 Page 11

VŠETKO ALEBO NIÈ

„V utorok máme v antikvariáte koncert.“

Pokrútila hlavou.
„To je fajn, ale ja chcem tancova,.“
„To môeš. Aj na stole. Aspoò bude na èo spomína,.“
Vanda bola pri tom, keï som prvýkrát v ivote tanco−
vala v bare na stole. Poznali sme sa len krátko, ale keï u
to nemalo úroveò, stiahla ma dole a povedala, e buï te−
da niekomu daj, alebo poïme domov. A ja som išla. Keï
som tancovala na stole druhýkrát v ivote, spoznala som
Erika, ale to je iná príhoda, tam Vanda nebola a mono
preto som sa stala prvýkrát matkou.
„Mali by sme si riadne zaúrova,,“ povedala. „Ako
kedysi.“
A potom sme odišli. Pár hláv sa za nami otoèilo, ale
na to sme boli zvyknuté.
Nasadli sme do svojich áut, poèkala som, kým Vanda
na štvrtýkrát vycúva v správnom uhle, a pohla som sa
smerom k Erikovmu prenajatému bytu. Èas na dcéru mu
vypršal.
Volám sa Linda. Mám 27 rokov, dvaapolroènú malú
princeznú Luciu, manela Erika, s ktorým u rok nei−
jem, a je len otázkou èasu, kedy padne iados, o rozvod.
Obliekam sa do dobrých znaèiek a potrpím si na kvalit−
nú kozmetiku. Je nede¾a 20. apríl, doma ma èaká rozèí−
taný Wiliam Trevor, koláè, èo som vèera narýchlo piekla,
a musím sa ešte stavi, u našich, lebo z Paría doniesli
Lucke darèek. Normálny, spokojný deò. Poèúvam z cé−
deèka Jamiroquaia, volám Teovi, predavaèovi v mojom
antikvariáte, u známom medzi ¾uïmi, nech mi napáli
Johna Mayera, dávam si do úst uvaèku a na moment
som bezstarostne š,astná...
Presne o dvadsa, hodín by som mala spozna, Jakuba.

11
evita_pc.qxp 25.4.2007 8:52 Page 12

EVA URBANÍKOVÁ

2.
Moja kamarátka psychologièka mi raz povedala, e
kadé storoèie v histórii ¾udstva je charakteristické jed−
nou dominantnou duševnou poruchou, ktorá prirodzene
vyplynie z toho, ktorým smerom sa svet uberá.
„A èo najviac trápi ¾udí dnes?“ spýtala som sa a ona
bez váhania odpovedala:
„Fóbie a úzkosti. Z èohoko¾vek. A ve¾mi ,ako zakore−
nené.“
Moje ïalšie pozorovanie mi len potvrdilo, e všetci
ijeme v dobe, keï sa úzkos, z romantiky a zo vz,ahu
samého stala morom. ¼udia pred láskou utekajú. Bránia
sa zamilovanosti, lebo sa boja, e v nej jeden z tých
dvoch zlyhá a oni stratia svoju duševnú rovnováhu. Ani
neviem, kedy som naposledy poèula o niekom, kto zail
úprimné vyznanie lásky. So slzami v oèiach, s absolút−
nym odovzdaním sa a bez štipky irónie. Ale prsty na
oboch rukách by mi nestaèili, keby som zaèala vyratúva,
všetky eny, ktoré boli postavené pred tvrdenia – Vieš, ja
nie som stavaný na vány vz,ah... Vieš, ty si zaslúiš lep−
šieho mua... Vieš, ja ti nemôem s¾úbi,, e ti budem
verný... Fuj! Mnohí priznávajú, e sa bez rozpakov stre−
távajú aj s inými enami. A sú pyšní na to, e hovoria
pravdu a nikoho nezavádzajú medovými reèami. Uijeme
v bludnom kruhu povrchných sexuálnych známostí, na
ktoré chceme èo najrýchlejšie zabudnú,. A keï náhodou
natrafíme na niekoho, kto nám vlezie pod kou a zaèína
nám by, blízky, rýchlo, z posledných síl cestu k nemu za−
hatáme, aby sa z toho, nedajboe, nevyk¾ula – láska…
Alebo ijeme vo zväzkoch, ktoré u dávno stratili svo−
je opodstatnenie, sú na smiech nám, našim milencom
a všetkým, ktorí nám pre milencov robia alibi... Vo
12
evita_pc.qxp 25.4.2007 8:52 Page 13

VŠETKO ALEBO NIÈ

zväzkoch, ktoré sú výsledkom rezignácie – lepšieho u aj

tak nenájdem, tak preèo nespusti, z nárokov?
O. k., o. k., som cynická.
Iste.
Ale ešte horšie to všetko pôsobí vtedy, keï si uve−
domíme najpodstatnejšiu vec. Ue všetci po pravej láske
túime. Prahneme. Po takej, aká je vo filmoch. Zai, su−
cho v ústach, roztrasené kolená, spotené ruky, èakanie
na telefón.
Poznám len dvoch ¾udí, ktorí ijú v nefalšovanom š,ast−
nom zväzku. Mojich rodièov. U to, e boli jeden pre dru−
hého prvou láskou, sa môe zda, v dnešnom svete – „naj−
skôr si ui, potom sa via“, trochu úchylné. Lene tam sa
to len zaèína. Keï sme sa raz s Vandou a s mojimi rodiè−
mi vybrali na spoloèný víkend do hôr – a u fakt netuším,
ako vznikla táto kombinácia, dva dni len pozerala na to,
ako sa dria za ruky, ako sa spolu smejú a ako sa o seba
starajú. V sobotu veèer sa ma pýtala, èi berú nejaké dro−
gy, a po zistení, e sú èistí, sa v nede¾u psychicky zrútila.
„Vidíš, Mici,“ povedala som jej vtedy. „A ja musím
týmto dvom š,astlivcom vysvet¾ova,, e to oni – nie ja,
pochádzajú z inej planéty...“
Dom, v ktorom naši bývali, bol vysvietený. Zaparko−
vala som pri Martinovom aute, Lucia vyskoèila a veselo
sa rozbehla k bráne.
„Ahoj, zlatko,“ vítal ma otec, vzal malú na ruky a po−
bozkal ma na líce. „Máš sa dobre?“
„Áno, oci,“ povedala som. Vdy som hovorila, e sa
mám dobre.
Boli tam všetci. Mama, dve mladšie sestry, babka
s dedom, Martin so švagrinou a s „víchricami“, èo bolo
krycie meno pre ich dve malé nevychované dcéry.
A sused Bohuš.
13
evita_pc.qxp 25.4.2007 8:52 Page 14

EVA URBANÍKOVÁ

„Tak èo, Linda, stále sama?“ vstával od stola, keï sme

vošli do kuchyne, a podával mi ruku.
„Stále sama, Bohuš, stále sama.“
Pokrútil hlavou.
„Strašíš muov svojou nezávislos,ou.“
Zasmiala som sa.
„Straším seba svojou nezávislos,ou.“
„No, no, len nerozprávaj,“ niesla na stôl polievku ma−
ma. „Ešte nie ste rozvedení, niè nie je stratené,“ a skôr,
ako som stihla poveda,, e Erik patrí do predminulej
sezóny, oslovila Luciu:
„Miláèik, umyla si si ruèièky?“
Oèi sa mi stretli s Martinovým poh¾adom.
„Èo si dnes robila?“
„Bola som s Vandou.“
Zdvihol noík smerom k stropu.
„Mui, traste sa!“
A jeho ena, moja švagriná, poèkala, kým bude úplné
ticho, a potom sladkým hláskom zašveholila:
„Lindi, nepribrala si trochu?“

Take, zoznámte sa. Martin.

Môj brat. Má o tri roky viac ako ja. O jednu dcéru viac
ako ja. Vie po anglicky lepšie ako ja. A to ja viem po an−
glicky výborne. Vyzná sa vo všetkom okrem šoubiznisu.
Kupuje si u mòa kniky a dokonca ich aj èíta. Má man−
elku. Moju švagrinú. Oenil sa tak zle, e niekedy si
myslím, e ju zbalil len zo artu a zabával sa na nej tak
dobre, e èakal, èo bude na svadbe. Tam som sa však
o zábavu postarala ja. Okolo polnoci som povedala prípi−
tok, ktorý si u nepamätám. Videla som ho párkrát na
videokazete a dodnes som jediná, ktorej sa páèi. Mama
sa pri òom rozplakala, otec šepkal sestre do ucha, nech
14
evita_pc.qxp 25.4.2007 8:52 Page 15

VŠETKO ALEBO NIÈ

u nepije, a Martin sa so mnou celý nasledujúci rok ne−

bavil. Povedala som, èo si myslím. Ue aj keï si berie to
najhoršie, èo v ivote stretol, elám mu, aby bol š,ast−
ný... V skratke. A on sa urazil. Vybehol za mnou do haly
hotela, kde bola hostina, sotil do mòa a vykrikoval, e sa
neviem správa,. Krièal minútu, dve, tri, štyri, pä,. Krièal
na mòa kvôli ene, ktorú poznal pár mesiacov, ktorá
s ním èakala die,a, a snail sa prekrièa, svoj vnútorný
hlas, ktorý mu hovoril, e som jediná, ktorá vie, e
manelka je v jeho ivote jeden ve¾ký preš¾ap. Zapálila
som si cigaretu a poslala ho za „enuškou“. Myslím si,
e keby vtedy okamite nezmizol, zmlátil by ma. Bolo
tretieho septembra. Ïalšie slová sme si vymenili kon−
com leta nasledujúceho roku. Èo je však podstatné, i−
vot mi dal za pravdu. Zo švagrinej sa vyk¾ulo zákerné
malomeštiacke stvorenie, ktoré všetci len mlèky tole−
rovali. A Martin u dávno neskrýval, e je z nej unavený.
Preèo s òou stále ostával, to bola pre mòa záhada. Ako
neskôr povedal Jakub, ktorý ju nikdy nestretol – mono
je dobrá v posteli.
V ten veèer sa debata obrátila na to, èi je podstatné,
aby bol partner, s ktorým ijeme, pekný.
„No to je peklo,“ povedal Martin. „Vdy som bol
za,aený na tie najväèšie krásavice, a preto som nikdy
nemal múdru frajerku.“
„No prepáè,“ zdvihla hlavu švagriná. Nikto si ju ne−
všímal.
Martin pokraèoval:
„Ale my mui to tak máme zakódované. Horšie je, e
sa rodí èoraz viac ien, ktoré dokáu odpáli, skvelého
chlapa len preto, e je... tuèný.“
„No a?“ povedala som.
„Aké no a? Mu neplní funkciu ozdoby eny!“
15
evita_pc.qxp 25.4.2007 8:52 Page 16

EVA URBANÍKOVÁ

„Ale kvôli nej by sa mal snai, vyzera, èo najlepšie!“

„No vidíš, presne ako hovorím,“ ukázal na mòa prs−
tom. „Spala by si s tuèným chlapom?“
„S akým tuèným?“
„Tuèným tuèniakom. Alebo s chlapom s odporným
akné. Alebo...“
„Nespala!“
„A dokázala by si s takým i,?“
„Nie.“
„A preèo?“ znovu na mòa ukázal prstom.
„Lebo rapaví tuèniaci sú presne takí istí ignoranti,
egoisti a ješi,áci ako tí, ktorí aspoò nejako vyzerajú!“
„Všetci mui buïte prekliati!“
„Ani keby mal miliardy.“
„To¾ký charakter!“ tváril sa prekvapene.
„Chlap musí by,... Vieš, èo myslím.“
Martin sa veselo smial. Hovorila som ïalej:
„To musí by, niekto taký, e keï sa naòho pozriem,
vdy si poviem – ó, môj boe, toto je naozaj moje?“
„Vieš, preèo sa ,a chlapi boja?“
„Lebo na nich laèno nepozerám a nesúhlasím so
všetkým, èo hovoria?“
„Presne preto!“
„Mám sa tvári,, e jediné cudzie slovné spojenie,
ktorému rozumiem, je Atkinsonova diéta?“
„Pekná, chytrá a sebavedomá baba je odsúdená na
ivot osamote.“
„No prepáè...“ ozvala sa švagriná. Nikto si ju ne−
všímal.
Martin pokraèoval:
„Keï máš odpoveï na všetko, èo chlap povie, tlaèíš ho
do úzkych.“
„Neverím, Martin.“
16
evita_pc.qxp 25.4.2007 8:52 Page 17

VŠETKO ALEBO NIÈ

„Pozri sa na seba. Pekná. Múdra. Úspešná. Vtipná. A...“

urobil pauzu, „...sama. Ak nerátam to, èo máš v noènom
stolíku.“
„Martin!!!“ ozvala sa mama z ved¾ajšej izby. Smiali
sme sa.
„Lepšie je by, sama ako v nesprávnej spoloènosti,“
povedala som.
Chcela som ešte nieèo doda,, ale nestihla som.
Do izby vošla mama. Pozrela na mòa.
„Lucia chce cika,.“

3.
Keï od nás Erik odišiel a pochopila som, e je to
definitívne, lebo si so sebou zobral aj kvetináè so svojou
najob¾úbenejšou palmou, ktorú polieval vdy v stredu
a v nede¾u medzi ôsmou a deviatou veèer, vedela som,
e to musím zvládnu, sama. Nikdy som nikomu nehovo−
rila o tom, e u nás doma viazne komunikácia a ešte
všelièo iné. A u vôbec nikto okrem Vandy nevedel, e
Erik mal milenku. Zapieral ju, lebo zas nie je padnutý na
hlavu, ale mne staèil jeden poh¾ad do jej oèí, keï sme ho
boli s malou pozrie, v agentúre, a bolo mi jasné, e naše
manelstvo zlyhalo. (Okrem toho, ktorá kamarátka píše
esemesky typu – Dnes veèer by si nemohol na dve
hodinky vypadnú, z domu?) Zabolelo to, lebo Erik bol
monogamný typ, vinila som z toho vlastnú neschopnos,
unies, zodpovednos,, ktorá leí na pleciach manelky
a matky, ale napriek tomu mi bolo jasné, e keï som
rozchodila Andreja, rozchodím aj Erika... Nerobila som
scény, všetko prebehlo ticho, dokonca som dostala aj
pusu na rozlúèku. Vyadovalo si to pár veèerov, sedela
som na balkóne, pila víno, fajèila cigarety, pozerala na
17
evita_pc.qxp 25.4.2007 8:52 Page 18

EVA URBANÍKOVÁ

oblohu a èakala na ¾ahkos,, ktorá príde vdy, keï je èlo−

vek vyèerpaný zo smútku. Asi by sa aj patrilo trápi, viac,
ale keï som bola k sebe úprimná, priznala som si, e vi−
ac ako zlomené srdce mám zlomenú samo¾úbos,... Tento
mu ma nemiloval. Napriek všetkému, èo sme spolu
preili. A ja som nemilovala jeho. Oèaril ma vtipom,
tým, e pútavo rozprával a e konal spontánne ako ja.
Oèaril ma tým, e bol skvelým par,ákom, boli sme tím.
Našla som v òom druhé ja. Ale to bolo všetko. Môj ded−
ko mi èasto hovorieval: „Vieš, Linda, keï miluješ naozaj,
strácaš nad sebou kontrolu. Vtedy nie je podstatné, ako
dlho to bude trva,, èi si toho druhého udríš, alebo nie.
Láska ,a zahltí a všetko robíš v jej mene, aj keby to ma−
lo by, proti tvojim princípom. Pokia¾ budeš svojej láske
rozumie, a budeš si ju vedie, odôvodni,, nebude to tá
osudová.“
Vdy som mu dala pusu na èelo – áno, dedo, tak to je.
A myslela som si svoje... Sú iné èasy, dedo.
Mal pravdu. Ako vo všetkom... Keï ide o lásku, súd−
nos, ide stranou. O hrdosti nehovoriac. Pri Erikovi som
bola presvedèená, e pravá láska má podobu nášho
rýchlokvaseného vz,ahu. Keï šes, týdòov po tom, ako
ma prvýkrát odprevádzal ráno z baru domov a u tam aj
ostal a nepohol sa odo mòa, navrhol, aby sme sa vzali,
zdalo sa mi to ako najprirodzenejšia vec na svete. Mala
som 24 rokov, na èo èaka,? O dva týdne sme stáli na
radnici, za mnou dojatá Vanda, za ním jeho najlepší ka−
marát a ja som povedala áno skôr, ako sa ma na to ten
pán s medailou na krku opýtal... Bola som vydatá!
„Som vydatá! Vydatá!“ ví,azoslávne som na druhý
deò v nede¾u otàèala prst s obrúèkou u rodièov na obe−
de. Erik sa usmieval, mama sa rozplakala a vybehla
z kuchyne, otec zbledol, brat Martin zdvihol oboèie, je−
18
evita_pc.qxp 25.4.2007 8:52 Page 19

VŠETKO ALEBO NIÈ

ho manelka spozornela, lebo cítila škandál, a sestry

mlèali, lebo nevedeli, èo poveda,.
„Tvoja mama si toto nezaslúi,“ povedal otec po tichu,
ktoré u bolo príliš dlhé a v ktorom môj úsmev skysol.
„To si vravel aj pri Andrejovi,“ zakrièala som ukriv−
dene.
„To bolo predsa nieèo úplne iné,“ hodil rukou.
„Nebolo!“
Otec mlèky pokrútil hlavou.
„Je to presne to isté! Nebolo prvoradé, èi som si to, èo
sa stalo, zaslúila ja, prvoradé bolo, ako sa cíti mama, èo
na to povedia ¾udia a preèo som taká hrdá, e nedo−
káem znies, jednu facku!“ krièala som.
„Ako môeš by, taká nevïaèná?“
„Preèo sa zaoberáte len sebou? Preèo na veci nepo−
zeráte mojimi oèami?“
„Vtedy si sa rozhodla týdeò pred svadbou, nebolo to
pre nás jednoduché.“
„Lebo pre mòa to bolo ohromne jednoduché!“
Myslím, e v ten víkend som otca sklamala. Videla
som, ako na pár minút zostarol, zabolelo to, ale sebecky
som si v duchu hovorila, e som im len urobila slubu po
tom všetkom, èo zaili pri kauze menom Andrej...
„Mohli ste nám to poveda, dopredu,“ vstal od stola.
„Rád by som ,a odviedol k oltáru... Pochopila by si to,
keby si sa na to pozrela našimi oèami.“
Odchádzal za mamou, ešte vo dverách sa obrátil a Eri−
kovi povedal:
„Gratulujem.“
Erik mu povedal:
„Mám najlepšiu enu na svete.“
Ja si to myslím dodnes, on u má iný názor. Ale to je
jeho problém...
19
evita_pc.qxp 25.4.2007 8:52 Page 20

EVA URBANÍKOVÁ

Otec sa v rozhovore k našej svadbe nikdy nevrátil.

Nikdy nevidel fotky, na ktorých mám biele šaty. Mama
o nej nehovorila vôbec. Ale keï Erik od nás s malou Lu−
ciou odišiel, v jej oèiach som videla – vidíš, tu to máš!
V kadom prípade, nemohla som sa utápa, v seba¾ú−
tosti. Lucia mala rok a pol. Jej výchova ostala na mne.
Netušila som, aké je to by, sama.
Bez mua. Vo ve¾kom byte, ktorý treba spláca,. V by−
te, kde bolo treba meni, iarovky. Do ktorého bolo treba
nosi, šes,kilové balenia minerálok a dvanás,kilové bale−
nia mlieka. Plati, opatrovate¾ku, chodi, do práce, vari,,
tvári, sa pred malou, e sme úplná rodina aj bez ocka.
Vo svete, kde ide viac o to, kto z koho, ako o lásku. A èo
som nemohla urobi, vôbec – ukáza, našim, e viem, e
som zlyhala. Hovori, svojim ¾uïom v obchode, ktorí dlho
niè netušili, aké je ,aké skombinova, všetko tak, aby to
vyzeralo jednoducho. Musela som by, silná, vyrovnaná
a schopná popasova, sa s tým, èo som si navarila.
Ešte ve¾akrát potom na mòa Erikov odchod padol ako
,aký balvan, ktorý som dokázala odvali, len s vypätím
všetkých síl. Ešte ve¾akrát som sa vracala spä, a h¾adala
chybu, ktorú som urobila. Ešte ve¾akrát som si pred
zrkadlom mejkapom zakrývala tmavé kruhy pod oèami,
ktoré by prezradili, e nie som a taká statoèná, ako vy−
zerám. Ešte ve¾akrát som sa musela nadýchnu,, aby som
naplnila prázdne srdce nieèím, èo by som mohla po−
núknu, inému muovi. Lebo s prázdnym srdcom sa
milova, nedá... Neh¾adala som ho. Vedela som, e príde.
Ale vedela som aj to, e musím by, opatrná. Nemôem
šliapnu, ved¾a. Zvládla som Andreja. Zvládla som aj
Erika...
Ale cítila som, e ïalší omyl u bude sakra bolie,.

20